Školská atletika je na konci. Chvalabohu…!

Nové Zámky, Trnava (19. – 20. 6. 2018). Veľký výdych a úľava. Konečne! Konečne skončil ten blázinec s názvom školské preteky. Nikdy som ich nemal rád, no v roku 2018 som ich definitívne znenávidel a uznávam tie školy, ktoré na školské preteky hodili „bobek“. Školy, ktoré navštevujú naši ekipáci, sa súťaží zúčastnili a všetci členovia grupy (okrem pravdaže mladučkej Laury Holickej) postúpili vo svojich disciplínach až do finálových bojov.

V utorok v Nových Zámkoch stredné a v stredu v Trnave základné školy mali svoje celoslovenské atletické finále. Pre mňa to znamenalo dva viac-menej otravné dni strávené pri mizernej organizácii, arogancii organizátorov a administratívnej papierovej tsunami. Navyše som bol sklamaný aj z výsledkov svojich pretekárov, hoci z dvoch dní vzišiel jeden majster a jedna vicemajsterka Slovenska. Medaily v ich behoch však ležali prekliato nízko a nepotrebovali na ich zisk bežať osobné maximá.

Z môjho pohľadu preteky najlepšie zvládli tie najmladšie členkyMiška Salayová, ktorá si sólovo zbehla druhý najlepší čas v živote na 800 m 2:26 min. A to je na trinásťročné dievčatko úctyhodné, a čo na tom, že má osobný rekord 2:21. Najmä hrdinkou pretekov bola pre mňa Timea Morávková, ktorá si opäť výrazne polepšila osobné maximum na tristo metroch 42,67 s. Odmenená bola štvrtým miestom. Už raz bola na majstrákoch štvrtá a teraz znova. Dostala teda odmenu, ktorá jej maximálne hnala do očí slzy a cítila trpkosť nepriazne osudu. Treba však povedať, že bojuje nielen proti nepriazni okolností, ale i proti o rok starším súperkám. A maximálne dobre a riadne ich trápi. Pre mňa smutná hrdinka týchto dvoch dní, bol som na Timejku pyšný.

Späť k osemstovke. Považujem tieto preteky za idiotské aj preto, že organizátori rozdelili beh dievčat základných škôl na 800 m do troch behov. A vôbec nebrali do úvahy výkonnosť jednotlivých pretekárok. Mne osobne vyšli tipy na víťazky jednotlivých behov na sto percent. To nebolo nič zložité, toto trafiť. Ale dobre, nie každý sa vyzná v behoch, ale ak by si dali organizátori robotu a podľa štatistiky vedeli, kto aké časy v tejto sezóne zbehol, tak tie baby dajú do spoločného behu. Tešil som sa na spoluprácu dvoch ekipáčok – Zuzky Švejdovej a Mišky Salayovej.

Z toho vzišlo. Mišku zaradili, ako víťazku krajského kola Bratislavského kraja, do prvého rozbehu. Zuzku dali do najsilnejšieho, druhého behu. A ďalšiu silnú babu, Nitrančanku Záhradníčkovú, šupli samu do behu číslo tri. Nuž dobre… Miška si prvý raz zbehla sama sólový beh na 800 m. Oproti mojej pôvodnej kalkulácii rozbehla zhruba o dve sekundy rýchlejšie, ako som chcel a v druhom kole nebola taká výrazná. Až na poslednej stovke predviedla veľmi krásny a svižný záver, okorenený druhým najlepším časom v živote 2:26 min. V konečnom poradí to stačilo na piate miesto.

V druhom behu narazila naša Zuzana Švejdová na úradujúcu kráľovnú dorasteneckej osemstovky Luciu Šišolákovú, ktorá už v sezóne bežala aj pod 2:12 min. Na túto métu zatiaľ Zuzka mať akiste nebude, preto som aj kalkuloval s tým, že sa môže uchádzať maximálne o druhé miesto. Lenže v pondelok vyzerala výborne v rozcvičke a tak viac, ako medaila na tragi-komickom šampionáte, bola vízia vylepšenia si osobného maxima. Zo skúseností viem, že Zuzkina súperka Šišoláková sa nikdy nederie dopredu, ale vždy iba vyčkáva na to, aby zaútočila v závere. Ak chcela Žužu pomýšľať na čas pod 2:20 min, musela začať sama aktívne. Na tréningu dala 750 m zhruba okolo 2:10 min, čo by malo stačiť pohodlne túto métu. Navyše, na pretekoch sa očakáva, že sa bude bežať svižnejšie. Nuž plán znel asi tak – rozbehnúť tempo podobné, ako pri generálke pred dvomi dňami a v závere, navyše pod tlakom súperiek, stupňovať. Lež realita bola iná.

Zuzka začala dobre, medzičasy do 500 metrov držala tak, ako mala. Ale nepredviedla ono zrýchlenie na poslednej trojstovke. Miesto toho nechala Luciu Šišolákovú tak a bežala bez akejkoľvek zmeny tempa na druhej pozícii. Aj tak by Luciu nezdolala, ale mohla sa snažiť vyviezť sa za ňou k času. Sto metrov pred cieľom už bolo jasné, že Zuzka opäť nezbehne dobrý čas, ako napokon vždy a na každom štarte v tejto sezóne. To, že síl mala baba dosť, bolo zrejmé, lebo na záverečných zhruba sedemdesiatich metroch prišlo ono vytúžené zrýchlenie. Bol to finiš bez pochýb krásny, dynamický a estetický, no v konečnom dôsledku už zbytočný, lebo prišiel neskoro a stačil len na to, aby si poistila titul vicešampiónky Slovenska. Čas 2:22 min je však veľmi slabý. Síl mala Žužu dosť. Prečo sa nepokúsila stupňovať tempo skôr? Zabite ma, ale ja neviem… Zrejme si neverila, počas behu sa, takpovediac „opustila“ a rozhodla sa bojovať iba o druhú priečku. Za chrbtom mala Košičanku Miu Fotulovú, u ktorej tiež nerátala s tým, že sa jej bude držať ako kliešť. Podľa môjho názoru to proste psychologicky zabalila.

V týždni absolvovala vyšetrenie, ktoré malo odhaliť, prečo sa jej občas mimoriadne zle dýcha. Zistila sa pomerne obligátna príčina – alergia na roztoče a Zuzke nasadili lieky. Tie, zdá sa, účinkujú veľmi rýchlo a ekipáčka sa po krátkom čase cíti oveľa lepšie. Zrejme potrebuje určitý čas na to, aby si aj na pretekoch začala viac veriť a nepôsobila na nich tak porazenecky. Ja osobne verím v lepšie obdobie a myslím, že príde veľmi skoro. Lenže aj tak ma mrzelo jej vystúpenie v Trnave a Zuzke som navrhol, že pokiaľ som náhodou príčinou jej psychickej lability ja, nebudem jej stáť v ceste, pokiaľ by sa rozhodla zmeniť trénera.

Už som bol opäť raz večnými moralistami kritizovaný za to, že rozoberám príčiny zlyhania (podľa niektorých dokonca nejde o žiadne zlyhanie) verejne, či na sociálnej sieti alebo na našom webe. Nuž to tu teraz budem po asi stý krát opakovať. Ja osobne mám iba dva varianty. Nepísať vôbec alebo písať tak, ako to cítim. Nikdy nevolím také tie „oblbovačky, obkecávačky“ typu „ďakujeme našim atlétom, že vzorne reprezentovali náš klubu“ a podobné vety, ktorými vypĺňame vákuum iným vzduchoprázdnom. Nejestvuje žiadny športovec a tréner, ktorý by občas neprechádzal nejakou krízou. Nie je zlé veci pomenovať a nie je zlé o nich hovoriť. Tak to robím a vy moralisti ma môžete z duše „ľúbiť“. Okrem toho, že píšem články, ktoré môžu občas atlétov ekipákov raniť, zamrzieť a znechutiť, robím aj iné veci – trénujem a pristupujem ku svojim pretekárom najlepšie, ako viem. Nebudem to tu špecifikovať, lebo by som sa musel cítiť ako idiot, ktorý si ide naháňať lacné bodíky. Na to sú tu iní. Pokiaľ ani moja najintenzívnejšia snaha nebude stačiť na to, aby pretekári dosiahli cieľ, ktorý majú stanovený, tak je zrejmé, že chyba je vo mne. Keď som pred zhruba dvomi rokmi písal, že tréner sa pozná až vtedy, keď dovedie svojho zverenca do úspešného dospelého veku, tak som samozrejme veľmi dobre vedel, že si pod sebou pílim konár. A urobil by som to zas a znova. A keď k tomu príde, nebudem zbabelý a sám vleziem katovi do slučky. V mojom prípade to znamená, že budem akceptovať, že pretekár z mojej skupiny odchádza k inému trénerovi a ja si priznám, že som svoju misiu hrubo nezvládol. Úprimne, takúto sebareflexiu som zatiaľ u nikoho nevidel, zato som už prečítal XY morálnych kecov od ľudí, ktorí majú k sebareflexii ďalej, ako Mesiac k Jupiteru.

Záverom sa vrátim ešte k utorňajšiemu šampionátu stredných škôl. Tu zase behali naši chlapci, ale tiež to nebola žiadna gloriola. V behu na tri kilometre vyhral titul slovenského šampióna Jakub Kopiar, avšak v neskutočne pomalom čase 9:21 min. S Kubom som sa pred štartom bavil, že na týchto pretekoch by mu zrejme nik neasistoval pri svižnom tempe. Tak sme sa dohodli, že na prípadný osobný rekord na trojke sa vykašleme, lebo Kubo by ho v sólovom behu na deväťdesiat percent aj tak nemal možnosť zbehnúť. Bude sa taktizovať a budú sa hrať šachy. V tejto pozícii sa Kubo len málokedy ocitne, obvykle poctivo udáva ostré tempo. A treba aj zmenu.

Bolo to presne tak, ako som čakal. Po štarte, keď všetci čakali, že Kubo to nakopne, bolo až na vzdialenejšiu tribúnu vidno, ako sú všetci prekvapení, že ani ekipák sa nikam nehrnie. Bolo to až komické, ako na seba junáci zvedavo pozerali, ako sa tam miešali jeden druhému pod nohy a hlavne, ako úporne sa snažili, aby to nedajboh nebežali rýchlo. Nie, to nebolo komické. To bolo tragikomické. Úroveň pretekov vzala za svoje, Kopiar si z toho spravil tréning. Ja som na to pozeral a vravel si – načo do šľaka sú takéto preteky? Mohli sme radšej trénovať doma, ako v Nových Zámkoch.

Druhá polovica bola už o poznanie rýchlejšia. Martinčan Oliver Urban sa snažil sériou trhákov ujsť, ale duo Kopiar a Nitrančan Borovka sa ho držali. Dve kolá pred koncom šiel do vedenia Jakub, ale dvojička za ním držala kontakt. Bolo zrejmé, že sa rozhodne v poslednom kole. V tom mal Kubo suverénne najviac síl a aj dvesto metrov pred cieľom už bolo jasné, že túto disciplínu vyhrá. Takže mu niet čo vyčítať, hoci čas 9:21 min je podpriemerný. Ešte bude mať šancu v auguste bežať jednu rýchlu trojku, nuž azda sa ešte dostane tento rok aj pod 8:50 min.

Nevýrazný a takticky nezvládnutý beh (bóóóóóže zase som kritický, to zas bude…) má za sebou Marek Ondrovič na 800 m. Aj jemu som vravel, že nemusí ťahať od začiatku v čele, ale môže si iba skúšať finiš. Jeho osobné maximum 2:03 min je za súčasných okolností celkom slušné a mohol skúšať aj taktizovať. Ale Marek to chcel vyskúšať rozbehnúť od začiatku svižne na vlastné tričko a ešte stlačiť nejaké tie stotiny, ba možno sekundy, dolu. Súhlasil som, nemal čo stratiť a mohol iba získať skúsenosti.

V reále potom predviedol ozaj ten beh, ktorý som definoval kúsok vyššie. Lebo Markos nezačal svižne a de facto spravil svojim súperom čiernu prácu, za ktorú mu mohli akurát tak poďakovať. Medzičas na 200 m okolo 29 sekúnd a na 400 m okolo minúty – to bolo tempo, z ktorého mohol ťažiť len vtedy, ak by bol dokázal aktívnejšie zabrať v druhom kole. A to nedokázal. Naopak, postupne šli pred neho štyria súperi, niektorí z nich vyzerali ešte biednejšie, ako Marek. Napriek tomu Markos v závere nezabral a dobehol si po čas, zhruba na úrovni vlastného osobného maxima 2:03 min. A obsadil piate miesto. Pred pretekmi navyše mal trochu náročnejšiu rozcvičku, mohla sa na ňom podpísať i únava. Nič to, skutočný vrchol sezóny ho čaká cez víkend na dorasteneckom slovenskom šampionáte v Banskej Bystrici.

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *