Zvádzame boj s kilometrami i tradične zlým tatranským počasím

Vysoké Tatry (4. 10. 2018). Ekipáci poctivo zarezávajú na kondičnom kempe vo Vysokých Tatrách. Od nedele 30. septembra do štvrtka 4. októbra skupina v zložení Jakub Valachovič, Jakub Kopiar, Lukáš Dóka, Marek Ondrovič a Zuzana Švejdová prebehla 87 kilometrov a nazbierali v súčte štyroch tréningových dní 5980 výškových metrov.

Treba žiaľ povedať, že počasie nám nepraje, ale na to sme si už zvykli. Predovšetkým v utorok husté sneženie a v stredu búrlivý vietor znemožňovali výstupy na najvyššie cieľové body. Napriek tomu sú dosiahnuté tréningové čísla veľmi slušné a zrejme tromfneme naše vlastné štatistiky z minulého roka.

Ubytovaní sme v obci Vrbov, ktorá leží zhruba pätnásť kilometrov od Tatranskej Lomnice. Penzión Radošinka nám dohodil brat nášho sparťanského ekipáka Ivana Timka. A sme nadmieru spokojní, lebo sme tu našli všetko, čo potrebujeme. K dispozícii máme plne vybavenú kuchyňu, veľa miesta na parkovanie našej Rosičky, ale je tu aj minigolfové ihrisko, bazénik, pingpongový stôl. Najmä však oceňujeme saunu, v ktorej naši bežci trávia každý večer a vďaka tomuto doplnku dokážu na druhý deň fungovať. Hneď vedľa penziónu je obchod, ak však treba nakúpiť viac, sedem kilometrov od domu je Kežmarok, kde sú hypermarkety. Obedy sme zatiaľ realizovali vždy v horských chatách, v pondelok a v stredu na Brnčalke na Zelenom plese, v utorok sme sa najedli po ťažkom prechode Prielomom na Zbojníčke. Večer varíme stravu, ktorá by mala byť prospešná pre bežcov, veľa strukovín a cestovín s čerstvou zeleninou, kým raňajky sa nesú skôr v znamení chleba, medu a čerstvého ovocia. Tento systém sa nám už osvedčil a vraciame sa k nemu na sústredeniach v Tatrách i v Karpatoch. Pôvodne sme plánovali, že budeme občas chodiť aj do blízkych reštaurácií, ale postupne sme si povedali, že variť si je ekonomickejšie aj efektívnejšie. Priamo vo Vrbove je vychýrené termálne kúpalisko s tromi veľkými vonkajšími bazénmi. Boli sme sa v pondelok vyhriať a užiť si zdravú vodu. Pre Zuzku bola návšteva termálneho parku premiérová a nevedela sprvu, čo si má myslieť o sírnatej vode. Samotné tréningy nám napriek rozmarom počasia vychádzajú. Nevzdávame sa. Čísla sme už spomenuli. V nedeľu sme hneď prvý deň po príchode zamierili do Tatranskej Lomnice, odkiaľ sme vybiehali po modrej k vychýreným vodopádom Studeného potoka, postupne k Rainerovej chate a odtiaľ po červenej na Skalnaté pleso. Počasie nám ešte prialo, hrialo slniečko. Bolo však vidieť, že sústredenie sme nutne potrebovali, predovšetkým Zuzka sa celú sezónu neuveriteľne pretrápila. Jej hlavné problémy s astmou sú už azda zažehnané, zabrali jej predpísané lieky a na poslednom vyšetrení mala podstatne lepšie spirometrické ukazovatele. Napriek tomu všetkému sa v prvý deň v kopcoch trápila a bola veľmi rada, keď sa konečne dostala do vrcholového cieľu prvého dňa – na Skalnatú chatu. Tam sme dali čaj a zbehli po zjazdovke opäť do Lomnice.

Luki Dóka, náš nový člen, našiel v Marekovi Ondrovičovi svojho druha v zbrani a stala sa z nich zohratá dvojka. Luki mal predtým iného bežeckého parťáka, taktiež Mareka – Jankoviča v MAC Rača u Dušana Štancla. Teraz naberá kilometre s Ondrovičom a Kopiarom, hoci Kubo je väčší „samorast“, v trojici idú chalani ako fretky. Nedá sa povedať, že by im zdarne sekundoval Jakub Valachovič – ten je skôr spojka medzi chlapcami a Zuzkou, ktorá pravdaže s chalanmi nedrží krok. Samotnej Zuzke sa v ďalších dňoch už behalo zjavne lepšie, hoci by sa dalo povedať, že najväčšiu krízu prežívala v pondelok. To už sa na nás valil studený front. Ekipa sa podľa plánov nemala ešte dostať do výšky 2000 m, ale napokon sa dostala. Aj keď iba na chvíľku.

Vyrazili sme z Bielej vody a po modrej sme sa dostali formou fartlekových výbehov a neskôr súvislého klusu na Biele pleso. Mali sme najmä výškový cieľ Vyšné Kopské sedlo (1934 m). Viedla naň strmá a ťažká cestička a dali sme si riadne do tela. Pripomínalo nám to stúpanie na Veľké Hincovo pleso, ktoré si vyskúšame v sobotu. V sedle sme si všimli blízky Hlúpy vrch. Nad týmto názvom sme sa párkrát pozastavili, až nás to zamrzelo, že tieto krásne miesta majú také zvláštne, nie práve očarujúce názvy – Hlúpe sedlo, Zadné Jatky, Predné Jatky… Ten vrch je možno hlúpy preto, že človek nevie, kde je vlastne vrchol – sú to dva približne rovnaké hrby, jeden je o meter vyššie, ako druhý. Mali sme však krásny výhľad na okolité kopce, predovšetkým na pýchy Belianskych Tatier – Ždiarsku vidlu a Havran, krásne vynikal hrebeň Jatiek na východe, videli sme rozťahanú dedinu Ždiar a kus od nás sa týčil Jahňací štít.

Práve naň sme chceli ísť v stredu, ale kombinácia negatívnych faktorov – víchrica a množstvo snehu nám to neumožnila. Napriek tomu v tento deň sme spravili najdlhšiu túru, akú sme zatiaľ kedy v Tatrách šli. Trasa Tatranská Lomnica – Štart – Skalnaté pleso – Veľká Svišťovka, Zelené pleso – pod Jahňacím štítom – Zelené pleso – Folvarská poľana – Štart a Lomnica nám zabrala vyše päť hodín. A to sme väčšinu tých 27 kilometrov šli behom. Pravda, nedá sa bežať tak, ako by sme chceli – pre ten prekliaty sneh si musíme dávať veľký pozor. Je potešiteľné, ako zvládla enormnú porciu práve Zuzka, ktorá už musela byť unavená, ale šla, šla a šla. Bez rečí… Za tento deň sme absolvovali dva náročné výbehy do výšky nad dvetisíc metrov a spolu sme v stredu nastúpali 2400 m. Zuzku sme otočili zhruba sto výškových metrov skôr, ako dali chlapci, ale aj tak to bol riadny výkon.

Suverénne najmenej príjemná túra bola presne tá, ako aj vlani – prechod cez Poľský hrebeň. Vlani nás trápil vietor o sile orkánu, tento rok nakydalo zhruba meter snehu. Chceli sme vybehnúť aj Východnú Vysokú, ale rozmysleli sme si to, keď sme videli tie zaviate značky vedúce na ňu. Opäť sa nám to nepodarilo a zase budeme rok čakať. Aj tak sme si však dali riadne do tela, najmä keď sme hľadali kade-tade chodník zo Zamrznutého žľabu na Prielom.

Teraz sa očakávajú krajšie dni v Tatrách, no tú snehovú pohromu, ktorá nás každoročne prikvačí, to už asi príliš nezmierni. Tréningy budú veľmi náročné po fyzickej i psychickej stránke. Od piatka sa k súčasnej skupine piatich ekipákov pridávajú baby Miška Salayová, Timka Morávková a Peťka Turčeková spolu s našim kamarátom Braňom Škodom. Ekipáci menia svoj azyl, z útulného Vrbova sa presúvajú do hotela Litvor na Štrbskom Plese. Budúci týždeň plánujú túry najmä v Západných Tatrách a bude to stáť azda za to.

/ekipa/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *