Našich deväť dní tatranských

Vysoké Tatry (7. 10. 2019). Ani sa to nechce veriť. Deväť dní z tatranského kondičného kempu uý máme za sebou, navyše od štvrtka 3. októbra trénuje skupina v kompletnom zložení. Dvojica Jakubov Kopiar a Valachovič má zatiaľ bilanciu 195 kilometrov, 14 310 výškových metrov a 16 aktívne strávených hodín v nadmorskej výške 2000 m a vyššie. Kopiar verí v podobne vydarený rok, ako bol ten uplynulý, Valachovič dúfa, že sa mu vyhnú zranenia.

Napriek rozmarom počasia ekipa plní plán takmer na sto percent. Nevyšla nám sobota 5. októbra, keď baby a Matúšom zablúdili na zjazdovke počas stúpania na Skalnaté pleso. Mali sme v úmysle vybehnúť starým chodníkom až na Lomnickú vežu, prípadne Jakubovia ešte chceli potiahnuť na Veľkú Svišťovku. Miesto toho sme sa museli opäť stretávať na Štarte nad Lomnicou, aby sme opätovne vybiehali na Skalnaté pleso. Boli sme nahnevaní, no zistili sme, že ak panuje hustá hmla, dá sa zablúdiť dokonca aj na zjazdovke, navyše baby ani Matúš nemali pri sebe telefón, čo je kardinálna chyba. Takéto chyby už neurobíme, mladí to podcenili a starší mladých precenili. V nedeľu 6. októbra sme sa presunuli z penziónu Radošinka vo Vrbove do iného nášho obľúbeného penziónu Furkotka na Štrbskom Plese. Obe destinácie majú niečo do seba.

Vo Vrbove sa nám páči blízkosť mesta Kežmarok, kde chodíme nakupovať. V samotnom Vrbove je penzión vybavený kompletnou kuchyňou, už sme si zvykli, že sme tu ako doma. Súčasťou penziónu je sauna, ktorej použitie je v cene, takže máme zaistenú rehabilitáciu na každý deň. Kilometer od penziónu sa známy termálny park s bazénmi s rozlične teplou vodou, tam sa natiahnuť po náročnom výkone je za odmenu. Navyše sa tam nachádza plavecký bazén, ktorý má príjemných 28 stupňov, takže na ľahké plávanie ideál. Blízkosť tatranských obcí na východe je nesporná výhoda, autom to netrvá dlho, o chvíľu môžeme vyrážať do terénu.

Na Štrbskom Plese sme oslobodení od kuchynských prác, nevaríme, neupratujeme, neumývame riady, samozrejme si za tento komfort musíme priplatiť. A to aj za rehabilitáciu. Vo Vrbove bol vstup do termálu zhruba osem eur na hlavu, tu už musíme rátať s tatranskými „pálkami“. Máme však peniaze z dvoch percent a navyše v blízkom hoteli Baník je fajn welnes s prijateľnými cenami. Istá výhoda je vyššia nadmorská výška Štrbského Plesa, Furkotka sa nachádza zhruba vo výške 1330 metrov, čo je pravdaže oproti nejakým 600 metrom Vrbova viac ako dvojnásobok. Netušíme, či výška 1300 má z hľadiska hypoxie pre telo nejaký význam, ale počuli sme reči, že Štrbské Pleso má špecifický charakter vysokého atmosférického tlaku, ktorý má kompenzovať nadmorskú výšku 2000 plus. Pripadá nám to chytené za vlasy a príliš tomu neveríme, ale prečo nie? V oboch prípadoch máme všetky dôvody na spokojnosti. Čaká nás ešte polovica tréningových dávok vo vysokých horách, od zajtra večera sa k nám pridá veľký talent žiackych slovenských behov Alžbeta Garguláková, na ktorú sa už baby tešia. Členka AKM Zvolen, ktorú v začiatkoch trénoval už zosnulý kouč Miroslav Brada (kým žil, bol veľký fanúšik našej ekipy) a neskôr presedlala pod krídla nášho kamaráta Pavla Kováča v Dukle B. Bystrica. S ním sme už konzultovali náš spoločný program, tak dúfame, že kemp babe pomôže, podobne, ako našim bežcom. V nasledujúcich dňoch sa postupne budeme z Vysokých Tatier presúvať na hrebene Západných Tatier, jeden deň sme si rezervovali aj na Nízke Tatry.

Jakubovia už pociťujú enormný nárast sily a kondície. Všetci ekipári (okrem najmladšieho Matúša Bachratého) absolvovali pred odchodom na kemp kontrolný odber krvi, aby ho následne spravili ešte po príchode domov. Bude zaujímavé porovnať krvný obraz a aspoň tentoraz objektívne zistíme, či majú takéto kondičné kempy význam alebo či minuloročné subjektívne zlepšenie bolo iba ozaj v našich hlavách.

Zhrnieme si teraz rýchlo sumár natrénovaných prvých deviatich dní kempu:

1. deň – Veľký Choč 1611 m, Chočské vrchy

Vzdialenosť: 21 km

Prevýšenie: 1400 m

Čas 2000+: 0 minút

Podmienky: hmlisto, chladno, vlhko a veterno… hnus proste

Pre časovú tieseň spojenú s cestou do Tatier sme sa rozhodli využiť bližšiu destináciu nad Ružomberkom. Do Tatier môžeme predsa autom doraziť pokojne aj za tmy, ale o to horšie sa behá. Zvykli sme v minulých rokoch začínať ľahšou túrou, menej kilometrov i výškových metrov. To sme teraz hrubo nedodržali, naopak, vleteli sme do toho „prsami“, ak máme použiť výraz politruka Troníka z Černých baronů. Najprv Jakubovia hľadali presnú polohu chodníka, ktorý pomerne idiotsky viedol všemožnými zákutiami vrátane súkromných dvorov chatovej oblasti, kompostoviskami, okolo latrín, cez medze a tak… Potom sa ešte zhoršilo počasie a tak sa chlapci ani nezdržovali pri vychýrenom Hoteli Choč (čo je iba nadnesený výraz pre turistickú nocľaháreň – búdu na štýl malokarpatských útulní). Hneď vybiehali na Veľký Choč, čo je perla medzi kopcami nad Ružomberkom. Výškou aj krásou. Žiaľ, veľa z tej krásy sme nevideli, hore bola hmla, navyše začalo nepríjemne mrholiť, kvapky sa už skôr podobali na sneh. Tak sme sa hore zdržali minimálne a šlo sa dolu. Náročnosť túry to však bola ako sa patrí.

 

 

2. deň – Sedielko 2376 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 22 km

Prevýšenie: 1600 m

Čas 2000 +: 1:40 hod.

Podmienky: veterno, ale teplo a slnečno

Kým dosiaľ sme sa presúvali po Tatrách iba autom a vláčikmi, teraz sme využili poľského súkromného prepravcu, ktorý jazdí na linke Starý Smokovec – Zakopané. V Smokovci sme sa stretli s americkými turistami zo San Francisca, ktorí boli radi, že si konečne majú s kým pokecať. Vraj krásna krajina, nádherná kulisa, ale ľudia podľa ich názoru príliš „rough“. Je to pravda, my máme také isté pocity neraz a ešte to potrvá, kým si mnohí z nás dovidia na koniec špičky nosa, prípadne dovidia ďalej, než za vrchol kopy hnoja na svojom dvorčeku. Autobus nás viezol utešenými dolinami pod Belianskymi Tatrami, okolo Bachledky, cez ždiarsku Strednicu (možno o rok dáme niečo aj z Monkovej doliny) a vystúpili sme v Tatranskej Javorine. Stadiaľ nás čakal podľa turistického ukazovateľa vyše deväťhodinový pochod Javorovou dolinou cez Sedielko, Téryho chatu a Hrebienok do Smokovca. Prirodzene, bežecky to dalo päť hodín (treba do toho rátať ešte polhodinovú obednú zastávku na Téryho chate). Beh Javorovou dolinou patril k tým najkrajším, čo sme zatiaľ v Tatrách mali. Stúpanie na Sedielko už bolo náročné, chalani lapali po dychu. Priamo na Sedielku fučalo o dušu, nuž sme sa nezdržiavali a zbiehali dolu. Počasie bolo na tatranské pomery veľmi dobré a bol to skutočne vydarený deň.

 

3.) deň – Jahňací štít 2230 m, hranica Vysokých a Belianskych Tatier

Vzdialenosť: 28 km

Prevýšenie: 1600 m

Čas 2000+: 1:20 hod.

Podmienky: teplo, slnečno, hore však mrazivo, sneženie, veterno

Vlani sme sa na Jahňačiak nevydriapali, panovalo totiž otrasné počasie – lialo, vo výške nad 2000 m husto snežilo a my sme vedeli, že trasa na Jahňací štít cez reťaze a následne Kolový prechod je v takých podmienkach riskantná. Teraz sme mali o poznanie lepší čas a tak bol aj Jahňací štít. Na vrchole síce opakovala situácia zo soboty z Choča. Najhoršie počasie nastalo počas našej vrcholovej akcie. Kým pri výstupe boli skaly suché a ľahko zdolateľné, späť sa už riadne kĺzalo a bolo to o nervy. Prvý raz sme bežali okolo chaty Plesnivec, ktorá je síce v relatívne nízkej nadmorskej výške 1290 m, ale nevedie sem veľká príjazdová cesta, prípadne lanovka, ako na mnohé iné tatranské chaty, čo jej dáva punc romantiky. Najedli sme sa však na Brnčalovej chate pri Zelenom plese a cestou nadol sme skonštatovali, že zatiaľ to bola najdlhšia túra – merala 28 kilometrov.

 

 

 

4.) deň – Skrajny Granat 2225 m, Zadni Granat 2240 m, Kozi Wierch 2291 m, Przelecz Zamarla 2179 m, Vysoké Tatry (Poľsko)

Vzdialenosť: 26 km

Prevýšenie: 2160 m

Čas 2000+: 3:40 hod.

Podmienky: slnečno, teplo, na hrebeňoch, chladno, veterno, ale naďalej slnečno

No a aby sme pokračovali v premiérach, tak sme si dali premiérovo tréning aj v Poľsku. Vlani sme síce zbehli z Rysov na poľskú stranu a urobili si koliesko okolo Morského oka, ale bol to skôr negatívny zážitok, lebo tam boli mraky ľudí a skôr to pripomínalo pochod za život. Poliaci sú v turistike veľmi aktívni, hoci bol utorok, chodníky z Kužnice, čo je periféria Zakopaného, boli prepchaté ľuďmi. Tí zväčša smerovali k nádhernému Čiernemu Gasenickému plesu (Czarny Staw Gasienicowy), ale nemálo ich bolo aj na hrebeňoch Granátov. To je sústava vrcholov nad 2200 m, my sme na ne vybehli po kľukatom žltom chodníku. Cestou sme dva razy videli zasahovať horských záchranárov pomocou vrtuľníka, čo nám dva razy optimizmu nepridávalo. Za ten deň to bol podľa Poliakov piaty výjazd, respektíve skôr let. Dôvodom je, že ide o jednu z najnárčonejších tatranských trasí – hrebeňový prechod medzi Kasprovým vrchom a kopcom Krzyzne je plný ferát, ktoré za podmienok, aké panovali v utorok (chlad, veterno a hlavne na tienistých miestach ľad) je ideálne miesto na úraz všetkého druhu. My sme sa rozhodli prejsť iba cez Granáty. Občas sa dalo aj pobehnúť, ale bola to skôr náročná práca celého tela, keď sme sa štverali po stenách, pomáhajúc si reťazami. Ruky nás boleli na druhý deň, takže ak bez behu sa dalo „zamakať“ v nadmorskej výške 2000 plus. Následne sme z Kozieho vrchu zbehli po (pre nás atypickej) čiernej turistickej značke až do Doliny piatich poľských plies, pričom sme prebiehali okolo toho najväčšieho (Wielki Staw Polski). Stadiaľto sme zhruba z výšky 1700 m znova vybiehali skvelým bežeckým chodníkom opäť nad dva tisíce – do sedla Zavrat. Stadiaľ sme plánovali vydriapať sa až na Svinicu, čo už je hraničný kopec medzi Poľskom a nami. Avšak cesta bola uzavretá, keďže v apríli sa pod vrcholom utrhol obrý kus skaly a bolo to zreteľne vidno aj zo sedla. Poliaci, ktorí boli v sedle vraveli, že ľudia tam aj tak chodia na vlastné riziko, my sme neriskovali. Lenže sme ešte chceli pobudnúť vo výške, tak sme sa rozhodli pre variant ďalšieho hrebeňového prechodu po feratách. Dostali sme sa až do sedla Zamarla, skadiaľ sme už po žltej zbiehali do doliny. Bol to najnáročnejší deň, 26 kilometrov zatienili výškové metre. V Zakopanom sme sa potom takmer nenajedli, lebo Poliaci evidentne už po šiestej večer nie sú hladní.

 

5.) deň takmer Sedielko 2350 m, Priečne sedlo 2352 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 25 km

Prevýšenie: 1730 m

Čas 2000+: 2:30 hod.

Podmienky: chladno, veterno, vlhko, neskôr už vietor ustal

Druhý raz sme sa mali dostať do sedla Sedielko, ktoré sa nachádza pod Malým Ľadovým štítom. Tentoraz už sme postupovali od Starého Smokovca, cez Malú Studenú dolinu. Fučalo, panovalo psie počasie a obávali sme sa, aké to vo vyšších polohách bude. Zo Zamkovského chaty sa chalani rozhodli skúsiť ostrý výbeh na Téryho chatu a zvládli to zhruba za 35 minút (proklamovaný peší čas je hodina a štyridsať minút). Tentoraz sa na Téryho chate nezdržiavali a rovno pokračovali vyššie. Fučal ostrý vietor z východu a najmä pri výbehu na Sedielko nám nebolo všetko jedno. Napokon sme sa rozhodli len cca 20 metrov pod sedlom ďalej neísť a zostať pred reťazami. Už sme tak či onak mali na konte výškové metre a načo sa trepať na Sedielko, kde evidentne panovali príšerné podmienky? Už cestou dolu sme odhadovali, že Priečne sedlo ba mohlo byť lepšie, keďže reťazový úsek je schovaný v komíne medzi hrebeňom Širokej a Žltej veže. Mali sme pravdu, samotný reťazový výstup do Priečneho sedla, označovaný za najnáročnejší na slovenskej strane Tatier, bol bez vetra a šlo sa výborne. Aj následné zbiehanie po Zbojnícku chatu bolo maximálne v pohode, navyše chodník vedie takmer po celej svojej dĺžke vo výške nad 2000 m. Tak sme nazbierali aj porciu minút v týchto výškach. Museli sme byť spokojní, na Zbojníckej chate bol obed a potom už len notoricky známe klesanie Veľkou Studenou dolinou. Ešte tadiaľto raz pôjdeme, tentoraz však premiérovo vybehneme z opačnej strany hore a budeme skúšať Prielom, Poľský hrebeň a azda konečne aj tú Východnú Vysokú, ktorú sme nikdy pre počasie nedali.

 

 

6.) deň – Rysy 2499 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 22 km

Prevýšenie: 1780 m

Čas 2000+: 3:10 hod.

Podmienky: prekvapivo slnečno, bezvetrie, avšak už so snehom

Druhý obávaný tréning kempu sa napokon obišiel bez svojej najväčšej výzvy. Ale nejako veľmi nás to netrápilo. Náš cieľ bol zbehnúť z Rysov na poľskú stranu zhruba do výšky 1900 m a potom sa po strmých skalných stenách opäť vydriapať hore. Už žiadne zbiehačky k plesám, kde by sme si pripadali ako na demonštráciách. Žiaľ, v noci už snežilo a vo výške nad 2000 m bola súvislá vrstva snehu. Za týchto podmienok sme už vopred vedeli, že do Poľska sa nejde. Ale aspoň sme si „zablbli“, keď sme na vrchol Rysov, čo ja inak najvyšší vrch Poľska, vybehli dva razy. Po prvom vybehnutí sme si odložili veci v Chate pod Rysmi a klesli sme zhruba do výšky 2070 m, teda na úroveň reťazí v Žabej doline. Stadiaľ sme súvislo výbehom druhý raz vybehli na vrchol. Svietilo slniečko, ale hore už bolo podstatne drsnejšie. Aj tak to bol skvelý tréning a v ten deň bolo na Rysoch iba pár ľudí, s ktorými sme sa stretli ešte aj v chate pri obede. A panovala fajn atmosféra.

 

7.) deň – Slavkovský štít 2452 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 17 km

Prevýšenie: 1490 m

Čas 2000+: 1:40 hod.

Podmienky: sychravo, zima, hmla

Počasie sa začalo kaziť. Na Slavkáč sme však ešte vybiehali za prijateľných podmienok, bolo relatívne sucho, hoci drsno. Ekipa už trénovala v plnom zložení, ale vidno, že dievčence potrebujú nabrať v horách kondíciu. Skvele sa držal Matúš, ktorý prvý raz po vlastných vybehol do takej vysokej polohy. Na Slavkovský štít sa dobre vybieha. Je považovaný za nudný, cesta je dlhá, strmá, avšak bez zaujímavých reťazových prechodov, netečie tu žiadny potôčik, nie sú tu plesá. Iba skaly, kosodrevina… Pre náš bežcov je Slavkovský výborný. Vo výške nad 2000 m sme robili už aj ostré výbehy s prestávkou, baby a Matúš mali pokračovať v súvislom voľnom tempe. Výhľady sme nemali absolútne žiadne, ale tréningová jednotka bola zdarne splnená.

 

 

8.) deň – Skalnaté pleso, chata 1725 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 16 km

Prevýšenie: 1500 m

Čas 2000+: 0 min.

Podmienky: hnusné, dážď, sneženie, hmla, mokro a chladno

Najhorší deň, aspoň dúfame. Už sme to spomínali v úvode. Pre zlé podmienky sme sa rozhodli bežať po zjazdovke až hore, keďže turistický chodník predstavoval pre skaly riziko. A malo to byť celé jednoduchšie aj z hľadiska orientácie. Kým Jakubovia baby čakali vo výške 1600 m, dievčence a Matúš dali na rady akýchsi turistov a o sto výškových metrov nižšie odbočili voľakde do aleluja. Nemali mobily, tak zbuntošili voľákych Maďarov, aby zavolali rodičom, ktorí následne nás kontaktovali, že trojica zbehla opäť do výšky zhruba 1150 m na Štart. Jakubovia tak už prakticky spod Skalnatého plesa šli za skupinou. Ak si baby a Matúš mysleli, že týmto tréning končí, boli samozrejme na omyle. Šlo sa na Skalnaté pleso na druhý pokus, tentoraz sériami svižnejších výbehov. Už sme však vedeli, že výškové ciele Lomnický hrebeň a prípadne Veľkú Svišťovku nedáme. Dobehli sme po Skalnatú chatu, kde sme museli prečkať určitý čas na chodbičke s čajom v ruke. Celú chatu totiž obsadili vyrehotaní turisti, ktorí sa na Skalnaté pleso vyviezli hrdinsky lanovkou a teraz sa unavení a zmordovaní prišli najesť, aby tú cestu lanovkou dolu do Lomnice zvládli bez hypoglykémie. Ale miesto sa napokon uvoľnilo a mohli sme si dopriať aj polievku. Sklamanie pominulo, aj tak sme mali výživný tréning, ale babám i Matúšovi sme vyčistili žalúdky, že s nevzali so sebou mobilné telefóny. Už sa to nestane nabudúce.

 

9.) deň – Bystré sedlo 2314 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 15 km

Prevýšenie: 1050 m

Čas 2000+: 2:00 hod.

Podmienky: sneh, sneh, sneh…inak veterno, neskôr slnečno a príjemne

Toto sme nečakali. Po skúsenosti zo Skalnatého plesa, kde sa sneh držal iba na „dobré“ slovo sme nečakali biele peklo v Mlynickej doline. Čo to však už naznačili podmienky na Štrbskom Plese, kam sme sa presťahovali z Vrbova. Vo výške 1400 m bola súvislá snehová pokrývka. Kým zjazdovka na Skalnaté pleso je v otvorenom teréne, navyše ide o juhovýchodne orientovaný svah, kam praží slnko, Mlynická dolina je zakliesnená medzi hrebene Soliska a Bášt. Drží sa tam chladný vzduch, nechýba tieň a tak sa tam prekliaty sneh udrží. To sa presne stalo. Až do výšky 1700 m bežali naši bežci v snehovej brečke, skôr vo vode a v blate. Potom už sa šlo súvislou snehovou vrstvou. Nad vodopádom Skok už sneh meral niekoľko desiatok centimetrov a v dvoch tisícoch sa dal merať na meter a viac. Tým pádom z behania mnohokrát zišlo, čo najmä Valachoviča dostávalo do stavov medzi skepsou, zúrivosťou a čírym zúfalstvom. Podmienky sa horšili. Za pamätnou doskou leteckej havárie vrtuľníka horskej služby, už vo výške okolo dvoch tisíc metrov, sa pridali ťažké mračná a výrazne sa ochladilo. A o kus vyššie, pri Capom plese, sa čerti ženili – dul ostrý vietor a museli sme sa obliecť do všetkého, čo sme mali po ruke. Baby trpeli, Matúš trpel, všetci sme trpeli. Ale tvrdohlavosť víťazila, lebo je iné trpieť a ísť dolu sklamaní, ako pokúšať sa o splnenie cieľa. Tá vízia, že to dáme, bola príjemnejšia. Napokon sa ukázalo, že nad Capím plesom už sa to dalo. Samotný prechod cez Bystré sedlo už bola formalita a na druhej strane hrebeňa, vo Furkotskej doline, sa do nás oprelo slniečko, ktoré sa pomaly dostávalo na západ a osvetlilo dolinu. Takže klesanie už bolo omnoho príjemnejšie a nad Nižným Wahlenbergovým plesom sme dokonca mohli zhadzovať teplé vrstvy oblečenia. Aj tak však v ten deň bolo isto pre nás bežcov lepšie ísť hore Furkotskou dolinou, ktorá je akiste ľahšie behateľná, ako susedná Mlynická. Tou isto cestou sme mohli ísť späť a Jakub Valachovič by si ušetril svoje slabé nervy.

 

 

/ekipa/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *