Zuzka nikam neodchádza :) Bude silnejšia a lepšia!

Malacky (26. 8. 2018). Zuzka nikam neodchádza, nikto nič nevzdáva a čakáme na lepšie časy. Časy sú v tomto prípade symbol. Synonymum. Lepšie časy na stopkách pravda nesú sa ruku v ruke s lepšími životnými časmi športovca, ktorý na sebe vzorne pracuje. Teraz to veľmi nejde. Lenže niekde za ohybom tunela už sa vyjasnieva. Kde je ohyb, je však teraz ešte otázne.

Riskujem priatelia. Riskujem, že zožnem váš verejný posmech, keď si budem brať na paškál citáty bývalého ministerského predsedu Spojeného kráľovstva Winstona S. Churchilla. Pre mňa sú však udalosti druhej svetovej vojny a najmä pôsobenie Veľkej Británie v nej, istým spôsobom inšpiratívne, hoc majú za sebou milióny stratených duší. A občas si nevdojak spomínam na okrídlené výroky lídra Angličanov, Škótov, Walesanov a Severných Írov v týchto ťažkých časoch. Vynárajú sa mi na obzor práve v časoch, ktoré sú ťažké pre mňa špeciálne. Nuž, nechcem porovnávať udalosti, ktoré sú z pohľadu Churchilla a mňa neporovnateľné, ale výrokom autora by som prisúdil punc univerzálnosti. Možno si z nich vziať príklad i do bežného života.

Ako ste asi mnohí postrehli, Zuzka Švejdová, naša dorastenka, prakticky celý rok bojuje sama so sebou. Na súperky už nezostáva priestor a čas. Ak sa budem dôsledne držať témy tohto článku, nuž pripomeniem onen fakt, že na dvoch frontoch sa vojna vedie podstatne horšie, ako na jednom. Takže na súťažné výkony sme najnovšie už rezignovali a sústredíme sa iba na tréning. Čo ale predchádzalo tomuto stavu? Od zimných mesiacov sledujem u našej ekipáckej dorastenky pokles výkonnosti a evidentné problémy zbehnúť čo i len také časy, aké behala ako žiačka vlani. Od začiatku som sa snažil zistiť, kde sú príčiny týchto zlyhaní a prichádzal som na viaceré teórie, ktoré boli pravdepodobné, menej pravdepodobné a neraz možno až konšpiračné. Pravda býva veľmi prostá, ale treba ju odhaliť a pritom podrobiť seba samého kritikou.

Najprv to boli strasti spojené s výberom školy po prázdninách. Zuzka vedela, že nie som priaznivo naklonený tej možnosti, že by mala ísť po letných prázdninách na športové gymnázium do Bratislavy. Ona sama podľa vlastných slov zvádzala boj s rodičmi a nechcela na túto školu ísť. Ale šla na talentové skúšky a spravila ich, ako inak, veľmi dobre. Ja som bol prakticky jeden z posledných, ktorý sa dozvedel, že Žužu ide na túto školu. Moja prvotná reakcia bola krajne nepriaznivá. Aj preto, že mi len neskôr Zuzka povedala, že bude bývať na internáte a teda nebude už s nami viac trénovať. Videl som na nej, že ju to veľmi mrzí a prosila ma, aby sme skúsili nájsť takú cestu, aby bolo vyhovené aj rodičom, aj jej. Myslím, že to stálo veľa, veľa hodín úmorného premýšľania a lámania mnohých zásad, ktorými som sa voči príkoriam sveta obrnil. A bola kríza, vznikla hradba mlčania medzi mnou a jej rodičmi, dokonca na istý čas aj medzi mnou a Zuzkou. Nemohol som sa zmieriť s tým, že mi nepovedala podrobnosti a súkromne som jej napísal, že jej zrejme už nikdy nebudem na sto percent dôverovať. Po dvoch dňoch som dostal od Zuzky odpoveď, že v prípade, že jej prestanem veriť (nemyslel som to takto, ona to takto poňala), tak premýšľa, či má vôbec zmysel ešte trénovať. Vtedy som si povedal, že budú musieť ísť mnohé zásady bokom, inak síce vyjdem z boja s čistým štítom, ale bez toho, aby som vôbec musel bojovať. Proste to vzdám a budem si vravieť, že iní rozhodli za mňa.

A tam som si spomenul na dlhý, vyčerpávajúci výrok Churchilla. Pokúsim sa ho sem uviesť tak, aby bol čo najpresnejší: Pôjdeme až do konca, budeme bojovať vo Francúzsku, budeme bojovať na moriach a v oceánoch, budeme bojovať s rastúcou dôverou a rastúcou silou vo vzduchu, budeme brániť náš ostrov cez akékoľvek straty. Budeme bojovať na plážach, budeme bojovať na pristávacích plochách, budeme bojovať na poliach a v uliciach, budeme bojovať v kopcoch a nikdy sa nevzdáme!“

A tak som bojoval. Čakali na nás ďalšie a ďalšie úskalia. Počul som zlé, veľmi zlé chýry o úrovni školských internátov. Mám ich potvrdené z prvej ruky, nuž som rýchlo začal hľadať niečo iné. Vravel som si, že celá vec má niekoľko desiatok negatív, cez ktoré sa nedá prejsť – komunikácia so školou, tréningový proces, pokračovanie toho, čo sme začali, ubytovanie, doprava, cestovanie. Zuzka sa po krátkej pauze vrátila do tréningu, ale jej výkony sa nelepšili. Napredovala síce v krátkych tratiach a lepšila si aj osobné maximá napríklad v skokoch, ale dlhšie behy boli pre ňu zakliate. Nechápal som to celkom dobre a opäť som prepadal skepse. Do veľkej miery som to pričítal svojmu vlastnému pôsobeniu. Za krátky čas vzniklo asi mnoho trhlín. Navrhol som Zuzke, že ak bude chcieť prejsť k inému trénerovi, nebudem jej brániť. Vychádzalo mi, že som v príprave urobil niekde fatálnu chybu a že sa nedeje nič iné, než to, čo je úplne bežné v našich končinách – že proste s nástupom puberty žiacke hviezdy zvädnú a vytratia sa do zabudnutia. A ja som za to zodpovedný! A predsa som videl na Zuzke, že ona nemieni nič vzdávať. Na nej pesimizmus nebol viditeľný. Alebo si ho asi zďaleka tak nepripúšťala. Povedal som si, že ideme ďalej a v danom období, keď nevychádzalo absolútne nič, som Zuzke mohol sľúbiť zase iba Churchillove – krv, drinu, slzy a pot.

A potom som začul pri tréningu, ako z nej vychádza zvuk, ktorý som okamžite identifikoval. Zuzkino dýchanie bolo hrozné, ako by mala v krku harmoniku. Okamžite som jej povedal, aby zastavila a tréning sa skončil. Ešte v ten večer som sa radil, na aké vyšetrenie a kam ju mám vlastne poslať. Sám som astmatik a beriem celoročne lieky. Astma je svinstvo, napriek tomu, že vás budú tí, čo ju nemajú, presviedčať o opaku. V poslednom čase je trend ukazovať na astmatikov, ako na rodených podvodníkov, lebo berú lieky, ktoré im „roztiahnu“ pľúca a majú za následok zlepšenie dýchania. Možno som sa nevyjadril správne, zrejme jednotlivé medikamenty fungujú na rôznych bázach – v každom prípade majú spoločné jedno. Svojimi účinkami majú znevýhodneného športovca dostať na štartovaciu čiaru k tým, ktorí astmou alebo alergiou netrpia. Zuzke som potom na tréningu skúsil ešte pred vyšetreniami podať ventolin, notoricky známy sprej pre astmatikov. Hoci obsahuje salbutamol, v prípade doporučeného dávkovania sa človek pohodlne zmestí do normy, ktorú stanovila svetová antidopingová asociácia. Mne samému to potvrdili príslušné orgány a môžem sa na ne kedykoľvek odvolať. Zuzka tak prešla de facto svojim prvým bronchodylatačným testom a ukázalo sa, že asi tu bude pes zakopaný. Dýchalo sa jej podstatne lepšie. U všeobecnej lekárky ešte vyšla spirometria (test, pri ktorom sa porovnáva objem vydýchnutého a vdýchnutého vzduchu do pľúc) ako dobrá, ale v špecializovanom centre, kde sú zvyknutí pracovať so športovcami, už hodnotili jej výsledok, ako veľmi nedostačujúci. Bude to znieť možno zvrátene, ale vtedy som mal radosť. Konečne, vravím si, sa ukáže, prečo ten výkonnostný pokles. Zuzka navyše prešla bronchodylatačným testom (tentoraz u odborníkov, nie v primitívnych podmienkach, aké som jej stanovil ja na bežeckej dráhe) a ten potvrdil, že po podaní ventolinu dokázala vydýchnuť až o jeden celý liter vzduchu viac. Nie som odborník a na rozdiel od „špecialistov“, ktorí píšu do Hlavných správ, Sputnika alebo magazínu Zem a vek, prípadne rozprávajú svoje „múdra“ v Slobodnom vysielači, ja pneumológii alebo alergológii, prípadne imunológii nerozumiem, ale rád si nechám poradiť. Zuzkina lekárka Katarína Bergendiová povedala, že ak je rozdiel liter, tak je to markantné. Napísala jej lieky a tešil som sa, že už bude iba lepšie. Tiež som z dvoch percent, ktoré sme dostali, nakúpil Zuzke nový matrac, perinu, vankúš…, keďže jej vyšli zle aj testy na pôsobenie roztočov. Bol som omnoho pozitívnejšie naladený a opäť mi skrsli v hlave slová Churchilla po tom, čo britský expedičný zbor vyhnal nemecký Afrikakorps z Egypta: Toto nie je koniec! Nie je to ani začiatok konca, ale možno je to koniec začiatku!

Ak som čakal, že v lete sa Zuzkina výkonnosť strmo zlepší, bol som riadne sklamaný. Do istej miery som dúfal, že to bude podobné, ako u mňa v zime v roku 2010. Ja som už predtým bral lieky (zhruba od apríla do októbra), jeseň a zimu som už lieky neužíval. Postupom času som však nebol schopný v mrazivých januárových podmienkach „udýchať“ tempo, ktoré mi podľa všetkého vyhovovalo. Nohy, ruky i hlava mohli, ale pľúca boli proti. U mňa to šlo rýchlo – spirometria mi vyšla zle, dostal som dávku silnejších liekov, ako obvykle a do týždňa (nepreháňam) som bol už niekde úplne inde. A zase ma uráža, keď si zmyslím, ako banda primitívov uráža nórsku bežkyňu na lyžiach Marit Bjoergenovú, že berie lieky na astmu. Tieto hlasy pochádzajú totiž z Ruska, z krajiny, kde sa doping stal štátnou doktrínou. A kým Nóri majú veľmi úspešných športovcov, na tých ruských, sa všeobecne nahliada, ako na podvodníkov. A je fakt, že si to „vyžerie“ aj veľká časť tých Rusov, ktorí pristupovali a pristupujú k športu čestne. Späť k Zuzke. U nej sa očakávaný progres nedostavil tak rýchlo, ako u mňa. Respektíve – on sa nedostavil vôbec. Opäť som bol sklamaný a vravel si, že to snáď nie je ani možné. Zas a znova som ju počul pri behu „hrať na harmoniku“ a tušil som, že problémy ešte ani zďaleka neskončili (preto sa nedá hovoriť o začiatku konca). A moje empirické dohady sa potvrdili na opakovanom vyšetrení. Spirometria bola aj v tomto prípade veľmi slabá, de facto sa nezlepšilo nič. Zuzka dostala nové lieky. V lekárni som si z nej trúsil žarty, že má iba šestnásť (bude mať) a už bude potrebovať batôžtek na všetky tie lieky. Tiež som pochopil, že nemá význam už v tejto sezóne sa o čokoľvek pokúšať na dráhe. Pred nami sú zhruba posledné štyri týždne dráhových pretekov a radšej, ako sa ísť trápiť na ne, je začať zvoľna pracovať na aeróbnej kondícii. Tú už musím začať v Zuzkinom prípade celkom vážne rozvíjať. Za prvé si myslím, že je k tomu príhodný čas, ona ešte stále vďaka astme behá v hypoxii a tak má sťažené podmienky. Môže nabrať kilometráž vo voľnom tempe a keď sa jej konečne uľaví, malo by sa to prejaviť zvýšenou výkonnosťou, predovšetkým vo vytrvalosti. A tiež druhý a podstatný fakt – so Zuzkou som dosiaľ tej aeróbnej vytrvalosti toľko nerobil. Zameral som sa na to, aby bola rýchla, čo si myslím, že sa nám celkom podarilo. Teraz bude záležať na tom, aby celý nasledujúci pol rok mala prísun aeróbnych tréningov, aby ich však dokázala umne kombinovať s tréningmi maximálnej rýchlosti a odrazov, techniky, sily. Bude záležať na tom, aby jej zabrali lieky. Nemám dôvod o tom pochybovať, aj obdobie peľových alergií už nebude trvať dlho. Myslím si, že pokiaľ Zuzka zbierala tento rok medaily na slovenských šampionátoch navzdory evidentnému hendikepu, po prekonaní tohto obdobia bude ešte lepšia a silnejšia, ako kedykoľvek predtým. Nemá okrem tohto žiadne zdravotné problémy, nebýva zranená, je rýchla, jej bežeckú techniku jej môžu mnohé jej súperky závidieť. Do veľkej miery tiež záleží na tom, či jej vyjde škola v ústrety a bude akceptovať fakt, že jej tréningy budú i naďalej v mojej réžii a že ja budem zodpovedný za to, ako bude atleticky napredovať. V tomto mám isté obavy, ale možno budem pozitívne prekvapený. Zatiaľ je super, že vyučovanie bude začínať od 10:30, takže Zuzka bude môcť do Bratislavy cestovať a ešte stíhať aj ranné aeróbne fázy. Bude mať tiež veľkú oporu v osobe Peti Turčekovej, našej novej ekipáčke. Už som písal o tom, že sa k nám (spolu s jej priateľom Lukášom Dókom) pridala. Peťa a Zuzka majú momentálne zhruba podobnú výkonnosť, takže sú rovnocenné partnerky, hoci je medzi nimi vekový rozdiel štyroch rokov. Peťa však môže tiež napredovať, už teraz by som povedal, že sú isté drobné kontúry viditeľné. V každom prípade, Zuzka bude v Bratislave a Peťa je tiež stadiaľ, takže baby budú asi najbližší polrok spolu behávať v lesoch a kopcoch nad Bratislavou. Popri tom sa nič zásadné nezmení, aj v týždni, najmä však cez víkendy a cez prázdniny, sú Zuzka aj Peťa naše a budú sa pripravovať s ostatnými. Obe baby sa nezapoja do súťaží v halovej sezóne, naopak, dúfame v to, že napadne mnoho snehu a bude sa dať aktívne rozvíjať ich kondícia na bežkách. Vlani sa Zuzka naučila podstatnú časť techniky, tento rok to naučíme aj Peťu a miesto halových súťaží budú dievčence asi brázdiť lesy a kopce v bielej stope. A my s nimi, hoci niektorí budú súťažiť aj v hale.

Na začiatku bolo všetko zlé a sivé. Časom sa začali veci ukazovať aj v pozitívnejšom svetle. Pre tých, čo dočítali až do konca, by to mohlo znamenať, že sa oplatí bojovať. Aj Churchill sa na túto tému niekoľkokrát vyjadril, napríklad takto: Nikdy, nikdy, ale naozaj nikdy sa nevzdávajte! Ja som dnes napísal konečne súbor viet, ktoré vyjadrujú moje pocity z posledných mesiacov a môžem spoľahlivo tvrdiť, že som si vydýchol. Na ako dlho, to sa ukáže v najbližších dňoch. Som však rád, že som sa mohol opierať o citáty Winstona Spencera Churchilla, ktoré mi v príhodných chvíľach konvenovali s mojím vlastným vnímaním situácie. A tak sa rozlúčim posledným citátom Churchilla, ktorý sa sem hodí asi najviac 🙂

Pre nevzdelaného človeka je prospešné čítať knihy s citátmi.

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *