Marek testoval vodnú bez dotyku

Olomouc (25. 5. 2019). Ako prvý súťažný štart na prekážkach by sa to dalo akceptovať. Medzi dorastencami by šlo o lepší čas, no to už neplatí u juniorov. Marek Ondrovič už sa prehupol do juniorského veku a cieľ bežať dvojku steeplechase okolo 6:10 min nesplnil.

Je evidentné, že práve stípl by mal byť pre Mareka Ondroviča ideálnou disciplínou. Marek nie je dostatočne rýchly na trate 800 a 1500 m. Žiaľ, nie je zjavne ani dostatočne vytrvalý na trate 5000 m a viac. Ak jestvuje zlatá stredná cesta, je to steeplechase. Bohužiaľ pre Mareka, na túto dištanciu potrebujete nutnú dávku odvahy. Ak sa bojíte prekážok, ona si na vás niekde počká a dá vám dostatočnú lekciu na to, aby ste sa jej báli ešte viac. Väčšina bežcov si stípl vyskúša a následne ho zhnusene zavrhne. Chýba im často technická vyspelosť, chuť skúšať prekážky aj vo fáze, keď už meliete z posledného, odvaha zohráva tiež významnú rolu a v neposlednom rade nekompetentnosť trénerov, ktorí prekážkam obvykle nerozumejú a význam ich trénovania marginalizujú.

Markos disponuje vysokou postavou, preňho tých 91 cm prekážok nič neznamená. Výrazne pracuje aj vďaka fyzioterapeutke Dane Sadovskej na technike, v tomto prípade na rozsahu pohybu a držaní tela. Je to o tisíc svetelných míľ lepšie, ako na začiatku, ale ďalšie kozmické vzdialenosti sú ešte pred ním. Najmä je však otázne, či sa Marek dokáže postaviť k prekážkam čelom a ovládne ich alebo ony zdolajú jeho. Po tejto stránke môžeme po sobotných pretekoch v Olomouci byť spokojní – je to dobré.

Marek prelomil prvotný odpor ku stíplu, na tréningu si už zvykol prekážky behávať stabilne na obe nohy, čo je nevyhnutný základ. Nemáme k dispozícii na škole vodnú priekopu a trénovať vodnú prekážku s dopadom do pieskového doskočiska nie je tiež riešenie, keďže charakter vodnej priekopy nenahradí. Čo môžeme robiť, to sú odrazy, násobené odrazy, skokanské rytmy a preskakovanie všetkého možného (popadané stromy, pieskové duny…). Napokon prídeme na preteky, kde je napustená vodná priekopa a tam si to vyskúšame. Ale musí to byť na Morave, na Slovensku by vám asi počas pretekov trénovať vodnú priekopu nedovolili, lebo je to proste na Slovensku.

Olomouc je na Morave a na tomto útulnom štadióne, kde okrem atlétov majú domáci stánok tamojší ragbisti (pozor, žiadni otravní kopačkári, ragbisti), sme vždy všetko vyriešili s domácimi organizátormi. Nikdy nebol žiadny problém – s ničím a s nikým. Tak aj teraz. Síce kúsok od vodnej priekopy prebiehala práve výška, ale rozhodcovia veľmi benevolentne dovolili Marekovi, aby si mohol zhruba dve a pol hodiny pred štartom vyskúšať vodnú priekopu. Už ju prekonával vlani, ale tentoraz sme mali jednoznačný úmysel – donútiť ho dopadať bez dotyku, iným slovom, vodnú bariéru bežať, nie skákať. Nútiť sme ho nemuseli, Marek si to párkrát skúsil a šlo to v pohode. To už na nás zvedavo pozerali aj výškari. Stále mal však chalan nastavenú iba výšku 76 cm pre ženy a keďže dorastenky a juniorky mali štartovať prvé, tak sme nechceli trpezlivosť domácich napínať tým, že by nám museli zdvíhať vodnú prekážku na 91 čísiel. Marekovi sme k vodnej bariére dali jednu štandardnú prekážku zo stovky (opäť usporiadatelia nemali problém) a zdvihli ju na požadovanú úroveň. Tak si Marek ešte niekoľkokrát bez zaváhania hupol do vody (jej kvalitu sme neskúmali, ale asi nič moc…) a mohli sme spokojne konštatovať, že to pôjde. Prirodzene, v pretekoch to býva náročnejšie, než v testoch „na nečisto“.

Malačan začal opatrne. Na dvojke (ak je vodná priekopa umiestnená vľavo od oválu) je vodná druhá v poradí. Pred ňou je na „zahriatie sa“ jedna pevná prekážka. Na tú Marek nabiehal v klbku ostatných súperov a treba povedať, že konkurencia bola solídna. Bežal tu náš kamarát Jakub Stibal v drese Opavy, ale i neskôr víťazný vítkovický junior Martin Kováčech, či ďalší náš kamarát Jan Švejnoha z Brna. Posledne menovaný bohužiaľ v jednej fáze behu skočil na železný obrubník, čím porušil pravidlá, ale čo je horšie, poranil si členok a preteky nedokončil. Zatiaľ sa stretáva so smolou, tak snáď sa mu to rýchlo skončí. Marek nabiehal na vodnú priekopu zhruba na piatom mieste a za vodnou sa odrazu dostal do čela. Samého ho to prekvapilo, nás už menej. Afričania to dávno zistili, že vyskakovať na prekážku je blbosť. Stojí to viac práce, človeka spomalí, síce bežec dopadne kus ďalej, ale náraz je tvrdší, nevraviac o tom, že vám nemusí vyjsť krok a ak ste drevo (a vytrvalci sú väčšinou totálne polená) tak sa o bariéru potknete alebo sa na nej pošmyknete. Bez dotyku dopadne bežec do hlbšej vody, ale na tom už záleží minimálne, pokiaľ okamžite druhou nohou pokračujete v behu, ste v momente doslova a do písmena za vodou. Marek chvíľu udával tempo, ale božechráň, aby bežal svižne, hneď radšej zvoľnil a šetril sa. Šetrenie mu ide. V ďalšom priebehu trate už toho veľa nepredviedol. Technicky to bolo fajn, aj pevné aj vodné prekážky zvládol, ale bežecky to bola slabota. Marek nám pripomína toho nesmelého a bojazlivého chlapca spred dvoch rokov – nedvíha kolená, do pretekov ide s obrovskou bázňou, neverí si, zo všetkého má rešpekt a dokončuje preteky v pomalom, vychádzkovom pokluse. Berieme, že to bol prvý tohtoročný steeplechase, ale s jeho výkonom, ani časom 6:17 min nemôžeme byť spokojní, to je tréningový čas. Azda sa tento rok od neho dočkáme aspoň jedného výkonu, po ktorom ho naozaj budeme môcť pochváliť. Svoje asi spravilo aj to, že sa v piatok vrátil zo školského výletu, ktorý z hľadiska atletického bol maximálne nevhodný pre štart v sobotu na pretekoch. Pozitívom je, že Marek si už na prekážkach verí a tak v ďalších štartoch môže skúšať pridať. Lebo zatiaľ maká stopercentne iba na tréningoch.

/ekipa/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *