Narodeninové bilancovanie – nie vždy všetko žiari…

Malacky (18. 9. 2019). Naša bežecká skupina má narodeniny. Často sa mi stáva, že facebookový profil našej ekipy si ľudia mýlia s mojím osobným profilom a tak mi gratulujú k narodeninám 18. septembra. Síce som septembrový, ale v iný deň. Táto skupina dosiahla už za posledné roky viacero zaujímavých výsledkov a ja som rád za každého jedného bežca.

Tohtoročné hodnotenie našej skupiny nebude iba v pozitívnom duchu. Ale to nie je takmer nikdy a preto sa často moje súdy stretávajú s nepochopením. Do budúceho roka už našu skupinu netvorí Zuzana Švejdová a Marek Ondrovič. Vysvetlím všetko nižšie a už nikdy viac sa v článkoch k týmto dvom menám nebudem vyjadrovať.

S touto sezónou nie som spokojný. Pozitívne výkony Kuba Kopiara, Mišky Salayovej i Matúša Bachratého mi nepostačujú na to, aby som dokázal byť veselý. Ja sám som neabsolvoval žiadne preteky, až na ten hlúpy pokus druhý raz zbehnúť trailový beh Kamzík – Baba – Kamzík. Viac ľudí som sklamal, najmä Stavbár Nitru i břeclavskú „Lokaču“, keďže som neabsolvoval ani jedny preteky v ich drese na dráhe. Mám veľké poučenie, už sa do budúcna neviazať a nebrať žiadne hosťovanie a vôbec u nikoho. Lebo tento rok som sa boril so zdravotnými patáliami a môj šibnutý nápad preliezť nepríjemnú pasáž pod Geldekom cez skalný masív, bol iba čerešničkou na torte.

Nedarilo sa viacerým ekipákom, hoci v celkovej medailovej bilancii z majstrovstiev Slovenska (prirodzene, ešte by sme nejaké kovy mohli uchmatnúť na krose v novembri), päť zlatých, dve strieborné a jedna bronzová medaila, to nevyzerá tak hrozne.

Za najlepšie počiny považujem u našich borcov časy Mišky Salayovej na 800 m v hale (2:19) a vonku (2:18), Kubove tri päťky na dráhe – všetky okolo 15:20 a taktiež pravda jeho solídny polmaratónsky čas 1:11:36 hod v Bratislave. Mladý Matúš Bachratý sa stále viac a viac ukazuje v pozitívnom svetle. Časom do našej ekipy možno pribudne jedna, dve baby z detskej skupiny Spoznaj kráľovnú, ktoré sa profilujú, ako možné bežkyne na stredné a dlhé trate.

U každého člena, ktorý ešte prvého januára 2019 bol členom našej grupy, stratím pár slov. Nebudú to žiadne lacné lichôtky, hoci je mi jasné, že podaktorí by radšej frázy uprednostnili pred niečím, čo si dovoľujem nazvať pravdou. Aj keď pravda sa dá vyložiť rôzne. Toto je môj pohľad na vec:

Zuzana Švejdová

O tejto slečne už som písal pred letom istú úvahu, ktorá zožala veľmi odlišné reakcie. Z okolia mi bolo okrem iného vyčítané, že som bol pri svojom postupe radikálny a správny tréner musí dať zverencovi dostatočne dlhý čas na to, aby ten skôr či neskôr našiel opäť k atletike cestu. Nechcem byť netaktný, ale myslím, že ten čas bol dostatočne dlhý. Samotná pretekárka ma vodila za nos podstatne dlhšie, ako som písal vo svojej vtedajšej úvahe a zo školy som sa dozvedal mnoho vecí, ktoré by som označil, najmiernejšie povedané – ako znepokojivé. Atletika už celkom zrejme nebola jej priorita, hoci rada zvykla tvrdiť opak. Prioritou boli u nej ľudia, nad ktorými každý súdnejší človek musel ohrnúť nos. Na leto som jej dal poslednú šancu, aby potvrdila, že svoje slová myslela vážne, ale ona v podstate do mesiaca len potvrdila, že už si žiadnu ďalšiu šancu nezaslúži. Maťo Gutman sa ma vtedy pýtal, či robím atletiku na to, aby som si naháňal svoje vlastné ego alebo na to, aby som mládeži a deťom prinášal pocit uspokojenia z pohybovej činnosti. Potom trochu tajomne dodal, že na túto otázku obaja poznáme dobre odpoveď. No neviem, ak tým naznačoval, že je samozrejme správna tá druhá možnosť, tak to asi úplne neplatí. Aj dnes by som odpovedal vyhýbavo – viem jedno, nerobím atletiku ako sociálnu prácu. V žiadnom ohľade. Súhlasím, že na to, aby zverenec podával výkony, tak by mal cítiť zo strany kouča podporu, mal by cítiť, že ho tréner má rád. Avšak varujem! Veľký pozor na trénerov, ktorí budú svätosväte tvrdiť, že trénujú mládež iba preto, aby sa hýbala a bola spokojná. Alebo inak – že to robia pre deti a nie pre seba. Je to pochabé (Česi na to majú krajšie slovo – pošetilé) a hlavne to je celé lož. Nikto sa neobetuje pre druhých len preto, aby z toho len tí druhí mali prospech. Každý od toho niečo očakáva a mal by to priznať. Zatiaľ som ešte stále vo fáze, že očakávam, že pretekár pod mojou taktovkou urobí najviac, čo bude vedieť a s prostriedkami, ktoré k tomu bude mať. Nejaké také krédo visí vo vstupnej hale v škole v Borskom Sv. Jure. Zuzka do tej školy chodila, ale postupne asi očakávala, že snáď ja budem akceptovať nie to, čo môže v danom čase a na danom mieste, ale iba to, čo ona sama bude chcieť urobiť a to na mieste, ktoré bude vyhovovať iba jej. Sú tréneri, ktorým zverenci určujú, koľko sa bude trénovať a ako sa bude trénovať. Je ich dosť. Týchto trénerov zvyknem označovať prívlastkom – vyhorení. Vyhorených trénerov je u nás väčšina. Vyhorená je celá naša atletika. Zatiaľ nechcem byť vyhorený tréner, mám na to čas a Zuzane prajem veľa šťastia v živote, lebo si myslím, že ho bude potrebovať za priehrštia.

Marek Ondrovič

Nech to vyzerá akokoľvek tvrdo, má za sebou mizernú sezónu. Meteorologickým pohľadom – bolo oblačno, prehánky, občas búrky. Sem tam sa slnečný lúč predral cez mraky, ale veľmi krátko na to, aby vznikla dúha. Myslím si, že samotný chalan to takto nevidí a to je, aspoň podľa mojej mienky, zásadný dôvod, prečo so mnou Marek prestal spolupracovať. Jeho dve zlaté medaily z juniorských majstrovstiev Slovenska boli devalvované výkonmi, ktoré neznesú ani mierne kritériá. A dalo sa samozrejme argumentovať tým, že Marek šiel do majstrákov týždeň po chorobe a antibiotikách, ale ešte väčší výbuch v podobe stípla na medzištátku v Maďarsku už svedčí o inom. Mal som s Markosom na mnohé veci odlišný názor a trúfam si povedať, že táto kríza trvala už dlhšie. Vytýkal mi, že mám naňho príliš vysoké nároky. Opäť by som argumentoval tým – spraviť najviac, koľko môžeš, nie koľko chceš. Osobne si myslím, že on šiel cestou ľahšieho odporu a na niektoré preteky chodil len z donútenia. Lebo ja som si to prial a on to videl celé inak. Chcel ísť na majstrovstvá Slovenska bežať desinu na dráhe, lebo tušil, že vyhrá zlatý kov. Presvedčil som ho, aby sa na to vykašľal a skúšal urobiť ozaj nejaký výsledok – aspoň sa priblížiť k limitu na majstrovstvá Európy juniorov. V stípli to nie je nič nerealizovateľné. Limit 9:15 – nerátal som s tým, že to dá, ale dúfal som, že pobeží aspoň k 9:20 min. Síce by to nestačilo na postup, ale stále by vedel, že sa pohyboval kúsok od limitu a že to má význam, na sebe makať. On však veľmi nemilo bral už fakt, že som ho vôbec do stíplu hnal. Bál sa prekážok, hoci so svojou vysokou postavou nemal veľa dôvodov. Nezbavil som sa pocitu, že behá steeplechase iba z donútenia a oveľa radšej mu spraví radosť zlatá medaila zo slabých majstrovstiev Slovenska, než aby skúšal urobiť niečo „veľké“. Na tomto sme sa rozchádzali, hoci on mlčal a občas voľačo naznačil. Ak tlačíte na pílu, nie je to vždy ideálne, v tomto prípade ma neprekvapilo, keď to celé krachlo. Čerešnička na torte bola Marekova absencia na tréningu, lebo on zaspal. Tréning začínal o jedenástej!!! Z mojej strany vypadla spŕška nadávok a bolo vymaľované. Na výčitku, že som si mohol niečo podobné odpustiť (a mohol som) som už navrhoval, aby Marek šiel svojou cestou. Doslova som mu vravel, že „ja by som to na tvojom mieste určite urobil“. Na rozdiel od Zuzky, ktorá atletiku „miluje“ až tak, že s ňou úplne prestala, on aspoň ide svojou bežeckou cestou. Tu rozprávanie skončím, lebo ďalej už nemám nárok hodnotiť nič…

Timea Morávková

Bohužiaľ, má za sebou slabú sezónu, zhruba obdobný prípad, ako Marek. Síce vyjadrené počtom medailí, bola to zatiaľ jej najlepšia sezóna (v hale získala hneď dva individuálne kovy, striebro a bronz), ale časmi zaostala. V hale sa jej vraj lepšie behá. No… ja si úprimne myslím, že proste v hale nenatrafila na dobré súperky. Lepšie povedané, jej súperky v zime nenatrafili na formu, s ktorou vyrukovali v lete. Ešte stále je veľa trénerov, ktorí odbavia šprintérsky tréning pár „štartíkmi“ v telocvični a potom sa čudujú, že to ich pretekárom v hale nebehá. Ale výhovorky lietajú na všetky svetové strany. Jasné, že v tomto marazme Timejka ľahšie získa bronz v juniorkách a striebro v žiačkach. V lete, keď už sa ozaj trénuje, sa potom realita ukáže. Je mi to nesmierne ľúto, lebo často vídam Timku skleslú a nahnevanú. V tréningoch vyzerala v mnohých prípadoch výborne! Za snahu by si zaslúžila lepšie výkony, avšak domnievam sa, že aj ona má ešte veľké rezervy v otázke toho, čo možno považovať za systematický tréning. Minimálne, a o tom som presvedčený, nie je atletika (zatiaľ) jej priorita, ale jedna z jej priorít. Je to veľmi šikovná, milá a akčná baba, ktorá rada ide do „všetkého možného“. Často tvrdím, že chce stíhať všetko a chce to hneď. Kto chce príliš veľa, často nedostane nič. Aj Timka ide radšej cestou ľahšieho odporu, ak si má vybrať, radšej menej, radšej ľahšie, radšej kratšie… V kombinácii s tým, že ona nie je naozaj žiadna oslnivá vytrvalkyňa, ani blesková šprintérka, ani dynamická skokanka… má na problém „zarobené“. Takýto musia nahradiť svoj hendikep tvrdou a neutíchajúcou prácou. Pozor – ja netvrdím, že treba drieť ako otrok. Ale ak je pre človeka atletika prioritná, tak jej prispôsobí všetky ostatné okolnosti života. Toto u Timky chýba. Čert to zober, je stále vekom ešte žiačka, má čas na to, aby sa „našla“. Ale pozor, už bude mať šestnásť, ide do dorasteneckého veku a nároky budú stále vyššie a tvrdšie. A ja vravím, že tí úspešní, majú akosi v hlave „upratané“ už v žiackom veku. Môže sa so mnou kdekto hádať, ale považujem aj túto vlastnosť, vedieť, čo ozaj chcem, za súčasť talentovej výbavy. Ako bude naša bežkyňa ďalej fungovať, je otázka, každopádne sú chvíle, a je ich mnoho, keď jej húževnatosť obdivujem a vravím si, predsa v nej niečo je. V lete absolvovala dve dovolenky v zahraničí. Scenár je zhruba rovnaký – odíde z tréningu relatívne pripravená, vráti sa a hľadá sa. To nielen ona, to každý. U nej však návrat k pôvodnému trvá dlho. Keď už sa ako tak vráti, ide sa na ďalšiu dovolenku. Je to všetko pekné, ale v septembri sú majstrovstvá Slovenska. Timka na ne nepôjde. Dôvod je okrem výkonnostného prepadu aj zdravotná stránka, boleli ju úpony, ale našťastie, podľa fyzioterapeutov, nič závažné. Z dlhodobej perspektívy (a to si treba zvykať, že ja uvažujem v atletike dosť významne dopredu) je vhodné, aby v súčasnom stave radšej začala budovať kondíciu na halovú sezónu. A ešte lepšie – rovno na celý rok 2020. Lebo jej kondička je nedostatočná, navyše má veľké výpadky v technike rýchlosti. Možno jej rok 2020 vystaví lepšie vysvedčenie, ako uplynulá sezóna. Ja budem prvý, kto sa veľmi poteší.

Michaela Salayová

Našej žiačke sezóna vlastne pekne vyšla. Stále ma hnevá, že nie je taká rýchla, ako som jej predikoval, ale zato sa od pôvodných cieľov výrazne neodchyľuje. Vytrvalostný tréning je u nej zastúpený v nižšom meradle, ako rýchlostný. V čase, keď vzniká tento článok, je Miška dvojnásobná slovenská šampiónka. Jej kovy majú, na rozdiel od Timky alebo Mareka, aj patričnú váhu, keďže sú potvrdené kvalitnými časmi vzhľadom na pätnásťročnú žiačku. Nedá sa povedať, že by osemstovka bola na Slovensku slabou mládežníckou disciplínou. Jasné… pohľad na výsledky osemstovky našich dorasteniek na medzištátku v Trnave cez tri minúty (vážne…nežartujem) o tom práve nesvedčí, ale tam bol iný problém – tie, ktoré mali bežať, nebežali. Každopádne súdiac, že u dorasteniek je limit na ME zhruba 2:15, tak máme na Slovensku dve dorastenky, ktoré ten limit zbehli, ďalšie dve, ktoré sa priblížili, v žiačkach potom máme dve baby, ktoré bežali pod 2:20 a to viem ešte o dvoch, ktoré by pod 2:20 zbehnúť mohli. Verte mi, viem, ako to bolo pred pár rokmi, vtedy pod 2:20 bežala možno jedna a ďalšie sa ani nechytali. Miška v hale jasne ovládla polku žiačok a stala sa aj slovenskou šampiónkou na školských majstrovstvách, keď proti sebe mala aj mladšie dorastenky. Jej halový výkon 2:19 a letný 2:18 si osobne považujem. Dá sa povedať, že Miška je celkom rýchla (v záverečnom finiši vie rozhodovať ťažké súboje), je vytrvalá a má tiež jasnejšiu a ucelenejšiu predstavu o svojej atletickej budúcnosti. Tiež mala ťažké chvíle, keď sa zlosť miešala so smútkom, ale dokáže ich kompenzovať. U nej stále platí, že menej, je viac. Čo občas vyčítam mladej Salayke sú tie jej otrasné predštartové stresy. Ona by už, podľa mojej mienky, práve mala mať dostatok sebavedomia. Nie je tomu tak vždy. Miškina slabosť je skromnosť a opatrnosť. Ja viem, že to sú zároveň cnosti, no v športe nie vždy tak úplne! Pred dvomi rokmi som jej vyčítal, že sa na pretekoch vždy zaradila na druhé miesto za favoritku, ktorú potom v závere trate len „z povinnosti“ prehnala, ale vždy dobehla druhá. Jedny preteky za druhými. Potom jeden krásny deň pochopila, že si môže trúfať na viac, ako si myslí a začala vyhrávať. Má problém sama aktívne rozbehnúť tempo pretekov a vziať vývoj do svojich rúk. Radšej „parazituje“ na tempe druhých a v rozhodujúcom okamihu útočí. Je to osvedčená, hoci bezohľadná taktika a nie vždy sa vyplatí. Stačí sa pozrieť, ako vyšachovali takticky Gabiku Gajanovú súperky na ME. Miška sa musí naučiť aj sama udať tempo a ujsť súperkám. Je to ešte vec budúcnosti. Pre bolesti v chrbtici nedostane možnosť zlepšiť si ešte čas na 800 m, ani nezabojuje o titul majsterky republiky. Jej bolesti sú spôsobené dynamickým rastom, potvrdil to fundovaný človek, fyzioterapeut Miroslav Dlhoš, ktorý ocenil nielen Mišku, ale aj jej skupinovú kolegyňu Timejku, že poctivo cvičia s našou malackou špecialistkou Dankou Sadovskou.

Jakub Kopiar

Pre mňa najväčšia radosť sezóny. Skoro všetko, na čo Kopiar siahol premenil tento rok na zlato. Tvrdím, že ide o najmenej talentovaného člena našej skupiny. Nie je rýchly, nemá zase ani úchvatné vytrvalostné kvality, rozhodne nemá ideálnu postavu na beh, techniku sa učil vyše dva roky… Všetko, skutočne všetko hralo proti nemu. Vždy. Jasné… jedna vec – bol úžasne vytrvalý a nenechal sa znechutiť. Nedal to najavo, ale evidentne mal v hlave jasno, čo chce. Vždy som tvrdil, že je netalentovaný a nemôže sa atletikou nikdy živiť. Tréneri moje vyjadrenia počúvali so zdvihnutým obočím – „on ti skončí, keď budeš takto o ňom rozprávať, uvidíš!“ Keď bude chcieť, tak skončí, keď mu budú liezť moje reči na nervy, odíde. Ak niekto odíde kvôli rečiam, aj tak nemôže nikdy nič zásadné dosiahnuť. Čo tam po ňom. Kubo mal vlani jednu otrasnú sezónu (získal síce štyri zlaté medaily), ale o tých slovenských kovoch som už písal inde. Výkony mal podpriemerné. Vlani som ho po lete zapriahol do kondičnej prípravy a povedal mu, že do haly v zime ani „nepáchne“. V podstate pol roka aktívne pracoval len na aeróbnej vytrvalosti, pobehali sme spolu strašne veľa výškových metrov v Malých Karpatoch. A ukázalo sa, že to malo význam. Jeho výkony na polmaratóne, i na cestných behoch, i na dráhových päťkách a takto v lete aj na stredných tratiach mi takmer vždy priniesli veľkú radosť. U mňa nemusí človek byť majster sveta, ale stačí, ak urobí všetko, čo môže urobiť, nielen, čo chce. Tak môj odkaz všetkým je – trénujte sakra ako Kopiar a budem spokojný. Lež, ono je to ťažké, že? Obetovať sa, zobudiť sa ráno pre beh a ísť spať večer pre beh. To je pre väčšinu neriešiteľná záležitosť. Ja sám sa hlásim ako prvý, kto nikdy v živote nedokázal na sebe tak pracovať, ako Kubo Kopiar. Takže, ak ma bude zase niekto pranierovať za moje tvrdé slová, skúste najprv pouvažovať, či predsa len nemám trochu pravdu a či ozaj netriafam do čierneho. Viac o Kubovi už písať nebudem. Vlani som ho tiež nechválil a hľa, ako teraz (na svoje pomery) pekne behá 🙂

Matúš Bachratý

Na nášho najmladšieho člena mám prirodzene najjemnejšie kritériá. Matúš je stále dieťa, avšak s očividným vytrvalostným talentom. Jemu v podstate nerobí problém ani vzdialenosť, ani tempo, ani výškové metre. Behá si svoje, s úsmevom, často až úškrnom figliara. Mám rád tohto chalana a teším sa, ako bude napredovať. Pozor Matúš, k tebe však tiež nebudem vždy pristupovať len v rukavičkách. Chalan bude musieť ešte pár vecí prehryznúť, ale zatiaľ som veľmi spokojný s tým, že všetko, čo bolo treba spraviť, Matúš urobil. Chodí na SM cvičenia k fyzioterapeutke Danke Sadovskej. Z vlastných skúseností tvrdím, že to je otrava to cvičenie, nie je to jednoduché a vyžaduje to, ako v behu, poctivosť a prísnosť. Obával som sa, že to Matúša znechutí a bude zo seba sypať výhovorky, prečo tam nemôže ísť. Ale nie, chodí a chodiť bude. V zime vlezie do ľadového suda. Ide bežať, či prší, či sneží. To je dobrá povaha, húževnatá. Puberta ukáže, či sa s ním dá ozaj počítať. Jeho najslabšou stránkou je rýchlosť. Tam si dávam ako jeho kouč vlastné vysvedčenie medzi 3 a 4. Mal som inú predstavu a pokúsim sa jeho rýchlosť zlepšiť v zime. Inak je veľmi učenlivý, ľahko sa naučí plávať, hrať loptové hry. Možno ho v zime obujem aj do bežiek. Matúš môže smelo hľadieť na blížiace sa majstrovstvá Slovenska najmladšieho žiactva v krose. Síce trať 600 m, ktorá sa bude bežať, je naňho ešte relatívne krátka (viac by mu to pasovalo od kilometra vyššie), ale patrím k optimistom. Do novembra zapracujeme aj na jeho nevýrazných štartoch. Držím palce nášmu „krpcovi“, o rok už bude mladší žiak. Iné výzvy, viac práce, viac nárokov.

Laura Holická

K našej mladej žabke, Matúšovej rovesníčke len pár viet. Bude to rok, čo Laurinka musela ukončiť tréningy. A vlastne ona ukončila veľmi veľa iných aktivít. Dlhá choroba, série antibiotík a postupné zhoršenie jej fyzickej i psychickej schránky, mi občas nedávali spávať. Zhruba pred mesiacom sa to dievča konečne usmialo, začalo komunikovať, začalo tvoriť. Začalo žiť. Lebo v júni, keď sme ju boli navštíviť, to bol zombík, ktorý nerozprával, nechodil, nesmial sa. Toto som v živote nevidel. Nečakajte, že budem písať, prečo to tak bolo a ako to bolo, ale jej mamina Lucka celý rok vytrvalo hľadala možnosti, ako Laure pomôcť. Zdá sa, že napokon ani nebolo treba tak ďaleko chodiť, ale možno aj čas zohral rolu. Nechcem tu zabŕdať do medicínskych tém, každopádne, konštatovanie, že Laurin stav sa zlepšil, je jedna z najpozitívnejších vecí v tomto, vcelku nevýraznom bežeckom roku. Je asi priskoro premýšľať, kedy a či sa Laura vráti k atletike. Jej matka v slabšej chvíli niekedy v zime písala, že to vyzerá s ňou ešte dlho zle a ak chcem, môžem ju škrtnúť z nášho tímu. Lenže od nás sa odchádza pre iné príčiny, nie preto, že niekto práve prežíva najhoršie obdobie v živote. Laura zrejme ešte dlhší čas nebude behať, ale verím tomu (a azda aj ostatní), že to obdobie príde. Ďalšie predikovať radšej nebudem. Pre istotu! Každopádne bude v našom tíme aj v roku 2020!

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *