Druhá polka nášho tatranského sústredka – obrazom i slovom

Malacky (22. 10. 2019). Prinášame druhý a posledný diel bilancie nášho tatranského sústredenia. Oproti minulému a predminulému roku, keď sme v Tatrách „vychytali“ krajšie počasie, teraz to boli nervy skoro každý deň. Niektoré túry boli povážlivé, vždy sa pri nich striedal niektorý faktor „hnevu“.

Najviac prekážal jednoznačne sneh – vďaka tomu sme nemohli robiť také výbehy, aké sme chceli, každý krok na klzkom teréne predstavoval riziko. Obzvlášť sme si „vychutnali“ vietor, ten na hrebeňoch dul každý deň (dva dni bolo bezvetrie) a kazil zážitok. Aj sme zmokli, aj sme vymrzli, aj sme boli opäť po pás v snehu… otras. Tradične to bol posledný deň, keď sa počasie nádherne vyčasilo a tak sme mohli vychutnať aspoň jeden deň. Jeden zo šestnástich.

Napriek počasiu sme odtrénovali skoro všetko, čo sme mali v pláne. Najhoršie to bolo v sobotu 5. októbra, keď dievčatá s Matúšom zablúdili na zjazdovke pod Skalnatým plesom v hustej hmle. Už vieme, že sa dá zablúdiť aj na zjazdovke. Museli sme sa preto hľadať, baby si nevzali telefóny – to bola chyba, ktorú sme už neskôr nepripustili. V ten deň nám preto unikli výškové ciele – Lomnická veža a Veľká Svišťovka. V závere článku prinášame aj výpočet kilometrov, výškových metrov, času stráveného vo vysokej nadmorskej výške nad 2000 m. Pre zaujímavosť sme pridali aj počty výškových cieľov. Chceli sme každý deň (okrem prvého dňa) vybehnúť do výšky cez 2000 m a tam si dať do tela, či už výbehmi alebo aspoň rýchlym tempom. Reťazové prechody a driapanie sa po skalách by pokojne v našom itinerári byť nemuseli, lež to je v Tatrách ťažko. Radšej by sme behali v 2200 metroch po trávnatých chodníkoch, ale takýto bežecký luxus sa dá nájsť iba niekde (napríklad okolo Bystrej v Západných Tatrách, prípadne pri Baranci). To už musíme vidieť optikou budúcnosti a ísť do takých hôr, kde výška 2200 m nepredstavuje nič krkolomné. Plánujeme zhruba za dva roky Gruzínsko, lyžiarsky areál Gudauri. Fajn ceny, dobré služby, vysoká nadmorská výška a v septembri ešte vždy príjemné klimatické podmienky… a dobré víno 🙂

Sústredenie malo svoje pre aj proti. Ak tu brýzgame na počasie, zároveň možno ťažšie klimatické podmienky prispeli k rozvoju morálnych vlastností u našich dvoch mužov, bodaj by tomu tak bolo. Problémy dievčat nás mrzeli najviac, ozaj sa v tejto chvíli zdá, že ich výlet do Tatier bol úplne zbytočný, odtrénovali menej, ako Matúš Bachratý, ktorý je iba vo veku prípravky. To hovorí za všetko. Na druhú stranu, je vidno, že baby urobili kus práce po stránke morálnej a nezaváhali v ťažkých podmienkach. Ak niečo urobiť mali, tak to urobili. Spoločne sme sa chodili máčať do potoka a nikto ani náznakom nezaprotestoval. Je fajn, že naše dve ekipárky vytvorili dobrú trojicu s Betkou Gargulákovou, ktorá bola v úlohe „hosťujúcej“ ekipáčky, keďže trénuje v inom klube a u iného trénera, nášho kamoša Pala Kováča. Mišku jej boľavé kolená vlani odstavili na dlhý čas a vyskočila jej aj teplota zo zápalu. To sa teraz nedeje, jestvuje nádej, že sa tým pádom dá aj rýchlejšie dokopy. Je otázka, či Timka a Miška pocestujú na majstrovstvá Slovenska v krose do Betliara 23. novembra. O všetkom rozhodnú najbližšie dni, minimálne do konca októbra musíme mať jasno.

Boli sme spokojní s podmienkami, aké nám boli umožnené. Vo Vrbove sme mali výhodu nielen v blízkosti tatranských destinácií, ale i v blízkom Kežmarku, kde sme chodili nakupovať. V samotnom Vrbove sme mali termálny park, kde sme rehabilitovali, v areáli penziónu Radošinka potom saunu, ktorej použitie bolo v cene. Vo Furkotke na Štrbskom Plese máme zase vždy úprimný pocit, že ľudia, ktorí tu pracujú, majú svoju prácu ozaj radi. To málokde na Slovensku vídame. Blízko je hotel Baník, kde je pre nás najlepšia a cenovo najdostupnejšia rehabilitácia v Tatrách. Tento rok sme tu stretli po pravde menej atlétov, ako roky minulé. Úmyselne chodíme na sústredenia skôr, aby sme sa dokázali včas pripraviť na majstrovstvá Slovenska v krose. Taktiež sme absolvovali kontrolné odbery krvi pred a po sústredení. Zaujímali nás najmä hodnoty červených krviniek pred a po sústredení, ako aj hemoglobín. Najrapídnejší nárast hodnoty erytrocytov zaznamenal Jakub Valachovič, ktorý z hodnoty 4,81 vyskočil na 5,18 (10×12/l). Z toho, čo sme pozerali v dostupných materiáloch o zmenách v krvnom obraze po vysokohorskom sústredení vyplýva, že to je vcelku vysoký nárast, čomu zodpovedá aj údaj o hodnote hemoglobínu 143 g/l pred a 154 g/l po sústredení. Hemoglobín je červené krvné farbivo, zohráva najdôležitejšiu úlohu v stavbe červených krviniek a je primárne zodpovedný za viazanie kyslíka v krvi. Už nižšiu hodnotu má Jakub Kopiar, ktorý odtrénoval to isté, čo Valachovič. Uňho je nárast v červených krvinkách z 5,18 na 5,26 (10×12/l), čo je značne menej, ako u Valachoviča. Podobne je to v prípade hemoglobínu (zo 151 na 155). Obaja chalani sú však po kempe zhruba na tom podobne – hemoglobín u Kopiara 155, u Valachoviča 154, v otázke erytrocytov 5,26 Kopiarových oproti 5,18 Valachovičových. V tejto súvislosti sme oslovili aj odborníkov, aby nám dokázali lepšie „čítať“ naše výsledky z testov a napríklad zodpovedali na naše otázky. U dievčat boli hodnoty v červených krvinkách i hemoglobíne minimálne. Za prvé, odtrénovali toho ozaj málo, za druhé, obe mali počas sústredenia menštruáciu, s čím nutne súvisí aj strata červených krviniek a prejaví sa to i v hodnote červeného farbiva. U Mišky sa navyše už pred kempom prišlo na to, že má nízke železo a keďže v Tatrách ešte neužívala žiadny doplnok výživy, v kombinácii so všetkým prišla ako jediná z Tatier s ešte nižším hemoglobínom, ako i železom. Na toto sme prirodzene zareagovali a dievčatku sme potrebné doplnky podali a dúfame, že to pocíti. Nebude toho času nič neobvyklé, ak by Miška pociťovala stratu výkonnosti. Všetko sú to odborné záležitosti, ktoré majú svoje vysvetlenia, napriek tomu, že sme zistili, že sa do toho starajú aj tupci (sory za výraz, ale je najtrefnejší), ktorí atletike nerozumejú ani za mak, ale majú potrebu vynášať súdy. Momentálne problémy Mišky súvisia jednak s dynamickými hormonálnymi zmenami, jednak s telesným rastom a je nadmieru pozitívne, že ešte ja cez to všetko je Miška v poriadku, nemá žiadny zásadný problém (potvrdené od fyzioterapeutov i lekárov) a dokáže zvládať tréningy v plnej paráde (ako napríklad sa dočítate v Nízkych Tatrách v utorok). Tiež je otázka, či za vysoký nárast erytrocytov u Jakuba Valachoviča nemôže jeho astma, na ktorú berie celoročne lieky. Tým pádom by jeho deficit vo vyššej nadmorskej výške mohol predstavovať ešte vyššiu záťaž a telo by mohlo reagovať zvýšenou tvorbou červených krviniek. Možno to je laická teória, ale isto o nič laickejšia, ako teórie (opäť sory za výraz) tupcov, ktorí tvrdia, že astma je v športe výhoda a schovávajú sa za ňu podvodníci.

Na záver, keď už tak spomíname na sústredenie, zostáva vyseknúť veľkú poklonu všetkým našim atlétom. Taká perlička na záver – pani upratovačka vo Furkotke, ktorá toho veľmi málo narozprávala, si otvorila jedného rána srdce a povedala, že také tri zlaté dievčatá, ako boli Timka, Miška a Betka dlho nezažila a že vždy ju potešilo, keď ich usmiate stretla na chodbe alebo na schodoch. Toto je prirodzene dobrá vizitka pre ich rodičov, avšak aj my sme cítili akúsi hrdosť z toho, keď našich atlétov niekto pochválil.

Teraz už ideme k hodnoteniu jednotlivých dní, od desiateho až po šestnásty:

10. deň – Ostrva 1978 m, Tupá priehyba 2175 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 16 km

Prevýšenie: 1050 m

Čas 2000+: 50 min

Podmienky: oblačno, polojasno, veterno

Proklamovaná ľahšia túra sa zvrtla rôznymi smermi. Za prvé, nebola jednoduchá, za druhé, chlapci sa trochu nečakane dostali do vysokej nadmorskej výšky a za tretie – nedopadlo to najlepšie – Timejka si vyvrtla členok. Poďme po poriadku. Trio Matúš, Miška a Timka sa pomaly dostávalo do kondície, aj klus zo Štrbského na Popradské Pleso bol fajn, prebiehal v svižnom tempe a panovala fajn nálada. Charakter stúpania na Ostrvu nás obvykle primä k tomu, aby sme miesto siahodlhého a súvislého výbehu prešli k forme úsekov. Bolo ich napokon celkovo 27. Keď si pozriete mapu chodníka na Ostrvu, uvidíte množstvo zubov, prípadne niečo divoké, čo by pripomínalo Ficov výsledok z detektoru lži na otázku, či sedel na Vazovovej a popíjal kolu. Každý takýto „zubatý“ úsek meria zhruba 80 až 200 metrov, priemerne teda šlo o 27 x 150 m. Prirodzene, nedalo sa vybiehať nejako svižne, v nižšej polohe bol chodník skôr ľadový a nebezpečný, vyššie už to paradoxne bolo lepšie, lebo udupaný sneh vytvoril lepšie podmienky na beh. Veľmi dobre sa darilo tradične Timke. Tradične preto, keďže ona je skôr silná pri kratších úsekoch s dlhšou pauzou, ako pri tiahlom stúpaní, čo len svedčí o tom, že nie je práve kovaná vytrvalkyňa. Miška a Matúš ešte vždy bežali trocha vzadu, najmä v prípade Matúša sme už boli presvedčení, že v utorok ho necháme v hoteli. Baby a Matúš pokračovali v ľahkom tempe po červenej v smere na Batizovské pleso, kým Jakubovia si na príhodnom mieste vybehli po „šutroch“ aspoň do sedla Tupá priehyba. Tá sa nachádza medzi vrchmi Klin (pozor, nezamieňať s Klinom v Západných Tatrách) a Tupá. Šlo v podstate o dobrodružstvo, našťastie tu nebola núdza o veľké kamene, balvany, ktoré pevne sedia v profile a neboli klzké, ako všadeprítomný sneh. Cesta späť bola prirodzene ťažšia, ale chalani to dali a pripísali si v ten deň najvyšší bod 2175 m. Skupinku dostihli v Doline Malej hučavy a spoločne pokračovali v pohodovom tempe na stanicu vo Vyšných Hágoch. Žiaľ, na jednom mieste Timka zle šliapla a vyvrtla si členok. O desať minút zle stúpila opäť tou a istou nohou – no na šľak trafenie. Že to nebude nič vážne bolo zrejmé z toho, že baba dokázala ísť aspoň chôdzou, hoci evidentne musela prehryznúť bolesť. V izbe sme ju kontrolovali, členok nebol opuchnutý, avšak to sa zmenilo zhruba po hodine. Členok opuchol a Timka tak vedela, že v utorok na tréningu bude chýbať.

 

 

11. deň – Chopok 2024 m, Ďumbier 2046 m, Nízke Tatry

Vzdialenosť: 19 km

Prevýšenie: 1190 m

Čas 2000+: 30 min

Počasie: Sprvu teplo, na hrebeni neuveriteľná zima, víchrica, mráz

Jednodňová návšteva v Nízkych Tatrách nás prekvapila. Kým pri hoteli Srdiečko, kde sme nechali auto, bolo slnečno, teplo, bezvetrie…, hore? To bol hotový Armageddon. To sme si mysleli, že prvá náročná časť je za nami a už to bude v pohode. Išlo o zhruba osemstometrovú zjazdovku Chopok – Juh, ktorá má označenie červenej náročnosti, ale podľa nás, skúsených lyžiarov, je na mieste farba čierna ako sadze. Mali sme pocit, že vybiehame až do neba, kým sa pred nami neukázala vysoká a solídna budova chaty Kosodrevina. To sme mali za sebou vyše 400 metrové prevýšenie (pre príklad, na Babe je tisícka vzdialenosť a prevýšenie je niečo málo cez 200 m). Pri chate sme chvíľu hľadali chodník, keďže možností bolo viacero. Pokračovali sme po zasneženej a čučoriedkami zarastenej modrej cestičke do sedla Príslop. Stadiaľto sme sa mali predierať (doslova) po žlto značenom chodníku na prvú nízkotatranskú dvojsticícku – Dereše (2004 m). Kým na začiatku nám prekážal sneh, ktorý sa na udupanej tráve neuveriteľne kĺzal a komplikoval nám výbeh, neskôr snehu pribudlo a boli sme to my, ktorí sme prví prerážali snehovú škrupinu. Občas sme zapadli po kolená, navyše nedali sa detekovať medzery medzi kameňmi a neraz nám nohy zablúdili aj do týchto štrbín a bolo to sprevádzané bolesťou. A potom sme sa dostali do výšky 1900 m a na holi sa do nás oprel vetrisko. Ale riadny! Podpery už teraz nefungujúceho vleku tatrapoma H, ktorý má vrcholovú stanicu len kúsok od Dereší, boli pokryté neuveriteľne silnou vrstvou námrazy. To sa len tak nevidí ani v najtuhšej zime. A podmienky sa zmenili. Hore mrzlo a vetrisko ešte stupňoval mráz. Obliekli sme si vetrovky, ale nepomohlo, povinné fotenie sa na Derešoch a už sme bežali, ba až šprintovali do kúsok vzdialenej Kamennej chaty pod Chopkom (rovných 2000 m). To nás zachránilo. Pri pohľade na zmrznutú Mišku sme boli presvedčení, že chceme ísť z hrebeňa čo najskôr. Lenže vysvitlo slniečko, v chate nás zahrial čaj a dokázali sme načerpať nielen fyzických, ale najmä psychických síl. Povedali sme si, že na seba hodíme všetko, čo sa dá a ide sa na Ďumbier. Prvá cesta viedla na Chopok, čo je iba ozaj na skok nad chatou. Potom sme bežali napriek neuveriteľnému vetru v ústrety Ďumbieru. Excelovala tu najmä Miška, ktorá za chalanmi zaostávala ozaj minimálne a psie počasie ju neodradilo od entuziazmu. Tak sme vybehli až na Ďumbier, kde sme stretli bežca Petra Ďureca. Ten v tomto čase prechádzal hrebeňom Nízkych Tatier a snažil sa aj fotiť. Neodradilo ho ani hnusné počasie a ako klasický vytrvalec, stál tu, zmrznutý, avšak tvrdohlavo presvedčený o tom, čo chce. Dali sme pár fotografií a šlo sa konečne dolu. V Krúpovom sedle už toľko nefučalo a keď sme videli Kosodrevinu, už bolo dokonca aj teplo.

 

12. deň – Baníkov 2178 m, Západné Tatry

Vzdialenosť: 19 km

Prevýšenie: 1330 m

Čas 2000+: 1:50 hod

Počasie: Teplo, na hrebeňoch však stále množstvo snehu, avšak bezvetrie

Jeden, opakujeme JEDEN deň sme zažili v Tatrách, keď nefučalo. No… nemohli by sme rátať úplne posledný deň, keď už sme však nerobili žiadnu túru, iba pár výbehov na Prednom Solisku. Tešili sme sa do Západných Tatier. Lenže streda ráno bola úžasne nevydarená, vonku pršalo. A husto. Našťastie bolo teplo a to tak, že sa zrejme aj vyššie nemenil na sneh. Snehu už bolo ozaj dosť. Dážď pôsobil na snehovú vrstvu toxicky, čo sme videli v celej Roháčskej doline. Šla s nami už aj Alžbetka Garguláková, atlétka AKM Zvolen a členka bežeckej skupiny trénera Pavla Kováča z Dukly Banská Bystrica. Síce ona je ročník 2006, čo ju ešte aj tento rok radí do kategórie mladších žiačok, vie sa presadzovať aj medzi podstatne staršími dievčatami. Od Mišky ju delí polrok, obe sú teda rovesníčky a na dráhe sú a zrejme ešte budú aj veľké rivalky. Kým Alžbeta hneď prvý deň hviezdila, Miška, ktorá včera išla výborne, teraz trpela. Boleli ju kolená a nemohla sa zmôcť na iné, než len slimačie tempo. Po dni odpočinku výborne bežal Matúš, Betka dokonca vo výbehoch od Ťatliačky držala krok s chalanmi. Výrazne sme kvitovali, že prestalo pršať. A už ani nepršalo a bolo teplo. Prvý výrazný cieľ dnešného dňa bolo Smutné sedlo (1963 m). Výbehy boli náročné a časom už sa vybiehať ani nedalo…, snehu bolo vyše metra a tak sa dá povedať, že záver stúpania bol skôr boj o „holý život“. V Smutnom sedle sa naše cesty rozdelili – dievčatá Miška a Betka spolu s Matúšom mali nabrať spätný kurz a cestou okolo Roháčskych plies sa mali dostať postupne späť pod Spálenú dolinu, kde sme mali auto. Chalani sa vyštverali ešte vyššie a vydali sa pokoriť hrebeň Baníkova. Ťažko povedať, či to bol dobrý nápad. Všade bolo snehu, klzko, reťaze na ťažkom úseku na Troch kopách boli zľadovatené, medzi kopcami boli obrie snežné preveje. Už sa však nechceli vracať a tak postupovali. Našťastie z protismeru kráčalo poľské duo, ktoré prešliapalo trasu a chalani nemuseli lúštiť, kde je vlastne značka. Napokon všetko dobre dopadlo, na slovenskej strane Tatier je trasa na Baníkov (prípadne ešte Ostrý Roháč) asi najnáročnejší prechod, ťažší ako Prielom alebo Priečne sedlo.

 

 

 


13. deň – Veľká Kamenistá 2121 m, Blyšť 2159 m, Klin 2176 m, Bystrá 2248 m, Západné Tatry

Vzdialenosť: 30 km

Prevýšenie: 2310 m

Čas 2000+: 2:10 hod

Počasie: Teplo, búrlivý studený vietor na hrebeňoch

Rošáda u dievčat, Timka už mohla celkom dobre bežať, členok síce neodpuchol, ale menej bolel. Miška a jej kolená boli od začiatku evidentne horší prípad, tu sme viacmenej kalkulovali s tým, že sústredenie sa pre ňu končí. Vlani zvládla celé sústredko k našej veľkej spokojnosti, dokonca aj prvý týždeň po návrate z Tatier doslova lietala v Malých Karpatoch. A potom sa ozvali kolená. Vraj pre jej dynamický telesný rast nemá ešte väzivo dostatočne pevné, tri týždne vypadla, prišla o slovenský šampionát v cezpoľnom behu. Tento rok sme pre istotu babám aj Matúšovi kúpili počas sústredenie wobenzym spolu s kĺbovou výživou NoDol, aby ich nechytili kolená – no u Mišky všetko márne. Zrejme ju „zabíja“ skákanie z kameňa na kameň, a to je teda v Tatrách veľmi častá realita, to sú proste Tatry. Kým vlani boli jej problémy sprevádzané zvýšenou, reaktívnou teplotou, tento rok to je našťastie bez teploty a Mišku bolesti prikvačili oveľa skôr. Nuž azda…, by mohla aj skôr byť fit. Uvidíme. Ak sa nedá dokopy do 26. októbra na Malacký kilometer, tak príde aj o svoje ďalšie krosové majstrovstvá republiky. A je fuk, že by bola do 23. novembra aj zahojená, nepocestuje na akciu, pokiaľ nebude mať za sebou adekvátnu prípravu, na to sú v našom klube iní experti, výletníci.

V zostave piatich bežcov bez Mišky sme bežali veľmi peknou, no dlhou Kamenistou dolinou z Podbanského. Proklamovanú vzdialenosť tri hodiny pešo sme dokázali behom spraviť za čistý čas 1:20 hod – všetci. Betka ešte vždy držala tempo chlapcov, Matúš zase hnal Timejku, ktorá sa bála trochu o členok. Cieľ bolo Pyšné sedlo (1788 m), kde sme si spravili prestávku. Chalani tu začali svoju túr po dvojtisíckach. Najprv vybehli neznačeným chodníkom na blízky kopec Veľká Kamenistá, ktorý je svojím trávnatým povrchom, ale i brutálnym profilom typickým západotatranským kopcom. Zvyšok medzitým pomalým behom (inak sa ani nedalo) vybiehal na Blyšť. Všetky tieto kopce, s výnimkou Bystrej, ležia na poľsko-slovenskej hranici. Jakubovia pokračovali po opakovanom zbehnutí do Pyšného sedla taktiež na Blyšť, kde sa stretli s babami a Matúšom, ktorí medzitým vybehli aj na Bystrú. Teraz sa vracali na Blyšť, aby odtiaľ zbiehali spiatočnou cestou do Pyšného sedla a odtiaľ opäť po modrej do východzieho bodu. Chlapci medzitým pri veľmi prudkom vetre nabrali kurz Gáborovo sedlo, skadiaľ im chýbalo už len vybehnúť na Klin. Bol to ťažký výbeh, okrem vetra, ktorý fučal pri náročnom stúpaní proti chalanom, bola aj zima a najmä priamo na chodníku ležali kopy zmrznutého snehu. Takže na Klin sa síce vybehlo, ale trvalo to dlho. Podobne náročné bolo opätovné vybiehanie na Blyšť a Bystrú. Tento tréning sa riadne predĺžil, časovo, ale i vzdialenostne. Chalani prvý raz prelomili hranicu 30 km a nastúpali na deň rekordných 2300 metrov. Všetci na tréningu si počínali výborne, škoda Mišky.

 

14. deň – Prielom 2290 m, Východná Vysoká 2429 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 20 km

Prevýšenie: 1650 m

Čas 2000+: 2:10 hod

Počasie: Teplo, sneh, veterno

Posledná veľká túra vo Vysokých Tatrách. Bez Mišky, v rovnakej zostave, ako včera. Tu sa tentoraz problémy prejavili u Betky, ktorú „chytil“ chrbát. Už pred Tatrami s ním mala trampoty. Ten istý problém mala Miška, dokonca aj v Tatrách ju chvíľami chrbát trápil, ale nebolo to nič vážne. Betka je podobný typ bežkyne, ako Miška, obe dievčatá sú vysoké a ako u Mišky, tak aj u Betky znie verdikt fyzioterapeuta – zdravá, nie je zranená, ale treba čakať a cvičiť, chrbát sa spraví. No Betku asi bolel dosť, keďže v piatok už podávala o poznanie slabší výkon, ako predošlé dni. Tvorila duo s Timejkou, ktorá aj naďalej šetrila členok. V Zbojníckej chate sme si dali čaj, babám sme kúpili tričká s logom chaty na pamiatku. Vybrali sme si piatok vo Vysokých Tatrách úmyselne, keďže sme sa vystríhali ísť sem cez víkend. Hlásili veľmi pekné počasie a tak sme si dokázali predstaviť, koľko ľudí by sme museli obiehať na chodníkoch. Nuž sme si na sobotu radšej dali ešte raz Západné Tatry, kde sme nepočítali s takou masovkou. Už piatok bol však rušný a v okolí Zbojníckej chaty bolo veľmi plno. Väčšina ľudí však neplánovala s prechodom Prielomu, kým my hej. V záverečnom stúpaní už sa pre sneh nedalo vybiehať, tak sme pekne spoločne napredovali krokom a echt opatrní sme boli pri reťazovom zliezaní do Svišťovej doliny. Nasledoval beh na Poľský hrebeň, Betku trápil chrbát, tak zvoľna schádzala k Sliezskemu domu, kým zvyšok ekipy ešte vybehol na Východnú Vysokú. Tento kopec nás dostával v uplynulých rokoch v Tatrách vždy do zúfalstva. Tri razy sme sa sem skúšali dostať, tri razy neúspešne. Len v skratke, prvý raz sme to zabalili pod bralom Večný dážď, kde sa sformovali meter dlhé ľadové kvaple (vážne) a tie s rachotom každú chvíľu padali na chodník. To sme neriskovali, že nás to tam zabije. Druhý raz sme zažili, čo je to orkán, na Poľskom hrebeni sme si mysleli, že uletí turistický smerník a šli sme „iba“ Prielom. Tretí raz nakydalo zase raz tradične asi meter snehu, k tomu fučal vetrisko a na vrchol nebol vyšliapaný chodník. Tak na štvrtý pokus to vyšlo, počkali sme si na pekné počasie a prvý raz sme sa sem nesnažili dostať cez Velickú dolinu, ale práve ňou sme sa vracali nazad.

 

 

15. deň – Malý Baranec 2044 m, Štrbavy 2149 m, Baranec 2185 m, Plačlivô 2125 m, Ostrý Roháč 2088 m, Volovec 2064 m, Hrubý vrch 2137 m, Západné Tatry

Vzdialenosť: 25 km

Prevýšenie: 2480 m

Čas 2000+: 2:10 hod

Počasie: Teplo, na hrebeňoch mimoriadne búrlivý vietor

Posledný ťažký deň začal zle už v samotných začiatkoch. Ráno sme tušili, že okrem Mišky nepôjde na tréning ani Betka, ktorú po včerajšku bolel chrbát. Viac nás mrzelo, že opäť nepôjde ani Timea, ktorú členok opäť rozbolel po niekoľkých horších našliapnutiach predošlé dva dni. Tak sme už nechali rovno v hoteli aj Matúša, lebo jeho samého by sme nechceli nechať absolvovať kratšiu trasu a radšej sme ho chceli prevetrať v posledný deň. Jakubovia mali na programe bohatý a ťažký program v Západných Tatrách. Dovedna osem dvojtisícových kót stálo Jakubom v ceste a z toho sa dalo usúdiť, že budú mať v cieli v nohách aj riadnu porciu výškových metrov. Okolo Račkovej doliny, Úzkej doliny a Jamníckej doliny sú neuveriteľne strmé svahy. O tom sme sa presvedčili už v minulých rokoch, keď sme sa driapali na krásny hrebeň Otrhancov. Túto túru sme tento rok vynechali, avšak aj stúpanie na Baranec bolo výživné. Proklamovaná vzdialenosť štyri hodiny na Baranec sme dali za zhruba 100 minút, pričom ešte do výšky 1900 m sa dalo bežať iba v trenírkach. Pod Malým Barancom začal na holiach fúkať vietor, ktorý s každým výškovým metrom silnel. Žiaľ, aj keď bolo ozaj teplo a sneh dostával po nose, stále ho bolo dosť na to, aby komplikoval výbehy. Na chodníku sa snehu leží najlepšie, keďže má vytvorený vhodný profil, na trávnatých stráňach nemal šancu. U kolegu Valachoviča sa prejavovala frustrácia z počasia, ktoré nás dosť skúšalo celých pätnásť dní a k „debilnému snehu, idiotskému vetru, skur….. zime“, sa neskôr pridávali aj veci, ktoré predtým nevadili „prekliate skaly, blbé hory, posr…. Baranec, kreténski turisti, prekliate reťaze, zadr…. baterka v mobile“… a tak ďalej. Bola v tom už aj riadna únava a rozčarovanie aj z toho, že dievčatá zrejme do Tatier šli zbytočne. Lež to sa uvidí až s odstupom dní a týždňov. Na Baranci už to bolo na termo, víchor bol šialený, nebolo možné dorozumieť sa na tri metre. Severný svah kopca bol prirodzene ešte z veľkej časti zasnežený, čo bola hnusná komplikácia pri klesaní do sedla Jamina. Potom už to šlo, lenže aj naďalej fučalo. Pred nami sa zdvihol aj nenápadný kopec Smrek, ktorý chalani ani poriadne nezaregistrovali a nedefinovali, ako kopec. Viac sme sa pripravovali na ťažký stupák na Plačlivô. Tu bola tlačenka turistov, hoci sme verili, že práve Západné Tatry budú prázdnejšie. Ale… aj boli, zrejme neporovnateľné to bolo niekde v okolí Hrebienka. Najťažší úsek, kde sa nedá behať, ale liezť, bol hrebeň Ostrého Roháča. Tu bola „tlačenka“ na reťaziach, zistili sme, že v porovnaní s ostatnými turistami sú naši chalani ešte vcelku zdatní lezci. Po tých pár dňoch sa naučili umne využívať reťaz aj tak, že sa poriadne zapreli nohami do steny, pričom rúčkovali reťazou. Táto technika budila rešpekt. Skaly boli ešte stále veľmi mokré a klzké, čo v kombinácii s ohromným vetriskom mohlo namiešať smrteľné karty. Potvrdilo sa, až na druhý deň sme sa dozvedeli, že pár kilometrov západnejšie sa zabil človek pod Baníkovom (tam sme boli v stredu). Zaujímavé, že na Ostrom Roháči nebola taká víchrica, tá sa však s intenzitou vrátila na Volovci a chlapcov zrážala z nôh aj pri klesaní do Nízkeho sedla. Stadiaľto ich čakal posledný a azda najťažší výbeh. Kto má rád beh do schodov, tak z Nízkeho sedla (1831 m) vedie až na Hrubý vrch (2137 m) nespočet kamenných schodov. Vzdialenosť je možno 600 m, no človeku to trvá tak dvanásť minút, kým vybehne hore (ak by nebol sneh, zmestíme sa do desiatky). Je to skúška vytrvalosti, sily a charakteru. Najmä ten rozhodoval v záverečnej časti, keď ešte aj protivietor hral rolu. Chlapci vybehli ešte kúsok nižšie nad Hrubý vrch, kde stretli poľských turistov (celý hrebeň je zároveň štátnou hranicou), ktorí boli udivení skromným oblečením našich bežcov. Súčet výškových metrov 2480 m bol suverénne najviac za sústredenie, ani 25 kilometrov nebol zanedbateľný počet. Chalani, hoc aj unavení, už behali vo veľkej pohode, bude zaujímavé sledovať, ako a či sa stretnú v priebehu ďalších týždňov s formou. Dúfame, že áno.

 

 

16. deň – Predné Solisko 2093 m, Vysoké Tatry

Vzdialenosť: 12 km

Prevýšenie: 950 m

Čas 2000+: 1:00 hod

Počasie: Teplo a krásne… tradične v posledný deň

Toto už nebola túra v pravom slova zmysle. Skôr labutia pieseň. Precitli sme do nádherného rána, ani lístok sa nepohol. Slnečno, blankytná obloha. Niečo bolo zvláštne… ach, jasné – my sme odchádzali! Tak potom hej, klasika. Chlapci Jakubovia a Matúš sa vydali na vrchol priamo nad Štrbským Plesom – na notoricky známe Predné Solisko. Vybiehali okolo deviatej ráno, tým pádom bol chodník ešte voľný a nemuseli chalani robiť slalom pomedzi peších. Aj pri výbehu na vrchol sme sa presvedčili, že sme na tom dobre. A Matúš tiež, ktorí dobehol kúsok po nás. Obyčajný výbeh nestačil, urobili sme strečing a dali sa na série výbehov do stredného svahu o dĺžke cca 50 m. Tu už sme boli vo výške 2100 m a do budúcna by sme sem mohli chodiť častejšie robiť úseky. A dajú sa tam robiť aj stovky, hoc svah už je strmší. K tomuto tréningu niet príliš čo dodávať. Ťažko povedať, či krátke výbehy s krátkou pauzou, vo vysokej intenzite a v solídnej nadmorskej výške, dokáže pomôcť vytrvalcom. Skôr by tu vedeli kvalitne nabrať štvorstovkári. Podmienkou je pekné počasie.

Už v deň návratu sme však spočítali údaje Jakuba Kopiara a Jakuba Valachoviča – dospelí bežci počas 16 dní prebehli vo vysokohorskom prostredí 332 kilometrov, prekonali prevýšenie 26 920 m a strávili v nadmorskej výške 2000+ 26 hodín a 40 minút. Sú to všetko rekordy oproti minulému roku. Vlani sme nárast výkonnosti cítili, tak dúfame, že ho budeme cítiť aj teraz. Otázne je, ako budú vyzerať dievčatá, ktoré v Tatrách absolvovali len 6 z 10 tréningov, čo je menej, ako dal Matúš. A to je prípravkár, takže tu niet príliš o čom. Nevraviac o tom, že ešte budú chvíľu doliečovať bolesti – zatiaľ vyzerá ich účasť na novembrovom slovenskom krosovom šampionáte veľmi nepravdepodobne. Tento rok nám príliš nejde karta.

 

 

Zoznam vrcholov (2000+) a sediel, ktoré sme absolvovali počas 16 dní:

Vysoké Tatry:

Rysy 2499 m

Slavkovský štít 2452 m

Východná Vysoká 2429 m

Sedielko 2376 m

Priečne sedlo 2352 m

Váha 2340 m

Bystré sedlo 2314 m

Prielom 2290 m

Kozí vrch 2291 m

Zadný Granát 2240 m

Jahňací štít 2230 m

Prostredný Granát 2234 m

Malý Kozí vrch 2228 m

Krajný Granát 2225 m

Poľský hrebeň 2200 m

Zamarlovské sedlo 2179 m

Tupá priehyba 2175 m

Závrat 2158 m

Kozie sedlo 2137 m

Zamrznuté sedlo 2126 m

Pfinnova kopa 2121 m

Predné Solisko 2093 m

Západné Tatry:

Bystrá 2248 m

Baranec 2185 m

Baníkov 2178 m

Klin 2176 m

Hrubá kopa 2166 m

Blyšť 2159 m

Štrbavy 2149 m

Hrubý vrch 2137 m

Tri kopy 2136 m

Plačlivô 2125 m

Veľká Kamenistá 2121 m

Ostrý Roháč 2088 m

Smrek 2072 m

Volovec 2064 m

Malý Baranec 2044 m

Končistá 2002 m

Nízke Tatry:

Ďumbier 2043 m

Chopok 2024 m

Dereše 2004 m

/ekipa/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *