Ekipa šliape ako stroj – tešíme sa, čo príde :)

Malacky (25. 4. 2020). Je to už niekoľko týždňov, čo nielen do športového, ale celkom bežného života zasiahol koronavírus z Ázie. Ja mám na to celé všeobecne konštantný názor a je pozoruhodné, ako tí, ktorí na začiatku hystericky prikazovali všetkým vôkol, aby sa zabarikádovali doma ako počas Bitky o Britániu, teraz zdieľajú teórie, ako je to celé iba obrovský podvod elít. O debiloch, s prepáčením, sa tu nebudem však rozpisovať. Skúsim zhodnotiť uplynulé obdobie a načrtnem vlastnú víziu, ako to asi celé bude vyzerať.

Jednu vec však napíšem hneď na úvod zostra. Pandémia, akú si nikto nepamätáme, mala mnoho pozitívnych nábojov. Momentálne v našej ekipe panuje skvelá nálada a všetkých nás spája spoločný cieľ. Žiadne intrigy ani neukojené potreby vlastného ega nás nevyrušujú a užívame si každú spoločnú chvíľu. Pred pár týždňami som pritom nenašiel odvahu, aby som dal dokopy celú skupinu a šlo sa trénovať niekam spoločne do terénu.

Tak sa ukázal prvý obrovský benefit epidémie – so svojimi ratolesťami museli začať trénovať rodičia. Dva-tri týždne to bolo celé iba o plánoch cez internet, rodičia s deťmi buď behali alebo oprašovali bicykle a užívali si pobyt na čerstvom vzduchu. Ekipári pritom zbierali kilometre v lesoch, kopcoch a na lúkach. Táto interakcia rodič – pretekár je super vec. Iné je, ak rodič mudruje iba na základe domnienok a iné, ak sa občas podieľa na športovej príprave svojho dieťaťa. Ja som práve v tomto čase pochopil, že rodič nemusí byť nutne iba nechcený element, ktorý často celú prácu zmetie zo stola pre svoje vlastné ambície alebo pre odmietnutie poznania, že jeho dieťa zase nie je až také úžasné, ako sa domnieval.

Miške Salayovej posledné dva mesiace konečne začali veci vychádzať. Mala pár veľkých, šťastných okamihov, ktoré sme načasovali takmer dokonale. Bez toho, aby sme to vedeli – nebol to um, bola to náhoda. Ale po poslednom polroku sa už konečne mohlo usmiať šťastie aj na nás. Azda… 😀 Po prvé, stihli sme s Miškou absolvovať potrebné fyzioterapeutické vyšetrenia, ktoré mali za cieľ odhaliť príčinu jej bolesti v kolene. Stihli sme navštíviť doktorku Denisu Mertl v Púchove v čase, keď už pandémia vírusu začínala desiť Európu. Dostala vložky do tenisiek a potrebné rady. Stihli sme vyšetrenie u doktora Mareka Vaňa, stihli sme navštíviť Miroslava Dlhoša v bratislavskom centre Rehabilica, do posledných chvíľ Miška prechádzala starostlivosťou u našej malackej fyzioterapeutky Dany Sadovskej. A doslova a do písmena sme stihli deadline u doktorky Any Mality, v ktorej ordinácii Miška chodila na elektroterapiu a liečbu magnetom. V piatok 20. marca bola jej rehabilitačná ambulancia posledný raz otvorená pred tým, ako ju museli (ako jednu z úplne posledných) zavrieť pre rozšírenie pandémie aj na Slovensku. Miška tak stihla všetko pred niečím, čo ľudia nazývali „umŕtvením krajiny“. To bolo ohromné šťastie, na nasledujúce týždne by návšteva u odborníkov nebola možná. Všetkým týmto ľuďom, ktorých tu spomínam, patrí z našej strany veľká vďaka.

Takto sa Miška mohla už začiatkom apríla vydať na svoje prvé, ľahké klusy po lesoch v blízkosti Kostolišťa. Jej tréningy boli vítanou možnosťou aj pre jej rodičov, ktorí ju sprevádzali na bicykloch a tešili sa, že vlaňajšia dvojnásobná slovenská šampiónka zo žiačok na 800 m opäť ľahko behá. Bez bolesti. Miška dostala odporúčanie prvé týždne prípravy zapájať aj ľahké cyklistické jazdy v kopčekoch. Nuž sme išli na spevnené karpatské cesty. Ja som sa trochu priečil, keďže bicykel zásadne odmietam, ako prvok prípravy (dobrých) bežcov. Ale ako rehabilitačný prostriedok – budiš! Asi to pomohlo, Miška začala zapájať aj bežecké kopce v ľahkých tempách. Prevýšenie na začiatku nečinilo ani 300 metrov, no postupne sme sa dostali cez métu 500, ba aj 800 výškových metrov. Koleno drží. V lesoch už dokázala Salayka behať súvislé tempo okolo 5 min/km. Je zrejmé, že progres ide rýchlejšie, ako som čakal (ale u nej to tak býva) a tak prvé rýchlostné tréningy s ňou nemusím začať robiť koncom mája, ale o mesiac skôr. V máji by sme sa,ak všetko pôjde dobre, mali v druhej polovici mesiaca dostať aj na dráhu a začať rovinky v tretrách. Dovtedy nás čakajú odrazy, výbehy, účka, frekvenčné drily a iné prípravné cvičenia pre rýchlosť v teréne, najmä na pieskových pláňach, ale i karpatských lúkach a svahoch. Pre pandémiu máme veľa, veľa času.

Miška sa popri tréningoch učí, zvláda aj online vyučovanie, má dobré známky, a pripravuje sa na prijímacie konanie na strednú školu. Isto – nevýhoda je, že sa nedostaneme do sauny, ani do bazéna. Zato však chodíme takmer po každom tréningu plávať do ešte stále studených jazier a nádrží v okolí. Nestrávime tam penzum času, ale studená voda pôsobí na unavené svaly blahodarne, to nie je nič nové pod slnkom. Miška má navyše možnosť akého-takého plávania aj u seba doma, vrátane sauny. Popri behoch taktiež musí doma cvičiť balančné zostavy na nestabilných plochách, vrátane cvičenia s lanom (SM) a dýchacie prvky, ktoré ju učila pani Sadovská. Program má ozaj bohatý. A budeme trochu hnusní – ale tá pandémia má prirodzene ešte jeden žiaduci efekt. Miškine súperky musia chtiac-nechtiac „stáť“ tiež, čo sa súťažnej anabázy týka. Takže naša čoskoro pätnásťročná ekipáčka by mohla už počas letných prázdnin opäť byť konkurencieschopná. A práve v letných mesiacoch by sa malo začať súťažiť už na dráhe.

Pozor – toto som si vycucal z prsta, nerobil som žiadny štatistický prieskum. Ani na to nemám čas. Stačí mi zdravý rozum – keďže očakávané katastrofy, aké predpovedali odborníci ešte v marci, sa nekonajú. Nechcem zľahčovať podstatu vírusu (tie plné chodby pacientov na ventilátoroch v N.Y. a Bergame budia hrôzu), ale napríklad verím tomu, že s teplejším počasím sa bude jeho sila strácať. Nakazených obyvateľov Slovenska bolo podľa môjho názoru aj tak nepomerne viac, ako uvádzajú štatistiky – a to sa netýka iba Slovenska. Na prelome apríla a mája sa opäť otvárajú vonkajšie športoviská, čoskoro bude možné trénovať aj vo väčších skupinách. A hoci čakám, že športové a kultúrne podujatia dostanú zelenú až ako posledné, stihne sa to ešte počas letných prázdnin. Preto pripravujem ekipu na to, že už v júli budeme chodiť na kontrolné preteky. Pokiaľ ich budú Břeclaváci robiť, vždy radi prídeme a navštívime našich moravských priateľov. Ak by mi to nevyšlo, tak budem akiste iniciovať u kamarátov z Jablonice myšlienku víkendových súťažných stretnutí, na ktorých budeme neoficiálne súťažiť na krátkych a stredných tratiach. Je jedno, kde… u nás v Malackách, v Gbeloch, V Jablonici, v Skalici… Kto má chuť pracovať a robiť (a to v Jablonici majú), tak si nájde čas aj spôsob, ako využiť aj túto, navonok mŕtvu sezónu.

Činia sa aj ostatní ekipári. Jediný člen našej grupy, u ktorého je zrejmé, že ho pandémia bolestivo zasiahla, je Jakub Kopiar. Stihol so mnou absolvovať ešte fantastické týždňové sústredenie vo Vysokých Tatrách. Tu sme mali tiež obrovské šťastie, keď sme presne trafili posledný týždeň, kedy sa ešte dali využívať hotely, welnesy a reštaurácie. V prvé dni kempu sme stihli vybehnúť na horské chaty – Zbojníčku a Térynu, deň nato obe zavreli nariadením vlády. Náš penzión Furkotka bol v posledných dňoch nášho pobytu ľudoprázdny, boli sme jediní hostia, mali sme full servis. Posledný večer nám riaditeľ penziónu navaril luxusnú večeru iba pre nás a nechal nás u seba aj v noci zo soboty na nedeľu, keď už Štrbské Pleso pripomínalo vyľudnenú oblasť pri meste Černobyľ. Patrí mu naša neskonalá vďaka! Stihli sme v Tatrách penzum kilometrov, výškových metrov, ale porobili sme aj kilometre na vyprázdnených bežkárskych tratiach, na ktorých už okrem nás skoro nikto netrénoval. Tatry stíchli, ľudia sa ukryli a my sme mali naše hory skoro pre seba, navyše s týždňovými vysokými teplotami a slnečnými lúčmi.

Kubo tak nadobudol veľmi solídnu aeróbnu vytrvalosť. A nestratila sa ani jeho tempová stránka, veď deň pred Tatrami zbehol osobný rekord na cestnej desiatke pod 32:20. Mrzieť nás mohol očakávaný fakt – presunutie populárneho pražského Sportissimo polmaratónu z marca na september. Kuba to však nejako nevyrušilo (ako napokon nič v živote) a povedal, že aspoň bude mať viac času na prípravu. Po návrate z Tatier sme sa pustili do prípravy s víziou, že žiadnu víziu vlastne nemáme. Ešte je otázne, či Kubo stihne majstrovstvá Slovenska do 23 rokov. Ak by sa konali teraz, mal by šancu na dobrý výsledok. Tento týždeň opáčil na bežeckých okruhoch v stredisku Pezinská Baba päť krát tri kilometre (v skutočnosti 2,8 km – avšak s kopcami) za 9:40 – 9:15 – 9:15 – 9:08 – 9:12. To tu v živote nebehal, osobné maximum som mal uňho poznačené na úrovni 9:40 min. Dnes, v sobotu, prebehol súťažnú trať šaštínskej sedemnástky v boroviciach a dúbravách za 59:39 min. Bez úvodných a záverečných kratučkých pasáží po betóne, inak by čas asi tesne presiahol hodinu. To je výborný výsledok, bez súperov. Kubovi je však často fuk, či má súperov, dokáže zbehnúť súťažný výkon aj na tréningu 🙂 Tak Kubo bude asi celé leto trénovať takýmto štýlom, kombinovať tempové behy, fartleky s rýchlymi a výbušnými pasážami. Do toho pridáme aj na pieskoch odrazy a šprinty, na dráhu však Kubo asi nepôjde. Republikové dvadsaťtrojky asi nebudú a ak budú, strácajú pre nás prioritu. Naopak, Kubo by mal skúsiť bežať na septembrovom polmaratóne v Prahe. Tam som stopercentne presvedčený, že sa pobeží (nech nekecám – tak na 95 percent) a tak má význam sa sústrediť na pevný cieľ. U Salayky sa to týka majstrovstiev Slovenska žiačok v Trnave a tiež medzištátneho stretnutia žiačok v Znojme.

Obrovskú radosť mám aj z Laury Holickej (roč. 2008), ktorá sa už vrátila k systematickému trénovaniu po dlhej, predlhej chorobe. Tvorí najmä dvojku s Miškou, spoločne aj cvičia balančky a dýchačky. A behajú. Laura sa dostáva do takého módu, že jej nerobí problém prebehnúť aj dvanásť kilometrov s prevýšením cez 600 m. Vidno ešte stále obrovský deficit, ktorý nastal pri štrnástich mesiacoch ničnerobenia a lietania po nemocniciach. Ale vo februári prakticky ešte nedokázala behať bez toho, aby si nedržala čelo (stále cítila šklbavú bolesť pri miernych odrazoch). Teraz sa vracia do tempa, bojuje občas s technikou (tam sa žiaľ dosť zhoršila), ale disponuje fajn vytrvalosťou a ja som zvedavý, ako na tom bude rýchlostne. Neplánoval som s ňou v roku 2020 ani jedny preteky, takže ma môže prekvapiť iba pozitívne.

Matúš Bachratý (roč. 2008) sa dostáva do kategórie mladšieho žiactva, v ktorej o nič nejde. Keďže naši drahí činovníci na SAZe na čele s komisiou mládeže zrušili majstrovstvá Slovenska mladšieho žiactva, táto veková kategória nemá svoje vrcholy. Nič to, tento rok by sa to tak či onak nestíhalo. A je nám to celkom fuk… Matúš stabilne beháva veľmi dobre, občas podobne, ako Laura, pyskujem na jeho technické nedokonalosti. Najmä zabúda na prácu rúk a vysadzuje panvu, avšak dokáže behať celé kilometre v tempe pod 5 min/km a ešte sa pri tom jašiť. Úžasný typ 🙂 Počas najťažších týždňov aktívne trénoval pod patronátom jeho maminy, ktorá raz nešťastne spadla pritom aj z bicykla. Rodičia nasadzovali doslova vlastné zdravie 🙂 Našťastie sa to zaobišlo iba s odreninami, nič vážne. Matúšovi by sa šikol do skupiny nejaký chalan – bežec. Avšak zatiaľ s ním neplechy stváram ja sám a kto ma pozná, tak vie, že sa dokážem celkom hravo naladiť do detského módu. Matúš to dokáže oceniť 🙂

No a dve babenky Hanka Hladíková a Alica Vavricová na záver. Tam tiež patrí velikánsky kus zásluh rodičom. Nielen preto, že baby sú na svoj vek nadpriemerne inteligentné a sú to väčšie osobnosti, ako mnohé iné baby v podstatne staršom veku, ale rodičia s nimi pracovali aj počas prvých ťažkých „korona-týždňov“. Hlavne sa to prejavilo u Hanky, ktorá dokáže behať s neuveriteľnou ľahkosťou. S ňou to bude „ťažké“, ona bude typ, ktorá nebude vedieť povedať, že nevládze a bude chcieť stále viac a viac. Je to usmiate a milé dievčatko, ktoré si užíva pri behu každý kilometer. Jej spoločné behy s tatkom Marekom urobili svoje, Hanka sa dokonca zlepšila aj v technike a ozaj je na ňu občas radosť pozrieť. Práve jej rodičia mi na začiatku vraveli, že Hanka nemá športovú povahu (je úplne nekonfliktná, možno až submisívna), ale na pretekoch v hale už dokázala, že si dokáže so súperkami urobiť poriadok. Vyzerá to, že nám rastie ďalší talentík do ekipy, ktorá vždy mala dobrých bežcov a bežkyne. A bude mať. Alicka Vavricová sa občas javí, že je z mäkšieho cesta, ale efekt skupiny nepustí a Alica sa časom zocelí. Už tak urobila kusisko práce. Žiaľ, evidentne ju začiatkom jari prepadla silná alergia – v istých fázach proste neudýchala ani džogingové tempo a pri nádychu v nej pískalo, ako v plyšovej hračke. Teraz je ťažké sa objednávať k alergiológom, ale po tomto období to bude jedna z prvých vecí, ktorú budeme s Alickou riešiť. Našťastie, jej babka je lekárka, takže zatiaľ dostala medikamenty, ktoré jej dokážu pred tréningom účinne pomôcť.

Vlastne si nemáme absolútne na čo sťažovať. Napredujeme a užívame si každý jeden deň. A dni sú teraz ozaj krásne. Sme veľkí, až obrovskí optimisti a bárs by tento rok ani žiadne preteky neboli, po tej mizérii, ktorá nás postihla v závere roka 2019, nemôžeme obdobie mesiacov 2020 považovať za stratené.

Jakub Valachovič