Bežecký raj Záhorie (1. časť)

Malacky (19. 7. 2012). Záhorie predstavuje z hľadiska geografickej polohy malý zázračný svet pre bežcov. Hoci sa navonok zdá, že behať sa dá všade (fakticky je to pravda), v skutočnosti veľmi záleží na tom, akú kulisu okolo seba máme.

Poznáme to z rozhovorov s ostatnými bežcami. Tí, ktorí bývajú v hornatých oblastiach, s problémami nachádzajú rovinaté lesy, kde sa dajú robiť dlhé fartlekové behy. V kopcoch sa nedá behať rýchlo, svižné tempá sú vylúčené. Chlapci z Nových Zámkov sú na Slovensku všeobecne uznávaní bežci, ale pre zmenu žijú v oblasti, kde je rovina a málo lesov. Môžete behať popri viniciach, poliach, hrádzach, ale lesov tu príliš mnoho nenájdete. O kopcoch nehovoriac. Spomíname si, ako Imro Magyar ukazoval svoj nápad vybiehať na odvrátenú časť tribúny atletického štadióna na Sihoti. Vybiehal systémom cik-cak hore a dole. Choď do hôr a nemusíš behať cik-cak. Lenže ako, keď hory sú ďaleko?

Tento článok nemožno rozhodne označiť za objektívny, keďže sa snažíme vychváliť náš región do nebies. Je to taký PR na Záhorie. Ale náš kraj je pre behanie jedinečný. Posúďte sami:

– Borovicové lesy: kilometre trás po voňavom lese nám dodávajú chuť trénovať. Porastené pieskové duny sú prirodzené prekážky.

– Malé Karpaty: naše malé veľhory s nádhernou prírodou a krutými stúpaniami. Ideálne na tréning sily nôh, v zime na bežky.

– Piesky: Viate piesky vytvárajú v regióne očarujúcu kulisu, tréning na miestach, ktoré pripomínajú púšte nám dávajú riadne zabrať.

– Vodné plochy: mnohé čisté (opäť vďaka pieskom) a ideálne na regeneráciu po náročných tréningoch

– Bratislava – mesto ako také nás bežecky neláka. Behať niekde na priehrade po asfalte? Nič moc… Bratislava však podniká z času na čas veľmi atraktívne bežecké podujatia a my sa veľmi radi nechávame zlákať.

– Susedia – Blízkosť hraníc je fantastická výhoda, ak plánujeme súťaže v zahraničí. Do Českej republiky je na skok, rovnako tak do Rakúska alebo Maďarska.

1. časť: Bory – kulisa pre beh


Povedzme si teda niečo o bežeckých záhradách malackej ekipy. Na zástave Záhoráckej Sebjestačnej Svojpomocnej Republiky, v skratke ZSSR (až nám prišlo zle…, tu je link: http://www.zssr.estranky.sk/) je borovica hlavný symbol tohto kraja. Záhorácka republika je recesia, ale borovice sú skutočné. Pôvodne tu nerástli, ale umelo ich vysadili pre obavy z pohybu pieskov. Za čias Márie Terézie sa vraj hrozba posúvajúcich sa pieskových dún stala veľmi aktuálnou a riešilo sa, čo s tým. Podobný kraj nájdeme na blízkej Morave, v oblasti Bzenca alebo Ratíškovic. Borovice udržujú piesok „na uzde“. Typický povrch v týchto lesoch je tvorený popadaným ihličím, šuškami, machom (začiatkom jesene tu rastie množstvo chutných húb), občasným presvitajúcim pieskom. Trénovať na tomto nežnom prírodnom povrchu je ako z ríše snov. Ak môžu Afričania trénovať v polopúšti, môžeme aj my v Malackách!  

Väčšina borovicových porastov v okolí Malaciek je v rukách vojenských lesov. Prístup do nich je len na povolenie (aspoň dosiaľ to tak bolo). Hubári okrem hríbov niekedy natrafia na hrdzavý vojenský materiál, staré projektily z tankových cvičení a krátery po vybuchnutých pumách (hovoríme o výbušninách, hoci na Záhorí sa nie tak dávno udomácnila aj jedna živá puma). Sprvu sme neboli spokojní s tým, že nás majú nejakí „zelení“ (lesníci, pozn. autora) napomínať, kam máme a kam nemáme chodiť. Neskôr sme si uvedomili, že je vlastne dobré, keď sa prístup do vojenských lesov obmedzí. Naše obyvateľstvo nie je príliš uvedomelé a prírodu, na ktorú by mali byť hrdí, si nevážia. Nech teda do lesa radšej nechodia!

Tým, že pohyb osôb je v lesoch obmedzený, stávajú sa borovicové porasty tichým miestom, kde človek sám beží v ústrety ticha. Len občas narazíme na hubárov alebo príslušníkov lesnej stráže, takmer nikdy na otravných milencov, motorkárov alebo narkomanov. Naopak, suverénne najčastejším spoločníkom sú nám jelene, ktoré veľmi často zbadáme v celej svojej nádhere. A ak bežíme potichu (čo pri správnej technike behu cez špičky nie je problém) chvíľu to zvieratám trvá, kým nás zazrú. Jakub Valachovič má v tejto súvislosti krásnu spomienku. „Bolo to v auguste minulý rok. Po daždi les dýchal výparmi z horúcej zeme, ihličie voňalo na všetky strany. Atmosféra bola magnetizujúca, bežal som potichu ako zajac a tak som sa dožil krásneho zážitku. Predo mnou sa zdvihol slušný kopec, ktorý som svižnejšie zdolal. Na úpätí som spomalil a zistil, že som sa ocitol na trávnatom úseku medzi lesnými porastmi. Steblá trávy boli vysoké vyše metra a vytŕčali z nich chrbty velikánskych zvierat. Sprvu som sa domnieval, že vidím pasúce sa kone, ale tie mi do vojenského priestoru nesedeli. Tak som prvý raz uvidel naživo jelene, o ktorých som si myslel, že sú veľké ako srnce, len majú bohatšie parožie. To, že jeleň je vskutku také obrie zviera, ma prekvapilo. A keďže som pribehol potichu, jelene ma nespozorovali a pokračovali v paši. Až po minúte sa jeden samec zdvihol a zočil ma. Pozeral na mňa prekvapene. Následne vtiahol vzduch do nozdier, mykol hlavou a na tento signál sa s ostanými rozbehol do húštia.“

V našich záhoráckych lesoch sa dajú skvele robiť fartlekové behy, úseky i dlhé súvislé tempá. Občas nám cestu skríži padnutý strom (pre stípliarov prirodzená prekážka), prudký kopček (v skutočnosti piesková duna), čistina alebo miesta, kde je pôda sypká, piesčitá. Je dobré, ak sa podklad z času na čas obmieňa. Jedno z úskalí pretekov je, že sa mení tempo (najmä pri stredných tratiach). Ak sa nám mení pôda pod nohami, veľmi často a nečakane, znamená to, že príroda je sama o sebe tréner, ktorý nám velí vyvinúť na danom zložitejšom úseku vyšší výkon.

Tipy na preteky: na Záhorí sa organizuje niekoľko pretekov v prostredí, ktoré sme vyššie opísali. Vynikajúci je Beh Šaštínskymi bormi, ktorý spadá do seriálu Moravsko-slovenského bežeckého pohára a tento rok sa už bežal v máji. Meria vyše sedemnásť kilometrov, beží sa po jednej trase, čiže neopisujete okruhy. Je to krásny zážitok a bežci to vedia oceniť. Aj ostatné dve podujatia patria do spomenutého bežeckého pohára. Taký Medlenov chodník, čo sú preteky v Gbeloch 21. septembra tohto roku, bežcov chvíľami vedie po krásnych borových lesoch. Berte to ako pozvánku. No a do tretice je tu ďalší podnik, ktorý už tento rok napísal svoj 26. ročník – Mravenčárska míľa v Plaveckom Štvrtku (na obrázku Gabika počas niektorého z minulých ročníkov). Hoci les v blízkosti futbalového štadióna sa minulé leto porúčal pod náporom motorových píl, v okolí  sa dajú nájsť stále krásne porasty, v ktorých je radosť behať.

–ekipa–