Kubova polmaratónske repríza, ako sa vraví, na pána!!!

Bratislava (7. 4. 2019). Dobre, vážení a milí. Tešíte sa na to, možno čiastočne aj škodoradostne. Lebo Kuba Kopiara som uplynulý rok toľko nechválil, tak sa tešíte, že teraz budem musieť chváliť. Lež ja nemusím, ale chcem. To ja sa teším na tento článok. Prirodzene, nechcem tvrdiť, že Kubov dnešný polmaratónsky výkon treba vynášať do nebies, ale je to po dlhom, dlhom čase veľmi svetlý záblesk. Skôr riadny stroboskop…

Moja teória, že by to mohli byť dlhé behy do budúcna, ktoré by mohol Jakub Kopiar behávať, sa ukazuje opäť pravdepodobnejšou. Na dráhe mu chýba potrebná rýchlosť, nemá takú efektivitu behu, ako napríklad jeho sparingpartner Marek Ondrovič. Dokáže sa však zaťať a hrabnúť si na dno, čo sa veľmi počíta. Morálne a vôľové vlastnosti sú u Kuba na vysokej úrovni, azda najvyššie spomedzi všetkých v našej skupine. Do toho treba prirátať Kubovu nevyhovujúcu, svalnatú postavu, nevhodnú na behy od 1500 do 10 kilometrov. Zato na polmaratóny a najmä maratóny možno do budúcna uplatniteľnú. Vychádzam z teórie, že bieli maratónski bežci by mali byť trochu svalnatí, aby dokázali v ťažkých krízach dopĺňať energiu zo svalového glykogénu predtým, než telo začne syntetizovať, podstatne pomalšie, tuky. Je to teória, s ktorou nemusí veľa ľudí súhlasiť – aj preto je to iba teória. Skôr ide o to, že pre „robotníka“ Kubovho razenia sú dlhé behy asi najschodnejšia cesta k výsledkom. Dnešok to naznačil, ale na potvrdenie si budeme musieť ešte počkať. Rovnako ako lastovička, ani jeden úspešný polmaratón ešte nie je záruka úspechov budúcich.

Kubo celú zimu poctivo točil vytrvalosť, minimálne sa dostal na dráhu, kde občas sekundoval pri rýchlych tempách Marekovi Ondrovičovi. Rýchlosť robil prevažne formou fartlekov, výbehov do kopcov. Áno – kopce. To bola Kubova sila. On, ja a Zuzka Švejdová – obligátna trojka, ktorá nerobila halu, sa po víkendoch presúvala po Malých Karpatoch. Obvykle sme najprv vybehli nejaké výškové metre, dokonca aj v snehu sme sa brodili (občas) po pás z Podbabskej doliny na Čmeľok. Potom sme obúvali bežky a zase znova a v kuse si razili stopu alebo počítali okruhy na Babe. A tých výbehov na tisícke, v snehu, v mraze… Vedeli by sme počítať. Alebo keď sme sa v decembri stratili a miesto proklamovaných dvanásť kilometrov sme dali 32. A Kubo? V pohodeee, ani nepípol…, asi by sme sa mali častejšie strácať, do čerta! Vrchol zimnej prípravy predstavovalo sústredenie vo Vysokých Tatrách. Síce pre riziko lavín, neprešliapané chodníky a iné veci sa nám nedarilo vybiehať až k chatám (Téryho – skúsili, no nedošli, Zbojníčku ani neskúšali), ale aj tak sa dalo behať po zjazdovkách, na Zelené pleso, Sliezsky dom. Kubo reaguje veľmi dobre na tréning vo vysokohorskom prostredí. Na jeseň to dokážeme aj na krvnom obraze. Po návrate z beznádejne zasnežených Tatier lietal v už jarných Malých Karpatoch ako malý čert. Okruhy na Babe, výbehy svahov, fartleky, neskôr tempové behy a dokonca skvelé rýchlostné výsledky na pieskovom kopčeku Filagória – to boli pomerne výpovedné parametre. Najvýpovednejší bola jeho minulotýždňová previerka v Hlbokom, kde na trati deväť kilometrov bežal po deviatich rokoch čas pod 30 min. Už som písal, ja som vyhral tieto preteky päťkrát, ani raz sa mi nepodarilo ísť pod polhodinu. Kubo to pri svojom druhom štarte a premiérovom víťazstve dal, hoci to bolo iba tesne – 29:58 min. Ale o niečom to svedčilo a tak som si dovolil písať celkom otvorene, že Kubo má formu.

On však zvykol v minulosti zlyhať psychicky, proste neuniesol tlak alebo čo. Veľmi som mu kládol posledného polroka na srdce, aby sa neustále kontroloval pri behu, či nerobí technické chyby. On zvykne pomerne skoro upadnúť do ťažkopádneho behu, zabúda na pretláčanie osi ťažiska, na ruky, na napnutie nohy, na vedenie vystretej nohy pod telo. Bol som veľmi rád, že jeho beh mal teraz v Bratislave aj technicky dobré kontúry. Vlastne ma Kubo veľmi milo prekvapil. Všetko mu klaplo úplne super. Prišiel vyrovnaný, pokojný, ako vždy a do bodky plnil všetko, na čom sme sa dohodli. Po štarte miesto besného tempa kontroloval techniku, občas pozrel na hodinky. A držal sa v skupinke. Ja som z práce prišiel tak, že som nestíhal byť na štarte pri Dunaji, tak som rovno šiel na métu piateho kilometra. Len som odhadoval čas, lebo som stopky stlačil zhruba o deviatej, ako začali hlaholiť zvony na Blumentále. Ukázalo sa, že som bol napokon oproti oficiálnej časomiere o 35 sekúnd rýchlejší, čo považujem za svoj najväčší výkon za celý víkend. Na päťke som videl prebiehať v besnom tempe (na naše pomery) Tibiho Sahajdu. Maďara Horvátha som nepoznal, prekvapilo ma, že s takým hrozným a ťažkopádnym behom bol o poznanie vpredu pred bežeckými elegánmi Urbanom a Hladíkom. Možno ďalší dôvod, prečo by Kubo mal smerovať k dlhým behom. Jožo a Marek bežali vedľa seba prakticky až do konca a v cieli ich delili dve sekundy. Piaty bežal Boris Csiba, osamelý už na päťke, za ním dvojica neznámych pretekárov, ale to už som za nimi videl oranžovú. Kubo mal smiešne pripnuté číslo, čo mi hneď kládlo sugestívnu otázku, či pred štartom bolo všetko OK, či nestresoval. Asi je skôr pravda, že mal, ako vždy, na saláme… Každopádne bežal veľmi slušne, mne stopky ukazovali nejakých 17:40 min, takže to bolo v skutočnosti tesne nad sedemnásť. Teda, ja si to vlastne úplne presne nepamätám, ale to je fuk. Bolo fajn, že Kubo sa drží súperov, že nie je osamelý ako prst drevorubača vo výsluhe. Prvých päť kilákov v polmaratóne toho veľa nenapovie. Desiatka je lepšia. Pri tej som byť nemohol, lebo tá bola v Ružinove a ja som zvolil strategické miesto v Starom meste. Tam som mohol Kuba vidieť celkovo tri razy. A stálo to za to. Po trinástich kilometroch som na Kamennom námestí mohol spokojne konštatovať, že ekipár beží suverénne na šiestej priečke, má to pod kontrolou. Kde boli jeho dvaja súperi, ktorí pred ním figurovali na päťke? Ktovie. Tuším som jedného potom niekde zbadal, ale už to bolo bezpredmetné. Kubo potom prebehol cez Hviezdoslavko a mal som pocit, že začína sťahovať stratu na piateho Borisa Csibu. Na druhú stranu, na Kuba sa začal doťahovať siedmy Marián Zimmerman. Všetko to však bolo v reláciách strát okolo minúty. A to je dosť.

Pri múzeu som Kubovi opakoval, aby myslel na techniku, aby efektívnym behom ušetril sily, keďže ešte ho čakalo vyše štyroch kilometrov v Petržalke. On však všetko vedel, naďalej šiel strojovo. Zahliadol som ho ešte, ako beží cez Starý most, pár ľudí na mňa pozeralo nechápavo, kam to tam hore kričím, ale azda pochopili. Nasledovalo dlhé čakanie pod mostom. Stále som nevedel, na koľko je môj čas na stopkách reálny. Bolo zrejmé, že sa tuhlo. Tuhol aj líder Sahajda, ktorého som na základe jeho medzičasov na päťke a trinástke čakal skôr. Pribiehal okolo hodiny a piatich minút, takže som ho registroval v cieli okolo hodiny šesť. Komentátor na moje potešenie povedal čas hodina päť a dvadsaťpäť, tak som vedel, že som s časom popredu. Nedovolili mi ísť na Starý most (správne) a tak som čakal, ako budú pribiehať ostatní. Videl som, že sa nič zásadné nemenilo, odstupy zostávali rovnaké. Akurát Boris Csiba mal zrejme krízu, lebo dobiehal s väčšou stratou na duo Hladík, Urban. To ma zneistilo, netušil som, či taká kríza nepostretla aj Kopiara. Kúsok za Borisom kričala traťová komisárka, že beží ďalší. Potvrdila, že ten oranžový a tak som už bol veľmi, veľmi spokojný. Stopky sa mi blížili k hodine jedenásť a Kubo mal pred sebou ešte záverečný špurt do cieľa, tristo metrov, ale bolo mi jasné, že pod hodinu dvanásť chalan dá. Tak som naňho ešte vybalil poslednú spŕšku povzbudzujúcich slov, aby tú záverečnú trojstovku vystupňoval, ale nebolo treba kričať. Nasadil finiš, že dokonca aj Boris sa musel otočiť, aby si skontroloval vzdialenosť od svojho mladého súpera. Na začiatku mal náskok aj vyše minúty. V cieli ho Kopiar stiahol na rozdiel devätnástich sekúnd. Boris sa potom vyjadroval na adresu Kuba veľmi pochvalne.

Napokon, to aj ja. Potvrdený čas jedna hodina, jedenásť minút a tridsaťtri sekúnd síce potvrdzovali moje úvahy, ale v skutočnosti ich ďaleko prevyšovali. Kubovi som dal cieľ hodina trinásť. Bol lepší o takmer poldruha minúty. Jeho čas treba brať v ohľade rokov, má stále len devätnásť, nie je to zlý vstup. Bol to jeho druhý polmaratón v živote. Prirodzene, je mi jasné, že na časy sa treba dívať v určitom kontexte. Jeho čas je vynikajúci na slovenské pomery, priemerný na československé, podpriemerný na pomery stredoeurópske, slabý v európskom meradle a smiešny vo svete. Majsterka Slovenska Veronika Zrastáková dnes bežala výborne, zaostala za Kubom iba o päť minút, to nie je žiadna priepasť. Takže tento čas teraz chválim, ale dúfam, že sa na méte 71 minút nezasekne. Asi nie, keďže po dobehnutí vyzeral ešte stále veľmi životaschopne, zasolený pravda až za ušami, ale to je normálne. Podstatné bolo, že si veľmi spríjemnil deň. Časy k sedemdesiatim minútam na polmaratóne sa nebehajú samé, treba na ne trénovať. Kubo si úspech zaslúžil. Šieste miesto v mužskej kategórii (a bola to ozaj na slovenské pomery tentoraz dobrá konkurencia) je vynikajúce. V rámci majstrovstiev Slovenska dokonca Kubo okupoval piatu priečku. Hosťoval navyše za tím Skalice, ktorý staval družstvo (ešte so Zdenkom Zalubilom a Ľubomírom Rehušom), Obaja chlapci dobehli tiež dobre, Zalubil desiaty, Rehuš šestnásty – suma sumárum to stačilo na striebro. Kubo tak má vlastne titul vicemajstra Slovenska z tímovej polmaratónskej súťaže. To nie je vôbec zlá premiéra v mužskej kategórii. Dostane teraz trochu voľnejší režim, ale nie dlho. Voľno Kubovi nesvedčí, to už vieme obaja dlho. Navyše 27. apríla má pred sebou ďalší vrchol – majstrovstvá Slovenska v dráhovom behu na desať kilometrov. Bude mať isto motiváciu opäť útočiť na vlastné osobné maximum. Tak mu budeme asi všetci držať palce.

Jakub Valachovič, foto: ekipa a Záhorácky frišký TEAM, ďakujeme 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *