Ekipáci sa predviedli v kopcoch, vyhrali v Karlovke i v Krasňanoch!

Bratislava (20. – 21. 10. 2018). Hoci sme v sobotu na Veľkej lúke nad Karlovkou nešli obsadzovať mládežnícke kategórie, aj tak sa dá povedať, že sme sa úlohy zhostili úspešne. Naše žiačky a dorastenku sme prihlásili na súťaž žien na 6,5 km, rovnakú porciu bežali aj chalani. Napokon sme obsadili aj stupne pre víťazov a dokonca máme informáciu, že Jakub prekonal aj traťové maximum.

Treba hneď na úvod poznamenať, že počasie nám ozaj praje. Takýto skvelý, vydarený október sa nám mimoriadne pozdáva. Takmer dokonale nám vyšli Tatry. Dva týždne sústredenia začali síce horšie, najmä v utorok a stredu sme sa potýkali s množstvom snehu, zimou a uragánom. Potom sa však tak vyčasilo, že sme behávali na hrebeňoch dvojstisícok iba v trenírkach. Predstavte si tie veci 🙂 Domov sme sa vracali opálení, akoby sme snáď ten vysokohorský kemp mali niekde v marockom Atlase. Hoci Tatry ani zďaleka nespĺňajú nároky špičkových bežcov, keďže nie sú také vysoké, aby sa vo vysokých polohách dalo adekvátne bývať a trénovať, predsa sú to najlepšie, čo možno na Slovensku a v blízkom okolí nájsť.

Rečou čísiel sme nabehali zhruba za dva týždne 250 kilometrov, suverénne sme prekonali výškový rekord z lanského roku (22,5 km, to sú takmer tri Everesty) a strávili sme rovných 24 hodín z dvoch týždňov vo výške nad 1900 m. Je to lepšie, ako nič. A hoci si ekipáci prvý týždeň po návrate sťažovali na únavu, behajú rýchlo. A je to vidieť a je to cítiť. Tatry absolvujeme ešte aj budúci rok. Zatiaľ sa nik z nás nejaví, že by mohol azda byť v budúcnosti špičkový bežec, ale pár jednotlivcov v našej skupine by sa mohlo vyšvihnúť. Takže potom už budeme premýšľať nad inými jesennými sústredeniami.

Po návrate z Tatier sme sa vrátili na karpatské chodníčky. Jeseň na západe Slovenska ešte neudrela s takou intenzitou, ako minulé roky a krásne počasie pretrváva. Uplynulý víkend patril v Bratislave k dvom horským podujatiam – v sobotu sa veľká ekipa zúčastnila Behu Devínskou Kobylou, v nedeľu naša mladšia záloha dominovala v detských behoch na Dračom krose v Krasňanoch. Počasie sprvu vyzeralo podozrivo, bolo zatiahnuté, ale okolo desiatej hodiny sa začínalo cez mraky predierať slnko a počas rozcvičky už naši bežci dávali termo oblečenie zo seba dolu. Baby Zuzka Švejdová, Miška Salayová a Timka Morávková a chlapci Jakub Valachovič, Jakub Kopiar, Marek Ondrovič a Lukáš Dóka bežali zhodne elitnú kategóriu žien a mužov. Poňali sme tieto preteky ako ideálnu možnosť zatrénovať si v Karpatoch v svižnom tempe.

To sa aj podarilo, hoci úplne spokojní nie sme. Najmä Marek Onrovič a Lukáš Dóka nás nepresvedčili o tom, že by im sústredenie v Tatrách nejako extra pomohlo. Má to však zjavné príčiny. Marek prechladol a vyše týždňa sa v Tatrách skôr trápil, ako plnohodnotne trénoval. Navyše spadol na vcelku ľahkom chodníku a narazil si koleno. To mu akiste nepridalo a tak aj ďalší týždeň po návrate z Tatier nestál za veľa.

U Mareka sme vedeli, že nepodá nejaký zázračný výkon a bola to pravda. Luki Dóka dopláca najmä na úplnú absenciu základného atletického tréningu, nemá v krvi žiadne tempá, chýba mu rýchlostný základ, jeho členky sú na veľmi slabej úrovni. V Tatrách ukázal, že najmä vďaka silným stehnám dokáže zvládať dlhodobú záťaž v kopcoch, ale stále to boli prevažne aeróbne tréningy v pomalom tempe, hoc s veľkým prevýšením. Už s prerušovanými tempami máva veľký problém a pri úsekových tréningoch riadne trpí. To je dosť blbá východisková pozícia u osemnásťročného chalana, ale s niečím podobným sa dalo rátať, keď k nám prišiel. Na Devínskej Kobyle bojoval, ale jeho čas 25:01 min je podpriemerný. Stačil na deviate miesto medzi mužmi, ale Luki je /dúfame/ iba na samom začiatku svojej bežeckej anabázy. Takto behať nemôže. Teraz ho čaká ťažké obdobie, keď ho budeme hnať práve do rýchlych temp, prerušovaných behov a závisí len na ňom, či sa zahryzne alebo poľaví. My veríme, že nepoľaví a bude na seba prísny. V Tatrách zistil, že tréningy u nás sú širokospektrálna záležitosť, že iba o behaní to nie je. A že musí pristupovať k svojmu behaniu omnoho zodpovednejšie. Marek Ondrovič mal tiež veľmi slabý čas 24:44 min, obsadil ôsme miesto a bol sklamaný.

Omnoho lepšie sa prezentovali Jakubovia, ktorí sa evidentne vrátili z Tatier ako pokropení živou vodou. Hoci obaja brblali pred štartom, že sú unavení. Valachovič ešte v piatok fúkol tréning v horách, ktorý meral sedemnásť kilometrov, Kubo mal za sebou dvadsať výbehov pieskového kopčeka Filagória s minútovou pauzou. Obaja však pociťujú únavu až po dlhom čase, iným slovom, dokážu podávať výkon pomerne dlhú dobu, isto dlhšiu, ako tomu bolo pred sústredením. Na Behu Devínskou kobylou sa štartuje jedinečným systémom. Keďže sa beží po úzkych, kľukatých chodníčkoch v horskej oblasti Devínske Karpaty, snažia sa organizátori urobiť maximum, aby nedochádzalo k zbytočným kolíziám. Hromadný štart tak nahrádzajú výbehy pretekárov zo štartovej čiary, vždy po dvoch. Nasledujúca dvojica vyráža na trať po pätnástich sekundách, prirodzene, každému sa meria jeho vlastný čas, pomocou čipu na nohe. Je to akiste zmena oproti pretekom, kde sa v drvivej miere uplatňuje hromadný štart. Tu nie je priestor na taktizovanie, keďže bežec netuší, akí rýchli sú jeho súperi. Tak sa snaží behať naplno celý čas a dúfa, že to vyjde. Výhodu má ten, ktorý štartuje ako prvý, má pred sebou prázdne chodníčky, ak vyrážate neskôr, musíte počítať s tým, že budete obiehať pomalších bežcov, čo vám vezme nejaké stotiny, ba i sekundy. Naši ekipáci štartovali pekne spolu, najprv sa vedľa seba postavila dvojka Jakub Valachovič/Zuzka Švejdová, po nich vyrážali Jakub Kopiar/Miška Salayová a o ďalších pätnásť sekúnd Marek Ondrovič/Timea Morávková. Luki Dóka sa prihlasoval na súťaž skôr, nuž bol na trati ako prvý z našich.

Najzaujímavejšie divadlo predviedli Jakubovia. Kopiar zhruba po dvoch kilometroch definitívne dobehol Valachoviča a v stúpaní na obávaný Smrťák šiel pred neho. Vyzeral veľmi dobre, avšak v rozhodujúcej chvíli, keď mal zabrať na rovinke, mu chýbali sily. Jakub Valachovič potvrdil, že je omnoho skúsenejší a Kuba Kopiara čoskoro opäť odsunul za seba a napokon aj v cieli mal o osem sekúnd rýchlejší čas. Podľa hlasov z éteru bol víťazný čas Valachoviča 22:48,6 min nový traťový rekord. Ale priamo od organizátorov tento údaj nemáme, nuž ho tu uvádzame skôr len pre zaujímavosť. Kubo Kopiar v tom prípade bežal tiež veľmi dobre, do cieľa dobehol druhý časom 22:57,2 min. A predsa by sme povedali, že si zaslúžil aj pokarhanie za to, že preteky prepískol. Možno skôr chcel otestovať svoje sily a zistil, že to ešte nie je úplne ono, ale on sa dokáže neuveriteľne, až nezdravo motivovať na preteky a veľmi často mu to uškodí. Ak neprepáli, tak sa dokáže tou svojou koncentráciou na jeden cieľ psychicky odrovnať, už to mnohokrát predviedol. Teraz, v čase, keď sa teší veľkej kondičnej pohode, by mal začať pristupovať k pretekom s nadhľadom, nebrať ich smrteľne vážne a tešiť sa z výkonu. Jakubovia obsadili teda prvé dve miesta v konečnom poradí mužov.

Aj dievčence bežali veľmi dobre, najmä Zuzka Švejdová si zbehla svoj ustanovujúci osobný rekord na devínskej trati 29:05 min. Škoda tých šiestich sekúnd, ktoré stratila na tretiu v cieli Katku Bátovskú. Predviedla zrejme najlepší výkon tento rok na pretekoch, čo nie je, vzhľadom na pokročilý čas, najlepšie konštatovanie. Má však za sebou mimoriadne hluchú sezónu, bez adekvátneho výkonu a nič na tom nemení ani jedna zlatá a dve strieborné medaily zo slovenských šampionátov. Žužu sa konečne zbavila silnej astmy, potlačila ju liekmi a konečne mohla plnohodnotne trénovať. Azda je z najhoršieho vonku, jej výkon na Devínskej Kobyle by svedčil o tom, že to tak je.

Aj Mišku Salayovú musíme pochváliť a pravda, aj Timejku Morávkovú. Miška bežala vo veľkej pohode a tiež len pár sekúnd jej chýbalo na piatu Kristínu Guttmannovú, našu kamarátku, fanúšičku a ešte stále slovenskú rekordérku na ženskom stípli. Miška na ňu stratila len necelých päť sekúnd. Timejka dobiehala siedma v poradí žien a na Mišku stratila 24 sekúnd. To nie je až tak veľa, každopádne je to potvrdenie toho, že Miška a Zuzka sú v aeróbnej vytrvalosti niekde inde, ako Timejka. Tak k tomu treba i pristupovať, tento fakt sa isto potvrdí aj v novembri na funkčných testoch v Národnom športovom centre.

Timka však urobila tiež kus práce, z baby, ktorá začínala tak, že nedokázala ani 30 minút klusať, lebo ju pichalo v boku, je teraz športovkyňa, ktorá je vcelku rýchla /ciele na 150 m pod 20 a 300 m hlboko pod 42/ a pritom dokáže aeróbne odbehnúť bárs aj dvadsať kilometrov a pritom viesť nevyhnutné debaty 🙂 To napokon potvrdila aj nasledujúci deň, kedy zbehla devätnásť kilometrovú túru okolo Lozorna bez akýchkoľvek problémov.

V nedeľu sme sa presvedčili, že máme na čom stavať aj u mladších generácií. Na Dračom krose v Krasňanoch sa v plnej paráde predstavila osemročná Andrejka Mrázová, ktorá podľahla atletike. Medicínskou terminológiou by sa dalo povedať, že behanie jej metastázovalo do každého kúsku jej organizmu, maminku vraj občas už jeduje s tým, že kedy bude tréning, kedy bude behať so staršími dievčatami a podobne. Ak naša kamarátka trénerka Naďa Bendová má v skupine pre svoje deti vzor v osobe Jána Volka, tak my máme našich vlastných ekipárov. Tí pravda nemajú úspech, podobný tomu Volkovmu, ale pre menších znamenajú veľké vzory a v konečnom dôsledku to je tak rovnako prospešné. Andrejka chodí na tréningy detí v pondelok a vo štvrtok. Baví ju to, hoci sa tam nebehajú jej milované dlhé trate, ale stále robíme skoky, prekážky, frekvencie, hry, naháňačky… A tak občas príde na tréning aj vtedy, keď nemá tréning. Odbehá si aspoň desať kôl, rozloží si prekážky, kužele, trénuje si vo vlastnej réžii. Takto nejako asi začínajú šampióni.

Každopádne, v nedeľu Andrejka jasne vyhrala detskú kategóriu Dračia prípravka na 500 m. Chlapci a dievčatá tu bežali spolu, ale Aďke to bolo fuk – porazila všetko okolo seba o niekoľko konských dĺžok, päťstovku zbehla za 2:11 min. To jej bolo málo, nuž nastúpila ešte aj na beh dospelých na päť kilometrov. Jasné, je to nezvyklé a veríme, že sa nájdu ľudia, ktorí povedia, že je to krajne nezodpovedné od rodičov a trénerov, že nechajú osemročné dievčatko behať päť kilometrov. Lenže pokiaľ sa na to Andrejka vyložene teší a dala by to rázne najavo, ak by sme jej bránili, tak prečo nie. Ona na týchto tratiach ešte isto nesúťaží, veď nemá s kým. Skôr si vychutnáva, že beží na pohodu trať, akú behajú tí veľkí. To stačí. A keď v závere nahodí šprint do cieľa a končí s úsmevom, tak sa treba zamyslieť nad tým, či dlhé trate pre deti sú alebo nie sú. Kto je pre ne stvorení, tak preňho jednoznačne sú. Andrejka si na kopcovitej päťke inak nepočínala vôbec zle, dokonca predbehla rovnú štyridsiatku bežcov a bežkýň a časomiera udáva pri jej mene priemerné tempo 6:46 na kilometer. Andrejka si našla veľmi krásnu a zdravú formu drogy, rodičia môžu byť vytešení 🙂

Nemenej uchvátení sme z progresu ďalšieho člena našej detskej enklávy – desaťročného Matúša Bachratého. Toho sme objavili len nedávno, respektíve on sa skôr objavil sám. Ak by ktokoľvek pochyboval o dôležitosti pretekov Záhoráckeho detského bežeckého pohára v záhoráckych obciach a mestách, tak Matúš je argument, prečo tieto preteky sú dôležité. Tu sme zistili, že existuje akýsi príroďák zo Závodu (odkiaľ inakade – v Závode sa rodia atléti ako na hydinárskej linke), ktorý hráva futbal a cez víkendy chodí na preteky a umiestňuje sa na stupňoch. Je štvrták, na svoj vek vysoký, vyrastený, možno časom skonštatujeme, že aj vyspelý. Ale behá s ľahkosťou a najmä má skvelú výdrž. Na tréningu v kopcoch sme mali najprv obavy, ale Matúš bežal bez problémov. Dokonca držal tempo so Zuzkou, dorasteneckou reprezentantkou… a to sú veci! Fúkol štrnásť kilometrov a vyzeral celý čas úplne v pohode. A na Dračom krose? Tam vyhral svoju trať v staršej dračej prípravke na 750 m v čase 2:52 min. A to tam boli kopce. Vyhral o 22 sekúnd!!! To je na 750 metrovej trati riadna porcia, nehovoriac o tom, že s ním bežali aj ročníky 2007, kým on je 2008. Ale už sme písali, že vyzerá skôr na staršieho, takže treba u Matúša brať do úvahy najmä jeho biologický vek. Každopádne sa s týmto chalanom oplatí pracovať. Isto má resty v rýchlosti, ale tam bude preňho výborná sparingpartnerka Laura Holická, ktorá toho času, chúďa, leží v horúčkach. A v našej detskej enkláve sú ďalšie minimálne dve baby, ktoré sa nám javia ako budúce vytrvalkyne. Zdá sa, že behom na stredné a dlhé trate v Malackách patrí budúcnosť. Necháme sa prekvapiť. Na Dračom krose vyhral v behu na 200 m aj brat Andrejky Mrázovej Riško. Síce v tejto kategórii sa poradie nerobilo, ani sa nevyhlasovali najlepší, šlo skôr o manifestačný beh, Riško sa javí skôr ako šprintér. A podobne jeho kamoš Marek Išunin, ktorý dobehol piaty na behu na 500 m. Marek je šprintér evidentný, 500 m už je naňho dlhé, ale takú dvojstovku by bral 🙂 Máme mnoho šikovných detí v našej detskej skupine, atletika ich veľmi baví a tak treba už len vydržať.

/ekipa/, ďakujeme webu Beháme.sk za niektoré z fotografií 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *