Tri tituly to nie sú, ale aj tak parádny záver haly

Bratislava (2. – 3. 3. 2019). Keďže sa nám v hale naplno predstavila iba trojica ekipárov, tak sme netrpezlivo očakávali práve uplynulý víkend. V tieto dva dni sa zhodou okolností snúbili šampionáty staršieho žiactva a juniorskej kategórie. No a kým dievčatá Michaela Salayová a Timea Morávková sú staršie žiačky, Marek Ondrovič je juniorský junák. Ambície neboli vôbec nízke, v pláne boli tri medaily. Tri zlaté medaily!

Nevyšlo to, ale nesmútime. Bolo z toho jedno zlato a dve striebrá. Zhodou okolností nedosiahli na vytúžené méty práve lídri tabuliek, kým tá, ktorá bola v priebežných tabuľkách „až“ na tretej pozícii, jasne zvíťazila. Ukázalo sa, že tí prví dvaja spravili kardinálnu chybu, kým tá úspešná sa zhostila svojho behu takticky na jednotku. A to rozhoduje. Tie chyby nás však nemusia tak veľmi mrzieť, sú to skúsenosti a najmä motivácia na sebe pracovať a pokiaľ možno, podobné sprosté chyby, neopakovať.

Poďme sa pozrieť na vystúpenia našich troch hviezd. Lebo na slovenské pomery už ich tak azda možno nazývať. Marek Ondrovič vstupoval v nedeľu do súťaže juniorov na 1500 m v pozícii jasného tabuľkového lídra. S osobným maximom 4:03,31 min, ktorým obsadil piate miesto na majstrovstvách Slovenska mužov, mal ambície najvyššie. Lenže pozor, v štartovke figurovali minimálne dve mená chlapcov, ktorí tento rok nebežali ešte žiadnu 1500ku, ale vieme, že ich osobné maximá ich aj bez časov pasovali do role spolufavoritov. Výkonnosť Jána Marka je v poslednom čase na vážkach, kým Lukáš Hronček dlhší čas nesúťažil a tak sme nemali ani elementárnu znalosť o jeho súčasnej forme. Počas pretekov sa ukázalo, že formu mal. Marek behá v najlepšej fazóne, na tréningoch ukazoval, že mu nemalo robiť tempo zhruba 2:45 na kilometer, s týmto si v tréningu celkom dobre poradil. Žiaľ, opakovane sa mu stávalo v zime, že pri rýchlejších tempách na úrovni maximálnej rýchlosti ho pobolieval zadný stehenný sval. Už tak vysoký Marek ešte stále nemá zastavený telesný rast a aj tento rok nabral dva centimetre telesnej výšky. Jeho telo tak ešte stále je náchylné na rozličné zranenia, hoci Markos aktívne posilňuje chrbát a cvičí SM cviky. Rýchlosti sme sa teda nemohli venovať do toľkej miery, ako by sme chceli. Aj preto mal Marek taktický plán rozbiehať zhruba tempo 2:45 a súperov sa striasť, pokiaľ možno.

Nasledujúce okamihy som však úplne nechápal, čo to ten chlapec predvádzal. Marko ani Hronček podľa očakávania nič nehrotili, nikam sa nehnali, klasika. Ale ani Marek. A musel vedieť, že tempo je pomalé, štvorstovka za nejakých 70 sekúnd bola ako zlý vtip. Potom Marek síce mierne pridal, ale aj tak to nestačilo. Miesto rýchleho behu zvolil pomerne idiotskú taktiku – urobil súperom vodiča. A napriek mojim, pomerne dôrazným pokynom, sa nejak nesnažil s tým čokoľvek robiť. Kilometer bol okolo 2:50 min, žiadny blietzkrieg, ale čakanie na pomalú Markosovu smrť. V poslednom kole sa tempo konečne výrazne zrýchlilo a Marek bol prekvapený, že mu zostali dvaja súperi, ktorí ešte šli do trháku. Bohvie čo si myslel, ale je zrejmé, že skrátka nastúpil s tým, že sa mu nemôže nič stať, že má víťazstvo isté. A zrazu bol tretí a po 1300 metroch to vyzeralo biedne. Marek však zabral, vrátil sa na druhú pozíciu a záverečný šprint s Hrončekom nebol ešte stratený. No Lukáš ušetril viac síl a slávil majstrovský titul on, Marekovi mohli zostať akurát rozpaky. Ja vlastne doteraz neviem, prečo zvolil takúto hlúpu taktiku, ale je to jeho šport. On sa učí systémom pokus, omyl. Lenže to nie je prvý raz, čo takto stupídne prišiel o lepšie umiestnenie. Bolo by horšie, ak by sa stal po takýchto chybách majstrom republiky, to už je ozaj aj z dlhodobej perspektívy lepšie, ak si rozbil držku a nabudúce sa vystríhal podobných nezmyslov. Jedny zlé preteky však ani jemu, ani mne vietor z plachiet nevezmú. Už teraz sa tešíme na krátke kondičné obdobie, ktoré bude vyplnené najmä týždňovým sústredením v Tatrách (11. až 17. marca). V sezóne bude môcť Marek premýšľať, ktoré disciplíny bude behať. S jeho schopnosťami môže byť majster republiky na tratiach od 1500 m až do desať kilometrov. Takže ho čaká zaujímavá sezóna.

Ak by sme mali Mareka známkovať, ako v škole, tak by vyzeralo jeho vysvedčenie asi takto:

Bojovnosť za 2 (nevzdal sa, do záveru šliapal a Hronček si nebol až do poslednej chvíle istý)

Technika za 2 (odkedy predĺžil krok, stal sa omnoho nebezpečnejším a stále má rezervy)

Taktika 5 (bez srandy – chyby sa neodpúšťajú)

Pred bránami zlatého úspechu zostala v sobotu na šampionáte starších žiačok aj Timea Morávková. Aj tá si možno pred trojstovkou myslela bohviečo. Bola tabuľkovou líderkou, mohla sa celkom vážne uchádzať o svoj prvý majstrovský titul. Mala za úlohu preteky uvoľnene rozbehnúť (lenže to neznamená pomaly) a využiť fakt, že je kondične stále lepšia a udržať tempo. Odpadla jej súperka Michaela Bačová, ktorá disponovala druhým najrýchlejším osobným rekordom, avšak v tejto halovej sezóne už odriekla nejedny preteky. Stále tu však bola trenčianska Lívia Hübschová, ktorá v sezónnych tabuľkách na Timejku strácala len jednu zanedbateľnú stotinku sekundy a najmä nevyspytateľná kráľovná všestrannosti z kategórie mladších žiačok – Rebeka Žibritová. Timka mi v mnohom pripomínala Mareka. S jedným rozdielom, Marek možno šiel do pretekov až s veľkým sebavedomím, kým Timka opačne – začala veľmi pomaly, úvodných 150 metrov teda nestálo za nič a Žibritová si vytvorila na prvý pohľad neprekonateľný náskok. Opäť mimoriadne nešťastné riešenie situácie, Timejka musela vidieť už na úvodnej stovke, že chybuje, ale odhodlala sa riešiť situáciu až o ďalších päťdesiat metrov. A bola z toho dráma. Žibritová bola na záverečnej stovke značne nepresvedčivá, prejavovalo sa u nej klasické tvrdnutie, kým Timea bežala ako pokropená živou vodou. Ani to nestačilo, náskok bol príliš veľký. Timka ešte päťdesiat metrov pred cieľom strácala vyše desať metrov, na cieľovej čiare už sa Rebeky takmer dotýkala. Všetko márne, na dokonanie úspechu by bolo treba, aby trať merala aspoň 310 m. Timejka sa tvárila nešťastne. Pred týždňom vybojovala toľko vytúženú a nadovšetko neočakávanú prvú medailu z majstrovstiev Slovenska (na 400 m dorasteniek) a teraz už sa jej aj striebro málilo. To je dobre, netreba byť za každú cenu skromný. Ono aj to striebro je úspech, ale Timku celkom istotne kvárilo tušenie, že si za prehru mohla jednoznačne sama. Ak v prípade Mareka nebolo vôbec isté, či by ho spasil rýchly beh (možno by Hronček vydržal a aj tak by vyhral), tak o tom, že to bola Timejka, kto bol na trojstovku najlepšie pripravený, nebolo žiadnych pochýb. Nie vždy vyhrá ten, kto je najlepšie pripravený, veľa záleží aj na tom, či športovec, v tomto prípade Timejka, dokáže preteky aj takticky zvládnuť.

Za jej výkon na trojstovke by si zaslúžila toto vysvedčenie:

Bojovnosť 1 (skutočne jej záverečné metre boli asi najdramatickejšou stíhačkou celého dňa)

Technika za 3 (tam má Timka stále čo doháňať, najmä efektívnejší došľap a prácu rúk)

Taktika za 5 (môže si dať high five s Marekom)

Napriek všetkému zlému to boli pre Timku veľmi poučné preteky a azda si dá nabudúce sakramentský pozor na to, aby podobne hlúpo neprichádzala o cenné kovy. Trochu ma sklamal jej beh na 150 m, kde som veril, že bude atakovať svoj osobný rekord 20,28 s. Ona však tento rok tie stopäťdesiatky práve slávne nebehá a to bude veľmi dôležité, dostať ju v lete pod dvadsať sekúnd. Úprimne som si myslel, že to vyjde už v hale, ale napokon jej chýbalo pol sekundy. Ona totiž vyrovnala svoj tohtoročný najlepší halový výkon 20,54 s. Škoda, že sa ocitla v rozbehu, kde na ňu nik významnejšie neútočil a zvíťazila pomerne pohodlne. V celkovom súčte obsadila ôsmu priečku. Pokiaľ by som mal Timejku posudzovať, ako šprintérku, tak ôsme miesto a takýto slabý čas by pravda rozhodne neboli pádny dôvod na vlnu optimizmu. Je mi však jasné, že s takýmito výkonmi nemôže nikdy pomýšľať na lepšiu šprintérsku úroveň a tak je dôležité, aby brúsila rýchlosť na osemstovku. To by mala byť popravde jej disciplína, ale až o pár rokov. Najlepší moment si Timejka zrejme schovala na záverečný štafetový boj, keď prevzala štafetový kolík na druhej pozícii a počas svojho dvestometrového úseku sa prepracovala na suverénnu vedúcu priečku. Predviedla pritom krásny, dynamický beh a mala veľkú zásluhu na tom, že malacké žiačky obsadili celkom nečakane bronzovú pozíciu. Timka získala v priebehu týždňa tri cenné kovy.

Ak by som mal trefne opísať celý súťažný deň Michaely Salayovej, tak zrejme použijem výraz impozantný. Skutočne! To, čo to dievča predvádzalo, nemalo chybu. Technicky krásne, takticky vyspelé, u Mišky to v ten deň nemohlo skončiť inak, ako veľkým úspechom. Ak je v tejto ekipe niekto, kto vie obdivuhodne riešiť krízové situácie v rozhodujúcom momente, tak je to práve Miška. Nespravila jedinú chybu a napriek tomu, že mala na osemstovke až tretí najlepší čas v rozbehnutej halovej sezóne (Messerschmidtová 2:20, Gombárová 2:22), v deň D a hodinu H štatistiky rozšklbala, roztrhala v zuboch a potom ich odpratala na smetisko. Mala pritom už za sebou skvelé vystúpenia na prekážkach. Môj cieľ a taktika, ktorú som už aplikoval aj u Zuzky Švejdovej, pokračujem v nej aj u Timejky, Mišky a celkom isto budem aj u Laury a Matúša, že skôr, ako bezbrehé a stupídne behanie „dokolečka dokola“ je treba stavať na všestrannosti, aspoň nateraz slávila úspech. Prirodzene, koľko už bolo bežkýň, ktoré v žiackom veku vedeli pod 2:20, ale ak by ste sa reálne pýtali, či vedeli prekážky, skoky, odrazy…, tak zrejme by ste asi nepochodili. Miška vstupovala do šesťdesiatky prekážok s osobným maximom 10,11 s. Hoci v Prahe pred dvomi týždňami dala 9,93 s, bolo to na „českých“ vzdialenostiach 7,5 metra, kým my, evidentne hlúpejší Slováci, máme nezmyselnú medzeru 8,20 m. Takže jej výkon nemohol byť započítaný do slovenských štatistík. Nič to, aj tu išla štatistika rýchlo do dymu. V úvodnom rozbehu Miška zvládla perfektne svoj beh, cieľovala na druhej pozícii, ktorá jej síce nezaručovala automatickú finálovú miestenku (veľké Q), ale časom 9,73 s som už nepochyboval o tom, že baba vo finále bude. Paradoxne Miške tie veľké medzery vyhovujú, keďže sa opiera o dlhočizný krok a výbornú techniku prechodu prekážky. V takom prípade si poradí aj s dlhšou medzerou, kým súperky, ktoré môžu byť aj značne rýchlejšie, nedokážu pri frekvenčnejšom poňatí ustáť dlhé medzery. Miška postúpila do finále z deleného piateho miesta, pričom 9,73 zbehla aj talentovaná Paula Perončíková z Liptovského Mikuláša, stále vekom mladšia žiačka a najmladšia finalistka. V samotnom finále sa musela po predčasnom štarte porúčať, ak nie najväčšia, tak minimálne horúca favoritka na prvenstvo Michaela Molnárová z Košíc. Tá jediná v kvalifikácii fúkla pod 9 sekúnd, aby o hodinu zbabrala štart a videla červenú kartu. Aj to sa stáva, Miške odpadla jedna zo súperiek, ktoré boli celkom zrejme nad jej sily. V opakovanom štarte naša atlétka zaspala v blokoch, čo bolo jasne vidieť a aj zápis zo štartu jej udal reakciu 586 tisícin sekundy. Nebola jediná, možno psychologicky sa našli rovno ďalšie tri baby, ktoré štartovali ako slimáci, keďže dve minúty predtým doplatila na predčasný štart Košičanka. Napriek pomalej reakcii sa Miška pustila do prekážok s úžasnou vervou a pre mňa prekvapujúco finišovala na štvrtej pozícii. Zdolala aj spomínanú Perončíkovú a najmä jej čas 9,64 s ma veľmi, veľmi potešil. Miška sa v poslednom čase aj významne zrýchlila a týždeň pred majstrovstvami dokázala držať s Timkou krok na krátkych šprintoch. Forma bola načasovaná ideálne.

Potom prišiel čas, keď mala ukázať aj svoje taktické kvality. Už sme vedeli, že na osemstovke neštartuje Nina Messerschmidtová, ktorá bola tabuľkovou líderkou a nenastúpila pre problém s kolenom. Významne si polepšila svoje osobné štatistiky, najprv na halovom Elán mítingu sa vytiahla v slušnej konkurencii na čas 2:22, aby na MSR žien vyhrala svoj rozbeh za 2:20 min. Tešil som sa, že táto baba bude bežať, lebo som veril, že zvolí taktiku rýchleho behu. Ísť s Miškou do finišu je riziko, keďže Miška ozaj významne zapracovala v zime na rýchlosti (opak Mareka) a asi jedine rýchly beh mohol na našu babu platiť. Napokon, ukázalo sa to aj v Prahe dva týždne dozadu, kde teda Malačanka takticky zlyhala a zdolala ju baba, ktorá jej stihla ujsť. Ešte stále ale bola na štarte Barbora Gombárová z Dubnice nad Váhom. Mala sa opakovať repríza rok a pol starého súboja z majstrovstiev Slovenska v Trenčíne, keď tieto dve baby šli proti sebe ako mladšie žiačky. Tam vyhrala Gombárová (treba podotknúť, že o rok staršia baba), ktorá si významne vtedy polepšila osobák na 1500 m (5:02), ale Miška sa pri nej vyviezla k úžasnému času 5:05. Teraz som nepochyboval, že garde v cieli bude presne opačné. Očakával som, že Barbora pobeží rýchlo, lebo ona zvykne brať veci do svojich rúk a príliš netaktizuje (rešpektu hodná vec). Miške som preto vravel, že ak to bude svižné, tak nech vyčkáva a ide potom do úniku zhruba 300 metrov pred cieľom. Ak by to bolo pomalé, tak mala spraviť trhák už po polovici trate, keďže s jej nedávnym časom 62,69 s na 400 m (a štvrtom mieste medzi dorastenkami) si mohla dozaista veriť na solídny finiš. Dubničanka to tempo ozaj rozbehla rýchlo, prvá dvojstovka za 32 sekúnd sa nijako inak ani nedá nazvať. Miška sa držala ako kliešť. Druhé kolo už bolo voľnejšie, ale aj tak prebiehali dievčatá štvorstovku zhruba za 68 sekúnd, u žiačok to nie je žiadne vychádzkové tempíčko. Kričal som Miške, že nemusí tak skoro rozbaľovať finiš a nech teda vydrží ešte v zákryte a zaútočí až v poslednom kole. Bol som veľmi rád, že to Barbora takto rozbehla, lebo to znamenalo aj rýchly čas. Ak by sa nejakým zázrakom v druhom behu niektorá baba sa utrhla a ohrozovala časom baby z behu A a taktiež aj preto, že by nebolo od veci, ak by Miška vyzvala na súboj vlastný osobný rekord ešte z mája minulého roka 2:21,98 min. Na Mišku súperky (a silné súperky) fungujú ako magnet, nebojí sa ich a nútia ju podať ozaj špičkový výkon. To sa ukázalo, keď Miška 250 metrov pred cieľom vyrazila striedať Barboru v čele. Tá sa, úprimne, ani nesnažila o zachytenie trháku, zrejme aj pod ťarchou troch predošlých rýchlych kôl, ktoré krvopotne odtiahla. Miška zato každým krokom zvyšovala svoj náskok a už nebolo pochýb o tom, kto vyhrá tento beh. A napokon aj celú disciplínu, lebo v závere bolo jasné, že Miška zdolá aj hranicu 2:20 min, vylepší si osobný rekord. A to už som vedel, že v ďalších behoch neboli dievčatá, ktoré by tohto boli schopné. Časom 2:19,38 min som bol neskutočne hrdý na túto našu ježibabku. A veľmi som po pretekoch chválil Gombárovú, že tak rýchlo rozbehla preteky a prispela k tomu, že Miška vyhrala v serióznom čase. Aj pri porovnaní s halovými majstrovstvami Českej republiky, kde na štvrtej priečke finišovala Miškina rovesníčka (ročník 2005) Pavla Kumstátová z Jablonca v podobnom čase 2:18,70 min. Miška tak naplnila všetko do bodky – vyhrala, vylepšila si osobný rekord. Jej vysvedčenie z behu na 800 metrov nemôže vyzerať inak, než takto:

Bojovnosť za 1 (ozaj nenechala ani chvíľu nikoho na pochybách, že si pôjde tvrdo za svojím)

Technika 1 (dlhý krok a záverečné zrýchlenie, pastva pre oko)

Taktika 1 (bezchybný taktický výkon v rýchlom behu)

Treba spomenúť aj jej skvelý druhý úsek v štafetovom súboji na 4×200 m. Síce dostala kolík až na štvrtej pozícii (zo štyroch možných), ale odovzdávala už na druhej priečke, aby o pár sekúnd jej tréningová dvojička Timejka šla rázne do čela. Taktiež bez problémov zvládla zbiehanie (pozor, na tomto si niektoré štafety lámali zuby) a tak zanechala okrem skvelých prekážok a výbornej osemstovky super dojem aj po štafetách. Kvarteto AC Malacky získalo bronzové medaily, trio ekipákov tak za dva dni vykúzlilo bilanciu 1-2-1. Takže aj keď tam nie sú tie tri tituly, na spokojnosť po halovej sezóne to bez váhania stačí.

Jakub Valachovič, foto: archív a Ján Luky, ďakujeme

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *