Bystrické skúsenosti, psychika a charakter

Malacky (25. 6. 2012). Hodnotiť majstrovstvá Slovenska dorastencov, ktoré sa konali uplynulý víkend (23. a 24. júna) v Banskej Bystrici bude pomerne jednoduchá záležitosť. Z našej strany sme toho veľa nepredviedli a opätovne sa skomplikovali naše vzájomné vzťahy.

Všetkých nás nepríjemne prekvapilo počínanie Lea Cimermana, ktorý nás celý týždeň vodil za nos a napokon nás nechal „v štichu“. Konkrétne ja som bol až do minulého týždňa presvedčený, že Leo ide na preteky. Minulý týždeň sa to zmenilo a Leo oznámil, že do Banskej Bystrice nepôjde. Bral som to ako vyústenie jeho dlhodobého nezáujmu o bežecké tréningy a netlačil som naňho. Na majstrovstvá som prihlásil iba Tibora Horvátha. V piatok ráno, keď už boli všetky prihlášky poslané mi Tibor dal Lea k telefónu, aby mi oznámil, že by predsa len do tej Bystrice išiel. Povedal som OK, hoci som musel emailom poprosiť organizátorov, aby Lea dodatočne šupli do štartovej listiny. Tí boli veľmi ústretoví a spravili to. V sobotu doobeda som mal s Leom telefonovať a dohodnúť sa, kedy príde do Bystrice (zo Zlatých Moraviec, kde býva, to má vyše hodinku cesty autobusom). Leo však v sobotu nedvíhal telefón (resp. ho mal vypnutý). Do Banskej Bystrice ani nedorazil. Všetko, čo som v piatok dodatočne robil, vyšlo nazmar. Hrozilo, že budem musieť platiť za odhlásenie pokutu a tak išiel miesto Lea vybehnúť aspoň pár sto metrov Tibor, ktorý sa na chvíľu zahral na Lea, aby neskôr odstúpil z behu. Je to neštandardné riešenie hraničiace s podvodom (vlastne to je podvod). Mohol som platiť aj pokutu, ale nechcel som (navyše za Lea…). Preto tento článok nedávam ani na facebook, lebo by som sa musel pred viacerými hanbiť za to, že som sa vyhol pokute. Milý Leo nás všetkých viackrát podrazil a mohol radšej trvať na tom, že do Bystrice nechce ísť. V našej tréningovej skupine skončil nadobro. Pre svoj prístup, pre svoje správanie, pre svoj charakter. Talentu dostal Leo neúrekom, ale čo z toho? Nejestvuje nič častejšie, ako premrhaný talent. V prípade Lea sa môžeme my všetci aj roztrhať, úspešní nebudeme. Myslím, že nielen ja, ale aj kolegovia z Reedukačného centra Sološnica (riaditeľ Vladimír Guba, alebo pedagógovia Milan Haba a Peťo Šimek) sme preňho spravili dosť na to, aby sa k nám takto nesprával. Nehovoriac o tom, že spáchal podraz aj na Tibora, ktorý sa na šampionát podujal ísť a na svojho kamaráta sa tešil.

Teraz k Tiborovi Horváthovi, ktorý prežil nevydarený šampionát. Prvé náznaky toho, že by nemusel uspieť sa prejavili už dávno pred majstrovstvami. Reči typu „ak nezabehnem toľko a toľko, tak spravím to a to“, no proste ultimáta a vlastné bičovanie psychiky. Celé zle. Snažil som sa Tibora presviedčať, že toto nie je pozitívna motivácia (inak čítal som o psychike zaujímavý článok, spracujem ho a pridám na stránku). Neustále som mu pripomínal, že preteky si ideme najmä užiť a nečerpať skúsenosti (veď aj slovenskí futbalisti stále len čerpajú nové skúsenosti). Ale Tibor je tvrdohlavý a stále sa uchyľoval k podobným vyjadreniam, ktoré boli asi odrazom jeho nízkej sebadôvery. Hovorí sa, že človek si je sám sebe najväčší súper a Tibor bol pre seba až neprekonateľná prekážka. Výraz „musím!“ by mal vypadnúť z terminológie atléta, malo by ho nahradiť slovo „chcem“ alebo veta „mám na to!“

„Leovu šesťstovku“, lebo toľko približne trval jeho sobotňajší beh namiesto Lea v rámci troch kilometrov prebehol pekným voľným tempom a aspoň sa rozcvičil. A prišla slnečná nedeľa. Nervozita sa dala krájať. Počet pretekárov na 1500 metrov napokon nebol taký vysoký, aby sa robili dva behy. Tibor sa mohol zavesiť za niektorých silných bežcov a potiahnuť sa k osobnému rekordu. Vlastne pre ten sme aj do Bystrice išli. Tibora hneď v prvých tristo metroch prekvapilo svižné tempo. A možno ani nie to, ako početná skupina bežcov, ktorá sa zaradila pred neho. S tým asi nerátal a pomyslel si najskôr, že na týchto nemá. To je jedno, že tí bežci postupom času tiež stratia z rýchleho tempa a že Tibor, ak by sa ich držal, by sa s nimi zviezol k lepšiemu času. Na to už nemyslel. A tak jediné pozitívum bola prvá trojstovka, ktorú Tibi bežal v dobrom čase okolo 51 sekúnd. Potom začal strácať kontakt s vedúcou skupinou a jeho beh začal vyzerať hrozne. Tuhnutie, kŕčovité pohyby a beznádej vyžarovali z Tibora, ktorý ešte v máji behával na pretekoch pekne a dynamicky. Pred záverečným kolom už Tibor hral aj malé divadlo, keď si chytal hlavu do dlaní, rozpačito mával rukami v zmysle „kašlem na to“ a dával najavo svoju nespokojnosť. To bežci, ktorí idú nadoraz a majú toho plné zuby nerobia. Aj z týchto prejavov usudzujem, že Tibora skrátka premohla vlastná psychika. Strach mu zväzoval ruky. Ide o bludný kruh – ak sa človek bojí, že neuspeje, zákonite neuspeje a preto sa bojí. Ako z toho von? Skúsenosťami, pozitívnymi aspektmi na tréningoch a ďalšími pretekmi, na ktorých „o nič nejde“. Veľmi som kvitoval, že jedna z Tiborových otázok po nešťastnom dobehnutí za 4:52 min bola „kedy sú ďalšie preteky?“ To je najlepšia cesta k náprave. S Tiborom sa teda zrejme stretneme 1. júla na Kuchajde, kde pobeží svoje obľúbené dve míle. Fakt, že po tomto otrasnom zážitku, kedy si vypil pohár trpkosti až do dna, nezanevrel na beh, ale pochopil, že neúspech ho len posilňuje k tomu, aby to skúšal znova. To bol ten najsilnejší dojem, aký som z celej Banskej Bystrice mal. Tiborovi skutočne držím palce a budem sa ho snažiť postupne presvedčiť, že tá atletika nie je strašiak, ale úžasná zábava.

Jakub Valachovič