Dudince nevyšli, Ondrovič však potešil jasným víťazstvom!

Dudince (17. 11. 2018). Nával radosti, ale aj pocit bezbrehého sklamania – zmes pocitov nami lomcovala počas posledných tohtoročných majstrovstiev Slovenska. V Dudinciach sa rozhodovalo za pekného počasia o tituloch pre bežcov na trati cezpoľného behu. Mali sme víziu získať možno až tri, štyri zlaté medaily, takže so ziskom jednej zlatej rozhodne nemôžeme byť spokojní.

Ekipa prešla poctivou jesennou prípravou, žiaľ ďalšie obdobie za tým už také plodné nebolo. Nastali paradoxné situácie. Ten, ktorý v Tatrách v októbri najmenej pobehal – Marek Ondrovič, sa po návrate na Záhorie rozbehal veľkolepým spôsobom. Taký Jakub Kopiar, ktorý patrí k najpoctivejším bežcom bol ešte krátko po Tatrách výborný, no s postupujúcim časom šla jeho výkonnosť strmo dolu. Prechod do rovín a svižného tempa ho „zabil“. Miška Salayová vyrástla za posledné obdobie opäť o pár centimetrov (zhruba to vychádza jeden centimeter za mesiac) a po návrate z Tatier ju začali riadne bolieť kolená. Dostala oddych tri týždne a do Dudiniec ani necestovala. To boli favoriti na zlato, u ktorých bolo zrejmé (Kubo) a jasné (Miška), že ho nezískajú.

Zuzka Švejdová mala proti sebe Elenu Duškovú, ktorá prežíva životný vrchol a momentálne nemá v žiadnom prípade jedinú šancu jej akokoľvek konkurovať. Rátali sme u nej so striebrom, ale ani to sa nepodarilo. Timejka Morávková vyzerala ešte aj pár dní pred šampionátom veľmi dobre, ale ochorela v „najpríhodnejšom“ čase, dva dni pred pretekmi a v piatok vyzerala v rozcvičke tak biedne, že bolo jasné, že to bude v jej prípade blamáž. Laura Holická je z hry už niekoľko týždňov, od októbra absolvovala rad vyšetrení a lekári nevedeli, čo s ňou vlastne je. Až teraz sa rozhodli, že príčina pretrvávajúceho zápalu a teplôt, tkvie zrejme v krčných mandliach. Laurinka na šampionát tiež nešla. Najmladšia a najnovšia akvizícia ekipy Matúš Bachratý bol tiež prednedávnom chorý a je ešte príliš neskúsený, aby mohol bojovať o medailu. A predsa si počínal veľmi dobre. Peťa Turčeková sa popri štúdiu venuje behaniu len okrajovo a s nami nemala tréning od Tatier. Tá necestovala do Dudiniec tiež – logicky. Trochu viac tým tréningom dáva Lukáš, ale ochorel týždeň pred majstrovstvami a jeho forma je taká, že sa o forme vlastne nedá vôbec vravieť. Jediní, ktorí si udržiavali stabilnú formu a pohodu v tréningoch a neochoreli, boli Marek Ondrovič a Jakub Valachovič. Títo dvaja ekipári si ozaj mohli povedať /a možno ešte Matúš/, že príprava vyšla a boli aj patrične za ňu ocenení. Ostatní hrubo neuspeli a to je fakt, s ktorým sme sa ešte dlho po Dudinciach len sťažka vyrovnávali.

Usporiadatelia pripravili tradičnú trať v oblasti kúpeľného parku v Dudinciach, začínalo a končilo sa na futbalovom štadióne. Jakub Valachovič tu mal jediný skúsenosť s traťou, keďže v roku 2011 tu finišoval štvrtý v behu mužov vytrvalcov. Až sa nechce veriť, že to je už sedem rokov… Bola to iste zaujímavejšia trať, ako minule v Šamoríne, najmä kopcovitá pasáž pri starých Rímskych kúpeľoch bola asi najatraktívnejšia a tu sa zišlo aj najviac divákov. Horší bol prebeh cez blízky lesík, kde bežci bojovali s kameňmi a to by sa na majstrovstvách republiky v krose stávať nemalo. Inak vyšlo počasie, panoval takmer bezoblačný deň, ale okolo obeda sa rozfúkalo.

Prvý na štart svojej disciplíny šiel Matúš Bachratý, pre ktorého to boli prvé majstrovstvá republiky v atletike v živote. Začal s nami behávať len v septembri a už o mesiac nám bolo v podstate jasné, že sa v ňom skrýva veľký bežecký talent. Ako klasický vytrvalec, aj on je pomalý, ale to tiež najmä v tom, že sa nenaučil ešte správnu techniku a po systematickom tréningu (snáď to nik nebude považovať za predčasnú špecializáciu) by mal vedieť zapojiť členky a tým sa zrýchliť aspoň na jeden vyšší rýchlostný stupeň. Vytrvalostne zato ukázal, že s ním treba počítať, nerobilo mu problém bežať s nami v kopcoch štrnásť kilometrov. S úsmevom na tvári, nebol ani v ďalších dňoch príliš unavený. Trať, na ktorej nastupoval, merala šesťsto metrov a my sme už vopred vedeli, že naňho bude príliš rýchla a krátka. Nič to, bil sa dravo aj tak. Hneď na začiatku sa nechal zavrieť súpermi a tým pádom mu ušlo čelo pretekov. To je na 600 metroch dosť zlý úvod. V nasledujúcom priebehu síce zavelil do útoku a z nejakého desiateho miesta sa predieral do prvej päťky. Lenže štvorica bežcov pred ním už mala solídny náskok. Matúš bežal konečne aj štýlovo pekne a udržal piate miesto. To je možné v konkurencii 25 pretekárov považovať za úspech a Matúš mal azda zo svojho vystúpenia dobrý pocit.

Ten isto chýbal iným. Predovšetkým Timea Morávková už tiež tušila to, čo my. Cítila sa mizerne, tešila sa na Dudince, ale ochorela. Ešte veľa zimných kúpeľov v studenej vode bude musieť absolvovať. Ak by sa Dudince konali o týždeň skôr, Timka by isto bojovala o medailu, takto sa v podstate šla iba nezmyselne vytrápiť na 1600 metrovú trať. Z jej behu šiel zmar od začiatku, v druhom kole sme jej povedali, aby sa neprepínala a iba to nejak dobehla do cieľa. Bolo jasné, že z toho nič nebude a konečné ôsme miesto a obrovská strata na prvé dievčatá len potvrdili smolné posledné dni.

Ani Zuzana Švejdová nemohla byť spokojná so svojím výkonom. Ak porazila na majstrovstvách oblasti v Nových Zámkoch maďarskú účastníčku majstrovstiev Európy do 18 rokov Lucu Zatykóovú, tak teraz mala prehrať s ďalšími dvomi účastníčkami rovnakých pretekov – Elenou Duškovou a Anitou Stachovou. Tá prehra s druhou menovanou nás veľmi sklamala, lebo sme verili, že Žužu už má aspoň takú výkonnosť, aby túto súperku porazila. Na naše prekvapenie mala naša baba obrovský problém v kopci, hoci mala za sebou výdatný tréning s mnohými prevýšeniami. Dievčatá ju však v tejto pasáži ukážkovo školili a to nás veľmi sklamalo. Päťsto metrov pred cieľom dokonca Zuzka bežala na štvrtej pozícii, za Lízou Hazuchovou z Lučatína. Predsa sa ešte v závere nadýchla k finišu a dotiahla sa ešte na Anitu Stachovú. Aj tá však zareagovala, čo otrávenej Zuzke vzalo aj posledné zvyšky síl (skôr psychických, ako fyzických) a preteky iba dobehla na bronzovej pozícii so stratou troch sekúnd na druhú a priepastných štrnásť sekúnd na prvú. To nie sú čísla, ktoré by nás tešili a aj Žužu bola sklamaná. Pravdaže, o rok jej tieto dve súperky odídu do kategórie junioriek, lenže iba na to sa netreba spoliehať (pokiaľ nemajú byť majstrovstvá Slovenska stále iba najvyšším sezónnym vrcholom). Stále nie je naša dorastenka na zodpovedajúcej kondičnej úrovni, jej veľké problémy v kopcoch to iba potvrdili. A tak sa ukazuje, že sme urobili múdro, keď sme ešte v lete zavrhli prípravu na halu a rozhodli sa, že Zuzka sa už musí aktívnejšie orientovať na kondičku. Má pred sebou ešte dlhé, dlhé obdobie, v ktorom budú dominovať horské behy, výbehy kopcov, tempové behy, fartleky v lesoch, plavecké rovinky v bazéne a kilometre na bežkách,ale pravdaže aj zodpovedajúca rýchlostná a silová príprava. Pozitívne je, že Žužu teraz už preháňala Anitu Stachovú, na ktorú pri všetkej úcte v lete, pri problémoch s astmou, vôbec nemala a tak, hoci sme v Dudinciach chceli viac, musíme konštatovať, že progres u Zuzky viditeľný je, hoci to nejde tak rýchlo, ako by sme chceli.

Na beh Jakuba Kopiara sme sa psychicky pripravili a tak tentokrát bol jeho výsledok pre nás oveľa menším sklamaním. Vlani vybuchol v Šamoríne a vďaka jeho tréningovým ukazovateľom pred Dudincami sme takmer s istotou vedeli, že to tentoraz nebude lepšie. Kubo ozaj bežal otrasne. Náš kamarát Marek Hladík sa (v dobrom) pýtal po prvom Kubovom kole, či ten chlapec už predtým niečo bežal. Nebola v jeho behu ani piaď ľahkosti, proste typický silový, hnusný, nechutný beh klasických slovenských drevorubačov, ktorým členok nič nehovorí a všetko ťahajú silou stehien.

Kubo nebehal vždy takto, ale tento rok akoby zabudol behať. Jeho obľúbená silovosť, ku ktorej sa tendenčne stále vracia, mu možno šla po návrate z Tatier, ale prechod na rovinu, kde treba natiahnuť krok a využívať ľahký odraz z členku, mu pomohol ako lyže na púšti. Bol bezradný a na tréningoch drel, drel… a samozrejme bez adekvátneho výsledku. Žiaľ, do veľkej miery je toto jeho údel, ale predsa len by nemusel až tak zle behávať. Po pretekoch sme mu vraveli, že musí zabudnúť na svoj výrazný povahový rys – zaťatosť. Pretože so zaťatými zubami a napnutým každým svalom môže na nejaké úspechy zabudnúť. Síce mu to plieskame o hlavu stále, aj tak to nemá stále adekvátny zmysel. Azda Kubo pochopí, že na tréningu si musí beh užívať a myslieť najmä na to, ako zabrať členkom bez toho, aby musel pri tom všetkom drieť ako somár. On to zvládne, ak bude na to stále myslieť a trochu pozmení svoj prístup. Prístup robotníka nahradí prístupom milovníka behu, bude sa tešiť z tempa. Potom má aspoň nejakú šancu, teraz to stačilo na bronzovú medailu. Treba podotknúť, že ani prví dvaja v behu juniorov pred ním neboli žiadni elegáni a tak sa dá povedať, že juniorská kategória v Dudinciach bola kvalitatívne veľmi slabá a chvalabohu, že SAZ zrušil benevolentné pravidlo o automatickom kvalifikovaní sa na ME v krose pre majstra republiky. Títo by totiž, nech to znie akokoľvek hrozne, nemali na vrcholných atletických podujatiach v drese reprezentácie nikdy štartovať, tak zle na tom azda zase s tou našou atletikou nie sme.

Podobne upracovane vyzeral v rovnakom behu Lukáš Dóka, ktorý však na to, ako strašidelne vyzeral v lete, bežal viac, ako svoj štandard. Dobehol na siedmom mieste, len deväť sekúnd za jediným bežcom, ktorý v minulosti dokázal, že sa dá behať aj ľahko a elegantne, Jánom Markom. To, kde je výkonnostne momentálne Marko nebudeme bližšie komentovať, ale je to pre nás obrovské sklamanie. Luki sa azda ešte výkonnostne posunie. Píšeme azda, keďže je to skôr externý člen ekipy, ktorý do veľkej miery trénuje sám a nemáme absolútne žiadny dopad na jeho ostatné zložky tréningu. Nevieme, kde a čo odbehal, ako odbehal, či dostatočne spáva, či dostatočne regeneruje. V Tatrách už čiastočne pochopil našu filozofiu, ale pochopiť ju nestačí. Príliš pozitívnych návykov sme uňho zatiaľ nevideli, na druhú stranu ich však nemal ani kde získať. Bude to preňho obrovská výzva, držať tréningové tempo s Kopiarom a Ondrovičom. Ani on nejde halu a tak môže celú zimu na sebe pracovať. Držíme mu palce.

Po všetkých týchto sklamaniach prišli na rad aj skvelé okamihy. Marek Ondrovič sa rozlúčil s dorasteneckou kategóriou jasným, suverénnym víťazstvom v behu na 4,5 km. Ukázal, aké môže byť jednoduché ovládnuť svoju disciplínu a ani sa pritom nejak veľmi nezadýchať. Ak je forma, človek sa nestačí čudovať, čoho všetkého je schopný. Markos nám behal posledné dva týždne ako utrhnutý z reťaze, presne v ostrom protiklade ku Kubovi Kopiarovi. Kým on drel, Marek akoby pri ňom klusal. A to je tá vrchovatá nespravodlivosť nadanejších a menej nadaných. Aj tri dudinské kolá Marek bežal akoby v tréningovom režime. Po prvom sa ho ešte držala skupinky bežcov v zložení Revaj, Čerep, Fridmanský, Janíček, ale už v druhom kole sa náš bežec utrhol v stúpavej pasáži pri Rímskych kúpeľoch. A do posledného kola mu zvonili ako jasnému lídrovi. Výrazne zosilnel, spevneli mu nohy a hoci v Tatrách pre chorobu toho nestihol toľko porobiť, ukázal sa progres aj z toho mála. Jeho krok už je podstatne dlhší, kolená idú vyššie, predkolenie vie zašliapnuť, nie len pasívne padnúť pod telo, noha dokončí pohyb za bedrá. Sú tam pravda ešte rezervy, ale tie sa u dorastenca dajú očakávať. Marek má ešte čo lepšiť a to je super správa, lebo nik súdny azda nechce, aby behal ako profesionál v sedemnástich rokoch. V cieli mal pred druhým náskok šestnásť sekúnd, to je zhruba sto metrov. Priznal, že mal pred štartom trému, či potvrdí rolu favorita, ale postupne šla jeho sebadôvera hore. Jeho výkon nemal chybu a Marek získal v tomto roku svoj štvrtý individuálny titul majstra Slovenska (v hale vyhral 1500 m, v lete vyhral 3000 m a 2000 m prekážok). Môže pokojne hľadieť na ďalšie dva roky juniorských súťaží. A je zdravotne v poriadku, smerom k hale bude robiť to, čo zmeškal tento rok – rýchlosť, silu a výbušnosť. Tam sú stále velikánske rezervy.

A nadmieru spokojný bol aj mužský bežec Jakub Valachovič. Ten sa po tatranskom sústredení, keď on a Luki Dóka nabehali suverénne najviac kilometrov a výškových metrov, cítil skvele. Dokonca tak, že uvažujeme na rok o tom, že si dáme skontrolovať krvný obraz, absolvujeme odber krvi pred a po sústredení. Nechce sa nám veriť, že by Tatry mali takú silu pri ich relatívne nízkej nadmorskej výške. Pravda, také počasie, aké mala ekipa tento rok v Tatrách, keď každý deň mohla tráviť hodiny vo výškach od 1800 do 2500 metrov, sa nemusí opakovať. Ale treba veriť, z roka na rok je teplejšie a hoci sa to fatalistom nepáči, my sme nadšení. Jakub sa v prvom kole držal v skupine bežcov Pelikán, Hladík, Csiba, Tomeček. Pred sebou mali trio tradičných súperov z východu – bezkonkurenčne najlepšie bežiaceho Tibora Sahajdu, za ním už so stratou Joža Urbana a tretieho Jara Szaba. Náš bežec si v druhom kole uvedomil, že bude mať obrovskú výhodu v kopci. Kým tempo jeho súperov v stúpaní značne opadlo (hoci to bol iba krátky kopček), on dokázal udržať podstatne dynamickejší pracovný výkon. Po druhom kole „oťukávania sa“ Jakub vyrazil dopredu. Na jeho zrýchlenie zareagoval Rado Tomeček, najmladší spomedzi bežcov figurujúcich na čelných pozíciách. Jakub v treťom kole dostihol Szaba a pri zbiehaní s ním držal krok. Na rovine sa už však Malačan súťažiaci v drese Stavbára Nitra razantne posunul na bronzovú priečku. Tomeček to s ním ešte skúsil, ale v treťom a najmä vo štvrtom kole nestíhal pri najsilnejšej pasáži Valachoviča – na lúke pri kúpeľoch starých Rimanov. Posledné dva okruhy bežal Jakub konštantne osamelý na tretej pozícii a začínal pomaly veriť, že sa na tom nič nezmení. Stále mal dostatok síl a elánu. O jeho tretej priečke pochybovali akurát diváci, ktorí ho ešte vyzývali, aby ponaháňal Joža Urbana. Ten mal však zhruba päťdesiat metrový náskok a evidentne dobre rozložené sily, takže si kontroloval svoj náskok. Treba však povedať, že ho Jakub postupne skresal. Nie nejako rapídne, ale po pretekoch sa Jožo priznal, že ešte v záverečnej pasáži mu nebolo všetko jedno. Pre Jakuba však bronzová medaila z krosu predstavuje jednoznačne najväčší úspech jeho športového života. Samozrejme, má okrem toho aj päť titulov majstra Slovenska v stípli, ale tie nemajú patričnú nominálnu hodnotu, keďže to je najslabšia slovenská bežecká disciplína. Ale skalp bežcov Joža Pelikána, Jara Szaba, Mareka Hladíka či Borisa Csibu, ktorí majú reprezentačné skúsenosti a účasti na majstrovstvách Európy, nás potešil. Jakuba teraz nečaká dlho žiadny vrchol, nepobeží halové preteky a nie je isté, či jeho najbližším vrcholom nebude až letný dráhový šampionát. Takže má až do jari dostatok času na kondičnú prípravu, treba však povedať, že behá asi najlepšie v živote.

Naša ekipa sa na prelome novembra a decembra rozdelí na dve časti. Prvá skupina bude trénovať na halové súťaže, najmä Marek Ondrovič bude cieliť najmä na disciplíny 400 a 800 m, podobne Miška Salayová na 300 a 800 m v starších žiačkach. Timka Morávková bude behať predovšetkým krátke trate, aby si zlepšila maximá, najmä teda na trojstovke, Laura Holická a Matúš Bachratý budú kombinovať techniky, vrhy a šprinty. Druhá skupina nemá významné vrcholy a halu vynechá razantným oblúkom. O Jakubovi sme už písali, druhý Jakub Kopiar by sa mal pripraviť a skúsiť napraviť slabý výkon z vlaňajšieho polmaratónu v Bratislave. Vtedy bežal iba 1:16 hod, tentoraz by mal isto nejaké minúty skresať. Zuzka Švejdová nebude mať žiadny vrchol až do leta. U Lukáša a Peti je to všetko ešte nejasné a otázne a radšej nebudeme nič dopredu plánovať.

/ekipa/, za fotografie ďakujeme aj Peťovi Kováčovi, nášmu kamarátovi a bežcovi 🙂 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *