Šesť tipov, kde trénovať a objaviť krásy okresu :)

Malacky (8. 4. 2020). Ako viete, vláda na najbližšie obdobie sviatkov (z môjho pohľadu hlúpych a zbytočných) zaviedla prísnejšie opatrenia pohybu osôb na verejnosti. Je však super, a to kvitujem, že nevypočula hysterické „trubky“. Tých na sociálnych sieťach identifikujete predovšetkým vďaka nálepke „Stay fuck the home“, ktorí by boli azda za to, aby sa ľudia najradšej zakopali na mesiac do atómových krytov.

Máme umožnené športovať, vychádzať do prírody, takže veľká vďaka za krízový štáb tvorený odborníkmi, ktorí vedia, že pohyb je najlepšia voľba na výbornú telesnú obrannú schopnosť. Obmedzil sa však pohyb iba v rámci okresu. Ak ide o necelý týždeň, tak to veru nie je žiadna tragédia. Rozhodol som sa, že na našom webe dám na najbližších šesť dní, počínajúc dneškom, tipy, kam sa môžete vybrať bez toho, aby ste neporušili mimoriadne nariadenie vlády. Okres Malacky je veľmi pestrý a týchto šesť tipov je iba zlomok z všetkého, kam sa u nás dá ísť. Keďže nás čakajú dni voľna a podľa meteorológov aj krásne počasie, rozhodol som sa, že z tých mojich tipov vylúčim chronicky známe miesta, najmä v Malých Karpatoch. Za prvé – Vysokú, Vápennú alebo Skalnatú všetci poznajú, tam už niet veľa priestoru na tipy. Zato niektoré z miest, ktoré nižšie načrtnem, možno nepoznáte. Ak to čítajú tí, ktorí nie sú z nášho okresu, tak si musia počkať a po ukončení prísnejších opatrení môžu niektorý z variantov vyskúšať. Sme bežecká skupina a ja som bežec… nuž tie tipy som poňal tiež bežecky. Stále nechápem, prečo by ľudia mali po prírode chodiť, keď môžu aj behať. Stačilo kecov… poďme na to.

Deň prvý – Jelenia hora, Klokoč, Báborská

Vďaka tomu, že sa toto unikátne, možno najkrajšie miesto v celých Malých Karpatoch sprístupnilo turistickou značkou, tak ho zákonite objavilo a objavuje stále viac ľudí. Nie vždy sem však viedla značka. Ja som objavil Jeleniu horu náhodou, keď som sa vydal túlať sa smerom z Plaveckého Podhradia. Miesto výbehu na Báborskú som sa pustil chodníčkom rovno a dolu a bol som zvedavý, kamže sa dostanem. Objavila sa predo mnou rozsiahla lúka, ktorá má v mape rozličné pomenovania pre jednotlivé jej časti. Najvyššia sa volá Biele hliny a stadiaľto už vidno skalný masív kopca, ktorý nie je úchvatne vysoký (na vrchole iba 415 m), zato sa tu však snúbi učinená krása. Viacero kopčekov nad Plaveckým Mikulášom je porastených borovicami, čím sa dramaticky mení prírodný ráz od väčšinového bukového porastu. Rastie tu úplne iné rastlinstvo, všade sa dvíhajú biele vápencové skaly a ak je príjemne teplo, panuje tu neskutočná pohoda. Tréning začnete chronicky známym, ale krásnym chodníčkom z Plaveckého Podhradia. Modrá vás vedie k hradu a je iba na vás, či si vybehnete aj na samotný Plavecký hrad. Ale oplatí sa, hrad sa rekonštruuje a je z neho vidieť do šíreho sveta. Je však riziko, že tu bude vysoká koncentrácia ľudí. Pokračujete po modrej tentoraz v klesaní pod kopec Báborská. Na tú sa ešte dostanete, ale to až neskôr. Chodník, ktorým som kedysi bežal „naslepo“, je teraz už označený žltou značkou. Je ideál sa ponaťahovať pri rázcestníku vedľa oploteného zdroja pitnej vody Pod Handraškou. Stadiaľto vedie zelená priamo na Jeleniu horu.

Potom je na vás, ako sa popasujete s prudkým a nekompromisným vybiehaním. Buď to fázujte na úseky alebo to dajte v celku. Pri úsekoch sa môže človek kochať krásou v prestávkach. Celý čas bežíte v borovicovom háji, vyššie nastúpi lúka, začnú prvé skaly. Až vybehnete za horizont, otvorí sa vám celý kopec v plnej nádhere. Strmý a úzky chodníček vedie skalným masívom, napravo máte výhľady do vápencového kotla, vľavo tmavé borovice. Toto miesto nie je z hlavnej cesty vidno.

Na Jelenej hore sa vyhrajú aj fotografi, ktorí tu nemôžu skaziť záber. Opustením Jelenej hory sa končí pás borových lesov a nastupuje typickejšia buková flóra. Pripravte sa na ďalšie stúpanie, zelená značka ide stále nahor a už prekonávate výšku 500 m. Dostanete sa na pekný kopček s názvom Javorinka. Odtiaľto je vidieť na ďalší skvost nad Plaveckým Mikulášom – Kršlenicu. Nasleduje dlhšie zbiehanie a zelená nás vedie na rázcestie pod kopec Kubašová. Už máte v nohách solídne stúpanie a tu na vás číha posledná porcia vertikálnych metrov. Dajte sa po červenej a vybehnite na Amonovu lúku. Ak volíte radšej dlhší a menej strmý variant, pokračujte po asfaltovej cestičke a tá vás dovedie na rovnaké miesto. Z lúky vidno na okolité kopce, ak vám ešte nestačilo, vybehnite si v svižnom tempe po červenej aj na blízky vrch Amon a najmä Klokoč, najvyšší bod celej trasy s výškou 661 m. Klokoč nie je iba kopec, ktorý sa vypína kúsok nad trasou červeného chodníka a stojí na ňom drevená kríž s množstvom pribitých klincov od návštevníkov, ale celý hrebeň má rovnomenný názov a je vyhlásený za prírodnú rezerváciu. Pochopíte sami prečo… Tu je načase sa otočiť a ide sa späť do Podhradia. Posledný variant značenej trasy je opäť modrý a chodníček vedie na kopec Báborská.

Vrcholová kóta je ešte skrytá v lese, ale kúsok pod vrcholom je nádherný trávnatý úsek, z ktorého sú skvelé výhľady. Z Báborskej sa zbieha buď po modrej značenej trase a opäť okolo hradu alebo tu vedie ešte krásny chodníček dolu do doliny, ktorá je tiež samá o sebe úchvatná skalnými, krasovými útvarmi. A neprekvapí, že sa tu nachádza mnoho jaskýň. Sem však treba poznať cestičku, takže asi bude lepšie predsa len sa spoľahnúť na modrý chodníček a vrátiť sa do východzieho bodu. Táto túra je pomerne náročná, či už na celkovú kilometráž i porciu výškových metrov. Ale perly v chronologickom poradí Plavecký hrad – Jelenia hora – Klokoč – Báborská vás chytia za srdce.

Deň druhý – Kršlenica, Čierna skala, Starý plášť

Už je to tak, že nad Plaveckým Mikulášom sú asi najkrajšie kopčeky v celých Malých Karpatoch. A že teda konkurenciu majú riadnu – veď aj Vysoká s celým svojím dlhým hrebeňom (ktorý pozná len málo ľudí), Vápenná so skalným prechodom na Mesačnú lúku alebo Záruby s hradom Ostrý kameň sú miesta, prinajmenej konkurencie schopné. Avšak tie sú vykričané a chronicky navštevované. V čase, keď je našim cieľom sa skupinám ľudí vyhnúť, nájdeme menej známe trasy. Kršlenica je však unikát, aký tak ľahko nenájdete. Je to prírodná rezervácia.

Vedie na ňu žltý turistický chodník lesom s mimoriadne ťažkým stúpaním. Dá sa však ísť aj samotným skalným hrebeňom. Ak chcete ozaj behať a iba behať, tak sa dajte po značke. Ideálne sú úseky od značky k značke a s časovou pauzou. Budete mať čo robiť. Ak by ste šli po hrebeni, tak sa pripravte na to, že po úvodnom ťažkom stúpaní lúkou k svätému obrázku, budete musieť prekonať aj závraty. Chodníček miestami treba vyložene hľadať a isté skalné prekážky preliezať.

Trochu to pripomína trasu vo vysokom tatranskom prostredí a aj tu by sa na niektorých miestach reťaze zišli. Zaujímavé je, že sa po určitý čas pohybujete v oplotenom území, kde sa asi zvyknú pásť kozy alebo ovce. Vstup sem je povolený, ale bráničku si treba otvoriť a zavrieť. A treba byť maximálne šetrný k prírode. Cesta na Kršlenicu skalným terénom je nielen krásna, ale aj pomalá. Stojí však za to. Keď dosiahnete drevený kríž (505 m), ste hore a môžete ponaťahovať alebo urobiť posilňovňu s vlastným telom a pritom sa kochať. Ale to je iba začiatok. Po žltej značke teraz budeme pokračovať v stúpaní na Čiernu skalu. Záverečný výbeh som prvý raz v živote absolvoval uprostred zimy, snehu bolo takmer meter a ten stupák som pomenoval ako „schody do neba“. Rovné, tiahle stúpanie dá zabrať, skúste to spraviť vcelku. Na konci je odmena – tiahly vápencový masív, z ktorého vidno blízky Veterlín. Čierna skala má 662 m, bude to najvyšší bod dnešného tréningu. Sranda, že len o meter vyššie, ako včerajší Klokoč. Ak to chcete skúsiť, môžete sa vybrať cestou po Čiernom hrebeni. Ja tam chodím tak, že nebežím z Čiernej skaly priamo, ale vrátim sa po žltej prudkým zbiehaním „schodov do neba“ na križovatku s inou cestou. Kým žltá ide rovno dolu, táto zvážnica ide doľava a konštante mierne stúpa. Dostanete sa opäť tesne pod Čierny hrebeň a voľakde nájdete cestičku, ktorou sa dá na hrebeň dostať. Po hrebeni sa dá krásne labzovať štýlom hore dolu, ako sa na typickú hrebeňovku patrí. Prvý kopec, ktorý je v zozname, je Polámané s výškou 612 m. Nie je ničím výnimočný, ale neskôr to bude zaujímavejšie. Beh po hrebeni má svoje čaro, míňate rozličné skalné útvary, zároveň sa musíte pripraviť na to, že nebežíte turistickým chodníkom, teda bojujete s lístím, popadaným drevom… Súvislým behom kopírujete hrebeň a dostanete sa na ďalšie kopce. Veľmi pekný už je ten s názvom Skala Ostrý kameň, ktorý meria 613 m. Z neho už vidno pred sebou o niečo vyšší bod – Starý plášť (644 m).

Nikdy sa mi nepozdával názov tohto kopca, musím však konštatovať, že vrchol má svoju neopakovateľnú atmosféru. Aj tu sú skaly vyložene na meditáciu, vrchol je trávnatý a kvety, ktoré tu kvitnú, vydávajú omamnú vôňu. Výhľady sú najmä na dvojičku vysokých kopcov Geldek a Jelenec. Zo Starého plášťa vedie strmý zbeh plantážou medvedieho cesnaku na turisticky označený chodník. Tu sa dáte doprava a dorazíte na zámoček Mon Repos, toho času poľovnícke miesto. Je tu aj prameň, môžete dať pauzu na strečing a posilňovňu. Už do kopca nepobežíte. Ale ak by ste si chceli predsa ešte vybehnúť, tak ideálny tip je jaskyňa Deravá skala. Zo zelenej značky, ktorá už vedie asfaltovou cestou, vybehnete krátkym, ale strmým výbehom na miesto, kde občas zvyknú bivakovať ľudia, ktorí chcú stráviť noc na mieste, kde sa našli pozostatky pravekých ľudí. Ide tak aj o historické miesto. Zvyšok cesty vedie popri milom potôčiku Libuša až do Plaveckého Mikuláša. Ďalší náročný tréning vám opäť ukáže perličky v poradí Kršlenica – Čierna skala – Starý plášť – Deravá skala. Je rozhodne o čo stáť.

Deň tretí – Šranek

Tretí deň by sme od kilometrov mali upustiť a ísť pozrieť do borovíc. Konkrétne na Šranecké piesky. Miesto bývalej pieskovne leží v tesnom susedstve so strelnicou vo vojenskom území. Najjednoduchšie sa sem ide cez Studienku a následne Lakšársku Novú Ves, avšak to najbližšie dni nepôjde, keďže touto cestou by ste sa na istý čas dostali do senického okresu (práve Lakšáre). Tak to treba vziať pod horami cez Rohožník a pred Plaveckým Mikulášom odbočiť vľavo. Celý vojenský priestor Záhorie našťastie spadá do okresu Malacky, dobre to tí naši súdruhovia vymysleli. Šranek je úžasná lokalita z niekoľkých dôvodov. Pamätám si, keď mi otec vravel, ako robil istý botanický experiment. V tejto oblasti je množstvo kráterov po cvičnom leteckom bombardovaní. Piesok je všade navôkol. Otec zistil, že na dne alebo svahoch kráterov sa odohrávajú jedinečné prírodné scény. Vzhľadom na polohu krátera rastie rastlinstvo, ktoré je diametrálne odlišné od toho, ktoré nájdete len pár decimetrov v iných miestach. Dôvodom sú podmienky prístupu slnečného svitu. Niekde je kráter prakticky väčšinu dňa v tieni, drží sa tu vlhkosť a je tu podstatne chladnejšie, ako inde. Kým na slnečnej strane rastú až typicky púštne trávy, ktoré dokážu celé dni vydržať bez vody a na sálavom slnku, v tieni sa darí rastlinstvu, ktoré by kúsok ďalej neprežilo ani náhodou. Také dva mikrosvety na jednom štvorcovom metri. Alebo len predstava, že vyprahnutá s horúca púšť leží hneď vedľa drsnej a vlhkej tundry. To je Záhorie – krajina kontrastov a jedinečná. Otec toto pozorovanie chcel zahrnúť do serióznej vedeckej práce, ale potom sa k tomu ďalej nedostal… už si nepamätám prečo.

Mne stačí, že pri rozkluse na Šraneku môžem nechať tenisky vedľa fľaše a stopiek a teoreticky si môžem po okolitých lesoch dať celé kilometre naboso. To je pre mňa vrchol letnej pohody. Aktuálne máme mať pekné, teplé dni, tak by to šlo.

 

Na Šranek sa chodí makať skôr rýchlosť, výbušnosť, sila… Na jednom mieste nájdeme dva blízke protisvahy. Ten kratší využívame na akceleráciu, ten dlhší potom na dynamický výbeh. Cieľ je na kopčeku, kde vedľa seba rastie zo dvadsať nízkych dubov a tvorí mini oázu v pieskovom svete. Voláme to účka – päť ich bude na začiatok stačiť. Je fuk, či budeme merať iba čas výbehu do protisvahu alebo stopneme čas už pred zbehnutím. Je treba sa poriadne ponaťahovať, rýchlostné veci v pieskoch už nie sú sranda, svaly musia celkom inak pracovať, ako pri aeróbnych behoch v kopcoch. Po ťažobných prácach zostali v zemi diery, z ktorých vyrazila na povrch voda. Vznikli tak na malom priestore unikátne jazierka, kde je na začiatku leta živo. Najmä tisíce malých žubrienok tu objavuje začiatok života. Voda síce nikam neodteká, ale nie je špinavá, za pekných dní sa na jej hladine odráža modrá obloha. Náš obľúbený tréning sú štarty z vody.

Keď si človek vlezie po krik do vody a na pokyn má vyraziť prudko z jazierka a ešte svoj výbeh zakončiť šprintom do desaťmetrového pieskového kopčeka, je to fajn spôsob, ako skombinovať silu s rýchlosťou. Najmä je to však o sile, voda a hlboký piesok vám neumožňujú vyvinúť dva razy oslnivý šprint. Zabavili sme sa, poďme si máknuť. Kúsok ďalej využijeme strmý a dlhý svah, na ktorého úpätí bude cieľ. Začneme ešte pred ďalším vodným „dielom“ – mláka spodnej vody, ktorá na šírku meria cez 20 metrov a voda vám siaha po kolená. Tréning začne prebehnutím vody, dvíhame kolená a pracujeme aktívne rukami. Keď prekonáme vodnú nástrahu, okamžite začína ťažký výbeh do kopca, ktorý má zhruba prevýšenie dvadsať metrov. Na jeho vrchole máme výhľad na celú strelnicu, ktorá je väčšinou piesková, porastená nízkou trávou a kde tu stojí osamelá borovica alebo dub.

Ak chceme kombinovať, a my chceme, dolu ideme odrazmi. Z kopca desať skok či už štýlom po jednej nohe alebo po striedavo ľavou-pravou – je fuk. Odrazy sú potrebné, bežci by ich mali robiť často. Ťažko povedať, či už je čas na to, aby sa človek v apríli máčal… Na Šraneku sa dá ale trénovať aj bez vody, hoci s tou vodou je to omnoho zaujímavejšie.

Deň štvrtý Čertove skaly

Opäť to strihneme do Malých Karpát. Zo Sološnickej doliny sa vydáme červenou turistickou značkou smer Veľká Vápenná. Pozor, je sobota, takže na Vápennej bude rušno. Vrcholu, hoci je krásny, sa vyhneme. Po náročnom stúpaní, ktoré nám poriadne roztiahne pľúca využijeme priestor na Skalách pod Malou Vápennou, ktoré ležia takmer vo výške 400 metrov. Je tu niekoľko úchvatných miest na fotenie, na trávnatých lúčkach dáme strečing, prípadne posilňovňu s vlastným telom. Môžeme vidieť strmý svah a skalné masívy Malej Vápennej. Kedysi tadiaľto viedol turistický chodník, ale keďže viedol cez chránené vtáčie územie, prekreslili ho a teraz sa chodí na Vápennú lesom.

 

Pokračujeme a musíme trafiť chodníček, ktorý nás povedie popod skalné steny. Nesmieme ísť ďalej po červenej, nejdeme ani hore po bývalej červenej na Malú Vápennú, volíme zlatú strednú cestu, ktorá je nenápadná a posiata kameňmi. O chvíľu to však skončí a pred nami sa tiahne úzky lesný chodníček. Stúpanie na lúku pod Veľkou Vápennou zdarne zvládneme aj súvislým tempom, na lúke môžeme chvíľu rozjímať.

Cestička vedie ďalej miernym stúpaním až na Mesačnú lúku. Toto je najvyššia poloha, akú dosiahneme, zhruba 650 m. Tam sa chvíľu pustíme po značke, zbiehame po lúke a môžeme sa napiť pri prameni. Zbehneme do sedla Uhliská a musíme trafiť odbočku doľava. Nepustíme sa dolu do Plaveckého Podhradia, ale snažíme sa napojiť na žltú značku, ktorá vedie z Veľkej Vápennej do Plaveckého Podhradia. Stále zbiehame, ale musíme trafiť odbočku (dosť nenápadnú) doľava, asi sedemsto metrov pod Červenicou. O chvíľu sa dostanete na prekrásne miesto Čertových skál. Pripomína to tu trochu Jeleniu horu, ale ozaj iba trochu. Skalné masívy dotvárajú kolorit Čertovej doliny. Na protiľahlom svahu sa týčia bralá pod Veľkou Vápennou, je to skvelé miesto. Teraz už iba klesáme do ústia Čertovej doliny.

Na záver nás čaká epický beh po krásnych podhorských lúkach, ktoré sa rozprestierajú medzi Sološnicou a Podhradím. V zime som tu behal aj na bežkách, je to paráda v každom ročnom období. Teraz na jar budú lúky zakvitnuté, tráva ešte nízka.

Lúkami sa dostaneme opäť do Sološnice, k autu môžeme dobehnúť buď po červenej, ako sme prišli alebo bočným chodníkom okolo starého lomu. Je to fuk, tréning ako lusk máme za sebou, najkrajšie miesta sú v tomto poradí – Skaly pod Malou Vápennou, Lúka pod Vápennou, Mesačná lúka, Čertove skaly.

Deň piaty – Tri stodôlky

Máme nedeľu. Ďalší krásny karanténový deň. Ak bude krásne, ľudí to vyženie na frekventované miesta. Malé Karpaty však majú svoje zákutia, ktoré málokto pozná. Jedným takýmto miestom je aj oblasť Troch stodôlok. Ide o tri skalné útvary pod Vysokou. K tým sa síce nedostaneme, ale zato vybehneme na niektoré blízke, unikátne kopce. Z Vývratu sa nepoberieme po modrej, ako všetci, na Vysokú, ale zamierime doľava smerom do Baďurskej doliny. Včas ale meníme smer a ideme za závorou rovno. Pri senníku sa pustíme úzkym a nenápadným chodníčkom na prvý skvelý kopček – starý Kuchynský hrad. Výbehy po vrstevnicových chodníčkoch patria k najkrajším, aké v Karpatoch môžeme nájsť. Ak chceme vybehnúť až k samotnému hradu, musíme v jeden moment opustiť chodníček a vydať sa „durch“ trávnatým svahom. Na najvyššom kopci, ktorý máme v dohľade nájdeme základy starého hradu, je to čarovné miesto. S Kubom Kopiarom tu zvykneme praktizovať aj kratučké, zato však ostré šprinty do svahu, ktorý je viac, ako strmý. Všade sú tu strmé svahy.

Keď sa tu porozhliadneme, vydáme sa opäť chodníčkom. Ten nás vedie priamo k Trom stodôlkam. Tu sa musíme zorientovať a nebežať doprava, to by sme sa dostali pod Vysokú a do Baďurskej doliny. My sa dáme rovno a pri kŕmidle pre zvieratá odbočíme doprava. Musíme si všímať kopec, ktorý je však výrazne viditeľný vpravo. To je Zámok, učinený klenot. Opäť tu môžeme nájsť chodníček, ktorý celý masív obchádza, ak však chceme vybehnúť hore, musíme si to švihnúť po kameňoch, úbočí porastenom zakrpatenými dubmi. Na pohľad tu rastie málo vegetácie, pripomína mi to tu olivové háje v Španielsku.

Sú to však duby, sem tam buky. Pôda je vraj kyslá a tak tu je úplne iná flóra, ako kdekoľvek inde. Na vrchole Zámku rastú dokonca brezy, čo ma prekvapuje, keďže ich mám zafixované ako stromy, ktoré obľubujú chladnejšie a vlhkejšie miesta. Tieto kopce sú skôr suchšie a teplejšie. Paradox nad paradox. Vrchol Zámku poskytuje pekné výhľady, nachádzame sa vo výške 559 metrov a vyššie už dnes nepôjdeme. Ak chceme, môžeme sa zo Zámku pustiť ešte kúsok chodníčkom severovýchodne na blízky kopec, ktorý volám Biela. Je o niečo nižší, ako Zámok, ale aj tu sa dá uplatniť záverečný svižný výbeh na jej vrchol.

Potom sa porúčame späť, minieme Zámok a ide sa späť na rázcestie Troch stodôlok. Vedie odtiaľto aj chodníček priamo na Vysokú, tam však bude asi veľa ľudí, tak tam nejdeme. Miesto toho zabočíme doprava a bežíme intenzívny výbeh na Ostrú skalu. Je to nápadná, hoci malá skalka, v blízkom okolí najvyšší bod. Je tu krásne, svahy, duby, skaly. Chodníčkom sa nepustíme dolu, ale odbočíme ešte doprava, kde už sa jasne črtajú kontúry Bučkovej. Podobne čarokrásny kopec, ako Zámok, musíme zdolať rovnako, ako všetky ostatné. Najprv chodníčkom po vrstevnici, v závere však kolmo na svah. A makáme, dáme si za cieľ vydržať až na vrchol v svižnom tempe.

Trochu sa za nami práši, kamienky odlietavajú na strany, človek doslova cíti sálavé teplo z rozpáleného kamenistého podložia. Na vrchole je krásne, rastie tu pár maličkých borovíc a vidno nielen susedný Zámok, ale aj Vysokú a blízky kopec Prístodolok. Bučková je zhruba rovnako vysoká, ako Zámok, meria však 545 m. Inak je to takmer verná kópia Zámku, dvojičky. Z Bučkovej máme viac možností, ako dolu, na Vývrat. Volíme chodníček označený červenými šipkami a prebiehame nádhernými dubovými porastami. Bežíme po machových kobercoch a užívame si nádheru teplého dňa. Cestička nás dovedie na lesnú cestu, po ktorej ideme doľava späť na Vývrat. Je vysoko pravdepodobné, že v tejto časti natrafíme iba na lesnú zver. Sem sa príliš nechodí a to je veľmi dobre. Najkrajšie miesta, pre zopakovanie, navštevujeme v tomto poradí – Kuchynský hrad, Tri stodôlky, Zámok, Bučková.

Deň šiesty – Hasprunský okruh

No a posledný deň karantény sa opäť vrátime dolu. Odvezieme sa do Studienky a na kraji dediny pri bývalých štátnych majetkoch necháme auto. Miestny turisti tu vyznačili štyri rozličné okruhy, ktoré vedú po rozsiahlych borovicových lesoch a blízkych osadách. Moja srdcovka je proklamovaný okruh 23 km, avšak ten žiaľ vedie aj mimo okresu, najmä cez osadu Šišuláky a Horné valy. Je málo pravdepodobné, že tu stretneme policajtov, ale ako som povedal, dávam sem tipy z nášho okresu, nuž to dodržím. Zvolíme teda na úvod trasu Hasprunskej dvadsiatky. Tá až po rázcestie Hraničný kameň kopíruje trasu červene značky, to jest Záhoráckej magistrály zo Závodu do Senice. Bežíme smer Závod a môžeme si vybrať, či súvislo alebo fartlekom. My radi využívame turistické značky ako záchytné body a radi kombinujeme štýl značka klus/značka svižne. Občas sa človek pekne popáli, značka nie a nie prísť a vy bojujete z plných síl. Postupne míňate rozsiahle, krásne lúky pri Studienke.

Typický výbeh po záhoráckych boroch – tu piesková pláň, inde nádherný borovicový les s machovým podložím, cez koruny stromov presvitajú slnečné lúče. Občas máte problém, piesok je potvora, inde sa cestička mení ma pevnú a zrazu sa človeku beží o dva levely lepšie. Pri Hraničnom kameni nepokračujeme po červenej na Závod, ale bežíme zhruba dva kilometre po asfaltke. Vbiehame do osady Nivky. V svižnom tempe pokračujeme po bielych šípkach s typickým červeným označením H20 ďalej. Na križovatkách tu často narazíme na storočné duby so svätými obrázkami. Postupne sa ráz lesa mení, cítite vlhkosť, vôňu medvedieho cesnaku a borovice striedajú vŕby, brezy, jelše… Neklamný znak, že sa blížime k najkrajšiemu potoku na Záhorí, možno celoslovenskému unikátu – Rudave. Tá tečie pieskovými podložiami a vytvára zlatistú žilu v borovicových porastoch. Má cez sto meandrov, jej brehy sú lužné, o kúsok ďalej už je typická borová vegetácia. Všetko vonia. K Rudave sa dostávame nenápadným kľukatým chodníkom cez obrovské pole medvedieho cesnaku, treba si dať pozor. Chodníček nás dovedie až k samotnému potoku, chodník sa následne kľukatí podľa koryta, kde tu vám do cesty vojde prírodná prekážka v podobe spadnutého stromu. Tu to nie je na svižný beh, kluskajte a užívajte si okolie. Takto sa dostanete k druhej osade s názvom Tančiboky. Príliš dlho sa tu človek nezdrží, prebehne okolo pár malých domčekov alebo chát a opäť je v lese. Nasleduje pasáž lesom okolo rybníka, tu sa dá opäť pridať do tempa. Dobiehame do osady Holbičky a pokračujeme popri kravskom pasienku rovno smer Studienka. Následne je na nás, či si predĺžime trasu a budeme aj naďalej sledovať značku H20, ktorá už sa teraz spojila aj s H50 a H10. Ak hej, musíme prebehnúť hlavnú cestu a prebehnúť osadou Sojáky. Následne chodníček vedie dokonca mostíkmi ponad Rudavu, je výhoda, že z jari ešte lúky nie sú porastené vysokou trávou. Treba však rátať s tým, že toto sú luhy a občas sa vám postaví do cesty brod. Ďalší mostík a definitívne Rudavu opúšťate, lebo vbiehate do poslednej osady Juríkovci.

 

 

Stadiaľ už značky vedú k Hasprunskému rybníku a do obce. Ak chcete kratší variant, cez hlavnú cestu neprebehnete, ale orientujete sa doľava lesom, kde tušíte blízke lúky. Typické pre okolie Studienky. A dostanete sa k zaparkovanému autu smerom od lesa, čo je asi žiaduce vzhľadom k nariadeniam hygienikov. Variant cez Sojáky a Juríky počíta s tým, že ešte asi kilometer sa budete motať po Studienke a ja osobne po dedinách medzi ľuďmi nerád behám v každom čase, či už je mimoriadna situácia alebo nie je. Je to na vás.

Je len super, že s tým zákazom vychádzania to vláda nesilila do zbytočného extrému a umožnila nám pokračovať v tréningoch. Využime to, ale buďme zodpovední.

Jakub Valachovič