Ponorková inšpekcia bola uspokojivá

Kto nájde v texte súvis s behaním, je dobrý!

 

Moje študentské roky na katedre žurnalistiky UK v Bratislave sa spájajú s pivárňou Ponorka. Nenápadná krčma je vlastne celá situovaná v podzemí (preto asi ten názov) a najmä je v tesnom susedstve s hlavnou budovou univerzity. Azyl tu nachádzali predstavitelia jednotlivých subkultúr – vysokoškolskí učitelia, študenti, robotníci, pankáči s anarchistami, dôchodcovia alebo ľudia, v ktorých sa snúbili viaceré takéto charakteristiky (napr. starý, hipisácky, vysokoškolský učiteľ s anarchistickými víziami).

Čo bolo na Ponorke také fascinujúce? Išlo o podnik, kde čas akoby ustrnul. Všadeprítomný cigaretový dym, stoly s vyrytými odkazmi, steny počmárané typickými nápismi Punk´s not dead a opilecký smiech. Na záchode bolo jedno malé umývadlo, ktoré málokto používal. Jedno erárne mydlo, voda tiekla studená. Ponorka bola skrátka tretia cenová a na nič iné sa jej majitelia nehrali (na rozdiel od mnohých iných reštauračných zariadení, kde si každá sliepka na úrovni tretej cenovej myslí, že je niekto…). Krčmári boli priateľskí a nechýbal im úsmev. S pravidelnými návštevníkmi prehodili vždy krátky rozhovor, samotný výber pitia sa obmedzil na to „čo obvykle“. Hostinská pani Olinka bola už rezistentná voči ožraleckým drístom, ktoré počúvala od rána do neskorého večera. Ale pokiaľ boli zákazníci slušní (a to obvykle voči nej bývali), vždy bola úslužná a s presnosťou nosila poldecáky aj pre dvanástich ľudí. Nikdy sa nepomýlila.

Ja ako odporca fajčenia som si na podzemný azyl ponorkového sveta zvykol tak, že som inak odporný dym s pokojom ignoroval. Keď som zavše priniesol gitaru, do piesní sa pustili aj ostatní prísediaci. Pravda, postarší „mudrci“ z radov vysokoškolských alebo bývalých učiteľov radi poučovali, že takto sa tie piesne nehrajú (resp. nespievajú) a zanovito si presadzovali svoje. V Ponorke však sedeli s nami pri stole a nie za katedrou, takže aj atmosféra bola lahodná a tolerantná. Vďaka Ponorke som s niektorými dodatočne nadviazal aj neformálne vzťahy. Mnohí dedovia, za ktorých by nezainteresovaní nedali ani deravý groš (alebo cent, ak mám byť moderný) nás vo vzájomných debatách ubili argumentmi ako malých chlapcov a dokázali, že to my sme v podstate dementní a nie oni. Ako som povedal – po jednom boku tu sedeli indivíduá, ktoré by sa v bežnom živote presiaknutom odpornou etiketou museli od seba strániť. Ponorka búrala bariéry. Toto miesto bolo poslednou zastávkou v živote študenta Daniela Tupého, ktorý tu pred osudnou nocou sedel.  

A potom nám Ponorku zavreli. Vlastne som zistil, že ju rekonštruovali. To znelo hrozne, asi ako vzájomný duel tenistiek Šarapovovej a Azarenkovej. Dnes som bol v Bratislave a mal čas zastaviť sa na pivko v Ponorke. Spokojne som konštatoval, že zvonka sa nič nezmenilo. Vnútri už však boli badať zmeny. Stoly zostali tie isté, čo boli (len nalakované a zbavené perverzných odkazov minulosti). K jednému takému som sadol s pohárom malého piva. Chutilo výborne, na čo som nebol zvyknutý. Do Ponorky sme nechodili vychutnávať pivo, čapoval sa tu Stein a často sme cítili z pohára zvyšky čistiacich prostriedkov. Bolo to vždy romantické pitie za lacný peniaz – a o to išlo. Nesmelo som si prezrel nápojový lístok a veľmi som sa bál, že nájdem aj ponuku jedál. Našťastie nie – Ponorka zostala pivárňou, hoci do nápojového menu pribudli aj také somariny ako turecká káva atď.. Nič nie je dokonalé. V prvej miestnosti mi prekážal hrací automat, ktorý tam nikdy nebol. Najviac ma sklamalo WC. Do očí mi udrela čistota a do nosa vôňa. To nie je Ponorka, zúfalo som si hovoril. Pribudli dokonca papierové obrúsky na utieranie rúk. Je zaujímavé, že navonok zanedbané záchody pre nás boli únikom zo všetkých tých strašných kaviarní, do ktorých sme občas chodili so spolužiačkami a kde na záchodoch spúšťal svetlo pohybový senzor. Tu sme sa cítili slobodní. Žiadna pretvárka, poctivé močenie do obyčajných pisoárov, ktoré sme veľmi často zabudli spláchnuť. Fakt, že do Ponorky stále chodí tá klientela, čo predtým, potvrdzuje aj oznam nad pisoármi v tomto znení – „pri močení pristupujte bližšie k pisoárom, lebo to, čo držíte v ruke nie je ani zďaleka také dlhé, ako si myslíte.“ Ako sa vraví, stará burina nevyhynie.

Inak však musím povedať, že noví majitelia (zabudol som napísať, že sa tu vymenilo vedenie, preto aj tak sentimentálne spomínam na pani Olinku) si boli veľmi vedomí genia loci, ktorý sa spája s touto krčmou. Preto opravili staré stoly a nekupovali nové. Preto stenu len rekonštruovali a nepolepili tam niečo modernejšie. Zaujímavý nápad sa rysuje nad našimi hlavami – strop je pomaľovaný v štýle ponorky (pohľad zvnútra). Rôzne nakreslené trubky dodávajú aký taký vkus skutočnému vetraciemu zariadeniu, ktoré pohlcuje dym z cigariet. Salóniky v Ponorke sú zrekonštruované, ale ja verím, že nálada tam býva po večeroch taká kúzelná, ako v minulosti. Čo by na to asi povedal Jaroslav Foglar. Teraz už je len otázne, či majitelia budú rovnako citlivo uchovávať kultúrne dedičstvo Ponorky aj naďalej. Patrilo by sa. A ešte jedna zásadná otázka. Čo má tento článok dočerta spoločné s behaním?

Jakub Valachovič

 

One thought on “Ponorková inšpekcia bola uspokojivá”

Comments are closed.