Ďalšia ekipáčka odchádza. Pár slov k tomu…

Malacky (26. 2. 2020). Tréner Vladimír Handl napísal nedávno krátku správu – Timea Morávková, ktorá začala v našej skupine trénovať len minulý týždeň, zabehla na 200m slušných 27,80s. A mne nezostáva nič iné, než to vysvetliť, keďže Timea bola vyše tri roky spájaná s našou skupinou.

Mnohí ste si to všimli, viacero ľudí mi hneď písalo a tak som sa rozhodol to dať von, než aby som viedol osobnú korešpondenciu o tej istej téme vo viacerých vláknach. Donedávna naša dorastenka Timea Morávková vymenila skupinu a mne nezostáva nič iné, než to akceptovať. Pár poznámok si však neodpustím.

 

Nepôjdem do detailov, hoci pre mňa osobne to detaily nie sú a do veľkej miery v nich vidím tento výsledok. Môžem na rovinu a bez okolkov povedať, že ma odchod Timei mrzí. A to najmä ľudsky, lebo som si k nej pomerne rýchlo vytvoril veľmi osobný vzťah. Lebo ja som typ človeka, ktorý sťažka vie trénovať mládež bez toho, aby mal osobný vzťah ku svojim pretekárom. A tiež som ju vnímal ako nerozlučnú partnerku s Miškou Salayovou. Realita ale bola zrejme iná a dnes ma veľmi mrzia určité veci. Mohol som ich ovplyvniť? Nepochybne áno! Ak by som ich však bol ovplyvnil, ničil by som to, na čom budujem svoje know how atletickej skupiny. A to sa skladá z týchto bodov:

1.) Roztrhám sa pre teba a venujem ti kus svojho osobného času a priestoru. Na oplátku chcem férový prístup a chcem, aby si ty postupoval alebo postupovala tak isto.

2.) Som ochotný načúvať tvojim strastiam a návrhom, no nemysli si, že mi budeš kecať ty alebo ktokoľvek iný do mojej práce.

3.) Ak chceš trénovať s nami, ale nie si ochotný urobiť pre to maximum, nuž nerob to, ale nečakaj, že budem robiť pre teba prvé a posledné ja! Tvoje miesto bude tam, kde si ho zaslúžiš. Vždy môžeš robiť pomocníka a podieľať sa na úspechoch druhých.

Iným slovom, kamaráti buďme, ale dlhy si plaťme. Kde fungujú pravidlá, tam bude poriadok a tam môže viesť cesta k úspechu.

Vraví sa, že do športu demokracia nepatrí. Demokracia je vôľa väčšiny. Zatiaľ si však nemyslím, že môže šesť hráčov volejbalu dirigovať svojho jedného kouča a viesť útok tak, ako si to myslia oni. Ja nie som v športe demokrat. Som vyslovený autoritán, nech s tým počíta každý, kto u mňa bude chcieť skúsiť robiť atletiku ozaj naplno. Kto nie – platí bod tri – môžem sa zahrať aj na demokrata potom mi môžu rodičia riadiť súťažný harmonogram, môžu mi zverenci určiť, kedy prídu na tréning a podobne. Len nemôžu čakať, že za výsledok týchto pretekárov ponesiem akúkoľvek zodpovednosť. Takýchto ľudí iba strpím, ale príliš o nich nestojím. Myslím, že mnoho trénerov v mojom okolí sú vyložení demokrati, ktorí sú radi, že majú koho trénovať. Ja zase radšej nebudem mať nikoho, než aby som viedol denný tábor.

Sklamaný som z toho, že mi Timea nedokázala povedať pravdu, hoc by bola akákoľvek. Vysvetlenia mi boli podané zo strany rodiča. A tie nepovažujem dodnes za relevantné, lebo som sa do posledného okamihu nedozvedel, o čo vlastne malo ísť. Som presvedčený, že bol problém v tých troch bodoch hore. Lebo tieto tri body Timea poznala a vedela, že sa môže podľa nich riadiť. Tuším, že proste časom zistila, že takto ona atletiku robiť nechce. Vysvetlenie, že za všetko môžem ja, bez konkrétneho upresnenia, proste neberiem. Takúto situáciu už som zažil s inými rodičmi, takže nič nové. Timea odišla bez vysvetlenia, ktoré by som si od nej zaslúžil. Je to študentka na strednej škole, čoskoro dospelá baba. Ani v tomto prípade však nič nové, lebo takúto jednu babu už som v skupine mal, ktorá mi nedokázala povedať pravdu. Keď si na ňu zmyslím, tak nech slúži Timei ku cti, že si aspoň nevymýšľala od buka a nerobila zo mňa idiota.

Je len správne, že odišla, hoci tak urobila v dobe, keď som to, úprimne, neočakával. Posledným zárezom bol podľa môjho názoru fakt, že som sa už dávnejšie rozhodol rezignovať na halové súťaže počas tejto sezóny. Timejka nemala dobrý posledný polrok. V lete ju trápili drobné, avšak aj tak nepríjemné svalové zranenia, v októbri si vyvrtla v Tatrách členok, v novembri bola chorá, začiatkom januára si nesplnila svoje povinnosti behať aj na lyžovačke. Tých vecí bolo viac, vymenoval som iba tie podstatné. Z toho dôvodu som si povedal, že halu Timea jednoducho nepôjde a rozhodnutie zmením iba vtedy, ak by mala zázračne vo februári formu ako bič. Ona na to asi trochu vsádzala a bolo mi jasné, že do haly ísť chce. Ja som už vopred vedel, že tú formu mať nebude, keďže skladba tréningov, ktoré trénovala, nezodpovedala rýchlostnej príprave a ladeniu na preteky. Naopak – po dlhom čase som sa ozaj rázne rozhodol meniť jej bežecký krok, ktorý má stále nedostatočný. Prekopávanie techniky vždy bolí a človek musí byť osobnosť, aby chápal, že keď sa mení technika, tak výkony majú stopku. Napriek tomu som v januári konečne spokojne konštatoval, že to dievča vydržalo po dlhom čase ozaj celý mesiac poctivo na sebe pracovať. Bol som spokojný a mal som dobrý pocit. Bol to dobrý reštart, ale rozhodnutie nezúčastňovať sa halových súťaží u mňa trvalo. Takže asi práve preto vtedy prišiel koniec.

A tak sa dostala baba v podstate z minúty na minútu k druhému trénerovi, kde sa trénujú šprinty a skoky. Tým pádom sa dostala na preteky v hale ešte v ten istý týždeň. Jej súťažný štart mal v nedeľu aj pre mňa jedno pozitívum. Na základe výsledku na majstrovstvách Slovenska žien môžem spokojne tvrdiť, že nebola na zlej ceste. Dvojstovka za 27,80 s by ma inak absolútne nezaujímala, keďže o 21 stotín bežala svižnejšie už pred rokom a pol, ešte ako žiačka. Ale teraz bežala nevyladená, z prípravy, ktorú nemožno nazvať prípravou rýchlostnou, ako som už vyššie spomínal. Môj cieľ pravda bol, aby v týchto dňoch prešla voľne do aeróbnej, kondičnej prípravy vrátane tatranského kempu, pričom by však rýchlosť vo svojej neotesanej podobe zostala v našom harmonograme. V apríli by bola schopná dvojstovku z toho bežať za 27 s, ideálne pod. A tu už sa dostávame k postupnosti, keďže dvesto metrov pod 27 sekúnd už môže znamenať štvrťku pod minútu. To bol jeden z cieľov na sezónu. Ďalší osemstovka aspoň za 2:20 min. Vtedy by som bol spokojný a šlo by sa na vyššie méty.

Dvojstovka a dokonca ani štvorstovka nemali byť nikdy u Timei berná minca, keďže som presvedčený o tom, že ona sa nenarodila ako šprintérka. Jej terajší výkon nemá ešte nič spoločné s prechodom k inému trénerovi. Je to čisto výsledok jej a mojej poctivej práce v zimnom období. A ja môžem aspoň z tohto pohľadu spokojne konštatovať, že nalinajkované som to mal dobre a aj výsledné rezy sa príliš nelíšili od náčrtu. V apríli mohla prepisovať osobné maximá. Cez to všetko plne akceptujem, že ona nechce robiť atletiku na vrcholovej úrovni. Už si zvykám, že zanechám pretekárov na celkom slušnej výkonnostnej báze a oni potom skúšajú šťastie tam, kde to ide cestou menšieho odporu a menšieho sebaobetovania sa. Uznávam, že nemôžu byť všetci šampióni. Azda mi nebude nikto vyčítať, že tu hodnotím babu, ktorej som vyše troch rokov venoval vysokú pozornosť a snažil sa, aby dostala, čo má. Ešte bude istý čas profitovať z toho, čo bolo… a potom sa uvidí, kam sa posunula. To už však môj problém nie je a nebude. Mám plné právo povedať k tomu posledné slovo a rovnako, ako svojho času v prípade Švejdovej a Ondroviča, hodnotím ju posledný raz!

V tomto je inak krása atletiky a celého športu. Že na úspech potrebujete výnimočných ľudí. Ak vám niekto bude tvrdiť, že talent vám zaistí všetko, tak to nie je celkom pravda. Lebo stačí mi poznať najlepších šprintérov zo Slovenska a Českej republiky. Viem, že ich tréneri robia atletiku s neskutočnou vášňou a na hranici sebaobetovania sa. A ich zverenci tobôž. Asi nikto nepochybuje, že Volko so Stromšíkom majú kus talentu, ale poznám ich a viem, že sú to rodení profesionáli. Víťazné typy. Ak by nemakali ako kone, nemali by žiadnu šancu proti borcom typu Ujah, Rodgers alebo Coleman. Rád si počkám na typ takéhoto multifunkčného človeka. Ak príde, budem rád. Ak už prišiel a mám ho v skupine, budem o to radšej. Takýto typ možno príde raz za život, preto je mi jasné, že sa v živote ešte s mnohými, ktorí nebudú predstavovať z dlhodobej perspektívy kvalitu, budem musieť rozlúčiť. Čo s mnohými… s väčšinou. Nechcem byť neférový, takže tu musím rovno napísať, že istého takéhoto „blázna“ už som našiel. Kubo Kopiar síce vo svojich začiatkoch vyzeral tak, že atletika je to posledné, čo by v živote mohol robiť, ale opak bol pravdou. Atletika je jeho denná vášeň, dá sa povedať, že popri štúdiu robí iba beh. Kde by bol, ak by dostal od sudičiek ešte aj mieru bežeckého talentu, sa môžem iba domnievať. Radšej to neriešim. Som rád, že Kuba mám napriek všetkým turbulenciám, ktoré v tejto skupine za uplynulý rok prešli, stále pripraveného podávať výkony na hrane. Môže byť vzorom pre veľmi veľké množstvo ľudí. A vzory pri svojej práci ja potrebujem, ako soľ.

Jakub Valachovič