Matúš opanoval kros v Dudinciach

Dudince (9. 11. 2019). Vrcholí sezóna jesenných krosových behov. Hoci sa opakovane stretávame s tým, že dnes mnoho organizátorov behov považuje za kros už úplne všetko, čo sa odohráva mimo dráhy a asfaltu (okrem AZB, tí robia kros aj na asfalte, ale to je o inom…), pravdou je, že kros má svoje špecifiká. V Dudinciach sme si prežili reprízu vlaňajších majstrovstiev Slovenska. Postavili sme troch ekipárov na štart majstrovstiev stredoslovenskej atletickej oblasti.

Z pätice našich stálych členov štartovala iba mládežnícka vrstva. Jakub Valachovič sa ešte výkonnostne necítil na súťaž a Jakub Kopiar deň pred pretekmi ochorel. Rozhodne sme nešli do Dudiniec v nejakej skvelej fazóne, hoci trojica Matúš Bachratý, Timea Morávková a Michaela Salayová deň predtým vyzerala na tréningu už veľmi dobre. Ale, ako neraz tento rok, ráno samé negatíva. Miška mala bolesti brucha (a nebola to psychická záležitosť) a Timku bolelo v hrdle. Ale šlo sa.

V sobotu panovalo zrejme na celom Slovensku zachmúrené a daždivé jesenné počasie. Dudince neboli výnimkou, trávnik miestneho štadióna bol presiaknutý vodou. Našťastie krytá tribúna bola dostatočne veľká, aby poskytla azyl pre účastníkov stredoslovenského krosu. Boli sme s Partizánskym jediný hosťujúci klub, tak si z nás kdekto v dobrom uťahoval, čo sme prirodzene vrátili späť. Hlavne sme sa chceli presadiť výsledkami, čo sa nám azda aj podarilo.

Matúš Bachratý vedel, že v behu najmladších žiakov ho čaká iba neobľúbená 600 metrová vzdialenosť, na ktorej sa rozhodne necíti tak komfortne, ako na dlhších vzdialenostiach, ktoré už nesú aspoň tri nuly. Ale minimálne v sobotu sa s tým vyrovnal po svojom. Proti sebe mal 28 rovesníkov, viacerí z nich okupujú popredné priečky slovenských tabuliek v kategórii prípraviek na 600 m. Najmä práve člen z druhého „mimosúťažného“ oddielu – Filip Drábik z Partizánskeho (časom 1:52,47 min zatiaľ druhý) a Filip Koyš z Dubnice nad Váhom (1:52,52 min – tretí). Matúš si už pred dvomi týždňami otestoval na súťaži jedného svojho tabuľkového suseda, v Malackách na 400 m porazil Mateja Knapčoka z Pezinka (časom 1:53,90 min piaty). Nášmu chalanovi patrila zatiaľ vďaka jeho výkonu v Břeclavi v lete 1:53,33 min štvrtá priečka v tabuľkách. Mali to byť pekné preteky, kros je pravda niečo iné, ak dráha, ale podmienky majú všetci zhruba rovnaké, nuž tak sa mohli ukázať. Organizátori mali na začiatku čo robiť s chlapcami, ktorí skúšali špekulovať, ako by si na štarte vydobyli vhodnú pozíciu. Bolo to možno celé dramatickejšie, ako samotný beh. Najprv to pár chalanov skúsilo tak, že si idú dať klasickú rovinku pred behom a potom sa skúšali „zašiť“ na štarte medzi rozhodcov, aby nemuseli na štart ísť spoločne v sprievode vrchníka. To nevyšlo, okamžite boli hnaní späť k ostatným. Potom všetka tá družina sledovala vrchníka, kedy spraví prvý krok vpred. To bolo niečo ako výstrel, polka sa dala do behu smer dopredu k štartovacej čiare. Píšťalka a jedovatý krik rozhodcu ich zase hnal späť. Tí, čo zostali pri vrchníkovi sa zase nehodlali posúvať dozadu kvôli nespratníkom a tak sa pri jednom vrchníkovi „mlelo“ takmer tri desiatky chlapcov. Náš Malačan to zvládol na výbornú, keď bolo treba, použil lakte. Ale to divadlo stálo za to. Teraz už len zvládnuť štart. To bývala v minulosti Bachratého achillova päta. Teraz však nenechal nič na náhodu, po výstrele vyrazil dopredu a vytvoril si hneď zo začiatku výbornú pozíciu na to, aby mohol útočiť. V prvej polovici behu ešte niektorí chlapci nevyhodnotili dostatočne svoje možnosti a druhá trojstovka im vystavila krutý účet, keď chlapci prechádzali krízou. Od začiatku bol medzi prvými člen BŠK Banská Bystrica Marek Homola, ktorý s nižšou postavou predvádzal veľmi sympatický beh. O hlavu vyšší Matúš sa držal za ním a po polovici krátkej trate mali obaja solídny náskok. Teraz už len bola otázka, kto z koho. Matúš dvesto metrov pred cieľom zaútočil a razantne šiel pred svojho soka. Bol to taký nástup, že okamžite vznikla medzi chlapcami medzera zhruba dvadsať metrov. Ukázalo sa však, že to bolo predčasné a ani Matúš nezhodnotil úplne správne svoj potenciál. V poslednej stovke už mal chalan dosť a Homola, ktorý naňho sprvu strácal zhruba tri sekundy, ho teraz zle preháňal pri záverečnom šprinte do cieľa. V ňom vyzeral omnoho lepšie, ako Malačan, ale Matúš vyťažil z toho, že si vybudoval solídny náskok. Proste to ustál. Teraz pravda ťažko hodnotiť, či urobil dobre, že ušiel svojmu súperovi skôr. Zrejme to ho zachránilo, keďže on je všeobecne pomerne nevýrazný v záverečnom účtovaní a to by bol asi (ale ozaj iba ASI) aj v prípade, ak by medzi chalanmi tá trhlina nevznikla. Je to teraz fuk. Boli sme radi, že náš chlapec ovládol tieto preteky. Ešte radšej sme kvitovali to, že Matúš bol zasmušilý a netešil ho nevýrazný dobeh do cieľa. Nie je so sebou spokojný, aj keď vyhral. To je zásadný osobnostný posun tohto malého borca, ostatní sa môžu učiť. Vrátane dospelých atlétov, ktorí občas nevedia, aké výhovorky majú zo seba vysypať. No a tiež sme boli pravda radi, že Matúš porazil aj svojich tabuľkových súperov, Drábik dobehol štvrtý, Koyš šiesty. Boli to kvalitné preteky, dobrá previerka pred majstrovstvami Slovenska o dva týždne.

A šli na to dievčatá. Tam sme od toho nečakali veľa, ale prízvukovali im, aby sa držali čela a skúsili, na čo majú. Minimálne Timejka Morávková to ozaj skúsila, Miška si príliš neverila a zvolila opatrnú taktiku. V prvom kole šla razantne dopredu jedna členka z breznianskej enklávy, ktorá asi úplne správne neodhadla svoje možnosti. Vydržala v čele necelé jedno kolo, čo bolo aj tak solídne, keďže sa behali dva kilometrové okruhy. Timka v závere prvého kola figurovala na tretej pozícii, vedľa nej bežala martinská Viktória Marčeková a tá už teda nebola žiadna oplašená a neznalá súperka. V druhom kole sa jej Timea držala ako tieň a boli sme takmer presvedčení, že vyhrá naša pretekárka, ktorá vyzerala kondične omnoho lepšie. Lenže sa jej pritrafila nehoda, opäť niekde zle našliapla na kameň a chvíľu ju to vyviedlo z rytmu. Hneď narástol náskok na pár metrov a už sa nestenčoval. Naša atlétka to v tej chvíli nechcela zrejme „hrotiť“, ešte ju navyše bolelo v hrdle a … úprimne, ona sa nerada v závere „zodiera do mŕtva“, takže už iba pasívne a bez známky útoku dobehla druhá. Je to čiastočne aj škoda, isto mala na viac. Ako už neraz predtým. Ale kvitovali sme, že len potvrdila, že je na tom kondične fajn a to je z nás isto najslabšia vytrvalkyňa. Takže sme ju pochválili a bude super, ak zaujme podobný postoj, ako Matúš a neuspokojí sa. O týždeň v Nových Zámkoch to môže byť zaujímavé.

Veľká neznáma je Miška Salayová. V Dudinciach zvolila mimoriadne defenzívnu, ba až porazeneckú taktiku. Postupne sa prepadla na nejaké ôsme miesto a čelo jej ušlo. Bolo zrejmé, že Miška si absolútne neverí, čo nás trochu škrelo, lebo už tréningové ukazovatele jej mali jasne ukázať, že je niekde inde, ako napríklad pred dvomi týždňami v Malackách. V druhom kole dostala povel, aby sa už vykašľala na tú prechádzku a skúsila trochu aj súťažiť. Zrýchlila a do cieľa dobiehala odpočinutá, dlhým a krásnym krokom na piatej pozícii, výrazne za tým, čo mohla ozaj predviesť. Už to nie je tá unavená, ubolená baba, na ktorej sa nedávno vyvŕšilo všetko, čo sa dalo. Veríme, že už o týždeň v Nových Zámkoch na majstrovstvách Západoslovenského atletického zväzu bude bojovať viac. Bola však po dobehu v Dudinciach veľmi spokojná, mala konečne radosť z behu, páčila sa jej i trať a vraj ju preteky naplnili optimizmom. Tak sme radi.

Bodaj by sme mali na optimizmus viac dôvodov. Pravda je, že tohtoročná sezóna za veľa nestojí a neustále sa potýkame s mnohými problémami. Ako budú vyzerať majstrovstvá Slovenska o dva týždne v Betliari? Uvidíme… rozhodne však optimizmom nekypíme. Ako sme písali, o týždeň budeme opäť v úlohe hostí na západoslovenskom krosovom šampionáte v Nových Zámkoch. Dúfame, že už aj s našimi mužmi Kopiarom a Valachovičom.

/ekipa/

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *