Posledný beh v kopcoch a ďalší „traťák“ Valachoviča!

Rača (28. 10. 2018). Ďalší štart a ďalšie traťové maximum, tentoraz už potvrdené a zanesené do štatistík. Jakub Valachovič pred týždňom údajne (chýbalo oficiálne stanovisko organizátora) prekonal traťový rekord na tradičnom jesennom Behu Devínskou kobylou, o týždeň nato dominoval v behu na pätnásť kilometrov na Račianskom krose. Ale ukázali sa v dobrom svetle aj ostatní členovia našej skupiny.

Ak to vyzeralo ráno podozrivo, hmly, nevľúdne a sychravo, nedeľné dopoludnie sa vskutku vydarilo. Pred desiatou vyšlo spoza mrakov slnko a začalo intenzívne hriať rozcvičujúcich sa bežcov na račianskom amfiteátri v Knižkovej doline. Nechýbala naša enkláva, ktorá mala pred sebou posledný deň horskej prípravy. Máme za sebou perfektný a jedinečný október vyplnený behmi do kopca. Začali sme ešte v septembri, zhruba dva týždne sme vybiehali kopce v Malých Karpatoch, čo bol začiatok prípravného, kondičného obdobia. Zároveň to bola aklimatizácia na tradičný kemp vo Vysokých Tatrách. Tie sa nám vydarili priam neskutočne, s výnimkou dvoch dní, keď nás trápilo sneženie a víchrica, sme nabehali 22 výškových kilometrov, zhruba 250 kilometrov vzdialenosti a strávili 24 hodín dovedna v nadmorskej výške nad 1900 m. Z Tatier sme sa vrátili opäť do Malých Karpát, v ktorých sme už vyzerali veľmi dobre. Dôkazom toho boli aj výsledky našich ekipárov na pretekoch, či už pod Devínskou kobylou, u chalanov na majstrovstvách Slovenska v krose škôl v Žiarskej doline alebo posledne v Rači.

Treba podotknúť, že deň pred Račianskym krosom sme sa vydali na návštevu Bielych Karpát. Vyrazili sme z Vápěnek nad Novou Lhotou a po moravskej strane sme sériou ostrých výbehov s prestávkami pri jednotlivých modrých turistických značkách, dosiahli najvyšší vrchol tohto pohoria – Veľkú Javorinu (970 m). Náš tréning bol trochu symbolický, tréningom, počas ktorého sme prebehli z jednej krajiny do druhej a zase späť, sme si pripomenuli sto rokov od vzniku Československa. Bolo to síce 27. októbra, teda deň pred oficiálnymi oslavami, ale stále lepšie, ako oslavovať to dva dni po tom v Martine s tými „ksichtmi“ ako Danko, Pellegriny alebo Babiš. Prekvapujúco sme v sobotu podľa meraní vybehli až tisíc výškových metrov a keď sme sa zo slovenskej strany vrátili späť na Javorinu, tak už bolo iné počasie, hmlisto, zima a pršalo.

Preto nás prekvapilo, ako príjemne bolo v Rači, pár minút pred štartom. Naše termo-oblečenie šlo dolu a vybehli sme iba v letnom úbore. Chlapci šli pätnásť kilometrov, dievčatá nastupovali na deviatku a najmladší člen, talentovaný Matúš Bachratý sa postavil na štart dvoch detských behov. Dvoch preto, lebo ani v jednom ho súperi poriadne nepreverili a oba vyhral s veľkým náskokom. Matúš je nás najnovší zjav, bol s nami skúsiť jeden horský tréning a zahnal naše obavy. Je iba štvrták na základnej škole, ale vytrvalosti má na rozdávanie. To potvrdil, keď pri jednotlivých bežeckých pasážach dokázal držať krok so Zuzkou Švejdovou. Trochu slabší bol v kopci /to je jasné/ a musí pracovať na svojej rýchlosti. Je to však evidentne talent na pohľadanie a čoskoro bude mať problém vo vlastnej kategórii natrafiť na adekvátneho súpera. A pravda – má ešte veľa iných nedostatkov začiatočníka, aj technických, ale to nie je nič, s čím by sme sa nikdy predtým nestretli. Škoda, že už tretí týždeň v kuse je chorá ďalšia naša skvelá žabka Laura Holická.

Na oboch tratiach sa vyvíjala situácia veľmi priaznivo pre naše farby. Na pätnástke sa Jakubovia Valachovič a Kopiar držali Dávida Žiga, ktorý v úvodnom stúpaní z Knižkovej doliny vyrukoval s ostrým tempom. Bol povzbudený zrejme svojím víťazstvom a traťovým rekordom spred týždňa na Dračom krose /taktiež 15 km/ v Krasňanoch a riskol to. Dvojice Malačanov sa však v stúpaní na Zbojníčku nestriasol. Potom prišla chvíľa Jakuba Valachoviča, ktorý v rovinatejšej pasáži predĺžil krok a začal uplatňovať natrénované objemy. Od Zbojníčky cez Bystrické, Malý Slavín, Malinský vrch, križovatky U Slivu, Pánovu lúku až k strmému klesaniu od Malej Bane do cieľa, bežal už iba sám, nikým neatakovaný. A bolo vidno, že si trať užíval. Organizátori ju veľmi dobre pripravili, bola len minimálne šanca niekde zablúdiť a využili aj krásny cyklochodníček medzi križovatkou U Slivu a Pánovou lúkou. Kubo Kopiar sa v úvodnom stúpaní snažil držať stoj, čo stoj so Žigom, ale aj on pochopil, že jeho hlavná sila príde na rovinatejších pasážach a stalo sa. V cieli mal Kubo náskok pred svojím súperom 21 sekúnd. Práve Žigo tu mal až doteraz traťové maximum, ale treba povedať, že Kopiar ho časom 59:29 min vylepšil, avšak históriu to zatiaľ nezaujíma, lebo Valachovič mal ešte lepší čas – 58:44 min. Vrchol všetkého bolo, keď chalani dobehli do cieľa a baby Zuzka a Timea sa ich pýtali, kde trčali tak dlho…

Na pätnástke sa konečne ukázal v lepšom svetle aj Marek Ondrovič, ktorému nevyšlo ideálne sústredenie vo Vysokých Tatrách. Bol nachladnutý a ešte navyše spadol na ľahkom turistickom chodníku (nie na exponovanom mieste v teréne) a narazil si koleno. Na tejto pätnástke však už mal konečne ten drajv, na ktorý sme čakali. Dobehol síce s obrovskou stratou 1:44 min na tretieho, ale stačilo to na štvrté miesto v mužoch. Už s výraznejšou stratou v cieli finišoval na ôsmom mieste Lukáš Dóka, ktorý mal z behu dobrý pocit a tvrdil, že bežal naplno. Či je to pravda, môžeme úspešne pochybovať, keďže mal dostatok síl na to, aby na Vypálenisku šaškoval pred objektívom fotografa a bolo vidno jeho široký úsmev. To si mohol dovoliť Usain Bolt v semifinále pekinskej olympiády na sto metrov, lenže on si šiel po olympijské zlato a svetový rekord, napriek tomu Lukin bežal podpriemerný čas a priemerný výsledok. Kritika k našej ekipe vždy patrila a patriť bude, keď sa beží naplno, tak nie je čas na grimasy. Lukáš absolvoval vlastne na sústredení v Tatrách spolu s Jakubom Valachovičom najväčšie dávky, preto dávno musí zabudnúť na časy, keď si chodil preteky iba užívať.

Nadôvažok sa vrátime k Zuzke a Timke, tie príjemne prekvapili. Teda – Zuzka ani nie, od nej už čakáme výkony, ale Timka sa prvý raz v živote predstavila na trati deväť kilometrov, navyše v kopcoch. A zvládla to s gráciou a dokonca dobehla na treťom mieste. Na treťom mieste ju aj dekorovali, hoci vo výsledkoch sa neskôr ocitla až na štvrtej priečke. To asi preto, že v behu na deväť kilometrov pristúpili organizátori k zvláštnemu hodnoteniu na základe vekových koeficientov. Tými sa vo veteránskych kategóriách prepočítavajú jednotlivé výkony, aby mohli bok po boku súťažiť napríklad štyridsaťroční a šesťdesiatroční súperi. V praxi, ak štyridsiatnik zabehne desiatku za 42 minút a šesťdesiatnik za 45, koeficientom sa prepočíta, že šesťdesiatnikových 45 minút vychádza na čas pod 40 minút, kým štyridsiatnikovi to z jeho času vezme maximálne tie dve minúty (nie je to presné, my tie koeficienty nepoznáme a nepotrebujeme poznať, lebo nás veteránske kategórie pramálo zaujímajú…). To bol iba príklad – azda rozumiete.

Do cieľa behu na deväť kilometrov dobehla naša Zuzka na prvom mieste v čase 43:48 min, avšak len štyri sekundy za ňou dobiehala Martina Burzová, ktorá je od Zuzky staršia o 24 rokov. Takže jednoznačne musel hrať koeficient pre ňu a to plným právom. Zuzka tak obsadila druhé miesto. Až po pretekoch sme si všimli, že usporiadatelia zrejme zabudli na Máriu Rodákovú, ktorá v 53 rokoch zbehla výsledný čas 49:54 min a podľa tabuliek jej koeficient prisúdil čas 40:58 min. Takže by mala byť víťazkou ona, hoci ju nedekorovali. Nuž, nevieme, ako to tam celé prebiehalo, s týmito prepočtami má negatívne skúsenosti napríklad naša bežkyňa Slávka Lorencová, ktorú na veteraniáde na štvorstovke titulovali ako majsterku Slovenska, ale nevšimli si, že podstatne staršia súperka mala mať po prepočte lepší čas. Respektíve všimli si to – ale až neskoro. Slávka tak musela sklamane vracať zlatú medailu. V Rači sme z ničoho nerobili drámu, nám stačilo, že naši ekipáci zdarne zavŕšili dlhú horskú prípravu.

Teraz nás čaká dvadsať dní do majstrovstiev Slovenska v cezpoľnom behu v Dudinciach. Využijeme ich behmi na rovine a v mierne zvlnenom teréne. Prvý týždeň to budú najmä fartlekové behy v lesoch, druhý týždeň už sa pridajú aj úseky. Počasie nám praje a to je veľmi dobre. Akurát veríme, že sa dajú dokopy naše dievčatá – o Laure sme písali a Miška Salayová tiež už týždeň netrénuje, lebo ju prepadol nejaký zápal v oboch kolenách, ktorý jej dokonca vygradoval do zvýšenej teploty. Dúfajme, že sa obe dajú do poriadku, hoci v ich prípade nie je isté, či pocestujú na majstrovstvá Slovenska v krose do Dudiniec. Po tomto šampionáte prejde časť ekipy (Miška, Timka, Laura, Matúš a Marek) plynule do halovej prípravy, ktorá bude tradične už viac rýchlostná, ako vytrvalostná, druhá časť skupiny (Jakubovia, Lukáš, Peťa a Zuzka) zostane v kondičnom móde a bude naberať vytrvalosť (pravda s patričnými doplnkami rýchlosti a výbušnosti) ešte celý zvyšok jesene, celú zimu a až začiatkom jari aj oni budú upravovať svoj program na nadchádzajúcu dráhovú sezónu.

/ekipa/, foto: Marián Bartoš, ďakujeme.. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *