Jin a jang maratónskeho víkendu, máme rôzne pocity…

Bratislava (7 – 8. 4. 2018). Na maratónsky víkend v Bratislave budem plným právom dlho spomínať. Všeobecne by som ho rozdelil na dve polky – fantastickú sobotu a tragikomickú nedeľu. Kým v sobotu naše žiačky, dorastenka a dorastenec zbehli výborné výkony, v nedeľu som ja s Kubom Kopiarom pohoreli na celej čiare. V článku rozoberám možné príčiny a každého hodnotím individuálne. A je čo hodnotiť.

Laurina ako prekvapenie dňa

Môžeme začať najväčším prekvapením. Z môjho pohľadu bol výsledok Laury Holickej dopredu s väčším množstvom otáznikov, ako u ostatných dievčat. Predsa Laurina trénuje iba málinko, je to vekom najmladšia žiačka a atletiku robí zo všetkých najvoľnejšie, podľa vlastného gusta. Aj jej zaradenie do elitnej ekipy som dlhšie zvažoval, ale ona už skrátka bola na detskú atletiku staršia, výrazne pred ostatnými deťmi. Tak som si povedal, že ju teda pichnem k babám ekipáčkam a ona si bude pri nich trénovať toľko, koľko bude sama chcieť. Je však taká zapálená, že je to skôr opačne, občas jej musím povedať, aby nešla to, či ono. Aby si odpočinula. Prekypuje energiou, je veľmi rýchla, výborne gymnasticky nadaná a evidentne to nebude biedne ani s jej vytrvalosťou. Dôkazom môžu byť pokojne aj preteky v Bratislave. Druhý týždeň po sebe si vybojovala druhú priečku. Predtým v Hlbokom ju v drastickom finiši porazila o pár centimetrov na čiare jablonická Tamara Svatíková v behu na 400 m, teraz na šesťstovke v Bratislave vydržala úvodné ostré tempo a v cieli bola druhá o sekundu za Kryháčkou Luciou Bortlíkovou. Laurina predvádza na pretekoch krásne a bojovné výkony. Vo svojej kategórii prípraviek mala proti sebe dovedna 95 súperiek. Štartovalo sa v dvoch až troch vlnách, každé dievča malo na čísle čip, aby to bolo čo najspravodlivejšie a o víťazke rozhodol čas. Ukázalo sa, že Laurina prvá vlna bola najlepšia, keďže prvé tri vzišli práve z tohto vzájomného súboja. Naša najmladšia ekipáčka predviedla krásny, elegantný beh a čo bolo pre mňa najviac zaujímavé, v závere nestratila zo svojho tempa, naopak, opticky ešte trochu sťahovala súperku z Kryhy. Inak s Kryháčkami naša baby zvádzali pekné súboje. Laurin čas 1:36 min svedčí o tom, že tá trať istotne meria o takých sto metrov menej, ako 600 m.

Miška ako suverénka

Keď už som tu spomínal Kryhu, z tohto oddielu sa na stupne postavila aj jeho ďalšia členka Barbora Bieleková. Na revanš ju však zdolala naša malacká ekipáčka. Podľa predpokladov, treba dodať, keďže Miška Salayová je na neudržanie. Okrem jej ohromného bežeckého talentu sa tento rok vytiahla do výšky a jej fyzické parametre v kombinácii s faktom, že proti nej stoja jej rovesníčky, prípadne dievčatá ročníka 2006, z nej robia šelmu. Miška tento rok zatiaľ ani raz neprehrala, štartovala už aj v starších kategóriách, vždy všetko okolo seba zdolala. Kryháčke Bielekovej nadelila v detskom programe ČSOB maratónu osem sekúnd, celkovo zdolala všetkých 47 dievčat na štarte. Bežala uvoľnene, na krásu, na dlhý krok a vychutnávala si každý krok v pulzujúcej atmosfére. Na štarte si pracne strhávala zo seba legíny, pomohol jej aj moderátor pretekov, ktorý potom túto príhodu vtipne glosoval priamo na pódiu, počas odovzdávania cien. Zostáva dodať, že Miška zbehla 2:17 min, čo opäť svedčí o tom, že trať musela merať menej, ako 800 m.

Timka ako srdcový tromf

Ak som u Mišky očakával víťazstvo, tak u Timei Morávkovej som bol prekvapený, keď tak jasne, až suverénne dobehla do cieľa na prvej priečke. Predsa by som u starších žiačok operoval s možnosťou, že ak aj neprídu atlétky, tak sa dostavia nejaké triatlonistky, plavkyne, cyklistky, biatlonistky – prosto predstaviteľky iných vytrvalostných športov, ktoré by Timku zdolali na báze svojej vytrvalostnej prípravy (najmä triatlonistky bývajú toho ukážkovým príkladom). Ale chýbali tu, Timka tu mala pár známych mien z atletiky, ale predstihla ich celkom jasne. Po jarnej kondičnej príprave je u nej jasne badať, ako vytrvalostné tréningy pomohli. Navyše to vyzerá, že naša staršia žiačka zostáva rýchla a tak by mohla prežívať veľmi pekné atletické leto. V behu na 800 m starších žiačok si počkala, kým jej nedočkavé súperky, ktoré sa nechali uniesť atmosférou, stratia dych a potom šla nekompromisne dopredu a náskok si iba zvyšovala. A predvádzala krásny, technický beh, v cieli bola jasne prvá. O to väčšie prekvapenie pre mňa bolo, že bola dokonca rýchlejšia, ako Miška Salayová. Pokiaľ sa nemýlim, a ja sa nikdy nemýlim (s výnimkou prípadov, keď som sa mýlil zásadným spôsobom), prvý raz Timea zbehla strednú trať rýchlejšie, ako Miška. To je dobre, lebo Timka by mala byť do budúcna práve silná na stredných tratiach, kým u Mišky to vidím perspektívne skôr na tratiach od 1500 do 5000 m. Čas 2:16 min by bol pravdaže senzačný, ale Timejka bežala totožnú trať, ako Miška, čiže tá dĺžka bola akiste nadhodnotená. Ale ten základný cieľ pre Timejku, dať pod 2:30 polku na dráhe, by mal byť v lete splnený. Zostáva dodať, že pred druhou v cieli Máriou Cápayovou z klubu Šport hrou, ktorej duchovným otcom, zakladateľom je Marcel Lopuchovský, náš kamoš tréner, mala Timka náskok päť sekúnd.

Desiatka pre dorastencov

Po detských pretekoch sme mali radosť, všetky baby sa umiestnili na stupňoch. Podstatne ťažšie to asi mala mať dvojica dorasteneckých ekipákov Marek Ondrovič – Zuzana Švejdová. Pre dorast vlastne na ČSOB maratóne ani nebola špeciálna kategória, čo je možno do budúcna tip pre organizátorov, aby s nimi rátali. Ja som vybavil, aby im bolo umožnené štartovať s tým, že rodičia sa podpisom zaviažu, že so štartom Mareka a Zuzky na desiatke medzi dospelými súhlasia. U oboch som tušil, že so svojimi výkonmi môžu atakovať popredné priečky. Ukázalo sa, že som mal pravdu.

Žužu ako vzkriesená víla

Zuzka Švejdová mala celú jar akúsi rozpačitú. Veľa spravilo jej dlhé zimné vypadnutie pre chorobu. Potom sa zložito dostávala do formy. Počas prvých dvoch týždňov v marci nazbierala veľmi solídne kilometre, sprvu na bežkách (na ktorých sa naučila už technicky veľmi pekne behať) a potom na kondičnom kempe v Plaveckom Podhradí. A predsa bolo na nej badať, že nie je v patričnej pohode. Ako menšia bývala Zuzka neustále v akcii, bola neunaviteľná. Teraz prechádza pubertou a telesné zmeny sú u nej asi dostatočným dôvodom na to, aby jej telo bolo tak či onak unavené. Mne nezostáva nič iné, len túto zákonitosť akceptovať a podľa nej pristupovať k Zuzkiným tréningom. Lebo pokiaľ aj pritvrdím, výsledok je akurát horší. Nuž som v podstate Zuzke dal celý uplynulý týždeň (až na jeden deň) voľnejší režim. A pred pretekmi mala dokonca tri dni úplné voľno. Aby si odpočinula, ale aby si aj doliečila mierne, no aj tak viditeľné prechladnutie, ktoré ju kvárilo pred siedmymi dňami v Hlbokom. Ukázalo sa, že to bolo veľmi rozumné a v danej chvíli aj jediné riešenie, ku ktorému by pristúpil aj každý druhý trénerský blb. Zuzka začala desiatku odvážne. Mala možnosť vidieť pred sebou vodiča Matúša Kovalčíka, ktorý mal držať tempo 4:00 na kilometer. To by bolo ideálne. Zuzke to vychádzalo zhruba do štvrtého kilometra, zhruba v polovici pretekov som ju videl asi so stratou 100 metrov na vodiča. Ale držala si tretiu pozíciu medzi ženami a vyzerala stále veľmi dobre. Bolo mi jasné, že na prvé dve baby Luciu Janečkovú a Zuzanu Durcovú nemá (zatiaľ ešte…) a tretia priečka teda mala pre ňu cenu zlata. Treba dodať, že desiatku v rámci bratislavského maratónskeho víkendu považujem za náročnú. Akiste náročnejšiu, ako napríklad desiatku v Majcichove, ktorú Žužu bežala pred mesiacom. A vtedy veľmi zle, takmer za 44 minút. Obe trate sú pomerne presné, Zuzke to na hodinkách odmeralo 10,1 km. Áno, kúpil som Zuzke hodinky s GPS a pásom, Marek už takéto má a Kubovi ešte dokúpim. Ale späť k desiatke – tú bratislavskú považujem za náročnú. Neviem, ako vyzerá trať cez bratislavské mosty na Silvestra, ale asi podobne, ako táto. Ponad Dunaj Zuzka bežala celkovo štyrikrát. Po prvom kilometri sa vbiehalo na most Apollo, pokračovalo sa po petržalskej strane na Prístavný most, po polovici trate nasledoval ďalší prebeh cez Apollo a po krátkej anabáze v Petržalke sa bežalo do cieľa cez Starý most. Zuzka mala zhruba od ôsmeho kilometra krízu a klesla priebežne na štvrté miesto v celkovom poradí za veteránku Miroslavu Pizúrovú. Takto to vyzeralo aj na poslednom kilometri, počas prebiehania cez most bola Zuzka asi dvadsať metrov za svojou staršou súperkou. A nevyzeralo to, že ešte zmobilizuje svoje sily. Lenže – Zuzka už vedela, že zbiehanie z mosta znamená predsieň pred cieľovou rovinkou. Mimo môjho pohľadu (keďže som bol Zuzku podporiť priamo na moste), tak Zuzka bojovala o tretie miesto v celkovom poradí. Keď moderátor hlásil, že nám beží do cieľa tretia dáma v celkovom poradí, čakal som s napätím, aké meno povie. Moderátorka prečítala – a je to Miroslava Pizúrová. Sklamane som zvesil hlavu, keď moderátor zahlásil – pardon, to bol omyl – je to Zuzana Švejdová z AC Malacky. Okamžite som ožil, lebo to znamenalo, že Zuzka musela mať rapídny finiš. Domnieval som sa, že to bol súboj v cieľovej rovinke, ako remeň a prekvapený som neskôr čítal, že Zuzka dobehla pred víťazkou veteránskej kategórie o sedem sekúnd, takže vcelku presvedčivo. Teší ma, že aj napriek únave (na mostoch dosť fučalo) teda Zuzka ešte zvládla záver a dobehla si po tretie miesto v ženách. Navyše dosiahla osobné maximum 41:03 min (doteraz 41:54 z Mikulčíc), čo poteší. Čistý čas ,teda čas medzi prebehnutím štartového koberca a cieľom, bol 40:58 min. Na to, v akej biede behala Zuzka celú jar, je to veľmi svetlý okamih, osobne verím, že budúci rok by už mala Zuzka behávať jasne pod 40 minút, lebo tempo 4 min na kilometer by pre dorastenku (dobrú dorastenku) nemalo robiť väčší problém.

Markos ako kráľ

Medzi mužmi sa na začiatku odtrhol švajčiarsky bežec Pierre Fournier. Vtedy sa ho ešte držala skupinka bežcov, v ktorej bol aj náš ekipár Marek Ondrovič. Postupne sa situácia na čele kryštalizovala, Fournier zvoľnil a v čele sa ocitol spoločne s naším dlháňom. Marek zhruba po métu tri kilometre udával tempo na čele pretekov. Potom sa švajčiarsky vytrvalec nadýchol k ďalšiemu úniku. Naopak, Marek tvrdil, že naňho prišla kríza. Možno šlo iba o krízu psychickú, keď mu druhý raz unikal súper. Na Malačana sa však dotiahol Matúš Kompas, inak hlavný matrikár Slovenského atletického zväzu, ktorý má zhruba výkonnosť našich mládencov Kopiara a Ondroviča. Zaujímalo ma, ako si bude Markos počínať v druhej polovici pretekov. Celkom to šlo. Fournier si držal tempo, ale v závere ho náš chalanisko mierne stiahol. Zo Starého mosta dobiehal Marek stále veľmi čerstvo, dokonca v záverečnej rovinke nahodil pekný finiš. Oprávnene zožal potlesk na otvorenej scéne a opäť si vylepšil osobné maximum, tentoraz na 33:26 min. To už je ozaj čas, s ktorým sa dajú vyhrávať slovenské cestné desiatky, ale to asi Mareka (celkom správne) len pramálo uspokojí. Naopak, mám v pláne teraz uňho s desiatkami skoncovať a začneme sa orientovať na kratšie, no o to rýchlejšie tempá. Treba využiť Marekovu kondíciu na posun na tratiach 1500 a 3000 m. Navyše nie je bez šancí na dobrý čas z behu na 2000 a 3000 metrov prekážok. Bude zaujímavé sledovať, ako si bude počínať.

Ja ako totálny smoliar

K sebe môžem povedať len jedno – spikli sa proti mne nebesá. A to nie som poverčivý ani náhodou. Na jar mám evidentne bežeckú formu, vylepšujem si osobné maximá na jednotlivých cestných behoch, drží mi zdravie a mám za sebou ozaj výdatnú kondičnú prípravu. Oproti minulému maratónu, ktorý som bežal na Záhorí v júni, som si dal záležať na tom, aby som bol dobre odpočinutý, aby som nepodcenil dobrú stravu pred pretekmi a aby som zvolil obuv, ktorá sa pre mňa nestane v neskoršom období španielskou čižmou. Iba jednu vec som nespravil. Nevzal som si v práci dovolenku. V mojom zamestnaní je na 99 percent vždy pokoj, chlapci spia a človek nemá veľa starostí. Vlastne žiadne, akurát občas skontrolovať chalanov, ktorí si spokojne odfukujú. To som nečakal, ako sa veci zvrtnú. Noc pred maratónom som si vybral najhoršiu službu, aká ma tu postretla, odkedy mám túto prácu. Chlapca bolelo brucho. Tak som počkal, ako sa veci vyvinú. Keď bolesti neprestávali a naopak, šlo to od deviatich k piatim, volal som záchranku. To boli dve hodiny v noci a ja som vedel, že je zle. Teda, aspoň čo sa týkalo môjho zajtrajšieho maratónu. Chalana vzala záchranka, napichli ho, ale trvali na tom, že musím ísť za ním do nemocnice, keďže som zaňho v danú chvíľu zodpovedný. Tak som strávil až do šiestej čas na Kramároch. Chalana pustili so mnou naspäť s tým, že má iba zarazené vetry a ja som hromžil, že pre „pár prdov“ som de facto odpísaný z maratónu. Ale nejak som sa snažil si nahovoriť, že aj po takejto noci môžem niečo zbehnúť. Jasné… To, že sa mi teraz ozaj behá výborne, som cítil na prvých 22 kilometroch, keď sa mi veľmi dobre bežalo a držal som tempo okolo 3:35 min na kilometer. Ale problémy začali postupne pribúdať. Keď sa do mňa oprel vietor a logicky ma začala prenasledovať únava, už som vedel, že je zle. Ak by tá únava prišla na človeka, ktorý mohol odpočívať, bolo by to pochopiteľné. Ak príde na mňa, ktorý som celú noc behal po oddeleniach a mal starosti o chorého chalana (a neboli to prdy, chalanisko je toho času hospitalizovaný s podozrením na pankreatitídu), tak je to v podstate konečná. Nič viac k tomu nemôžem povedať, akurát to, že som mal úžasnú smolu. Na 25. kilometri som to „zabalil“. Uvedomil som si, že by som aj tak dobrý výsledok nedosiahol, bol by som zničený. Takto som v pohode dobehol opäť na miesto štartu a po 25. kilometroch nebolo telo ani také unavené. Môžem sa teda zvesela vrhnúť na tréning rýchlejších temp a prekážok. Čaká ma dráhová sezóna, na ktorú sa teším. Na maratóny sa asi do budúcna vykašlem, keďže mi na nich nejde karta. Ale možno názor zmením…

Kubo ako tragéd

Sklamaný som bol ešte viac z výkonu Kuba Kopiara. Ten síce zožal po dobehnutí rešpekt za to, že ako možno najmladší bežec na polmaratónskej trati dosiahol čas 1:16:39 hod a 11. miesto medzi mužmi. Ja však Kuba poznám a viem, že toto zďaleka nie je strop jeho možností a že Kubo bežal zlé preteky. Má oveľa na viac. Minulý týždeň vo štvrtok bežal so mnou sedemnásť kilometrov a bol som to ja, čo som mal problém sa ho miestami držať. Teraz som ho de facto ťahal ja, a to som rozbiehal maratón a on polku. Mal bežať jednoznačne predo mnou, mal byť ďaleko predo mnou. Miesto toho stratil aj na mňa zhruba 40 sekúnd. Jeho kríza trvala od desiateho kilometra. Toto malo na míle ďaleko od dobrého výkonu, bol to prepadák a to doslova. Na margo toho, že bol najmladší – no pred ním dobiehal napríklad Dávid Žigo, ktorý nie je od Kuba starší ani o rok, možno o pár mesiacov. On dosiahol výkon 1:15:34 hod. Ak by Kubo bežal jeho čas, poviem, že to je prepadák taktiež. Dávid sa trápil, chytal kŕče, bojoval sám so sebou. On sám hodnotil svoj čas kriticky, tiež nebol spokojný. Preto prosím všetkých, aby ma nenabádali k tomu, aby som po vzore iných trénerov, chválil niečo, čo nemá žiadnu hodnotu. Viem, ako a čo môže Kubo behať, vie to aj on. Jasné, že to na papieri vyzerá pekne – jedenáste miesto. Ale treba si uvedomiť, že polmaratón i maratón v Bratislave, hoc sa mi veľmi páčia a ohromne fandím tejto akcii, nie sú posledné roky známe tým, že by na nich padali ohromujúce výkony. Štartujú tu slabší bežci, ktorí by si napríklad vo Viedni alebo Prahe ani „neškrtli“. Preto hodnotím Kubov výkon ešte raz, ako blamáž, bol to neúspech a jednoznačne Kubo nepredal to, na čo mal. Do veľkej miery za to nesiem vinu ja. Domnievam sa, že Kubo doplatil na experiment – týždeň pred štartom vyskúšal sacharidovú kompenzáciu. Metóda, ktorá mnohým pomáhala, sa uňho neprejavila. A ak hej, tak negatívne. Čokoľvek som vymýšľal u Kuba pred pretekmi, aby som skúsil uňho pred pretekmi nejak naštartovať výkon do vyšších otáčok, vždy to dopadlo neúspešne. Naopak, Kubo dosahoval najlepšie výkony v čase, keď by iní padali od únavy. Vyhovuje mu, ak nemusí ladiť, ak nemusí odpočívať. Najlepšie behá priamo z tréningových cyklov, žiadne zásahy do stereotypu. Dosť dobre si to neviem vysvetliť, ešte som sa s takým niečim nestretol. Ale u Kuba sa mi to potvrdzuje. A môžbyť je problém v jeho hlave, že proste na pretekoch, kde mu už o niečo ide, zásadne vyhorí. Vlani zbehol osobný rekord na dráhe na 5000 m v podmienkach, ktoré rozhodne nepriali dobrým výkonom. Fučalo, pršalo, bola zima, štart pretekov meškal vyše hodinu. Prásk – Kubo si zbehol čas 15:48 a vyhral. O pár týždňov, keď všetko bolo super a mal bežať s medzinárodnou konkurenciou, totálne pohorel. Buď preto, že som ho na túto akciu pripravoval alebo pre to, že skrátka nezvláda momenty, keď je naňho vyvíjaný vyšší tlak. S tým prvým si viem poradiť – nebudem nič vymýšľať a nechám Kuba tak, nech behá z „plných tréningov“. S jeho psychikou však spraviť neviem nič. Možno bude fajn, ak nebude Kubo taký „protivný poctivec“ a nebude všetko brať tak vážne. V hlave sa skrýva množstvo príčin našich neúspechov.

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *