Vizualizáciou k úspechu? Skúsme to…


O psychických stavoch pred štartom by sa dali písať litánie. Každý z nás pozná asi to zvláštne mrazenie, nepokoj, ba dokonca strach pred výstrelom štartéra na pretekoch. Skúsme si priblížiť tieto okamihy, ktoré do veľkej miery môžu rozhodovať o vývoji na trati.

Už veľká koncentrácia ľudí na jednom mieste (štart) je príčinou znepokojenia. Keď sa tlačíme na rošte vedľa desiatok alebo stoviek ďalších pretekárov, narušená je naša osobná zóna. Pred nami ľudia, za nami ľudia. Každý sa tlačí, niekto sa smeje, iný poskakuje. Lakťami sa navzájom dotýkame a už len vybehnúť. Citlivejší zrazu zistia, že príroda volá a že by si mali odbehnúť niekde za kríky. Už nestíhajú… Atmosféra graduje vo chvíli, keď usporiadatelia ešte posledný raz opisujú bežcom trasu a dávajú im posledné rady. A to ešte nespomíname povinné „tortúry“ pred samotným rozcvičením sa. Napríklad v prvom kole Moravsko-slovenského bežeckého pohára v Prusinoviciach (Rohálovská desítka) nás zaskočila neuveriteľná rada ľudí pri prezentácii. Ťahala sa cez celú telocvičňu, do štartu zostávala necelá hodina a objavili sa pochybnosti, či sa stihneme dostatočne precízne rozcvičiť. Slečny pri zapisovateľskom stole však boli nadmieru šikovné a tak sa dlhý slíž čakajúcich rýchlo pohyboval. Takéto situácie však môžu narušiť psychickú vyrovnanosť bežca. Potom pripínanie štartového čísla, prezliekanie sa v šatni „prepáchnutej“ rôznymi emulziami, malý priestor pre realizáciu. A potom hrôza – odskočiť si na WC, slušne povedané vyprázdniť sa a pritom dýchať vzduch, ktorý ešte pred pár minútami bol zavretý niekde v útrobách druhých ľudí. Opäť tlačenica, pohyb.., ozaj zážitok ako „sviňa“…
Po týchto nevďačných úlohách vyznieva rozcvička ako vykúpenie. Práve rozklusanie, strečing a abeceda nás musia nakopnúť do takej psychickej nálady, aby sme podali dobrý výkon na pretekoch. Desať minút rozbehania nie je len o zahriatí svalov (angličtina používa celkom správne výraz warm up – rozohriatie), ale aj o spoznaní novej trate. Aspoň sčasti si prebehnúť to, čo budeme absolvovať počas pretekov je veľmi dôležité. Táto povinná súčasť rozcvičky je nevyhnutný prvok vizualizácie, o ktorej sa budeme rozprávať. Ak by to napríklad Kubo (o čom asi premýšľa na fotografii?) spravil na minuloročnom Študentskom behu v Bratislave, kde v záverečných metroch aj vinou organizátorov zablúdil na vedúcej priečke, mohol tomu predísť. Po rozkluse prichádza strečing. Tu je dôležitá absolútna koncentrácia iba na túto činnosť. Ponaťahovať svaly správnym a predsa dynamickým štýlom je ďalší krok k úspechu.

Počas tejto aktivity je dobré vizualizovať si priebeh súťaže. Vizualizácia nie je nič iné ako predstavivosť (v tomto prípade simulácia pretekov od štartového výstrelu až po cieľ). Na atletickom poli môžeme vidieť najmä predstaviteľov technických disciplín, ako sa pozorne koncentrujú na svoj pokus. Skokani do výšky pohľadom paralyzujú latku ako had, ktorý  o chvíľu začne škrtiť svoju korisť. Podvedome si predstavujú každý jeden krok, rytmus pred odrazom, odraz ako taký a následné technické prevedenie pokusu. Niekto pritom rukami simuluje krokový rytmus. Samozrejme, v predstavách atlétov by mali byť pokusy technicky bezchybné, priam dokonalé. Technická disciplína je náročná v tom, že v zlomku sekundy treba správne zapojiť množstvo atribútov do uspokojivého výsledku (a ešte to nemusí stačiť na úspech).

Bežci majú po tejto stránke nespornú výhodu. Taktizovať sa dá „za pochodu“, tempo prispôsobíme vývoju pretekov. Vizualizácia je však potrebná aj pri vytrvalosti. Ak napríklad vieme, že po troch kilometroch na rovine prichádza výzva v podobe ostrého stúpania do svahu, podvedome by sme si mali predstaviť, aké to asi bude a že treba šetriť sily. Pri dlhších behoch (napr. maratónoch) si predstavíme ruch na občerstvovacích staniciach (mnoho ľudí, porozlievané malinovky, poodhadzované plastové poháriky alebo šupky z banánov), na otočkách (súperi, korí sa tlačia do vnútra dráhy, prudké točenie, ktoré nás vyvedie z rytmu a bežec ľahko spadne, ak neprispôsobí rýchlosť), pri krosových pretekoch (očakávať zmeny profilu trate, rátať s ostrými kopcami a naopak s prudkými zbiehaniami, zvýšiť opatrnosť na exponovaných miestach, kde je blato, popadané stromy, prudké zmeny trate…) pri steeplechase (jednotlivé prekonávanie prekážok v „balíku“ ostatných bežcov, okopávanie sa navzájom, možné zranenie klincom tretier ostatných pretekárov, tlačenica a možné kolízie pri vodnej priekope), pri stredných tratiach (zaradenie sa na výhodnú pozíciu pre útok na čelné priečky v poslednom kole, načasovanie si ataku na rovinatú pasáž, aby sme si v zákrute nenadbiehali, včas zareagovať na únik ostatných súperov) atď. Ako vidno, beh je sled rozličných udalostí a pripraviť sa na ne „duševne“ je rovnako dôležité (alebo dôležitejšie) ako len poriadne ponaťahovať svaly. Ideálny čas na vizualizáciu je počas strečingu, prípadne pri abecede. Už na štart by sme mali nastupovať s pocitom, že vieme do čoho ideme. Dôležité je však zareagovať promptne i na neočakávané situácie (na pretekoch v Anglicku napríklad našim bežcom Jakubovi a Morákovi vbehli do cesty kone).

Život je o prekvapeniach a neočakávaných situáciách, inak by nebol zaujímavý. A bežecké preteky sú vlastne simulácia života v skratke. Život si však nie je možné vizualizovať (aspoň nie tak, ako preteky) a na rozdiel od pretekov v ňom štartujeme len raz a taktiež iba raz sa dostaneme do cieľa. Aké nedokonalé…

-ekipa-

2 thoughts on “Vizualizáciou k úspechu? Skúsme to…”

  1. Kolega, len by som doplnil, ze vizualizacia sa tiez aktivne vyuziva pri uceni novych motoricky cinnosti (hlavne tych technickych). Bezni ludia a futbalisti zakricia HOP a potom skocia. Atleti si najprv danu cinnost mentalne preziju potom zakricia HOP a nasledne skocia o 2,5 metra dalej.

    S pozdravom, Ekipak Morak

Comments are closed.