Mladá ekipa s novými osobákmi v hale

Bratislava (19. 1. 2020). Prvý halový štart pre našu ekipu a priehrštie osobných maxím. Tak by som mohol začať písať pozitívny článok. Ale keďže ma už mnohí celkom dôverne poznajú, nuž vedia, že to nie je môj štýl a bájky prenechám svojim kolegom. Ja budem aj naďalej skôr nespokojný, v nedeľu som z haly v Bratislave neodchádzal rozhodne s pozitívnymi pocitmi.

Hoci mnoho ľudí sa sťažovalo na úroveň podujatia, ja som vcelku kvitoval obe akcie, na ktorých som v nedeľu bol. Napriek tomu, že riaditeľ podujatia tej prvej je človek, ku ktorému neprechovávam ani len elementárnu úctu, musím opäť raz vyzdvihnúť kolektív rozhodcov a pomocníkov, ktorí sa tu zišiel a prispel k súťažiam. Atletický zväz Bratislavy aktívne organizuje súťaže pre deti od najmenších ročníkov a som za to rád. Z našej detskej škôlky šlo na súťaž len zlomok detí, dokonca na úvodný Zimný pohár AZB iba dve dievčatká. Spomeniem ich aspoň v skratke.

Olivka Ondrušová, dcéra môjho kamaráta Peťa Ondruša, ktorý zasvätil život inému športu a to basketbalu, sa atleticky oťukáva už pár rokov v našej detskej skupine. Zatiaľ má hlavný hendikep v tom, že proti sebe má kopec starších a vyspelejších dievčat. Ona sama má síce osem rokov, ale biologicky je skôr na úrovni mladších dievčat. Napriek tomu sa pohybuje rada – behá, skáče a má výborné gymnastické predpoklady. V hale bežala šesťdesiatku za 12,17 sekúnd, na prekážkovej šesťdesiatke, vybavenej detskými penovými prekážkami mala čas 13,76 s. Verím, že vám tie časy príliš nevravia. To ani mne. O tom to nie je. Sú iba na okrasu, dá sa povedať, že je fajn, že Olivka na súťaži bola a páčilo sa jej.

Jej kolegyňa Tamarka Kožuchová mala úspešný deň, keď vybojovala dve víťazstvá a jedno druhé miesto. Všestranne šikovné dievčatko by, ak zostane pri atletike, mohlo v budúcnosti robiť viacboj. Hoci – tata by chcel florbal a maminka volejbal 🙂 Vie pekne šesťdesiatku, v ktorej dobehla druhá (10,22 s – avšak pozor, z vysokého štartu, takže preto je ten čas taký dobrý), zvláda aj prekážky, kde vyhrala (hoci tentoraz jej nevyšli tak pekne, ako vlani v novembri) a krásne skákala aj do diaľky z miesta za 181 cm, dokonca porazila aj chlapcov. Baby mal v merku môj kolega v detskej skupine Milan Haba a ďakujem mu týmto, že sa o ne staral. Ja som radšej na plochu nešiel a ani sa výdatne neangažoval, práve v súvislosti so spomínaným riaditeľom pretekov. Ten sa v minulosti vyjadril, že si neželá, aby som chodil na podujatia, ktoré organizuje. Vyjdem mu v ústrety iba v tom, že budem na „jeho“ podujatiach sedieť a nebudem sa viac angažovať. Tie tzv. „jeho“ podujatia robí pod hlavičku oblastného zväzu, takže pokiaľ chce mať akúkoľvek kompetenciu nad bytím a nebytím, navrhujem mu založiť si vlastnú oblasť, na ktorú mu budú chodiť iba jeho skalní priaznivci. Pár takých bláznov sa veru v Bratislave nájde. Viac k tomu už netreba.

Po zimnom pohári som sa tešil na Atletickú nedeľu. Tú organizoval omnoho prijateľnejší človek a preteky boli pre malých atlétov isto prínosné. Ak teda nerátam tú základnú výšku 115 cm pre najmladšie žiačky. Ako ne-skokan som sa snažil vymôcť si základ aspoň meter, ak nie pod meter. Neuspel som. Pri takomto základe nemalo cenu, aby som na výšku hnal Olivku Kováčovú (roč. 2010), ďalšiu členku mojej detskej skupiny. Nechcel som, aby si hneď vypestovala k výške nechuť a radšej som ju nechal iba na dvoch disciplínach – behu na 60 m a vrhu guľou. V oboch predvádzala pekné výkony. V guli ukázala, že vie pekne vrhnúť, ale doľahla na ňu tréma a dva z troch pokusov hodila. Zákonite jej ukázal rozhodca červenú. Videl som tamrodičov a trénerov, ktorí protestovali, ak rozhodca prísne posudzoval nedostatočnú techniku. Klasika…! Olívia odchádzala trochu smutná, ale pochopila, že si za všetko mohla sama, keďže sa nesústredila poriadne na svoje pokusy. Na tréningu sme už vrhali a aj po súťaži som si požičal guľu a Olivka z miesta učebnicovo vrhla taký pokus, že by isto v súťaži mohla aj vyhrať. Takto jedným jediným vydareným pokusom obsadila „len“ tretie miesto za 5,46 m. Guľa však pre Olíviu v budúcnosti môže byť silná disciplína.

Presadila sa aj v behu na 60 metrov. Tu by som však vyzdvihol predovšetkým jej fyzické predispozície, je vyššia a silnejšia, ako jej rovesníčky. Má však aj veľmi dynamický odraz, takže v behu na 60 m mohla byť nebezpečná. Má pravda istú nevýhodu, že sa ocitla v skupine najmladších žiačok po boku dievčat ročníka 2009, ale zase, ak vezmeme do úvahy to, čo som písal vyššie, je zhruba na ich úrovni. Na šesťdesiatke mala veľmi pomalé štartové reakcie. A to v rozbehu i vo finále. Všimol som si, že nie je koncentrovaná, často sa obzerá, všíma si veci, na ktoré nesmie v blokoch myslieť. Patrí to k veku a nejako to neriešim. Jej časy boli v ten deň veľmi slušné 9,61 s v rozbehu a 9,67 s vo finále. Črtá sa mi možno konečne vidina, že by som mohol nájsť pre tieto dievčatá, ako Olívia, ktoré zjavne nečaká budúcnosť na stredných a dlhých tratiach, trénera. Respektíve trénerku. Lebo si už dosť dlho lámem hlavu, kam by tie decká mohli zamieriť a príliš veľa možností v našom klube nemám. Respektíve nemám žiadnu. A ja sám nechcem skončiť ako atletický tréner všeználek, ktorí vie trénovať všetko… a tým pádom v praxi nič. Takže verím, že najmä tieto šikovné dievčatá časom pošlem do zodpovedných rúk. Bodaj by 🙂

Prejdem konečne k ekipe. Ako viete, halová sezóna bude z nášho pohľadu nemastná-neslaná. Dievčatá Timka ani Miška naisto nepobežia halové preteky. Jednu nepustí forma-neforma, druhú brzdia stále zdravotné komplikácie. Som rád, že Timejka konečne trénuje podľa môjho gusta a nehľadá výhovorky, ako tomu bolo v minulosti. Ešte to dlho potrvá, kým bude mať súťažnú formu a tá nepríde len tak. Aspoň u nej isto nie, musí za ňou byť najprv kus systematickej práce. Toho času nemám námietok a som hrdý, ako Timka zvláda ťažké, skutočne ťažké obdobie. Miška to bude mať ešte o niečo ťažšie, lebo ani v roku 2020 sa nekončia jej patálie s vlastným telom. Momentálne ju bolí koleno a má ho opuchnuté. Vybavili sme jej rentgen aj vyšetrenie u doktora Mareka Vaňa, ale viac ukáže až magnetická rezonancia, na ktorú si, ako už asi tušíte, počkáme. Zrejme nemá s tým kolenom nič vážne a je to zase iba raz výkrik tela na dynamický rast spojený s telesnou aktivitou. Ako už neraz za uplynulé obdobie. Mišku pripravujem na to, že si nemusí obuť tretry na súťaži ani v lete. Záleží len na tom, či bude trpezlivo čakať na budúcnosť alebo sa zopsuje. Aj s tým mám neblahú skúsenosť, ale Miške viac verím, že jej osobnosť bude dostatočne silná. Jakub Kopiar tradične už halu vynecháva a sústredí sa na marcový polmaratón a letnú sezónu.

V hale tak bude behať iba Matúš Bachratý. Uňho mám celkom zrejmú ambíciu – zrýchliť ho! To sa mi síce darí, ale pokračujeme veľmi, veľmi pomalými krokmi. Hoci si v hale vylepšil osobné maximá, stále to má ďaleko od požadovanej kvality. V behu na 60 m sa mi páčil asi najviac. V rozbehu zabehol 9,31 s, čím si zlepšil osobný rekord o 23 stotín sekundy. Na môj vkus však aj tak málo. V druhej sérii bežal takmer rovnako – 9,33 s. Nebudem spokojný dovtedy, kým nebude Matúš behať pod deväť!! Čaká nás ešte veľa rýchlostných tréningov.

V behu na 60 m prekážok môže Matúš tiež ukázať svoj cit pre rytmus. Prekážky sa iba učí, trénuje ich asi dva týždne a pôvodne som ho ani nechcel prihlasovať na túto disciplínu. V generálke však zvládol prebehnúť plôtiky bez problémov, tak to šiel skúsiť aj súťažne. So šprintom to nemá zatiaľ veľa spoločného. Takže som v hale nemohol od neho čakať veľké veci a tie sa ani nekonali. Čas v úvodnom behu 11,59 s ma sklamal, ale Matúš skutočne nevedel, čo má od tejto disciplíny čakať. Nástrah je na nej viac, ako dosť. Už v druhej sérii stlačil čas na 11,19 s, čo je slušný progres. Už sa bude na prekážkach Matúš iba zlepšovať a v hale by mal tento rok behať hlboko, hlboko pod jedenásť, ideálne pod 10,50 s. Prekážky majú ten efekt, že potrebujete rýchlosť na ich hladké zdolávanie, ale zároveň tréningom prekážok tú rýchlosť aj získavate. Volá sa to double win a my ním nepohrdneme.

Sklamaný bol chalan akiste po behu na 600 m. Tu mal akiste cieľ vyhrať a bežať s prehľadom pod 1:50 min. Nebolo z toho ani jedno, ani druhé. Najmä – Matúš bežal v kŕči, absolútne sa nesústredil na techniku behu, ako mu stále pripomínam. Možno si tiež myslel, že sa bude opakovať jeho suverenita z minulého roku, keď valcoval ako najmladší žiak. Teraz už má chalan proti sebe súperov ročníka 2007 a je v kategórii mladšieho žiactva. Dostal riadnu príučku. V poslednom kole na 600 m už predviedol iba odovzdaný výkon a podľahol súperom, ktorým by podliehať asi nemal. Časom 1:51,27 min si síce v tento deň štvrtý raz zlepšil osobný rekord, ale to je iba veľmi, veľmi tenká náplasť. Budúci víkend Matúš na súťaž nepôjde, vo februári potom bude opäť najmä testovať rýchlosť.

No a striedavo ma potešili, nepotešili naše dve začínajúce ekipácke žabky Hanka Hladíková a Alica Vavricová. Obe sú veľmi, ale ozaj veľmi pomalé a s tým musíme niečo robiť. Menej vypuklé je to u Hanky, ktorá sa na tréningoch prezentuje v istých individuálnych cvičeniach rýchlou prácou členkov a ja už teraz viem, že pomalá nebude. Skôr sa musí učiť poriadnemu bežeckému kroku – a to najmä v šprintoch. Tie dve nedeľňajšie šesťdesiatky boli takmer identické – 10,27 a 10,26 s. Jednoznačný cieľ je samozrejme pod desať, čo bude, verím, čoskoro. Potom budú u Hanky ďalšie ciele 🙂 Alicka je ešte dva razy pomalšia, ako Hanka. Ani u nej to asi nebude tým, že by mala pomalé členky. Alica je vysoká baba s dlhými nohami. Oboch rodičov má pomerne vysokých, bude to gazela. Vysoké deti nie sú nejaké frekvenčné, skôr pociťujú dlhé nohy ako svoj hendikep. Chce to čas, aby pochopili, ako svoju vysokú postavu rozbehnúť a potom udržať v rýchlom tempe. Som optimista. Alici v tento deň nepomohlo ani to, že si zabudla tretry a krátke nohavice. Ona si zvykne občas čo to zabúdať, napokon, nie je v našej skupine sama. Nejako som to neriešil a tešil som sa skôr z toho, že si Alic preteky evidentne užíva. Na začiatku bola táto baba taká sivá myška, nevýrazná, bojazlivá… a nechcela chodiť na súťaže. Bála sa neúspechu. Teraz? Celkom iná Alica! Je to veselá kopa, rada sa jaší, čím má k sebe dobrého parťáka Matúša. Celkovo Alica a Hanka zapasujú úplne skvele do našej partie. Ešte, aby som neopomenul tie Alicine (ne)časy na šesťdesiat metrov – v prvej sérii 11,02, v druhej 11,11 s. Ciele? Asi podobné, ako u Hanky, ale musím rátať s tým, že bude mať na kratších väčší problém.

A potom prišli najkrajšie chvíle na nedeľnej súťaži. Konečne som po dlhom čase bol spokojný, ak nie nadšený. Príliš som teda babám pred behmi na 600 m neveril. Úprimne, trochu mi už liezli na nervy. Som zvyknutý, že Timka, Matúš a proste moji pretekári už sa vedia na súťažiach pohybovať, majú zvládnutú rutinu, vedia, čo majú robiť. Hanka a najmä Alica stále niekde odbiehali, stále sa učia. Je to úplne pochopiteľné, akurát ja musím každú chvíľu kontrolovať tie dve, čo robia a najmä ako robia. Učia sa však rýchlo. A bežali skvele!!!

Hanka na štarte 600 m vyzerala, že by sa jej krvi nedorezali. Myslel som, že Hanka, ako tam tak stojí vážna a vyplašená, nepredvedie na tých troch kolách nič významné. A ona, baba jedna, vyrazila po štarte dopredu ako šelma. Prvé kolo predvádzala hale Elán svoj ladný bežecký krok, ktorý ma minulý rok definitívne presvedčil, že by som Hanku mohol vziať do ekipy. Pravda, tempo, ktoré nahodila, bolo prirýchle a vedel som, že časom musí Hanka zvoľniť. V druhom kole sa pred ňu dostali tri súperky, ale Hanka sa aj tak držala a do cieľa dobehla v novom osobnom maxime 2:06,93 min. Mýlil som si Hankin pokoj a rozvahu na štarte so strachom a pasivitou. Tak, ako si kpt. kkt. Andrej Danko myslí, že si mýlime jeho dobrotu s hlúposťou. Hanba mi, Hanka práveže predviedla veľmi, veľmi sebavedomý výkon a určite podala stopercentný a bojovný výkon, okorenený ozaj krásnym časom.

Kým Hanka pred súťažou už disponovala osobným maximom 2:08 min, ktorý ju radil do najrýchlejšieho rozbehu, Alicke chýbal výkon. Ešte 600ku nebežala a tak bola v skupine dievčat v treťom behu. Netušil som, čo môžem od Alice čakať. Ale tá bola nadšená z Hanky a povedala mi tajomstvo – ona bude bežať tak isto. Nuž som bol zvedavý, čo sa bude diať. A diali sa veci. Alica sa trhla na začiatku tak neuveriteľne, že jej tlieskalo v hale množstvo nezainteresovaných ľudí a povzbudzovalo ju. Ozaj epický beh, ako z nejakého filmu. Prvá dvojstovka za 36 sekúnd, to ma podvihovalo a premýšľal som, či sa po takom úvode Alica nedoplazí do cieľa po štyroch. Prirodzene, postupne spomaľovala a spomaľovala. A obzerala sa, ale súperky boli v nedohľadne. Sama systémom štart – cieľ dobehla a to na poslednej päťdesiatke predviedla krásny finiš, ktorý jej vyniesol úvodný osobný rekord 2:11,66 min. Ak by bežala v spoločnom behu s Hankou, bolo by to veru ešte lepšie. Takto pod vplyvom okolností som bol nadšený, že sa mi v ekipe opäť objavili dve takéto šikovné baby. Tie majú svoje vzory Mišku a Timku priamo pod nosom a okrem behania ich už najnovšie sprevádzajú aj do studených zimných kúpeľov v sude, ktorý máme pri dráhe. Dobrovoľne, nadšene, nie z donútenia 🙂 Výborne, budú mať tuhý korienok. Alicina babka bola nadšená z výkonu svojej vnučky a dedko poznamenal, že v ich rodine ešte nikto nikdy nič na súťaži nevyhral (teda, dúfam, že to takto povedal). A síce Alica nevyhrala, ale zato svoj rozbeh áno. To na začiatku azda stačí 🙂 Ja len zhrniem, že Hanka Hladíková dobehla na 600 m celkovo štvrtá, Alicka ôsma.

Jakub Valachovič