Kubovi reprezentácia proste nesedí

Vyškov (16. 6. 2018). Tak Kubovi nevyšli ďalšie reprezentačné preteky, medzištátne stretnutie juniorov v moravskom Vyškove pretrpel a potvrdil, že ak sa príliš sústredí na dôležitú akciu, nemá šancu. Naopak, mladší ekipák, dorastenec Marek Ondrovič zvládol aj svoju druhú reprezentačnú skúsenosť so cťou a dokázal, že v ňom azda drieme nejaký potenciál.

V behu na päťtisíc metrov sa na štart postavili v drese so slovenským dvojkrížom naši dvaja borci. Obaja sa kvalifikovali na medzinárodné päťstretnutie domácej Českej republiky, Slovenska, Maďarska, Slovinska a prekvapujúco aj Poľska. Keďže nemali zatiaľ príležitosť päťku v tejto sezóne zbehnúť, lebo žiadna nebola, tak sa vyberalo z pomocných disciplín. Predovšetkým z troch kilometrov. Na tejto trati si obaja chalani už výrazne vylepšili osobné maximá – Kubo na 8:52 min, Marek na 9:09.

Kubo sa pravda nemôže stavať do role bežca, ktorý by mal nejako zásadne čeriť vody na medzinárodnej scéne. Dôvody som vysvetľoval už minule, mnohým sa nepáčili. Je proste fakt, že Kubo na to, aby bol špičkový bežec nikdy nemal a nikdy mať nebude. A je zrejme fakt, že človek, ktorý nikdy nemal nadanie na to, aby mohol byť špičkový bežec, bude v medzinárodnej konkurencii pôsobiť placho, vystresovane. Možno chcel Kubo preťať ten gordický uzol a dokázať, že aj keď netalentovaný, dokáže behať na juniora celkom rýchle časy. V jeho prípade isto možno hovoriť o čase zhruba okolo 15:30 min. Tento rok bežal už dva razy desať kilometrov, medzičasy na piatich kilometroch vždy zbiehal pod 16:20 min. Preto som bol presvedčený, že pri jeho osobnom maxime na troch kilometroch, ktoré bežal pred tromi týždňami v Břeclavi 8:52 min môže na túto métu cieliť.

V reále to vyzeralo tak, že Kubo bol na päťke „hotový“ zhruba po dvoch kilometroch. Zvyšok trate bežal v kŕči a dlho som ho nevidel takto sa trápiť. No…, vlastne videl. Na reprezentačnom štarte na ME v Šamoríne alebo na medzištátnom stretnutí juniorov vlani v Trnave. Svoju tradíciu reprezentačného nezdaru splnil dokonale a nepotvrdil, že môže byť na Slovensku junior, ktorý vie behať päťku okolo 15:30. V cieli mu namerali 16:03 min. Je to jeho druhý najlepší čas v živote. Ale čo na tom, keď stojí za figu borovú.

Kubo vyzeral už pred pretekmi biedne. Vraj sa necíti najlepšie, sťažoval sa na únavu, nespal dobre a tak… Proste v týždni bolo všetko OK, lebo mal pred sebou iba tréningy, ale bum – prišla sobotňajšia akcia a všetko malo ísť do dymu. Také typy, ako je Kubo, len málokedy budú žať úspechy. Pretože pripisujú pred pretekmi všetkému extra veľký význam. Bazírujú na maličkostiach, na blbostiach a veľmi sa obávajú toho, že neuspejú. Potom ich rozladí drobná vec a je jasné, že neuspejú. Toto som mal aj ja, tak viem, o čom hovorím. Možno by si mal ozaj Kubo tie preteky viac užívať a nepristupovať ku svojím súťažným vrcholom tak vážne. Lebo sa „zadusí“ vlastnými myšlienkami. Sú typy, ktoré si pred pretekmi v hlave fúknu pekných pár kôl na štadióne ešte pred štartom. Príliš premýšľajú nad svojím výkonom a potom, keď sa postavia na štart, vyzerajú, ako by už mali preteky za sebou. To je do bodky prípad Kuba Kopiara. Na to, aby si spravil poriadky v hlave, osobne nestačím. Možno by som mohol písať menej kriticky, ale pokiaľ niekto nevie uniesť kritické články, tak čo ešte všetko v športovom živote (prípadne v živote, ako takom) neznesie? Myslím, že Kubo na moje kritické články ktovieako nereflektuje. To by bol ten lepší prípad. Články nepíšem pre ekipákov, ale pre obecenstvo. Neuznávam teóriu rozprávok pre pretekárov, ani pre čitateľov a fanúšikov. Jakub by mal do pretekov chodiť s radosťou a chuťou sa pobiť o čas. Nie premýšľať nad tým, aké to bude a čo bude, ak bude… Lebo nejaké to vždy bude! Bola to našťastie posledná reprezentačná akcia nášho ekipáka. Kubovi reprezentačný dres nesvedčí, na akciách, kde cíti asi aj nejakú povinnosť zabojovať akože za národ a hrdosť (a také tie blbosti, čo okolo toho sa točia…), proste absolútne prepadá. Tak bolo aj teraz a ja osobne som nevidel ani jeden pozitívny moment v jeho výkone. Možno len jeden – že tie preteky po troch kilákoch nezabalil a silou vôle baníka to sfáral celé až do trpkého konca. A v cieli ho čakalo iba sklamanie, výčitky, smútok a blbý pocit. Kubo si proste musí uvedomiť, že nik od neho nejaké zázraky nečaká a nikomu nič nedlží. Behá super na to, že mu príroda nedala ani za piaď bežeckého talentu. A má na to, aby bol na slovenské pomery dobrý bežec. Len si musí viac veriť a neísť do všetkého smrteľne vážne. Toto celé je beh na dlhú trať. Ja už to chápem, azda časom aj on pochopí…

Lepšie sa díva na druhého nášho borca, dorastenca Mareka Ondroviča. Ten je výkonnostne zhruba na úrovni Kuba spred roka. Takmer do bodky tento rok vyrovnal vlaňajšie osobné maximá Kuba, ktorý je od Mareka o dva roky starší. Navyše Markos je oveľa rýchlejší, má približne podobné vytrvalostné schopnosti a podľa výsledkov z testov aj značne vyššie hodnoty VO2max. Veľa robí jeho fantastická telesná stavba, kým Kubo (a ja) sa „hrdíme“ futbalovými stehnami a obrovskými lýtkami, Marek má konštrukciu nápadne pripomínajúcu bežcov z afrického kontinentu. Toto sú proste tvrdé fakty. A keď k tomu pridáme, že Marek je taktiež tvrdý robotník a nič neodflákne, tak sa niet príliš čo čudovať, že dobieha nielen staršieho kolegu, ale aj mňa, vlastného trénera. Ja osobne som veľmi rád. A Kubo môže byť rád tiež, možno bude on ten rozhodujúci medzikrok k prípadnému Marekovému napredovaniu. Bude jeho sparingpartner, bude to on, ktorý mu bude česať priestor.

Mareka som vlastne chválil už minulý týždeň, keď si zbehol na „svojom“ dorasteneckom medzištátnom stretnutí v Slovinsku osobný rekord 9:09 min na tri kilometre. Netvrdím, že to je čas, ktorý by nás všetkých mal poslať na zadnú časť tela. Ale je to dobrý signál. Nejako podobne by som videl jeho úvodné osobné maximum na päťke, ktoré zbehol teraz vo Vyškove. Tri kilometre sa držal s Kubom, potom si ho nechal ujsť, ale zrejme kalkuloval s tým, že príde ešte kríza. Kríza neprišla, Markos aj posledné kolo držal celkom pekne. Pravdaže, opäť by kritici namietli, že nedvíhal kolená, lenže treba vziať do úvahy, že bežal veľmi opatrne. Prvý raz je prvý raz. Ekipák dobehol len päť sekúnd za Kubom Kopiarom, relatívne čerstvý. Istotne má vo svojom behu veľké rezervy a 16:08 min nie je konečná. Naopak – je to sľubný, hoci nie bombastický začiatok. Som rád, že Markos využil svoje dva úvodné reprezentačné štarty na to, aby si porobil osobné maximá. O to celé šlo. Na rozdiel od Kuba, ktorý preteky nezvládol psychicky a Zuzky, ktorá prežíva zatiaľ nepodarenú sezónu (a sú na to aj objektívne dôvody), bol tým ekipákom, ktorý na medzištátnych pretekoch nesklamal. O týždeň ho čakajú majstrovstvá Slovenska.

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *