Konečná… !!!

Malacky (17. 11. 2019). Ani neviem, ako najlepšie začať. Ale bolo to už treba. Dnes v Nových Zámkoch som na majstrovstvách Západoslovenského atletického zväzu mal zvláštne pocity. Vedel som, že to je moja osobná kvalifikácia. Buď dobehnem spokojný a budem sa tešiť na budúcotýždňové majstrovstvá Slovenska v Betliari a celú ďalšiu sezónu alebo to bude mať úplne iný rezultát. Druhá možnosť bola správna a som za ňu vďačný.

Už nevládzem. Bývam dosť unavený. Z práce, z celého dňa. Dlhšie sa dostávam dokopy, cítim úbytok psychického elánu. A toho som ako aktívny bežec nemal sám nikdy dosť. Tento rok tri štarty a tri nedokončené behy. To nie je náhoda. Ešte v zime to bola úplne iná pieseň. Potom ma v marci v Tatrách prepadla taká choroba, akú som už dlho nemal. Na mesiac som ohluchol na jedno ucho, prerážali mi dutiny a antibiotiká by som bral tri týždne (ak by som posledných pár dní na vlastnú zodpovednosť ten zvyšok vysadil). Po tomto som začínal od nuly a bolel každý odbehnutý krok. Prvá súťažná skúška – dobre rozbehnutý trail Kamzík – Baba – Kamzík, ale zhruba po 45 kilometroch enormné kŕče. Bol som dlho prvý, napokon som do cieľa ani neprišiel. Potom zranenie a dlhé hľadanie sa, forma nikde. Až niekedy na prelome júla a augusta som mohol behať bez toho, že by mi vypovedal lýtkový sval, ktorý som si opakovane natrhol. Lebo som si nedal pokoj a skúšal to cez bolesť. V auguste potom moje dobrodružstvo v Karpatoch skončilo pádom zo skaly. To bola samozrejme moja hlúposť, ale ďalšie zhruba dva týždne som bol bez tréningu. Áno, v Tatrách to so mnou potom vyzeralo dobre, ale na ďalšom súťažnom pokuse v Malackách som si po pár metroch opäť načal boľavý členok z toho augustového pádu. Ale viem veľmi dobre, že by som na tých pretekoch aj tak nič prevratné nezabehol. Ešte som to potom mesiac skúšal, vracal som sa do tempových úsekov, skúšal anaeróbne tempo. Do toho som stihol prechladnúť, ale to mi nijak zvlášť neublížilo. Teraz v Zámkoch som sa ozaj nahneval a povedal som si, že to bude podmienka toho, či vôbec mám ešte niečo v súťažnej atletike skúšať.

V závere prvého kola na trati šesť kilometrov som šiel do čela a skúšal držať tempo. Hodinky mi ukazovali, že to tempo bolo dosť vlažné. Napriek tomu som mal po treťom kole náskok zhruba päťdesiat metrov. Štvrté kolo mi dalo odpoveď na otázku, ktorú mal tento beh vyriešiť. V závere som vedel, že tempo neudržím a chalani Kubo Kopiar s Dávidom Mazúchom ma predstihli zhruba tristo metrov pred cieľom. Rezignoval som a po to tretie miesto som si ani nešiel. Som rád, že to takto dopadlo, už viem, kde je moje miesto a je načase si priznať, že už na súťažnú atletiku nemám. Nemám na ňu už minimálne od toho marcového prekliatia.

To nie je iba momentálna záležitosť. Nevyrieši to voľno a následný návrat do tréningov a súťaží. Ja už bojujem vždy, keď mám ísť behať nejaké tempá. Vždy mi tam svieti tá otázka PREČO? Prečo sa mám ja starý K….. niekde naháňať za tempami? Cítim to sám. Narobím sa na také tempo, ktoré som ešte vlani behal v pohode. Niečo sa stalo, niečo sa zmenilo. Nevládzem a nemám ani fyzické, ani psychické sily. Navyše už dávno mi viac záleží na svojich zverencoch, ako na mne. Kým som trénoval najmä sám seba, bola to zvláštna schizofrénia o trénerovi a zverencovi v jednej osobe a malo to svoje kúzlo. Ako tréner som občas seba, ako zverenca obdivoval, ale aj nenávidel a asi podobne to platí v opačnom pohľade na vec. Veľa mi to dalo, ale už mám iných a lepších zverencov, ako Valachoviča. Dalo by sa povedať, že s bežcom Valachovičom strácam iba čas a netuším, prečo ho stále ešte koučujem.

Po dnešku som bol chvíľu nasratý a sedel som nehybne a predstavoval si všelijaké hrozné scenáre. Že o čo všetko prídem. A uvedomil som si, že neprídem až o tak veľa. Jednou vecou som si istý, už nikdy nedobehnem do žiadneho cieľa. To myslím vážne, kto ma pozná vie, že mám zásady a tvrdú palicu. Preteky som znenávidel. To neznamená, že nepôjdem na súťaž, kde môžem ako sparing pomôcť niektorému zo svojich pretekárov. Až do cieľa ho neodprevadím, ale časť driny môžem vziať na seba. Prirodzene, mohol by som ďalej behať súťažne a pritom si chodiť preteky „užívať“ a dobiehať niekde v strede. Ozaj sa teraz nechcem nikoho dotknúť, ale ja v tom v mojom prípade nevidím absolútne žiadne kúzlo. Nikdy som nevedel prehrávať a chodiť na súťaž, aby som dobehol s úsmevom na tvári niekde vzadu, to nie. Som zvyknutý na iné veci a súťaživec vo mne zostane. Myslím, že nemám už nikomu povinnosť nič dokazovať.

Nikdy som nebol dobrý bežec. Kým som si tento fakt neuvedomil, tak som tápal v nezmyselnom bludisku samého seba. Vedomie, že aj keď som nikdy bežecký talent nemal a nikdy dieru do sveta neurobím, ma naštartovalo viac, ako čokoľvek iné. Povedal som si, že napriek tomu môžem vyskúšať, čoho som ozaj schopný. Neviem, či som toto splnil, azda by som bol schopný zbehnúť v živote aj lepšie časy, ako som reálne zbehol, ale som rád aj tak. Sám so sebou som spokojný. Svojich päť titulov majstra Slovenska beriem s obrovskou rezervou. Keď na mňa občas ľudia hľadia s rešpektom, že som päťnásobný majster Slovenska, vždy v prvom rade idem uviesť veci na pravú mieru. Steeplechase je mimoriadne slabá disciplína na Slovensku, je tu pre slabých a netalentovaných bežcov, ktorí by sa inak nikde inde nepresadili. Áno – a to som ja. Pre toto som nikdy nechcel ísť reprezentovať krajinu. Nebolo to preto, že by som si nevážil Slovensko a našich ľudí, naopak, považujem za výsmech pre Slovensko, ak si reprezentačný dres oblečie niekto, ako ja. Vždy to tak bolo, vždy to tak bude. S obľubou som vravel, že ja osobne pôjdem reprezentovať až vtedy, keď zbehnem stípl za 8:40 a dobre som vedel, že ak by som žil bárs aj tisíc rokov, tento čas nedám. Myslím, že sebareflexia mi nikdy nechýbala, dokážem sa aj dnes pozrieť do zrkadla a reálne a kriticky sa zhodnotiť. Túto vlastnosť márne hľadám u mnohých trénerov vo svojom okolí, rodičov, niektorých bývalých zverencov, ale napríklad aj u ľudí vo vedení Slovenského atletického zväzu. Vlani som o tomto čase na majstrovstvách Slovenska v krose v Dudinciach dosiahol životný úspech – bronz z majstrovstiev Slovenska mužov. Bola to moja jediná medaila mimo stípliarsku vodnú priekopu a najviac si ju cením. Ak by som vedel čítať budúcnosť, tak na druhý deň budem písať tento článok. Umenie odísť na vrchole je ťažké, človek v tej hmle však netuší, kde sa vrchol nachádza.

Mám nové výzvy. Po dnešnom behu mi padá z duše zbytočný balvan. Behať budem ďalej, inak by som sa zbláznil. A aj tie prekliate tempá budem ďalej brúsiť a budem si merať tepy počas urputného dýchania a budem padať na hubu a budú mi sliny tiecť po ťažkých výbehoch. Motivácia je jasná. Ešte stále nie som taký bežecký dôchodca, aby som nedokázal držať krok so svojimi pretekármi. Behajúci tréner je akiste lepší variant, ako tréner sediaci a mudrujúci o starých dobrých časoch. Mám v ekipe skvelých ľudí. Nie všetci sú talentovaní, nie všetci majú nádej na to, že sa v atletike presadia, ale robia všetko pre to, aby potenciál, ktorí majú, využili. Majú za to u mňa obrovský rešpekt. A pre nich budem behať ďalej, s nimi budem držať tie prekliate tempá, s nimi sa budem štverať po kopcoch. Behanie, na rozdiel od šprintov, či skokov, sa dá robiť dlho, predlho.

Lepšie, ako považovať dnešný deň za koniec, je myslieť na to, že je to nový začiatok. Úprimne, tento rok mi príliš nevychádza ani ako trénerovi. Moji zverenci tiež zažívajú smolné obdobie, najmä teraz je to až do očí bijúce. Jeden dva týždne pred majstrákmi dostane horúčky, druhá sa k nemu následne pridá, tretia ide o deviatich k piatim, najprv problémy s hormonálnymi zmenami, potom boľavý chrbát, do toho nízke železo, hneď zápal v kolenách, potom nejaké to prechladnutie, potom ložiskový zápal v zube a antibiotiká… Človek musí veľa skúsiť, aby vedel odolať. Japonskí vojaci počúvali pred spáchaním harakiri aj takéto múdrosti – splniť úlohu je vec ťažká, ako hora, ale umrieť pritom je jednoduché, ako pierko. Takto ťažké je udržať si v športe formu, zdravie a elán do roboty, ale celé to stratiť je ozaj vec veľmi, veľmi jednoduchá. Už to viem a vedia to aj ostatní. Myslím, že nás osud už skúšal dosť dlho, blíži sa halová sezóna a je načase, aby ekipári do nej vhupli s pozitívnymi myšlienkami. Som si istý, že sa blýska na lepšie časy. Zo mňa spadla povinnosť trénovať seba samého, som ľahký, ako to pierko.

No a posledná vec. Mnohí moji priatelia nechápali, prečo som na stránkach ekipy často používal štýl rozprávajúceho v tretej osobe. Vraj to bolo schizofrenické a mali nepochybne pravdu. Dá sa povedať, že som sa snažil navodiť dojem toho, aby som sám o sebe písal čo najobjektívnejšie a dostatočne kriticky. To je jedna z cností, ktorú si toľko vážim, lebo väčšina ľudí ju nemá a iba podaktorí ju reálne hľadajú. A preto som s mnohými okolo seba „na nože“. Na stránkach ekipy už budem odteraz vždy písať tak, ako sa sluší a patrí – v prvej osobe a podpíšem sa pod to, čo napíšem. A budem písať pekne a milo a budem písať aj tvrdo a nepríjemne. Presne tak sa budem aj správať. Ak s tým bude mať ktokoľvek nejaký zásadný problém, tak mu radím, aby si sám urobil katarziu vlastného vedomia a vyrovnal sa s tým čo najlepšie v prospech samého seba.

Na záver – svoje posledné preteky som absolvoval v drese Stavbára Nitra. Už dávnejšie som sa s Nitrančanmi dohodol, že od januára budem opäť členom AC Malacky, to som ešte myslel, že za AC pobežím nejakú súťaž. K tomu som už svoje povedal. Chcem sa Stavbáru poďakovať, že som mohol v ich farbách súťažiť a prežiť s nimi aj príjemné chvíle. A to s nimi ozaj v niektorých veciach zásadne nesúhlasím. Vždy však všetci členovia tohto klubu boli a sú mojimi priateľmi a nikdy ma nikto z nich nepodrazil a neurobil čokoľvek, čo by som si musel zapamätať na celý život. A to sa teda rozhodne nedá povedať o niektorých ľuďoch, ktorí sa točia v prostredí AC Malacky. Som vám Nitrančania vďačný a budem vám držať aj naďalej palce. Moje srdce však patrí Záhoriu a Malackám, som veľmi rád, že atletika u nás má zelenú. A bude mi cťou, ak sa mi pre slovenskú atletiku podarí niekedy pripraviť pretekára, ktorý bude nielen skvelý, ale bude aj férový, bude duševne vyzretý, pripravený čeliť ťažkým výzvam v živote. To je asi tá kalokagatia, ktorej posolstvo u nás (na celom Slovensku, nielen v Malackách) mnohí zrejme nechápu.

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *