V novom tíme na rok 2019 je osem mien

Malacky (10. 1. 2019). V roku 2019 nastanú v našej skupine veľké zmeny. Minulý rok ukázal, že malackí ekipáci sú na Slovensku už rešpektovanou bežeckou skupinou. Piatim sa podarilo vybojovať tituly slovenských šampiónov. Traja reprezentovali Slovensko na medzištátnom fóre. Boli sme úspešní, ale mne sa to máli. Myslím si, že potenciál týchto mladých ľudí je vyšší a tak bude rok 2019 pre nás predstavovať nové výzvy.

Zrejme nemá veľký význam cieliť na majstrovské tituly v bežeckých disciplínach. Keď si vezmeme, že len Jakub Kopiar vyhral medzi juniormi štyri zlaté kovy, tak je zrejmé, že zisk zlatej medaily zo šampionátov je príliš malá latka. Sám Kubo Kopiar pritom isto nemal vydarenú sezónu, moje očakávania až na pár pretekov nenaplnil, v mnohých disciplínach sa neposunul a skôr podával priemerné výkony. Solídne časy zbehol na trojke v Břeclavi 8:52,69 min a na zahodenie nie je ani tých 32:49 min z desiatky na dráhe v Opave. Inak Kubo nevylepšoval svoje časy na stredných tratiach, veľkým sklamaním pre mňa bolo, že nedokázal ani raz v behu na 5000 m ísť pod 16 minút. Veril som, že na jeho premiérovom polmaratóne v Bratislave dokáže bežať aj lepšie, ako slabých 1:16:33 hod. Viacero behov mal Kubo veľmi zlých a napriek tým štyrom zlatým kovom sa nedá uňho vravieť o vydarenej sezóne. A to napriek tomu, že je zrejmé, že atletikou sa nikdy nemôže ako aktívny bežec živiť, keďže na to nemá talent. Isto by však mal mať na to, aby behal rýchlejšie časy. V budúcej sezóne je pre Kuba podstatné najmä to, aby pokračoval bez zranení a chorôb v prípravnom období, pobehal veľa kopcov, či už behom alebo na bežkách. Svoju aeróbnu zásobu tak môže potom uplatniť v apríli na polmaratóne v Bratislave, kde by mal isto bežať lepšie, ako vlani. Ešte sme sa celkom nerozhodli, akým disciplínam sa bude venovať na dráhe, ale asi bude hlavný cieľ preňho zbehnúť konečne solídnych 5000 m. To znamená aspoň za čas 15:30 min. Kubo sa tento rok stáva mužom, hoci ešte v mládežníckej škále do 23 rokov. Takže by malo byť v jeho silách získať aj nejakú medailu zo slovenského šampionátu, ale nejaké zlaté žatvy, aké predvádzal uplynulé dva roky v juniorskej, a treba dodať, že vo veľmi slabej juniorskej kategórii, sú akiste vylúčené. Kubo však možno dosiahol akúsi nirvánu – vnútorné uspokojenie z toho, že proste žije a funguje ako bežec. Preňho sú tréningy, bežky, strečing, posilňovanie, plávanie a kúpanie sa v ľadovom sude životná filozofia. Ťažko si predstaviť, že sa zajtra rozhodne len tak s tým všetkým seknúť a prejde do odpočinkového módu. Ak tu píšem o tom, koľko toho Kubo za uplynulý rok nedokázal, je mojou morálnou povinnosťou zmieniť sa o tom, že možno dosiahol práve toto – a to je najviac.

Famózny rok má za sebou Markos. Keď v hale vyhral bez väčších ťažkostí Marek Ondrovič svoj prvý titul majstra Slovenska na 1500 m, ešte sme asi netušili, akú vydarenú bude mať celú sezónu. Náš najvyšší člen sa ohromne vylepšil po všetkých stránkach, hoci mňa osobne škrie, že nemohol poriadne rozvíjať maximálnu rýchlosť. Po čase cíti zadný stehenný sval, hoci má dostatok regenerácie, masáží i strečingu. Na odporúčanie Joža Pelikána som Marekovi úseky behané v maximálnej intenzite zatrhol, ale i tak dokáže ručne päťdesiat metrov behať za 5,85 s. Bez toho, že by do toho šiel typickým šprintérskym frekvenčným krokom. Naučil sa dvíhať kolená, spevnel, urobil veľký pokrok v sile i technike. V behu na tri kilometre sa dostal na dostreľ deviatim minútam (9:09,47), v behu na 1500 m dosiahol solídny osobák 4:07,73 min. Na majstrovstvách Slovenska dorastu vyzerali jeho behy na 3000 m a 2000 m prekážok ako hra mačky s myšou, v záverečnom špurte mal vždy najviac síl. V Dudinciach na majstrovstvách Slovenska v cezpoľnom behu vyhral s obrovským náskokom a dokázal, že vie aj sólo jazdy. V nastávajúcej sezóne už je junior a má oproti sebe o rok starších súperov. Ako sa tak však dívam, Marek môže byť pokojný, našliapnuté má do roku 2019 veľmi dobre a ja verím, že bude aj v junioroch kraľovať behom.

Vynikajúci dojem zanechala po sebe v roku 2018 Michaela Salayová, ktorá dokázala, že je aj rýchla, aj vytrvalá, aj všestranná. V kategórii mladších žiačok opanovala tabuľky na 600 m (čas 1:41,83), 1500 m (5:00,35), ale aj vďaka skvelému času na 800 m 2:21,98 min skončila druhá v tabuľkách medzi staršími žiačkami. Miška sa stala suverénnou slovenskou šampiónkou na 600 m mladších žiačok v Michalovciach. Pekné boli aj jej viacboje, najmä v Bratislave sa stala oblastnou šampiónkou a dosiahla aj osobné maximá. Miškin bežecký prejav je pastva pre oči. V sezóne mala však aj veľký kus smoly. V zime bola chorá a navyše si vyvrtla členok a tak prišla o halový šampionát, na jeseň ju zase dostihol jej dynamický rast tela. Po návrate z Tatier sa ozvali nespevnené kolenné šľachy a Miška trpela bolesťami, pre ktoré vynechala minimálne tri týždne z tréningov. Všetkým však prešla a do roku 2019 vstupuje už ako staršia žiačka. Nemá jediný dôvod na obavy – veď sa medzi staršími žiačkami presadila už v uplynulej sezóne. Nuž sa nechajme prekvapiť tým, čo nám Miška ukáže. Jej hlavnou disciplínou by mala byť osemstovka, ale často ju budeme vídať aj na krátkych tratiach prekážkach a v skokoch. Bude to dobrá sezóna!

V podobne dobrú sezónu dúfa aj Timea Morávková, ktorej zápal pre atletiku je až nákazlivý. A to napriek tomu, že zatiaľ jej chýba akákoľvek medaila z majstrovstiev Slovenska. Tento rok nebola ďaleko k bronzovým priečkam, ale vždy o ne prišla. Buď tým, že proti nej stáli podstatne vyspelejšie a staršie súperky (na 300 m), ale Timka si občas neúspech privodila aj sama. Mne sa osobne páčil jej beh na 800 m v Trnave na slovenskom šampionáte starších žiačok, ale takticky nezvládla posledných stopäťdesiat metrov a nebojovala tak o bronz. Dobehla štvrtá. A štvrté miesta ju prenasledovali celú sezónu – štvrtá bola na halových majstrovstvách Slovenska žiačok na 300 m, na rovnakej trati bola štvrtá aj na školskom šampionáte. Zaznamenala veľký rýchlostný skok na všetkých krátkych tratiach, na šesťdesiatke sa dostala na 8,49 s, na 150 m dala 20,28 s a najmä 300 m zvládla za pekných 42,67 s. Na jeseň významne zlepšila aeróbnu vytrvalosť a ja dúfam, že jej to pomôže k lepším výkonom aj na osemstovke, hoci počiatočné testy na príbuzných tratiach na dráhe vyznievajú zatiaľ veľmi biedne. V hale by mala Timejka behať najmä trojstovku a ostatné šprintérske disciplíny, plánujeme aj prekážky. V hlavnej sezóne už bude jedna z hlavných tratí aj osemstovka, hoci primárne je dôležité, aby sa Timejka držala rýchlosti. Hlavný cieľ už je získať medailu. To, že Timke odišli staršie baby do dorasteniek ešte neznamená, že to bude mať proti svojim rovesníčkam jednoduché. Čaká ju ťažká sezóna.

Veľmi často myslím na našu, donedávna najmladšiu ekipáčku Lauru Holickú, ktorá ma počas roka niekedy šokovala svojimi krásnymi výkonmi. Žiaľ, momentálne všetci v ekipe dúfame len v to, aby sa Laurinka dala konečne zdravotne do poriadku. Od októbra na ňu doľahol zdravotný marazmus, striedajú sa u nej horúčky, prešla niekoľkými antibiotikovými kúrami. Babu to poznamenalo, je malátna, oťapená a z niekdajšej živej opičky sa stala ubolená a strápená bytosť. Prirodzene, najviac to trápi jej rodičov, ktorým lekári nevedeli dať celé týždne, ba mesiace, uspokojivú odpoveď na to, čo vlastne jej dcérke chýba. Až pred Vianocami potvrdila lekárka zápal krčných mandlí a vravela, že čím skôr s nimi von, tým lepšie. Laura už predtým bývala na náš vkus často chorá a azda tento jej nekonečný maratón naberie konečne uspokojivé kontúry. Na rok 2019 jej nič mimoriadne neplánujeme. Bude ešte stále v kategórii najmladších žiačok, ale momentálne myslíme len na to, aby bola zdravá. V minulom roku sa jej darilo a najväčší úspech dosiahla zrejme na súťaži Čokoládová tretra. Vďaka tretiemu miestu v krajskom kole v Bratislave postúpila do celoslovenského finále a v Košiciach obsadila na trojstovke piate miesto. Bola najlepšia z ročníka 2008. Veľmi pekné výkony však podávala aj na víkendových dedinských behoch alebo na dráhe.

Ak sme spomínali, že Laurinka bola donedávna najmladšia, tak ten ozaj najmladší je náš najnovší prírastok Matúš Bachratý. „Príroďák“ zo Závodu vyštartoval na svoju atletickú anabázu veľmi razantne. Najprv nás zaujal na dedinských behoch v rámci Záhoráckeho detského bežeckého pohára, kde ešte ako futbalista obsadzoval pódiá, potom, keď sa začal vážnejšie venovať atletike, hneď naznačil svoje možnosti. V hale bežal svoj prvý kilometer v živote hneď za 3:28 min a to má chlapec iba desať rokov. Na slovenskom šampionáte v cezpoľnom behu takticky skazil štart, vyčkával, vyčkával a v behu na 600 m mu zatiaľ najvážnejší súperi ušli. Medailu nemal, ale vytiahol to na piate miesto, čo nie je rozhodne zlý začiatok. my sa tešíme, až sa k Matúšovi postaví Laurinka. Obaja majú desať rokov a v tomto veku sú výkony chlapcov a dievčat zhruba rovnaké. A obaja tak budú rovnocenní konkurenti. Dosiaľ bola lepšia Laura, najmä po rýchlostnej stránke. Vytrvalostne by však asi Matúšovi nekonkurovala. Matúš sa teraz vylepšil už aj rýchlostne, keď dokázal ručne päťdesiatku bežať z vysokého štart za 7,31 s, čo už je slušné na desaťročného chalana. Ani uňho nemáme žiadny vytýčený cieľ. Najlepšie rozhodnutie už Matúš spravil – sekol s futbalom a rozhodol sa, že bude robiť iba atletiku. To kvitujem 🙂

A teraz to bude trochu horšie…

Výraznou zmenou v roku 2019 sa takmer stala absencia členky skupiny Zuzany Švejdovej. Musím povedať, že chýbalo málo a táto naša, už takmer neodmysliteľná členka skupiny, skončila. Odkedy študuje na športovom gymnáziu v Bratislave, sú jej tréningy mimoriadne komplikovaná záležitosť. V týždni trénuje najmä sama, len občas ráno prichádza ešte pred školou do Malaciek na tréningy rýchlosti a sily. Inak však Zuzka prechádza prípravným obdobím a môže trénovať aj sama. Fartlekové a súvislé behy môžu byť aj v jej vlastnej réžii, pokiaľ dostáva tréningové plány. Bohužiaľ, zatiaľ sa výsledky u Zuzky nedostavili a trvá to už dlhý čas. Istej strate dôvery čelím od doby, keď Zuzka po ukončení základnej školy vo svojej rodnej obci Borský Svätý Jur zamierila na športové gymnázium do Bratislavy. Všetko by bolo v poriadku, ak by som o jej plánoch a plánoch rodičov niečo vedel. Nevedel som vôbec nič. Toto nie je nič nové, už som to písal dávnejšie. Aj to, že som sa cez to preniesol a vydiskutovali sme si veci. Ale ako u jedinej pretekárky v skupine som pristúpil ku kroku, že som s rodičmi spísal internú dohodu o spolupráci. Už som si totiž nebol istý. A táto neistota u mňa pretrvávala ďalej. Boli aj ďalšie veci, ktoré som musel prehryznúť a ešte včera som bol presvedčený, že so Zuzkou už do ďalšieho tréningového obdobia nerátam. Nebudem konkretizovať, ale vyzeralo to v posledných dňoch zle. Navrhol som jej tréning v inom klube a u iného trénera, navrhol som jej aj, že môže zostať ako externá členka našej skupiny na štýl Peti a Lukáša, čiže bude trénovať podľa seba s tým, že bude oboznámená, aký tréning majú na programe naši ostatní bežci.

Napokon sme však situáciu vyriešili a rozhodli sa aj s rodičmi, že Zuzka zmení školu a bude študovať tak, aby mohla trénovať kvalitnejšie, ako dosiaľ. Jej odchod na ŠG bola veľká chyba už od začiatku. Vďaka kríze v posledných dňoch sa veci pohli a naskytá sa alternatíva, ktorá vyzerá veľmi zaujímavo. Nebudem to tu celé rozvíjať, lebo veci sú v štádiu riešenia, ale podstatné je, že Zuzka si uvedomila aj svoje chyby a dostala tak šancu pokračovať ďalej v tejto bežeckej skupine. Treba povedať, že baba sa vyjadrila jasne v štýle, že buď bude pokračovať v tréningoch s nami alebo nebude trénovať v žiadnom inom klube. Tento zvláštny postoj zaväzuje všetky strany, aby teda spojil hlavy dokopy.

Za tieto rozhodnutia zrejme nezožnem aplauz na otvorenej scéne, ale azda každý uzná, že ak som mohol roky človeku venovať kus života, tak mám právo učiniť aj rozhodnutie, ktoré je takéto nepopulárne. Pre všetkých súčasných členov skupiny, ako i budúcich to je jasný odkaz – môžem mať s každým nadmieru priateľský a otvorený vzťah, ale kritéria budem mať prísne a trénovanie v ekipe nebudú iba samé výhody, ale aj kus zodpovednosti a sebaobetovania sa. Riskujem, že mi tu napokon nezostane nik. Je to však dobrý risk a ja som ochotný ísť doň.

Záverom zrekapitulujem aspoň stručne Zuzkin bežecký rok 2018. Začala parádne – v hale bežala veľmi krásnu štvorstovku za 61,05 sec a sršala z nej energia. Krásne sa v sezóne prezentovala aj v trojskoku, ktorý nikdy cielene netrénovala, ale dokázala ho pochopiť vďaka vysokej miere športovej docility. Z odrazov dokázala podržať najmä preskok a dokonca sa dostala v tejto disciplíne aj do reprezentácie (ono to však pri tej hrozitánskej úrovni trojskoku na Slovensku až také unikátne nie je). Inak však Zuzka bojovala so samými problémami, najmä astma ju trápila s nástupom jari a vďaka sťaženému dýchaniu na väčšine pretekov nebehala dobre. Pri tej všetkej biede však dokázala vyhrať svoje prvé dráhové zlato z behu na 3000 m prekážok junioriek, získala až tri strieborné medaily z majstrovstiev republiky svojej vekovej kategórie a na dôvažok bola bronzová v cezpoľnom behu. Päť medailí z republikových šampionátov dosiaľ nikdy za jeden rok nemala, takže istá úľava to pre ňu bola. Pre mňa bolo rozhodujúce, keď jej v septembri už výsledky spirometrie ukázali rapídne zlepšenie dýchania. Mala veľmi pekné výsledky aj na spiroergometrickom teste v Národnom športovom centre. A tak som veril, že po skvelom tatranskom sústredení bude Žužu systematicky napredovať. To sa zatiaľ nedarí. Azda sme urobili ďalší dôležitý krok k tomu, aby najmä z jej strany šli veci dopredu. V našej skupine môžu dlhodobo prežiť len tí, ktorí urobia pre svoj úspech maximum.

Vrátim sa k Petre Turčekovej a Lukášovi Dókovi. Obaja ma požiadali v lete, aby som sa ich ujal a pomohol im zlepšiť sa. Skúsil som to, ale úprimne priznávam, že toto bolo nad moje sily. Ako som písal vyššie – v tejto skupine sa musí človek pokúsiť urobiť pre úspech maximum. To, pri všetkej úcte k Peti a Lukášovi, bola pre nich oboch nedosiahnuteľná méta. Možno si mysleli, že sa u nás trénuje podobným štýlom, ako v ich predošlom pôsobisku, ale obaja zistili, že u nás to nie je iba o behaní. A ja nie som iba človek so stopkami. U nás je to tak, že buď pochopíš filozofiu, akú chcem, aby si pochopil alebo proste v tejto skupine pre teba nie je miesto. Progres nie je len o kilometroch na dráhe, to je aj o tom, či pôjdeš spať alebo pôjdeš von, či si sa budeš stravovať ako športovec alebo ako fanúšik športového podujatia, či budeš prekonávať svoje hranice. Uvedomujem si, že ja mám ohromný problém byť spokojný s niekym, kto ku mne prišiel po rokoch trénovania u iného kouča. Takýto človek už má svoje zlozvyky, svoje mantinely, cez ktoré sa skrátka nedá prejsť. Peťa na rovinu povedala, že bude prioritne riešiť školu a keďže študuje medicínu, tak si viete predstaviť, čo to je asi za fušku. Časom som jej navrhol, že bude naša externá členka, nebudem mať žiadnu zodpovednosť za jej výkony a ona si bude trénovať sama, pričom bude vidieť, aký program mali naši bežci. To isté som navrhol Lukášovi. Veľa vecí sa tým vyriešilo, všetkých troch – Peťu, i Lukina mám rád, ale skrátka – pravidlá platia pre všetkých. A večná škoda, že Kubo Kopiar nenafasoval talentovú výbavu, keďže presne jeho buldočia povaha a tvrdohlavosť sú tie vlastnosti, aké potrebuje talentovaný jedinec, aby dokázal aj v praxi generovať výsledky.

Naša skupina sa stenčila na štyroch chlapcov a štyri dievčatá. Osem ľudí je tak akurát. Vyradili sme našich dobrých kamarátov Slávku Lorencovú, ktorá vaľcovala na veteránskom poli a Ivana Timka, ktorý však nie je bežec, ale orientuje sa na Spartan race. Ponechali sme iba atlétov, ktorí budú aktívne trénvať a chodiť na súťaže. Držím nám všetkým palce Tým pádom vlastne aj sebe…, aby sme to všetko zvládli s úsmevom na tvári a nemuseli pritom riešiť veľa nepríjemností. A že sme ich v lanskom roku riešili dosť…

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *