Naučí nás to Robben?

Článok by vás mal dostať do optimistickej nálady. Uvidíme…

 Malacky (12. 4. 2012). Celú zimu som zasvätil poctivému tréningu. Teraz keď prichádza jar a mal by som začať praktizovať špeciálnejšie tempá, laborujem so zranenou nohou. Katastrofa? Vôbec nie, hoci spočiatku som bral neočakávané komplikácie ako úder osudu. Tento text nám ozrejmí, že zapálené šľachy nie sú dôvodom na rezignáciu. A pre poučenie zamierime na futbalové trávniky.

Trochu netradične, ale včera večer, po skončení šlágra nemeckej futbalovej Bundesligy Dortmund – Bayern Mníchov, mi jeden z hráčov nastavil zrkadlo. Tým chlapíkom nie je nik iný, ako holandský záložník Arjen Robben. Hviezda Bavorov zažila včera na Westfálskom štadióne nepríjemný večer. Vyvíjal sa asi takto:

Pred pár minútami strelila domáca Borusia vedúci gól. Bayern si je vedomý, že nesmie prehrať. Práve Dortmund je totiž vedúci tím ligy a Bayern jeho najväčší súper. Ak by prehral, rozdiel medzi oboma sa zvýši na 6 bodov, čo nie je štyri kolá pred koncom práve ideálny stav. Takže Bayern tlačí, na vyrovnanie mu zostáva do konca zápasu vyše desať minút. Ideálna šanca sa naskytá v 85. minúte.

Robben je faulovaný v pokutovom území a nasleduje logicky penalta. Ide o strelu z jedenástich metrov, o ktorej sa hovorí, že ak sa kopne správne, je „nechytateľná“. Je to pravda nezmysel, ale fakt, že sa musí kopnúť správne, je naozaj dôležitý. Robben ju kope až trestuhodne zle a domáci brankár ju ani nemusí vyraziť, ale pohodlne ju ukrýva v rukaviciach. Robben sa chytá za hlavu a uvedomuje si, že svojmu mužstvu asi zahatal cestu k titulu. Vo všetkom tom rozpoložení k nemu pribieha bosniansky obranca Dortmundu Neven Subotič, nepríčetne sa mu posmieva a pľuje jedovaté sliny do tváre Holanďana (viď. video: http://www.youtube.com/watch?v=QVadO3b5ihc&feature=related). Robben ani nemukne, na provokácie neodpovedá. Hra sa opäť rozbieha a do konca zápasu hádam ešte dačo vymyslí. Riadny hrací čas pominul, rozhodca nadstavuje ešte tri minúty. Odrazu prichádza obrovská príležitosť, lopta sa nečakane dostane k Robbenovi, ktorý prázdnu bránu netrafí a posiela loptu len na tribúnu k fanúšikom Dortmundu. Taký krach! Robben sa opäť drží za hlavu, všetko je zle. Koniec, rozhodca píska. Dortmundčania sú od radosti celí bez seba. Titul už skoro cítia, Robben, ktorý má na tom veľký podiel, odchádza do kabín. Cestou športovo podáva ruky domácim a odchádza sa potleskom rozlúčiť s fanúšikmi Mníchova. Je mu biedne na duši, ale situáciu berie ako chlap. Profesionál, ktorý možno v ďalšom zápase strelí rozhodujúci gól a ešte uvidíme, čo predvedie v Lige majstrov.

Teraz si predstavím, že som na Robbenovom mieste ja. Ja, ktorý plačem pre zapálené šľachy a čakám, že ma všetci budú ľutovať. Veď je predsa normálne, aby sa mi darilo.

Penaltu samozrejme nepremením, keďže neviem ani poriadne kopnúť do lopty. Chytám si hlavu do rúk a počúvam, ako sa 80 000 divákov teší z môjho neúspechu. Subotič sa mi prichádza posmievať. Jeho nos prerážam presnou ranou a opľúvam ho. Pokiaľ by ma rozhodca náhodou nevylúčil (málo pravdepodobné), po druhej spálenej šanci vyzúvam kopačky a v amoku ich hádžem po divákoch. Pri odchode z ihriska ruku súperovi nepodávam, na vlastných fanúšikov kašlem, kameramana televízie posielam do pekiel a v rozčúlení opúšťam trávnik. V noci zapadnem asi do nejakého baru, kde sa spijem pod obraz a vyhlásim, že s futbalom nadobro končím. Chovanie hysterika.

Po včerajšku teda dvíham pri mene Robbena palec nahor a uznanlivo kývam hlavou. Zodpovednosť, rýchlosť, reakcia a správne zvládnutie situácie v zlomku sekundy. Podobne ako v atletike, napr. v skoku do diaľky. A neúspech! Podobne ako v skoku do diaľky. Preto si viem predstaviť, ako sa Robben asi cítil a o to viac oceňujem jeho prístup k neúspechu. A opäť si spomínam na tie svoje boľavé šľachy a cirkus, aký pre ne robím. Nie je to trápne? V živote sa stávajú horšie veci. Ak som spomínal Robbena, prečo radšej rovno nespomenúť fyzicky hendikepovaných športovcov. Sú tie moje zapálené šľachy skutočne až takým problémom?

Jakub Valachovič