Mravný princíp (kontra) šport

V poslednom čase som čítal alebo počul viacero (väčšinou) negatívnych reakcií na jestvujúce kauzy s kalkuláciami športovcov. Počas londýnskych olympijských hier rezonovali diskvalifikácie bedmintonistov, ktorí úmyselne prehrávali, aby sa vyhli konfrontácii s náročnejšími súpermi.

Istý slovenský športový funkcionár sa zastal takýchto športovcov a zožal za to kritiku od verejnosti. Olympijské hry sú pôsobivé divadlo, ktoré má symbolizovať čistotu, mier, fair-play, ohľaduplnosť a bohvieaké ešte mravné hodnoty. To je všetko pekné, ale azda len najväčší optimista si myslí, že v rovnakom duchu sa na OH aj bojuje. Stále viac sa totiž hry menia na konšpiráciu, podvody, klamstvá a politické trenice. Hry sú pre ľudí a tí predsa sú sami o sebe hriešni. Tak čo chceme od športovcov, trénerov, funkcionárov…?

Podvody, klamstvá…

Keď guliarka Ostapčuková prekonávala hranicu 21 metrov ako na bežiacom páse, ani mi nenapadlo, že by mohla ísť po zlatej ceste legálnou cestou. Informácie, že zmenila taktiku,  celý rok nechodila na mítingy a pripravovala sa v Bielorusku, zaváňali podvodom. Novinári pravda taktne nešpekulovali, či to bolo na to, aby mohla nerušene podporovať účinky steroidovej kúry. Keď o pár dní vyšlo najavo, že u Bielorusky zistili nedovolenú substanciu, mimoriadne som sa potešil. Najmä preto, že mi bolo počas toho olympijského finále ľúto Novozélanďanky Valery Adamsovej, ktorá len bezmocne pozerala na bieloruskú mašinu. Síce zlato pripadlo dodatočne jej, ale pocit preberania kovu pred plnými tribúnami a so stúpajúcou zástavou jej nikto nevráti. A to je svinstvo!

Šport a kategorický imperatív

To je len jeden z prípadov, ktorý odzrkadľuje negatíva ľudskej povahy. S obľubou vravím, že šport je zrkadlo života. Do života nám rodičia, učitelia a ostatné autority vštepujú mravné a etické princípy. Na najvyššom stupni hierarchie ľudských vzťahov by asi malo byť konať dobro nezištne, dokonca aj v prípade, že sami si uškodíme (alebo minimálne si materiálne nepomôžeme). Takéto prípady sa stávajú v športe a i v živote len občas. Immanuel Kant vyhlásil niečo v tom zmysle, že dobro človeka a človek sám musí byť vždy účel a nie prostriedok. Ak vám predavač v obchode vydá viac, ako v skutočnosti, navonok ste víťaz. Kúpili ste a ešte ste aj zarobili. No pocit vrátiť nesprávne vydané peniaze je predsa silnejší, človek má radosť z toho, že zostal čistý. V dnešnej dobe, keď sa na nás špina valí zo všetkých strán, sa zdá, že Kantove učenia nemajú miesto.

Švédi

Spomínam si na viacero príkladov v športe. Hokejový turnaj na ZOH v Turíne 2006 zastihol slovenských hráčov v dobrej forme a opäť raz pumpoval krv v žilách ľuďom, ktorí inak príliš šport nepozerajú. Slováci predvádzali pekný hokej, strieľali množstvo gólov a zdolávali aj papierových favoritov. Potom prišla skúška mravných hodnôt. Pred posledným zápasom v skupine so Švédskom bolo zrejmé, že víťaz bude hrať s Čechmi, kým porazení so Švajčiarmi. Česi boli považovaní za silnejšieho súpera, hoci práve so Švajčiarmi na onom turnaji prehrali. V zápase so Švédmi sa oplatilo prehrať. Slováci však bojovali statočne a hodili matematiku za hlavu. Nie tak Švédi, ktorí si príjemne zakorčuľovali a po zápase, ktorý prehrali tuším 0:3 sa s úsmevom na tvárach tešili na Švajčiarov. Podotýkam, že Švédi neskôr vyradili nielen Švajčiarov, ale vyhrali celý turnaj. Poctiví slovenskí chlapci proti Čechom v štvrťfinále dostali opäť hlúpe góly a skončili. Na koho bude história pamätať?

Fowler

 

Futbalista Liverpoolu Robbie Fowler v zápase s Arsenalom neváhal rozhodcu presviedčať, že obrancov zákrok nebol faul a pokutový kop v prospech Liverpoolu by sa nemal pískať. Rozhodca, hoci možno uveličený Fowlerovým gestom, odmietol verdikt zmeniť. Loptu si postavil na biely bod sám Robbie. Penaltu kopol tak mizerne, že ju brankár mohol chytiť. Novinárom povedal, že sa mu nevydarila. Sám asi vedel, že činovníci klubu nebudú mať pre jeho zásady pochopenie. Nepamätám si, ako vtedy zápas skončil, no ak by zvíťazil Arsenal o jeden gól, ruku na srdce – bude si história pamätať Fowlera? Vo výsledkoch bude svietiť, že Arsenal vyhral a basta. Aký tam Fowler?

Výkriky z kúta

Súčasnosť núti športovcov podstupovať tvrdý a sofistikovaný tréning. S obľubou sa vraví, že víťaz berie všetko. Na štarte olympijského maratónu môže byť päťdesiat skvelých osobností, no len jeden sa môže tešiť. Finále snov na 100 metrov v Londýne malo len Usaina Bolta. O pár rokov zrejme Powell, Gay alebo Blake nikoho nebudú zaujímať. Nemilosrdnosť športových zápolení je taká vypuklá, že zatlačí morálku do kúta. Výkriky z tmy sú len ojedinelý balzam na ubolenú dušu fanúšika, ktorý ešte verí v mravné princípy. Preňho budú počínania slovenských hokejistov v roku 2006 alebo Robbieho Fowlera nezabudnuteľné.

Prílišná benevolencia?

Ak chcete pozerať športové zápolenia a nepociťovať pri nich výčitky svedomia, musíte sa zmieriť s tým, že šport je život. V živote sa rozhodne nehrá fair play. V športe jestvujú tvrdé pravidlá, podobne ako zákony v živote. Lenže, a tu sa moja liberálna duša búri, čím viac výnimiek, tým väčšia príležitosť na zneužitie. Ak sa ešte nájde niekto taký, kto si myslí, že šport by mal zohľadňovať tie najčistejšie princípy súperenia, musí byť sklamaný. To by sa nesmelo ani len faulovať. Pritom taktické fauly patria napríklad v hádzanej do prirodzeného repertoára. V basketbale družstvo, ktoré pár sekúnd pred koncom zápasu tesne prehráva, takticky fauluje, aby sa skôr dostalo k lopte. To je fakt a nik to neodsudzuje. V atletike ešte nedávno platilo benevolentné pravidlo, že v šprintérskych disciplínach sa toleruje jeden pokazený (predčasný) štart. Prinášalo to samé problémy. Niektorí riskovali a snažili sa vyštartovať zároveň s výstrelom štartéra. Veď ak to nevyjde, prinajhoršom ich vrátia späť. Tí s pomalšou reakciou neboli hlúpi a úmyselne prvý štart kazili, aby vzali tým druhým vietor z plachiet. Šprintérsky súboj mal zaujímavú predohru kto s kým viac vybabre. Pravidlo sa sprísnilo, už žiadne predčasné štarty. Alebo ak – rovno diskvalifikácia.

Je to o jednotlivcoch

Ak by sme teda chceli, aby bol šport mravne čistý, museli by sme asi mimoriadne sprísniť pravidlá. Aj to však zaváňa fraškou. V kolektívnych hrách by sa po každom drobnom faule, hoci aj neúmyselnom, rovno vylučovalo. Hádzaná by stratila svoju tvár a vznikol by úplne iný šport. Pritom neúmyselné fauly sú veľmi časté, veď aj v živote spravíme mnoho prešľapov, ktoré neplánujeme. Nájsť rovnováhu medzi tým, čo je mravné a čo už nie, je subjektívna vec a filozofovať by sa o nej dalo do neskorých nočných hodín. Šport je odraz života. Aj život má svojich hráčov, emócie, sklamania, výhry, porážky, tresty, štvrtiny a polčasy. Bežecké preteky testujú nielen fyzické, psychické, ale často aj mravné hodnoty. Súťaživosť na ne často neberie ohľad a tak sa môžeme len pýtať. Je v poriadku, ak na vytrvalostných pretekoch ostatní bežia za prvým a odmietajú ho vystriedať? Je morálne, ak vedúci bežec náhodou na pretekoch v prírode zle odbočí a súper ho na to úmyselne neupozorní? Je fér, ak jeden bežec neúmyselne druhého potkne a neplánovane si tak uľahčí cestu k víťazstvu? Počas rokov, ktoré robím vytrvalostné behy, som zažil niekoľko takýchto situácií, keď som dotyčným bežcom nevedel prísť na meno a dodnes si ich nevážim. Našťastie, morálka v behoch existuje a pozitívne dojmy jednoznačne prekonajú tie negatívne. Článok teda možno zakončiť po vzore holywoodských trhákov happyendom. A netreba na to ani sprísňovať pravidlá.

Jakub Valachovič

One thought on “Mravný princíp (kontra) šport”

Comments are closed.