Ekipa na prelome rokov. Aký bude ďalší?

Malacky (19. 12. 2019). Dlho sa v našej bežeckej skupine nič zásadné neudialo a dlho som nič nenapísal. Žiaľ, celý rok nám akosi neprial, hoci až štyria naši bežci sa stali republikovými majstrami, ale to až tak veľa neznamená. Jeseň a začiatok zimy nás zastihol dosť nepripravených a sklamaných. Nie všetko je však zlé…

Hlavne dve naše dievčatá Timea Morávková a Michaela Salayová majú od augusta smolu. Vždy začnú trénovať, vždy sa voľačo zvrtne a začínajú takmer od nuly. Ak vám to pripomína ten Sizyfov údel, keď váľal kameň hore svahom a on sa mu vždy skotúľal, tak je to niečo podobné. Prekliaty rok 2019 sa pomaly chýli ku koncu, azda budeme už v úvode nového roka veselší.

Najmenej spokojná je asi práve Timejka Morávková. Tá síce zaznamenala v hale dva individuálne medailové úspechy, avšak už lanská zima naznačila, že to s jej útokmi na rýchle časy nebude v sezóne ružové. Dodnes úplne nechápem,lebo viem, že fyzicky na to Timka mala. Skôr nezvládala štarty psychicky, v sezóne som s ňou občas mal aj pár kríz. Nevravím, že tie sa nevrátia. Avšak na každý pád musím poznamenať, že napriek nevydarenej sezóne, keď baba nedokázala splniť ani jeden vytýčený výkonnostný cieľ, možno si dokázala tento rok mnohé veci uvedomiť. Že šport prináša najmä ľudskú obetu a tie facky, ktoré dostala, ju možno nakopnú do roka 2020. To už bude dorastenka. Timea trochu s nevôľou berie fakt, že pravdepodobne počas celej zimy neabsolvuje ani jeden halový štart. Trúfa si, že v januári a februári sa dokáže dostať do takej fazóny, aby som ju prihlásil aspoň na marcový dorastenecký šampionát. Platí však, že musí vydržať aspoň mesiac trénovať bez toho, aby nemala nejaký svalový problém a nebola chorá. Od augusta sa takýto mesiac neudial, vždy sa jej voľačo pritrafilo a aj preto nebežala žiadnu disciplínu v septembri na majstrovstvách Slovenska žiačok v Košiciach. Keďže v negatívnom trende pokračovala aj v decembri, rozhodol som sa, že nebudem baby nechávať v nádeji na halu a radšej sa rovno pustíme do prípravy na leto. Timka sa teraz vracia opäť po takmer dvoch týždňoch vyplnenom chorobou do prípravy. Takže jej zase ten Sizyfov kameň spadol do doliny a opäť ho začína tlačiť strmým zrázom nahor. Už verím, že to tentoraz zvládne, ale myslím, že pozitívny efekt sa ukáže najskôr v marci. Dnes ma na začiatok celkom milo prekvapila pri kondičnom fartleku, no jeden tréning ešte zďaleka o ničom nevypovedá. Timejke sľubujem iba Churchillovské „krv, slzy, drinu a pot“. Na rozdiel od minulých období však už ozaj verím, že sa s nimi pobije a nerezignuje, ako už niekoľkokrát predtým rezignovala. Osobnostne sa niekam posunula a na to asi potrebovala tento nevydarený rok.

Jej tréningová spartingpartnerka Michaela Salayová mala začiatok roka ako z rozprávky. V hale vyhrala svoj prvý titul slovenskej šampiónky v starších žiačkach a v hlavnej sezóne sa dokázala dostať na solídny čas 2:18 min na 800 m. Pridala ešte jeden titul zo školských majstrovstiev Slovenska. Už v hlavnej sezóne sa však začali ukazovať náznaky, že druhá polovica roka bude odvrátenou stranou mesiaca. Počas letných prázdnin ju začal bolieť chrbát. A to tak veľmi, že nielenže nemohla behať, ju to otravovalo pri samotnej existencii. To bol august a Miška sa už pripravovala na košický žiacky šampionát. Nič z toho napokon nebolo, po vyšetrení u fyzioterapeuta som sa rozhodol, že majstrovstvá Slovenska vynechá, rovnako ako Timejka. Našťastie jej bolesti v chrbte boli spôsobené iba dynamickým rastom a bolo mi odporučené, aby radšej miesto tréningových dávok dala prednosť fyzioterapii a cvičeniam na nestabilných plochách. Jej neúčasť na MSR v Košiciach nás chvíľu trápila, avšak menej, ako niektorých ľudí, ktorí práve s Miškiným progresom nemali od začiatku pranič spoločné. V čase, keď som oznámil môj úmysel baby neprihlásiť na majstrovstvá, našlo sa pár snaživcov, ktorí od vynášania súdov typu – „klasika, zľakla sa súperiek“ prechádzali k tomu, že Miške otvorene písali, aby zmenila tréningovú skupinu, keďže v tejto partii sa nikam nedostane. O jednoduchom zmýšľaní týchto ľudí svedčí tiež fakt, že rátali s tým, že pretekárka mi o týchto veciach nepovie. Nebudem nejako špekulovať nad ich pohnútkami, ale dávam to sem na vykreslenie toho, ako dokážu ľudia výrazne preceniť svoje schopnosti a otravovať život tým, ktorí sa skutočne (ozaj skutočne) snažia. Za ich vlastné neúspechy alebo neúspechy ich detí pritom asi nikto z nás nemôže. Som presvedčený, že rozhodnutia, ktoré som v prípade Salayky urobil, boli k úžitku samotného dievčaťa. Aj ďalší negatívny sled udalostí, ktorý som už spomínal pred časom, spôsobili, že Miška ešte výraznejšie, ako Timka, vypadávala z tréningov. Najnovšie prekonala hnisavú angínu a lekári sa dokonca strachovali aby z toho nebola mononukleóza. To sa našťastie nepotvrdilo, ale Mišku teraz nechám opäť dlhší čas odpočívať. Tá bude zrejme počas návratu do tréningov na tom ešte slabšie, ako Timka, takže baby si zopakujú nevýrazný vstup do októbrových tréningov, keď jedna doliečovala vyvrtnutý členok a druhá zapálené kolená. Na halu môžu obe radšej rovno zabudnúť, netreba sa nikam hnať. Miške som vravel, aby reči hlupákov ignorovala a považovala ich za svoju silu. Osobne si myslím, že máme v AC Malacky dostatočný počet iných žiackych a dorasteneckých pretekárov, takže nech sa tentoraz ukážu oni a my budeme tí, ktorí sa budú dívať. Akiste sa to bude medailami a majstrovskými titulmi len tak hemžiť.

Naopak, počas roka 2019 urobil skokový progres nás najmladší člen Matúš Bachratý, ktorý sa rysuje ako veľmi nádejný vytrvalec. Pre jeho kategóriu, pre najmladšie žiactvo, ešte nie sú organizované majstrovstvá Slovenska. Takže ako bernú mincu musíme brať jeho umiestnenia v slovenských tabuľkách a výsledky na súťažiach, kde štartuje väčšina jeho rovesníkov. Ja mám stále, ako napokon vždy, výhrady voči bežeckej technike. V tej má rezervy, najmä pri behoch na kratšie vzdialenosti. Ale napreduje. Už mu celkom idú aj prekážky, ktorým sa stále viac a viac budeme venovať. V sezóne behal dobre najmä trate od kilometra a dlhšie. Tento týždeň si v rámci rozbehania sa pred tréningom strihol v teniskách kilometer za 3:20 a na súťaži by sa už isto vedel dostať k cifre 3:10 min. To napokon uvidíme v zime v hale. Matúš nevynechal toľko, ako dievčatá a hneď je vidno, aký to má účinok. Kým baby opakovane začínajú, on už si v decembri behá osobné rekordy na kratších i dlhších vzdialenostiach. Myslím, že bude mať veľmi pozitívny rok 2020 a už v halovej sezóne pôjde od jedného osobného maxima k druhému. Treba spomenúť ešte jeho majstrovský titul v kategórii najmladšieho žiactva v cezpoľnom behu v Betliari. Síce oficiálne sa táto kategória nepovažuje za majstrovskú, ale v praxi je to iba detail. A to preto, že tu aj tak štartuje celá slovenská konkurencia najmladších žiakov a žiačok, decká sú oceňované medailami s nápisom majster Slovenska, sú im udeľované diplomy s nápisom majster Slovenska a dostávajú aj tričká, čuduj sa svete, s nápisom majster Slovenska. Komisia mládeže by tak mohla urobiť aj nejaký rozumný krok do budúcna a to považovať túto kategóriu na krosoch za oficiálnu, lebo už len to jediné tomu celému chýba. Ako však poznám komisiu, ona skôr kategóriu najmladšieho žiactva na krose zruší, aby tréneri nešpecializovali deti. Je to celkom fuk, pravdou je, že Matúš v Betliari svojich súperov prevalcoval, a to aj na krátkej 500 metrovej trati. Azda je to prísľub toho, že môže byť v roku 2020 výrazne rýchlejší aj v šprintoch. Ako jediný ekipák bude absolvovať halové súťaže. Už sa tešíme 🙂

Spokojný by mal byť aj čerstvý muž do 23 rokov Jakub Kopiar. Na dráhe sa orientoval najmä na 5000 m a z tejto disciplíny si odniesol aj republikový titul, keď v krásnom súboji zdolal Michala Mojžiša, svojho staršieho konkurenta z Dukly Banská Bystrica. Ešte v marci zabehol veľmi solídny čas na polmaratóne v Bratislave za 1:11:33 hod. V druhej časti sezóny potom pracoval na svojej rýchlosti. To sa ukazuje, ako veľmi pozitívna vec, keďže v tomto čase, po celých mesiacoch bez adekvátnej rýchlostnej príprave, dokáže prekonávať tréningové maximá na 50 i 150 metrov. Pre mňa je to nečakane pozitívna správa, Kubo už sa dostáva do svižnejších temp a čoskoro by sa mal po dlhej odmlke pozrieť aj na nejaké cestné preteky. Jeho prvý veľký vrchol v roku 2020 ho čaká koncom marca v Prahe, prihlásený je na Pražský Sportissimo polmaratón, kde by mal v dobrej konkurencii a azda aj na rýchlej trati prekonať svoj osobný rekord z Bratislavy. Sezóna by však uňho mala vyzerať zrkadlovo, ako uplynulá – teda po Prahe dráha, najmä trate 5000 a 10 000 m, v lete potom opäť štarty na stredných tratiach a udržiavanie rýchlosti. Náš chalan si akiste musel zvyknúť na celkom nový režim, aký obnáša štúdium na vysokej škole. A zo skúseností asi mnohí vedia, že zrovna štúdijný program na fakulte telovýchovy nie je vždy pre športovcov a v tomto prípade atlétov priaznivý. Kubo sa však dokázal s dennou formou štúdia zžiť, zvláda veľmi dobre aj štúdium, aj tréningy a tu si treba rovno povedať, že som ani nič iné nečakal. Kubo je proste pracant a to sa mu v živote ešte mnohokrát pozitívne vráti späť.

V tomto roku so mnou ukončili spoluprácu ešte dvaja členovia ekipy, sľúbil som, že sa už o nich nebudem viac zmieňovať a to hodlám dodržať. Rozchody nebývajú vždy príjemné, ale s odstupom času a pri pochopení všetkých okolností, ktoré pri týchto rozchodoch zavážili za seba tvrdím, že to nie je pre túto skupinu veľká strata. A ukazuje sa to aj v praxi, keďže obe strany sú spokojné. Čo ma teší je, že dve malé žabky, ktoré som si na detských tréningoch dávnejšie vytipoval, ako nádejné bežecké adeptky Hanka Hladíková a Alicka Vavricová už okrem detských tréningov Spoznaj kráľovnú, ktoré robím spoločne s Milanom Habom, chodia aj na ekipácke tréningy a po pár týždňoch zreteľne napredujú. A zrejme im nechýba nadšenie, čo je dvojnásobný bonus. Spolu s nimi chodia aj ďalšie deti, ktoré prislúchajú do detskej skupiny a ja sa stále snažím dotiahnuť do Malaciek nejakú novú trénerskú krv, ktorá by sa týmto deťom vo veku desať až dvanásť rokov ozaj adekvátne venovala. Keďže nechcem trénovať všetko a všetkých, aby tréningy nestratili kvalitu, dávam tu výzvu svojim atletickým priateľom, aby porozmýšľali, či sa im nechce vystužiť trénerské rady AC Malacky 🙂

A na záver mám obrovskú radosť z návratu jedenásťročnej Laury Holickej na atletickú dráhu. Táto baba takmer štrnásť mesiacov vynechala. A nielen tréningy, ale takmer všetko. Jej aktivita bolo ležať, sedieť, občas niečo málo zjesť a chodiť po vyšetreniach a hospitalizáciách. Banálna choroba sa u nej zmenila na nočnú moru s neprestávajúcimi bolesťami a výrazným zásahom aj do psychiky. Teraz už sa Laurinka usmieva, ale v pohode ešte zďaleka nie je. Ťahá ju to však späť k atletike a k nám. Tento týždeň spravila svoje prvé bežecké kroky. Od atletiky to má ešte niekoľko svetelných míľ, ale behá. Behá síce tak, že si stále drží čelo, ktoré ju bolí už dlhé mesiace. Nemôže sa poriadne odraziť, ona sa vlastne bráni aj jemnému odrazu od zeme. Laurinka sa ešte dlhé mesiace nepozrie na súťaž, avšak mala by chodiť s nami behávať a mala by sa veľmi tešiť z každého maličkého zlepšenia, ktoré spraví. To bude najprv vyjadrené iba v rovine pocitov. Keď bude mať z behania radosť a bude bez bolestí, potom môže začať opäť pokúšať stopky a možno raz opäť aj súperky, ktoré jej medzičasom už stihli ujsť o pár konských dĺžok. Netreba prestávať veriť 🙂

Verím, že táto skupina vstúpi do nového roka s úsmevom na tvári a pracovitosť mojich dievčat a chlapcov sa ukáže v tom najlepšom svetle 🙂

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *