Ekipa dala o sebe vedieť i na „deň bláznov“

nové, preteky, foto: Beháme.sk

Malacky (2. 4. 2012). Bežecký víkend v hlavnom meste Slovenska je minulosťou. Dojmy ale ešte zostávajú. Ekipa malackých bežcov cestovala v nedeľu do Bratislavy v dobrej nálade, hoci sa teraz mnohí naši členovia stretávajú aj s odvrátenou tvárou bežeckého života (choroby a následné doháňanie výkonnosti).

Nosným pilierom celej akcie bol pravda maratón, preto by sme mali začať od kráľovskej trati. Jediný náš člen, Milan Haba z AC Malacky, mal v pláne absolvovať túto trať. Pôvodne. Situácia sa napokon vykryštalizovala celkom iným smerom, ako Arnold očakával. Už mesiac pred maratónom sa Milan necítil dobre, vravel že sa cíti slabý, malátny, má kŕče v bruchu a neuvládze odbehnúť zďaleka to, čo s prehľadom zvládol na jeseň. Táto situácia ho veľmi trápila, keďže už dlhý čas žil svoj súkromný sen – absolvovať prvý maratón v živote. Milan sa už na jeseň prezentoval veľmi solídnymi výkonmi, najmä v behoch na 10 kilometrov atakoval hranicu 43 minút.

Dva týždne pred štartom bratislavského maratónu už bolo nad slnko jasnejšie, že Milan maratón nepobeží. Bolo mu však ľúto nenastúpiť, a tak aspoň testoval svoj momentálny stav. „Nastúpim na štart a pobežím v absolútne voľnom tempe dovtedy kým nepocítim nejakú krízu. Rád by som prebehol aspoň 10 kilometrov,“ vravel Arnold pred nákupným centrom EUROVEA, kde bol aj štart všetkých nedeľných behov. Napokon mohol byť spokojný.

Od začiatku sa totiž Arnold držal s Vojtechom Plankom, dušou bežeckého klubu BKVP Malacky, ktorý štartoval v polmaratóne. A neprebehol desať kilometrov, ale vydržal celú polmaratónsku trať. Viac, ako spokojnosť, že odbehol vyše 20 kilometrov, tešil Arnolda zdravotný stav. „Cítil som sa skvele, ani stopy po únave. Spolupráca s Vojtom Plankom mi padla mimoriadne vhod, keďže tempo mi vyhovovalo a zároveň som mu pomohol. Stopol som si čas okolo dvoch hodín a dvanásť minút. Ak by som bol stopercentne v poriadku, isto by som útočil na svoj osobný rekord na polmaratónskej trati,“ vravel Milan, ktorému vyhovovalo chladnejšie aprílové počasie. Pravdaže nás teší, že Milan mal z akcie také pozitívne dojmy. Teraz treba len veriť, aby sa tešil takému zdraviu, ako na jeseň minulého roka. Milan nesmie nič zanedbať a absolvovať ešte povinné lekárske vyšetrenia.

Poďme k polovičnej trati. Tá totiž hrala významnú úlohu v programe všetkých našich zvyšných členov. Julo Ožvold a Gabika Janíková sa postavili na štart tejto trati, Jano Matúš a Jakub Valachovič boli členmi tradičnej polmaratónskej štafety. Julo žiaľ zaznamenal cez zimu veľký tréningový výpadok, ktorý zavŕšil nedávnym zranením v oblasti hrudného koša. Neočakávali sme od neho žiadne zázraky na počkanie, útok na osobný rekord z minulého roka (1:20:47 hod) nebol na programe dňa. Julo mal v pláne trať odbehnúť „na dobrý pocit“ a zatrénovať si na veľkom podujatí. To splnil, keďže v cieli mal čas 1:26:04 hod, čo ho klasifikovalo na 73. mieste. Julo bežal s pripnutým meračom srdcovej frekvencie a sledoval počas celej trate hodnoty na displeji. Podľa toho volil tempo tak, aby bežal ozaj uvoľnene. Pri plnohodnotnom výkone by bol podľa nášho názoru schopný bežať možno za 1:22 hod, čo je stále za očakávaním. Julo potrebuje trénovať, inak sa k méte 1:20 už nikdy nedostane.

Gabika Janíková žila tiež túžbou vylepšiť vlastné osobné maximum v behu na 21 kilometrov. Jej vlastné maximum je 1:49:23 hod a dosiahla ho na Bratislavskom polmaratóne na jeseň minulého roka na certifikovanej polmaratónskej trati v bratislavskej časti Malých Karpát. Atmosféra pred štartom bola emotívna, energia pulzovala na každom kroku a bežci sa pripravovali na podávanie výkonov. Počasie bolo typické aprílové a keďže bolo 1. apríla, robilo si z bežcov aj tak trochu žarty. Ako inak nazvať prehánky v podobe snehovej chumelice a následné slnečné lúče, ktoré nútili vyzliekať vetrovky. Vietor bičoval bežcov najmä v tej časti trate, keď sa točili z Petržalky na sever k Dunaju a Starému mestu. Gabika i Julo si sťažovali, že na hrádzi ich išlo odfúknuť. Pre Gabiku to boli náročné preteky, čo potvrdil aj výsledný čas 1:53:36 min. Naša bežkyňa ešte premýšľala o tom, či sa meral čistý čas, teda nie od štartového výstrelu, ale až v momente prebehnutia štartovou čiarou. Myslíme si, že áno. Sama Gabika vraví, že na tom až tak nezáleží, keďže hodinky jej ukázali výsledný čas len o niekoľko sekúnd lepší, ako bol oficiálny. Aspoň potešilo umiestnenie. Gabika v kategórii žien nad 40 rokov obsadila 11. miesto spomedzi 74 rovesníčok. Opäť ju mierne mrzelo, že toľko zaostala za osobným rekordom, ktorý by ju inak katapultoval na šieste miesto. Ale mala zážitok a tiež prípravu pred ďalšími pretekmi, ktoré ju čakajú.

Naši štafetári Jakub a Jano obhajovali minuloročné prvenstvo, ktoré získali ešte s bratislavským vytrvalcom Kosťom Kocianom a Tomášom Palkovičom z AK Junior Holíč. Tentoraz miesto Tomáša vystužil kvarteto René Valent, bežec ktorý je dušou webového portálu Beháme.sk. Tento portál naši bežci zároveň reprezentovali a pri tej príležitosti obliekli na seba úplne nové dresy od firmy Mizuno. Treba dodať, že ide o polmaratónsku štafetu, čiže jednotlivé úseky nie sú rovnomerne dlhé. Podľa nášho názoru je suverénne najdlhšia posledná časť, ktorá sa beží v prevažnej časti v Starom Meste, kým tretí úsek je podľa pozorovateľov najkratší. Domnievame sa, že prvý úsek je o pár sto metrov dlhší ako päť kilometrov (štartoval na ňom Jano Matúš) a druhý by mal byť podľa všetkého najpresnejší (bežal ho Jakub). Obaja pretekári poznali svoje úseky takmer dokonale. Najľahšiu východiskovú situáciu mal mať podľa všetkého Jakub. Kým Jano Matúš si musí na začiatku nájsť vhodné miesto na štarte a pretlačiť sa vpred, René Valent sa pobiť so silným protivetrom hoci na najkratšom úseku a Kosťo Kocian odbehnúť najdlhšiu trať a rozhodnúť v závere o víťazstve, na Jakuba čakala presne päťkilometrová porcia prevažne v smere vetra. Takže navonok luxus. Skutočnosť bola trochu iná.

Jano opäť s prehľadom zvládol svoju úlohu. Rozbehol preteky v svižnom tempe a odovzdával kolík na prvom mieste. Súperi z tímu Trigranit With P´art of Hearth postavili na čelo svojho najlepšieho muža (aspoň tak to prezentovali) Štefana Sumerlinga. Dlhý čas bežal po boku s Janom, ten však pred odovzdávkou zmobilizoval svoje sily a potvrdil, že dokáže rozhodovať závery. Jano bežal niečo okolo 16:40 min, čo je výborné keďže jeho úsek meral viac ako päť kilometrov. Jakub prebral kolík (vlastne štafetovú pásku na pot na zápästie) a vytrielil v ústrety svojim kilometrom. Spočiatku bežal veľmi dobre, svižný beh udržal prvé tri kilometre a vyzeralo to na skvelé predstavenie aj z jeho strany. Žiaľ, po štvrtom kilometri prišla kríza a zvoľnenie tempa. Využil to skvele bežiaci Peter Žiška, ktorý je špecialistom na bežecké lyžovanie a patrí k slovenskej špičke. Posledný kilometer si vybudoval pred Jakubom náskok vyše 20 sekúnd a obhajoba prvenstva pre Beháme.sk bola v ohrození. Žiška spomínal, že bežal svoj úsek za 15:26 min, čo už je skvelé tempo. Jakub odbehol svoju porciu okolo 15:45 min, čo by bol tiež pekný výkon. Valent a Kocian však rodiacu sa prehru so svojimi súpermi odvrátili. René odovzdával len pár sekúnd pred Ondrejom Pijákom (porazil ho aj pred týždňom na pretekoch v Smoleniciach) a Kosťo Kocian potvrdil úlohu favorita v súboji s Matúšom Vnenčákom. Naša štafeta pokorila svoj vlastný traťový rekord z minulého roka na 1:08:17 hod. Je to úctyhodný výkon na to, v akom počasí sa bežalo, ale domnievame sa, že výrazne k zlepšeniu času prispela kvalitnejšia zostava tímu Trigranit, ktorý taktiež prepísal vlastné maximum.

Možno povedať, že účinkovanie na Bratislavskom maratóne bolo vydarené. Odhalil nielen naše silné, ale i slabé stránky. A o to ide. Najbližšie sa naši bežci predstavia v sobotu 7. apríla v Hlbokom (3. kolo Moravsko-slovenského bežeckého pohára).

–TK AC–