Pretrpeli sme krajské školské kolá, nechceme pretrpieť aj medzištátko

Malacky (1. 6. 2018). Tak sa nám hýbu ľady. Dorastenecké ekipárske duo Marek Ondrovič a Zuzana Švejdová absolvovali v týždni školské preteky a hoci neexcelovali, ich výkony nemožno považovať za sklamania. Sklamaný som ja osobne zo všetkých tých vecí, ktoré som musel počas tohto týždňa v ich súvislosti riešiť.

Zuzke preložili okresný školský šampionát z piatka, keďže bola zima a lialo. Konal sa v pondelok 28. mája v Senici. Naša baba reprezentovala svoju Základnú školu s materskou školou Borský Svätý Jur a počínala si veľmi dobre. V behu na 800 metrov musela bojovať nielen s nedokonalou aritmetikou organizačného tímu, ktorý predĺžil trať, hoci ovál tu mal 250 m a tých zvyšných 50 metrov sa dalo aj odkrokovať, aby sme dostali zhruba tých 800. Navyše do úzkeho štartového koridoru radili dievčatá podľa začiatočného písmena v priezvisku, čiže Zuzka to s tým svojim Š zrovna nevyhrala a patrilo jej miesto vzadu. Po štarte tak musela obiehať celé pole pretekárok a ešte bežať pár desiatok metrov naviac. Z tohto pohľadu bol čas 2:26 min celkom potešiteľný a Zuzka pravda jasne postúpila na krajské kolo do Trnavy. Na dôvažok si vylepšila osobný rekord v skoku do diaľky 480 cm, samozrejme, bez vetromera, takže iba s puncom neoficiálny.

Krajské kolo sa konalo len o dva dni – v stredu na novom tartanovom povrchu štadióna trnavskej Slávie. Nebudem sa úplne rozpisovať o tom všetkom, ale v Trnave si organizátori vždy dávajú na školských pretekoch sakramentsky záležať na tom, aby sa plnili úzkostlivo pravidlá, pričom sami tradične zlyhávajú v iných veciach. Podotýkam – mám s Trnavou negatívne skúsenosti na školských pretekoch, takmer vždy, keď som tu so Zuzkou bol, tak sa rozhodcovia niečím „úžasným“ vyznamenali. Pred štartom behu na 60 m postavili dievčatá šprintérky pred dosku, na ktorú ste skrátka nemohli dovidieť, keď ste boli na tribúne. A z tribúny vás nepustili, lebo pravidlá. A že nevidíte na dosku, to je fuk. Aspoň stíhali púšťať disciplíny načas. Zuzka neskákala dobre, bojovala s doskou, vždy ju iba „oblizla“ a jej najlepší výkon 472 cm mohol byť isto aj lepší. V tréningu skákala k 490 cm, jeden čistý pokus (teda bez dosky) meral dokonca cez 520 cm. V tejto sezóne sa Žužu pokúsi cez tých päť metrov skočiť, bude to ďalší pekný výkon do zbierky jej všestrannej prípravy. V diaľke obsadila piate miesto.

Jej hlavnou disciplínou však bola pochopiteľne osemstovka. Pole bežkýň rozdelili organizátori do dvoch behov, takže Zuzka musela zbehnúť taký čas, aby ju nemohla žiadna pretekárka ohroziť z druhého behu. Bolo veterno (ako napokon takmer vždy v malom Ríme) a fučalo proti hlavnej rovinke. A nebol to zase nejaký vánok, razancia vetra neraz prekračovala aj dva metre za sekundu. Tušil som, že Zuzka si tú polku pobeží sama a vedel som, že ten protivný vietor akiste zohrá podstatnú rolu. Začala pozvoľna, prvú dvojstovku v čase 35 sekúnd Zuzka neskôr hodnotila ako „trápne pomalú“, avšak to bývajú pocity. Druhých dvesto metrov nebolo zďaleka takých svižných, lebo úradoval protivietor. Najsvižnejšiu štvrtinu trate prebiehala ekipáčka v prvej polovici posledného kola, keď jej tentoraz vietor aktívne vial do chrbta a Zuzka ešte nikdy nezbiehala šesťsto metrov v rámci polky za 1:49 min. Žiaľ, posledných dvesto metrov do cieľa sa k vetru pridala aj únava a Zuzkin finiš stačil už len na vyrovnanie svojho času z okresu – 2:26 min. Mňa potešil najmä postup, ktorý neohrozili ani dievčatá z druhého behu. A zaujala ma Vanesa Pomajbová (ročník 2005), ktorá štartovala ako Zuzka v diaľke aj na osemstovke. Ako mladšia žiačka má veľmi peknú postavičku, ako stvorenú pre behy a niet sa čo čudovať, že je halovou majsterkou republiky na 600 m. Aj diaľku veľmi pekne skákala a tak sa možno rodí nový talent. Otázka je, ako sa toho zhostia v Piešťanoch, držíme palce Vanese, aby natrafila na trénera (alebo trénerku), ktorá s ňou bude pracovať zodpovedne, teda inak, ako pracuje väčšina slovenských trénerov s mladými bežcami a bežkyňami.

Zuzku si vybral aj tréner slovenskej reprezentácie do osemnásť rokov, ktorý ma oslovil s tým, že chce, aby bežala tri kilometre. Ja už som dávnejšie vyhlásil, že nerátam s tým, že by Žužu išla reprezentovať na medzištátne stretnutie do Slovinska. Dôvod je ten, že na dlhších behoch nebehá podľa môjho názoru kvalitné časy, jej tri kilometre v Břeclavi boli absolútne nevýrazné a potrebuje ešte veľa času na to, aby sa zlepšila na nejakú úroveň. Že to stačí na Slovensku ma prd zaujíma. Tak som odmietol ponuku a povedal, že plánujem vziať Zuzku v tom termíne do Třinca, kde by mohla bežať osemstovku so ženami. Nasledovala zaujímavá konfrontačná debata, počas ktorej sme si povedali všeličo, ale o to toľko nejde. Napokon sme asi dospeli k nejakému kompromisu. Dohodol som sa so Zuzkou, že ak už sa má trepať do Slovinska, tak nech to má aspoň nejaký zmysel. V tomto prípade som trval na tom, aby nebežala trojku ani beh na 1500 m, ale osemstovku, ktorú som chcel aj v Třinci. Milan Laurenčík, šéf reprezentácie do osemnásť rokov povedal, že sa pokúsi, ale tiež mi vytkol môj prístup k otázke reprezentácie. Ja samozrejme viem, že tento môj názor je proti srsti mnohým ľuďom, ktorí si už zvykli na zabehaný systém, ale ja som chcel využiť víkend tak, aby mohla Žužu súťažiť v tom, čo jej podľa môjho názoru pôjde najlepšie a čo je teraz najvhodnejšie. Inak – ak má teraz krízu na dlhších tratiach, tak aby nebežala dlhšiu trať niekde v Slovinku LEN pre to, že to je žiaduce pre reprezentačné družstvo. Ja som nikdy nehral na to, že reprezentovať krajinu je nejaká úžasná česť. To sú z môjho pohľadu táraniny, ktoré nemajú hlavu a pätu a hrajú iba na city. Treba pristupovať k veciam racionálne a reprezentovať vtedy, ak sa môžem v medzinárodnej konkurencii presadiť. Vždy mi pôjde o to, aby v prvom rade boli uspokojené ciele mojich pretekárov, až potom sa budem zaoberať nejakou reprezentáciou. Píšem to preto, že o mojej vlastnej negatívnej bilancii reprezentačných štartov na ME družstiev sa už hovorilo a tiež som podobne písal v duchu decembrových ME v krose. Z mojej strany to nie je žiadny prejav neúcty, ale chladný kalkul. Premýšľam úplne racionálne s ohľadom na sezónu svojich pretekárov a vždy budem, aj keď ma za to budú odsudzovať zástupy ľudí. Ukončím túto kapitolu predsa pozitívne. Keďže Milan Laurenčík nie je typ, ktorý by sa urazil (aspoň dúfam), vzal môj názor do úvahy a zrejme sa teda dohodneme na tom, že Zuzkina disciplína v Slovinsku bude osemstovka. V takom prípade môže ísť skákať aj trojskok (ak budú tréneri chcieť) a prípadne bežať štafetu 4×400 m (opäť, ak budú chcieť). Pokiaľ by predsa len však trvali na tom, že pobeží nejakú nezmyselnú trojku, tak to tu teraz vysvetľujem, prečo do Slovinska nepocestuje. Jednoduché…

Do Slovinska takmer určite pôjde Marek Ondrovič, ktorý si počas mája zaistil luxusné tabuľkové postavenia. V behu na 1500 m mu patrí druhá priečka a stále ešte je aj tabuľkovým lídrom na tri kilometre, hoci to je výkon, ktorý zbehol v halovom období. Vo štvrtok bežal na krajskom kole stredných škôl osemstovku a boli to preteky zlé, priam hrôzostrašné. Marekova disciplína meškala asi hodinu (keď vravím asi, tak tým myslím, že hodinu alebo aj viac, ako hodinu), takže chalan bol pred štartom vyšťavený z toho neustáleho vyčkávania. Rozcvičil sa s vedomím, že to mešká asi 20 min, postupne meškanie naberalo na obrátkach. Polhodinu trvalo, kým odštartovali štyri behy chlapcov na 200 m. Toto som už síce párkrát zažil, ale taktiež som to dával vždy ostentatívne najavo, čím som si pravda tiež veľa priaznivcov nezískal. Keď už bolo zrejmé, že meškanie bude minimálne hodinové, tak som už zúril. A reakcia jedného z organizátorov bola tá, že nám napísal na facebooku neskôr, že my „profesionáli“ predsa nemusíme na školské preteky chodiť. Nikto nás nenúti. Tak to si teda píš kamarát, že núti. Školy na tom trvajú, aby naši atléti chodili reprezentovať a tomuto sa musím prispôsobiť. Na rozdiel od reprezentácie, keďže od Slovenského atletického zväzu nemáme nič a nič mu nedlžíme, školy nás majú v hrsti a ak chceme pre atlétov nejaké výhody (napríklad, že púšťajú ekipákov na sústredenia), tak musíme akceptovať, že ich musia reprezentovať na športovom fóre. Je to však vskutku akceptácia so zaťatými zubami, lebo pri takejto organizácii, aká bola vo štvrtok na Garde, to je iba otravná záležitosť. V pondelok tí istí organizátori robia krajské kolo pre základné školy, už teraz sa na to psychicky pripravujem. Ja osobne by som bol najradšej, ak by sa takéto školské akcie proste uťali, nerobili sa, pokiaľ to má byť takto. Že napríklad na jeseň prídeme na cezpoľný beh a behá sa na asfalte. Že propozície na preteky zavesia na web v utorok a do utorka sa má prihlásiť. Že nepošlú škole pozvánku na preteky. Že učitelia zo škôl robia tieto preteky len preto, lebo musia… Celé zlé, celý školský šport nech ide do hája…

Späť k pretekom, nech to už ukončím. Markos napriek tomu, že hodinové čakanie v teple ho zmohlo, zbehol celkom solídne osemstovku. Pravdaže – na webe ešte nie sú výsledky zo štvrtka, tak jeho oficiálny čas nepoznám, ale ručne som mu nameral tak 2:03 – 2:04 min. Každopádne, je to osobný rekord aspoň o štyri sekundy, tak som bol rád. Nepochyboval som, že to môže zbehnúť, veď v tréningu dal 2:05 s vypusteným záverom desať minút po tom, čo zbehol trojku za 9:22. V slovenských tabuľkách je 2:03 najlepší dorastenecký čas, takže Marek aj na polke bude figurovať vcelku vysoko. Na medzištátnom stretnutí v Slovinsku by som bol rád, ak by bežal tri kilometre, lebo podľa môjho názoru sa môže dostať aj pod čas 9:10 min. Na rozdiel od Zuzky však u Mareka nebudem dávať žiadne podmienky, lebo Marek môže solídne zbehnúť (na svoje pomery pravdaže) aj 1500 m. Osemstovku asi nie, dorastenec, ktorý nebeží aspoň 1:55 min nemôže na medzinárodných pretekoch uspieť. A na to ešte náš bežec nemá. Na príklade Mareka je vidno, že nemám nič proti reprezentácii, pokiaľ má zmysel pre môjho pretekára.

Spomeniem aj Kuba Kopiara, ale iba okrajovo. Ten bežal na krajskom kole v Bratislave trojku a s prehľadom postúpil časom okolo 9:26 min. Dohodli sme sa, že nemá význam pár dní po jeho osobnom maxime 8:52 v Břeclavi bežať naplno, pričom sme asi tušili, aké bordel-preteky ho čakajú. Takže ozaj nie sme profíci, ale niektorí ekipáci by v budúcnosti azda byť mohli. Musíte chlapci a baby zaťať zuby a preniesť sa aj cez to, že budete musieť chodiť na preteky, z ktorých sa vám bude dvíhať žalúdok. Svet nie je dokonalý.

Jakub Valachovič