Matúš to dal! Vyhral prvý titul majstra Slovenska!!

Betliar (23. 11. 2019). Boli to po rokoch tie najsmutnejšie majstrovstvá Slovenska v cezpoľnom behu. Naša ekipa zvykla na krosových šampionátoch brať aj dve, tri medaily, teraz sme tajne dúfali aspoň v jednu. Skromnosť bola na mieste, na východ Slovenska, do parku v Betliari, cestovali z našej skupiny iba dvaja pretekári.

Dôvodov je hneď niekoľko. Tento rok som sa s niektorými ľuďmi rozišiel v spolupráci, takže nám v skupine pár „voľných miest“ pribudlo. Nič to za to, už teraz mám minimálne dve malé žabky, ktoré by mali odídencov do budúcna nahradiť a verím, že sa nájdu aj ďalší. Budúci rok už by som ich chcel na krosy brávať taktiež, keďže v tomto čase sa preorientúvajú z detských hravých tréningov na vyššiu formu atletiky. To je stále hudba budúcnosti, ale ja som zvyknutý čakať (nič iné ani nezostáva). Druhá vec – gro našej ekipy nezastihol tento rok v ideálnom rozpoložení. Už som to písal inde, Jakub Kopiar sa po návrate z tatranského kempu síce hľadal, ale keď už šiel výkonnostne hore, dostal dva týždne pred šampionátom horúčky. To bola definitíva, po vzájomnej dohode sme sa dohodli, že do Betliara šaškovať nepôjde a radšej sa dolieči. Ešte o to ťažšie to mala žiačka Miška Salayová, ktorú trápili od augusta bolesti v chrbtici, choroby, zápal v zube, v kolenách… no proste všetko možné. Obdivujem Mišku, že stále s úsmevom ide dopredu a teší sa na nové veci. S týmto prístupom to môže niekam dotiahnuť, som si istý. Ona však tiež do Betliara nechcela ísť, keďže reálne zvážila svoje absencie v posledných dňoch a možnosti, aké by mohla na tamojšej trati predviesť. Ja už som pred týždňom písal, že po sérii podobných udalostí nemám chuť pokračovať v aktívnej súťažnej anabáze a tým pádom som šiel do Betliara iba v pozícii kouča.

Zostali nám dve želiezka v ohni. Dosluhujúca žiačka a od januára dorastenka Timejka Morávková nemala, ako bezkonkurenčne najslabšia vytrvalkyňa v ekipe, príliš nárok mať v Betliari nejaké ambície. Hoci, a to tvrdím s plnou vážnosťou, na jeseň som ju videl v najlepšej bežeckej fazóne v živote. Stále to však asi neplatí na jej súperky, ktoré majú lepšie vytrvalostné predpoklady. Nevraviac o tom, že aj Timea ochorela dva týždne pred majstrovstvami a tak ani v Betliari nebola stopercentná. Na tréningu, kde ma Timka rozhodne nepresvedčila o tom, že by mohla čo i len uvažovať o placke, som jej dal za cieľ umiestnenie do desiateho miesta.

Najväčšie nádeje som vkladal do najmladšieho člena našej enklávy Matúša Bachratého. Ešte na jar som jeho mamine hovorila, že Matúš vyhrá cezpolák najmladších žiakov (2008 a 2009), lenže potom som sa dozvedel, že sa pobeží iba trať 500 m. Matúš, ktorý s nami bez problémov robil v Tatrách túry s celkovou kilometrážou obsahujúcou dvojciferné číslo, s prevýšením okolo 1500 m a mal viac energie, ako podstatne staršie baby, ma už nemusí presviedčať o svojom veľkom vytrvalostnom potenciáli. Týmto by som chcel pozdraviť aj pár „trénerov“ v Betliari, ktorých som počul, ako za našim chrbtom vraveli, ako v Malackách špecializujeme a ničíme deti. Vážení, asi ste nikdy v živote nevideli vytrvalostný talent a neviete ani vzdialene, čo je to. Je normálne, aj keď nie úplne bežné, že kondičkou obdarený chalan alebo baba, vie zvládnuť v jedenástich viac, ako vy. To je normálne, nie sú všetky decká iba prežraté a rozmaznané, občas sa ešte nájde jedinec, pre ktorého dlhá vzdialenosť nepredstavuje väčší problém. Späť k tej päťstovke. Nie je nič výnimočné, keď jedinec, ako Matúš, má svoj južný a severný pól. Alebo jing a jang, ak chcete. Aby to tak bolo, musí chlapec výrazne pracovať na svojej rýchlosti, lebo všeobecne platí, že vytrvalci si zrovna netykajú s rýchlosťou. To je podložené aj anatomickou stavbou ľudských svalových vlákien a nato, aby sme sa k opačným silám, teda rýchlosti a vytrvalosti dostali tak, že sa budú navzájom prelínať a nie vylučovať, musí ešte Matúš pár rokov trénovať. Zatiaľ sa dá povedať, že z neho ešte žiadny rýchlik nie je a tak som si zákonite lámal hlavu nad tým, či betliarských 500 m bude postačovať na to, aby ovládol slovenský šampionát.

 

V generálke pred krosovými majstrovstvami republiky si však dostatočne zdvihol sebavedomie. V Malackách na trati 400 m zdolal svojho tabuľkového súpera Mateja Knapčoka z Pezinka. O dva týždne nato v Dudinciach na majstrovstvách Slovenska získal skalp ďalšieho – Filipa Koyša z Dubnice nad Váhom. O týždeň potom v Nových Zámkoch zdolal i Filipa Drábika z Partizánskeho a Mateja Poláka z Piešťan. To boli jeho zásadní vyzývatelia a Matúš mohol vidieť, že medaila z Betliara je v jeho rukách.

Na východ republiky sme šli v piatok poobede. Ako miesto, kde budeme mať pokoj a pohodu pred šampionátom, som si zvolil náš zamilovaný Vrbov, kam chodievame na sústredenia v októbri do Tatier. Betliar je stadiaľto vzdialený približne 90 minút cesty, čo je v norme prijateľnosti. Večer sme sa šli najesť a prejsť trochu po Kežmarku, ráno sme absolvovali peknú cestu autom cez pohorie Slovenský raj a v pohode sme sa dostali s časovou rezervou do Betliara. Tamojšia trať sa mi veľmi páčila, hoci lúka anglického parku bola vlhká a blatistá. Ale už som videl aj horšie veci, trať bola skvele vyznačená, viedla na svojej prvej polovici do kopca, späť potom logicky klesala. Atmosféra pretekov bola isto energickejšia, ako vlani v Dudinciach, štartovalo sa iba pár desiatok metrov od kaštieľa.

Matúš sa staval na štart ako prvý z našej ekipy, kládol som mu na srdce, aby od začiatku nastolil svižné tempo, keďže som si vedel predstaviť pri záverečnom klesaní, že ho môžu súperi v koncovke zdolať. Povedal som mu, že verím, že nejakú medailu získa, ale musí bojovať od začiatku. Nasledujúci priebeh ma ale prekvapil. Závodčan v malackom drese vyrazil dopredu a budoval si od začiatku presvedčivý náskok. Bežal tak, ako som ho poznal, ale súperi sa akosi nechytali. Počas klesania sa náskok Matúša zväčšoval a to bolo pre mňa ozaj nečakané. V zákrute mal náskok vyše desať metrov a vtedy sa prvý raz obzrel. Do cieľa mu chýbalo zhruba päťdesiat metrov a to už som aj ja vedel, že je hotovo. Matúš si mohol dovoliť aj luxus, že v závere spomalil, aby sa nevyváľal na klzkej trati v cieli. S prehľadom vyhral titul najmladšieho slovenského šampióna v ten deň. S odstupom času musím konštatovať, že si víťazstvo zaslúžil za svoj disciplinovaný prístup a odhodlanie. Zatiaľ nie je na tréningoch nejako extra vyťažovaný pre svoj vek, ale už teraz sú naňho kladené rôzne iné nároky – musí chodiť rehabilitovať, doma cvičiť to, čo mu naordinuje fyzioterapeutka pani Sadovská, musí proste už kus voľného času prispôsobiť športu. To bude tá zmena, ktorú nechápu tréneri, ak vravia, že niekto niekoho špecializuje. Matúša vediem v príprave tak, ako každého iného ekipáka, aby podriadil športu väčšinu svojho času. Ak to niekto druhý nedokáže, bude mudrovať. Matúš zároveň potvrdil to, že k našej ekipe teraz už prináleží aj výsledkovo, keďže u nás trénujú iba samí poprední športovci v rámci Slovenska, majstri krajiny. Tu nie je miesto pre nikoho, kto sa ide na tréning „vyprdieť“ a iba pokecať s kolektívom podobných. Tu sa pracuje. A dobre sa pracuje.

Pre Timejku Morávkovú to bola iba previerka momentálnych aeróbnych schopností na trati 1500 m. Na nestabilnej trati sa obávala o svoj nedávno zranený členok, ale ja som zreteľne videl aj to, že nevládala tempu, ktoré nastolili baby z Jablonice Aďka Vašková s Luckou Režňákovou. Tieto dve celú súťaž vyhrali (ale v opačnom garde, ako som menoval) a ja som rád, že Záhorie sa v kategórii dievčat 2004 a 2005 stane bežeckou Mekkou. Keď sa vráti do fazóny Miška Salayová, tak vzájomné súboje s týmito dvomi dievčatami, doplnené ešte Timeou alebo ďalšou šikovnou babou z Jablonice Miškou Koptákovou, budú pastvou pre oči.

Timka dobehla v rámci svojich možností na ôsmej priečke, čiže sa splnili moje predpoklady, že do desiatky to bude. U nej strácať veľa slov ohľadom jej vytrvalostných kvalít nemá význam, podstatnejšie je, že teraz zvláda až nečakane hladko návrat do rýchlosti. Na dráhe atakuje svoje životné tréningové maximá a to sme sa rýchlosti významne nevenovali posledné tri mesiace. Z vlastných skúseností však viem, že keď som bol na tom dobre vytrvalostne, zvládal som behať aj vlastné osobné maximá na krátkych dištanciách. Takže v kombinácii s Timkinou dobrou aeróbnou prípravou z jesene by to mohol byť povolený a nadmieru užitočný doping pre nastávajúcu halovú sezónu. Do nej vhupneme už budúcu sobotu 30. novembra v Bratislave, pokračovať budeme o týždeň halovými pretekmi v Jablonci nad Nisou a potom opäť v Bratislave. V januári by už dievčatá a Matúš mali v rýchlosti vylepšovať svoje osobné maximá. Dúfam, že všetky malé „katastrofy“, ktoré nás postihovali od augusta prehrmeli a teraz bude dlhý čas všetko super 🙂

Jakub Valachovič

Tu sú ešte fotografie z trati v Betliari:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *