Salayka ovládla Michalovce a takmer mala dve medaily!

Michalovce (30. 6. 2018). Podčiarknuté a niekoľkokrát akcentované – Salayová je majsterkou Slovenska. Trinásťročná atlétka AC Malacky potvrdila v Michalovciach veľkú formu a nesporný talent a jasne ovládla beh na 600 m. A veľa nechýbalo a bola by uspela aj na diametrálne odlišnej disciplíne – v prekážkach. Pre ekipu je Miška tak treťou majsterkou republiky v tomto roku po chlapcoch Kopiarovi a Ondrovičovi.

Bolo že to šomrania na fakt, že šampionát mladšieho žiactva sa uskutoční v Michalovciach. Treba podotknúť, že najmä zo strany trénerov zo západu. A pozor – toto hovorím ja, ako zrejme predstaviteľ toho najzápadnejšieho klubu spomedzi tých, ktorí na majstrovstvách boli. Príliš sme si zvykli na to, že atletické preteky sa konajú len v dojazdovej blízkosti od našich domov, zhruba do dvoch, maximálne troch hodín. Banskú Bystricu považujeme za to najdlhšie, čo možno absolvovať, v Košiciach sa konajú za rok dve, tri celoslovenské akcie. Rotujeme neustále po osi Bratislava, Trnava, Nové Zámky, Dubnica nad Váhom a Banská Bystrica. A naraz bum – Michalovce.

Samozrejme, ja som si tiež neodpustil dráždiť priateľov z východu rôznymi poznámkami typu na aké časové pásmo sa mám pripraviť a či sa dá v Michalovciach platiť eurom. Ale fakt bol, že sa mi atmosféra aj šampionát páčili. A podotýkam, že cesta bola ozaj dlhá, únavná a zabrala de facto celý deň. Čistý čas bez čakania na prestup vychádza na necelých osem hodín a to je ozaj rozdiel, oproti tým dvom – trom hodinám. Aspoň si mnohí konečne uvedomia, aké krížové galeje východniari postupujú každý víkend, aby sa dostali na štadióny na západe a strede.

Osobne sa domnievam, že je iba otázkou času, kedy sa začne aj východ zdvíhať z popola, začne sa tu významne budovať infraštruktúra, prídu sem investori, zvýšia sa pracovné ponuky a zelenú dostane aj šport. Pretože je neakceptovateľné, aby situácia, aká je teraz, trvala naďalej. Kým my na západe hromžíme, že máme iba jednu halu, ktorá spĺňa štandardy, na východe môžu hromžiť, že majú iba jeden štadión s medzinárodnými kritériami. Potom už sú iba tréningové dráhy, ako napríklad tá v Michalovciach. A východ nie je až taký malý, isto je rozlohou väčší, ako napríklad Juhomoravský kraj na Morave. A tam sme napočítali viac tartanových dráh, ako na celom Slovensku, nieto na východe. Aj keď mám kolegu, ktorý zvykne tvrdiť, že vlastne tartanové dráhy nepotrebujeme, lebo nemáme talenty a trénerov, tak pre koho ich potom stavať, verím, že jeho hlas zanikne do stratena. Lebo napríklad v susednom Rakúsku je atletika tiež pomerne biedna, ale sám som videl, aký štadión majú len v malom mestečku Mistelbach. Čo potom väčšie mestá?

Späť k majstrovstvám. Bolo vidno, že v Michalovciach mali usporiadatelia snahu spraviť preteky čo najlepšie. Myslím, že to boli prvé majstrovstvá Slovenska, aké tu mali, takže ich entuziazmus bol pochopiteľný a vítaný. Vcelku sa líšil od toho, čo vídam u organizátorov na iných pretekoch, ktorí bývajú zo všetkého otrávení a nemajú snahu činiť kroky na podporu atletiky, ale na podporu pravidiel, ktoré v mnohých prípadoch neovládajú do dokonalosti a tak nie sú ochotní prispôsobiť teóriu praxi. Ani v Michalovciach nebolo umožnené vstupovať na plochu, lenže rozbežisko skoku do diaľky bolo v strede trávnika. Takže trénerom, ktorí mali deti na diaľke, sa vydali visačky a tí mohli byť aj na ploche. Viem si predstaviť, ako by ich v Trnave staršia generácia rozhodcov hystericky prenasledovala. Na východe to šlo. Ani mňa nevyhodili z kancelárie, keď som prišiel navrhnúť model, ako rozdeliť behy na 600 m tak, aby favoritky neboli porozhadzované v každom rozbehu (zase Trnava…), ale aby tabuľkové líderky bežali spolu. Kým v Michalovciach sa veci „dali“, inde sa mnohokrát veci „nedajú“.

Miška sa pripravila na šampionát najlepšie, ako to šlo. Počas prvej polovice sezóny zvládla všetky preteky na jedničku, ba priam s gráciou. V jej disciplíne, behu na 600 m, bola jasnou tabuľkovou líderkou s časom 1:41,83 min. Okrem toho, okupuje popredné priečky aj v tabuľke pre staršie žiačky, keďže zbehla v sezóne aj výborné časy na 800 m (2:21 min) a 1500 m (5:00 min). Ide jej karta a mala to potvrdiť aj v Michalovciach. Zvolil som jej kombináciu dvoch disciplín, ktorá sa mi aj vzhľadom na časový harmonogram zdala byť ideálna. Jej hlavná trať, beh na 600 m, bola na začiatku jej súťažného programu. Takže šla do tohto behu s plným fondom síl. Prekážkový beh na 60 m už mal byť len onou čerešničkou na torte. Kým hlavný cieľ na 600 m bolo vyhrať, na prekážkach už išlo o to, dostať sa do finále. Miška mala síce v tabuľkách postavenie, ktoré ju na finále mohlo predurčiť, ale ja som netušil, ako jednotlivé pretekárky pokročili v príprave. Čakal som, že na prvé tri miesta bude treba bežať pod desať a ďalšie tri miestenky vo finále budú okolo 10,10 – 10,20 s. Napokon to nebolo až také horúce. V rozbehoch sa postupne kryštalizovali favoritky, s ktorými som rátal, ale nevidel som, že by niektoré ďalšie dievčatá významne pokročili. Do finále sa tak postupovalo aj s časmi okolo 10,50 s, čo ma prekvapilo. Vravel som Miške, ktorá štartovala až v poslednom behu, že ak všetko dobre klapne, tak by mala bez problémov putovať do finále. Jej beh nebol úplne ideálny, zbytočne vysoko prekonala prvú prekážku, potom sa musela rozbiehať na tie ďalšie. Ale ostatné už boli prekonávané krásne a ani zaváhanie na štarte Miške nevzalo finálovú miestenku, keď dosiahla tretí najrýchlejší kvalifikačný čas 10,29 s. To zaváňalo medailou a Miška dostala na ňu chuť. Žiaľ, vo finále predviedla zhruba ten istý beh, ako v kvalifikácii. Išla do prekážok opatrne, chcela, aby jej vyšli najmä technicky. Z môjho pohľadu prekonávala prekážky najkrajšie spomedzi všetkých dievčat (možno technicky vyspelejšia bola celková víťazka Čorejová), avšak Miška nie je rozhodne šprintérka a chýba jej ten šprintérsky ťah. Jej najslabším článkom bola opäť prvá prekážka, na ktorú sa dostávala pomaly. To zrejme rozhodlo. Napokon to nebolo ani na tú bronzovú medailu, v cieli mala naša baba čas 10,23 s, na tretiu priečku sa pretlačila Paula Perončíková z Liptovského Mikuláša. Pre Mišku to bolo kruté, ale jej štvrté miesto bolo zaslúžené, keďže mala snahu uspieť na šprintérskej trati, pričom jej prejav nebol práve „najšprintérskejší“. V druhej polovici sezóny s ňou plánujem preto robiť najmä rýchlosť a prekážky, stredné trate viac behať nebude, ako bude. To platí aj v prípade majstrovstiev Slovenska starších žiačok.

Tá najdôležitejšia stredná trať bola pre ňu šesťstovka v Michalovciach. K tomuto behu de facto nemám ani čo obšírnejšie písať – bola to záležitosť Malačanky od prvej sekundy. Keďže som vravel Miške, že sa bežia tri rozbehy, nechcel som dopustiť, aby sa skĺzlo k takým fraškám, ako som mohol vidieť na doraste, kde nik nechce ťahať a celé pole ide rýchlosťou slimáka. Našťastie u mladších žiakov sa ešte tak netaktizuje a nehodlala takto k tomu pristupovať ani Miška. Od začiatku šla dopredu a velila vláčiku najväčších favoritiek na titul. Hneď za ňou bežala Laura Tomanová, Miškina najväčšia súperka z Nových Zámkov. A inak aj jej dobrá kamarátka, ktorá Mišku možno pre jej bežecké umenie, ako i pre afro-účes nazvala „africkým deculkom“. Po africky to Miška mastila aj na dráhe, kým po prvom kole jej súperky ešte stíhali /prebiehalo sa na úrovni 53 sekúnd/300m), v tom druhom začala Salayka pekelne zrýchľovať. A hľa, dvesto metrov pred cieľom bola medzera medzi ňou a zvyškom poľa minimálne desať metrov. Malačanka si šla tvrdo za svojím a na cieľovej rovinke už bola ako doma. Preto, že aj v jej tréningovom prostredí je zvyknutá finišovať na päťdesiatmetrovej rovinke, ale aj preto, že si dráhu v Michalovciach podmanila. Súperky akurát vbiehali na rovinku a Miška už pretínala cieľovú čiaru. Dvíhať ruky nad hlavu ešte nemohla, keďže po nej nasledovali ďalšie dva behy, no jestvovali dva silné dôvody, prečo sme mohli už s vysokou pravdepodobnosťou vravieť o majsterke Slovenska. V zvyšných dvoch behoch nastupovali dievčatá so slabšími sezónnymi osobnými časmi, ale tiež neznáme pretekárky (kto mohol vylúčiť, že niektorá „vyskočí“). Lenže najpodstatnejší fakt bol, že Miška dosiahla víťazný čas 1:43,06 min, jej druhý najlepší v živote, ktorý mal akiste ťažkú váhu. Bol by to priam zázrak, ak by niektoré ďalšie dievčatá dokázali v sólovom behu tento výkon pokoriť. Ale aj tak som s gratuláciami počkal až po definitívnom ukončení disciplíny – v druhom behu mala víťazka 1:54 a v treťom 1:50 min. Bolo to jasné!

Takže máme v ekipe tretiu majsterku Slovenska. Miška si zlato zaslúžila isto najviac, keďže má celý rok skvelú sezónu a na žiadnych pretekoch od 500 m vyššie dosiaľ neprehrala. Vlastne hej – na školskom šampionáte v Trnave obsadila piate miesto, ale to boli proti nej dokonca aj dorastenky a navyše nebežali s ňou v jednom behu – aj v Trnave svoj beh Miška suverénne vyhrala. A tiež bola táto zlatá medaila dokonalou satisfakciou za nevydarenú zimu, keď naša pretekárka chýbala na halových majstrovstvách Slovenska mladších žiačok pre chorobu a výron členka. Verím, že titul je iba prvým schodíkom k ďalším úspechom talentovaného dievčatka. Ako som písal, septembrové majstrovstvá republiky pojme najmä rýchlostne, bude skúšať osobné maximá na prekážkach a pravdepodobne jej hlavnou traťou bude trojstovka. Ale predsa ju ešte čakajú vrcholy. Celkom vážne ju plánujem vziať na majstrovstvá Slovenska vo viacboji (musíme preto v lete pracovať na jej slabinách – kriketke a diaľke) a pravdaže – Miška by mala byť veľkou favoritkou aj v novembri na krosovom šampionáte. To je však ešte ďaleko, teraz sa treba pustiť do tréningov rýchlosti a techniky.

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *