Doma sme prepadli. Ako ďalej…

 

Malacky (26. 10. 2019). Ako dnes najvýstižnejšie opísať prvý súťažný test našej ekipy? Jedným slovom. Hrôza. Možno sme na Malacký kilometer a Malackú desiatku vôbec nemali ísť, lebo s výnimkou najmladšieho bežca vyzerali naši pretekári otrasne. Dôvodov je viac. Dnes bolo v zámku asi dostatok odborníkov, ktorí majú vysvetlenia, my vám ponúkneme naše. Azda budeme najbližšie k pravde.

Mieša sa tu dokopy viacero negatív s pozitívami. Tak napríklad:

Negatívum – chlapci sú po sústredení v Tatrách pomalí, zbití, ťažko si zvykajú na súťažné tempo, kvári ich únava

Pozitívum – veríme, že podobne, ako vlani, aj teraz dokážu do majstrovstiev Slovenska v krose (23. novembra) tie tempá nabehať a po pár týždňoch už bude ich beh vyzerať dobre. A vtedy sa ukáže skutočný prínos sústredenia v Tatrách.

Negatívum – v Tatrách nevyšlo počasie, vravíme si, keby sme tak boli v Tatrách teraz…

Pozitívum – nezmysel, ak by sme v Tatrách makali teraz, tak by sme zrejme nemali dostatok času na vyladenie nejakej formy na kros.

Negatívum – Miška trénovala v Tatrách minimum, pre boľavé kolená celý jej výlet bol zbytočný

Pozitívum – výsledky krvi ukázali, že má extrémne nízku hodnotu železa (2,97 pred a 2,89 umol/l po Tatrách, pre porovnanie Timejka 13,46 pred 17,84 po) a možno ešte „vďaka“ bolestiam kolien toľko netrénovala a odpočívala. Teraz berie doplnok výživy, ale s nejakými výkonmi sa môže na čas rozlúčiť. To vravia odborníci, nie „odborníci“.

Takýchto pre a proti je habadej. Napríklad zase Miška – teraz mimoriadne pomalá, slabučká, unavená, avšak už bez zjavných bolestí. Môže behať. Ľahko, na techniku, na aeróbnu vytrvalosť. A veríme, že od decembra už aj do rýchlosti, keďže to je ešte dôležitejšie.

Hlavné pozitívum dnešného dňa je, že vieme, že sme na tom momentálne ozaj biedne. Rozpracujeme to tu, ale azda netreba byť pesimista.

Miška aj Timea dnes prišli behať kilometer. Malacký kilometer, teda hlavnú trať starších žiakov a žiačok síce ovládla naša atlétka, za veľa to však rozhodne nestálo. Timea Morávková nemá našťastie také patálie, ako Miška, no taktiež nekráča po žiadnej diaľnici. Jej cesta je nebezpečná a to doslova, ak sa prenesieme na onen chodník nad Vyšnými Hágmi, kde si baba na sústredení vyvrtla členok. Prišla o takmer polovicu sústredenia v Tatrách, doliečovala zranenie aj po príchode domov. Našťastie jej kondícia dramaticky nespadla. Ak Timejku nepostretne niečo podobné, ako Jakuba Valachoviča (neskôr k tomu prídeme), tak môže mať po kondičnej stránke najlepšie obdobie v doterajšej bežeckej kariére. Dnes to bohužiaľ nepredviedla, ale nič jej nevyčítame. Robila, čo mohla, ale tvrdí, že je mimoriadne unavená a my sa nemôžeme čudovať. Všetci sú unavení a úprimne to vyzerá tak v tejto chvíli, že Tatry skôr uškodili, ako pomohli. My však vieme, že treba čakať a nehodnotiť podľa prvých dvoch týždňov a už vlbec nie podľa nejakých nepodstatných pretekov. Timka dnes ovládla pomerne jasne beh žiačok na tisíc metrov v malackom zámockom parku.

Treba povedať zároveň, že mala len slabšiu konkurenciu, keďže naša Miška je teraz vôbec rada, že behá a majsterky Slovenska z Jablonice Vašková s Režnákovou sa len včera vrátili z Tatier a tréner ich nechal odpočinúť. Timka bojovala s časomierou, ale výsledný čas na kilometri 3:26 min je samozrejme neuveriteľne slabý. Timka bežala v kŕči, nebolo na jej behu nič pekné, bolo to trápenie sa od začiatku do konca. Dúfame, že podobný výkon už dlho nezopakuje a že ďalšie týždne bude svižnejšie tempá zvládať s väčšou gráciou. Miška – tak tá vyložene klusala a v tejto mizérii iba fakt, že za ňou už nebolo adekvátnej súperky rozhodol, že skončila napokon na stupienku pre víťazky. Ešte v auguste sme posielali športovým oddielom na Slovensku a na Morave pozvánku na tieto preteky a aj finančne sme motivovali trénerov, aby prišli s dievčatami, ktoré v sezóne bežali osemstovku na úrovni 2:20, aby sme spravili z tohto kilometra rýchlu a zaujímavú akciu. Ešte dobre, že nám na to nikto nekývol, lebo naše baby by pri takej konkurencii vyzerali o dve triedy slabšie. Miška zbehla neuveriteľne slabý čas 3:46 min a my môžeme jedine konštatovať, že je fajn, že baba teraz aspoň behá. Uvidíme, čo prinesie zima, každopádne neveríme, že do mesiaca sa jej podarí dostať sa aspoň do nejakej formy. Na majstrovstvá Slovenska v krose chce ísť, no bude to z jej strany asi len formalita a výlet. Podľa nás zbytočný, ale necháme to na ňu.

Obe dievčatá si šli v rámci tréningu zbehnúť aj trať JUNDORu (spoločné preteky dorastencov a juniorov) a v pokojnom a tréningovom tempe obe zvládli 3,3 km za 13:46 (Timka) a 14:30 min (Miška). Budúci víkend ekipa na žiadne preteky nepôjde, musíme sa začať orientovať na tempové behy, najlepšie fartlekovou formou.

 

 

A to aj naši muži Jakub Kopiar a Jakub Valachovič. Jeden dnes biedne, druhý až tragicky. Obaja sa cítili unavení, obaja na tréningoch behali tak, že bolo celkom zrejmé, že držať nejaké svižné tempo na trati desať kilometrov, asi nepôjde. Napriek tomu to chceli skúsiť, bol to test. Jakub Valachovič nastúpil tento rok na svoje druhé preteky a druhý raz ich vzdal. To je prabiedna vizitka. Dnes vydržal bežať na špici s pretekármi až neuveriteľných 250 metrov, keď pri predbiehaní skočil ľavou nohou (áno – to je tá, ktorú mal zranenú po jeho augustovom páde zo skaly) na obrubník a po epickom chrupnutí sa chvíľu zvíjal od bolesti, kým zvyšok poľa už bežal nezadržateľne ďalej. Jakub vraví, že karma je blbosť, ale tento rok sa na ňom vŕši všetko. Hoci – za ten pád zo skaly si môže samozrejme jedine on sám, teraz to však bola nešťastná zhoda náhod. Ale všetko to spolu krásne súvisí, Jakub sa pred behom cítil fajn, ale momentálne je na úrovni Kuba Kopiara. A ten bežal tú desiatku ozaj nevkusne, v kŕči, pomaly. Bojoval, ale na viac, ako čas 34:07 proste teraz nemal. Stačilo to na druhé miesto, rozhodne nepresvedčil. Vlani tu dal 34:04 a to už bola teda neskutočná bieda, tak čo potom teraz… Chvíľu to asi ešte potrvá, kým sa dostane chalan do tempa. A ak by sa aj Valachovičovi nič nestalo, nepresvedčil by ani on.

Dnes presvedčil jedine Matúš Bachratý, ktorý zvládol s gráciou nielen tatranský kemp, ale pekne zvláda aj ťažký prechod po návrate z hôr. Jeho rýchlosť nebola oslnivá ani predtým, nejako rapídne sa však nespomalil. Je to jeho najväčšia slabina a vieme o tom. Zlepšila sa mu vytrvalosť, ktorá však aj predtým bola, pre zmenu, jeho silnou stránkou. On to dokazuje takmer na každom podujatí Moravsko-slovenského bežeckého pohára. Ani malacká trať JUNDORu nebola výnimkou, ba skôr sa dá povedať, že čím dlhší úsek, tým výraznejšie sa Matúš presadí. Začnime najprv behom na 400 m. Tam sme chalanovi vytkli najmä jeho technickú stránku, keďže Matúš sa stále nenaučil poriadne pri šprinte používať ruky. Hlavne druhá polovica trate bola otrasná z tohto pohľadu. Matúš žiaľ zatiaľ na Teodora Voleka, ktorý kraľuje v pohári tejto vekovej skupine nemá. Teo je omnoho rýchlejší a na tratiach do 500 m jeho rýchlosť rozhoduje. Matúš aspoň v poslednej rovinke porazil Mateja Knapčoka z Pezinka, ktorý je Matúšov sused v priebežných slovenských tabuľkách na 600 m.

Náš chalan, hoci rýchlostne slabý, si drží zatiaľ štvrté miesto, Knapčok je tesne za ním na piatej priečke. V internom súboji týchto dvoch chlapcov napokon uspel Matúš, čo je aspoň čiastočné pozitívum. Jeho čas 69 sekúnd nie je nič svetoborné, ale nie je to ani prepadák. Vedeli sme, že v behu na 3,3 km bude nebezpečný a bude zbierať skalpy podstatne starších súperov. Potvrdilo sa a náš jedenásťročný talent opäť vyvádzal. Do cieľa dobehol v celej konkurencii dorastencov, dorasteniek, juniorov a junioriek na skvelej šiestej priečke. Vyhral junior Lukáš Dóka, ktorý s nami občas v minulosti trénoval. Jeho čas 11:31 min porovnajte s časom, ktorý dosiahol šiesty Matúš – 12:44 min. Minúta a trinástich sekúnd, ale aj rozdiel ôsmich rokov. Je zrejmé, že Matúš sa vo vytrvalosti posúva výrazne vpred a je fajn, že je v našej ekipe.

/ekipa/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *