Ekipa už začína vzhliadať k začiatkom súťaží

Malacky (11. 6. 2020). Ak to pôjde dobre, v júli by sme to mohli spustiť. Hovorím tu o pretekoch, ktoré naša ekipa posledné obdobie zažívala skôr pomenej. Všetko je ale stále neisté, netušíme, kam a ako…, nuž naša ekipa trénuje v prísne tréningovom móde, tretry sú odložené a aj stopky používam len vo výnimočných prípadoch.

Či pre koronavírus alebo aj bez neho… pretekov si naša skupina ozaj tento rok užila iba minimum. Miška sa borila s problémami, o ktorých som už inde písal ( https://www.ekipa.sk/2020/03/02/z-puchova-nesieme-pozitivne-spravy/) a za pochodu sme hľadali príčiny a riešenia. Kubo nevyhľadával preteky, keďže v zimnom období sme sa zamerali na hrubý objem vytrvalosti a sily a nevyladenému mu boli zbytočné akékoľvek súťaže. Našej detskej ekipe sa ešte v hale podarilo zbehnúť pár pekných výkonov. Treba hneď skraja spomenúť, že bolo minimum pretekov a tak treba aj k výsledkom z tohto pohľadu pristupovať a neglorifikovať ich. Matúš Bachratý zaknihoval pekný čas na 1500 m (5:10,18 min), s ktorým priebežne okupuje druhé miesto v atletických tabuľkách mladších žiakov, Hanka Hladíková si časom 3:47,21 min z behu na 1000 m stanovila prvé miesto v tabuľke najmladších žiačok, v rovnakej kategórii Alica Vavricová je stále priebežne druhá na dvoch kilometroch časom 8:36,29 min. V súčasnosti práve táto malá ekipa vyzerá na dráhe aj mimo nej veľmi, veľmi dobre a je celkom zrejmé, že na súťaži by si boli schopní svoje osobné maximá s prehľadom vylepšiť. Ale že by mi na tom nejako dva razy záležalo? Ani nie…

Miška Salayová počas korona-prestávky (inak som si všimol, že slovom korona sa začína už nejeden terminu-technicus a možno naň časom zareaguje aj slovník slovenského jazyka) dokázala výrazne zapracovať na svojich problémoch s telom. Dokonca absolvovala kondičnú prípravu v mesiacoch apríl a máj. Nebol som s jej kondičným stavom celkom spokojný a ani nie som. Tých pár mesiacov bez behania, navyše doplnených s problémami so železom, spravili svoje. Jej vytrvalostné schopnosti sú momentálne prakticky nedostatočné aj pre osemstovkárku, nehovoriac o bežkyni na dlhšie vzdialenosti. Svoje možno robia aj ďalšie telesné zmeny, ktoré u nej nastávajú. Ako sa vraví, baba zoženštieva – za čas, ktorý nevypĺňala tréningmi jej trochu narástol zadok a zväčšili sa jej stehná. Žiadna tragédia to nie je, na svoju výšku 170 cm si stále drží dostačujúcich 50 kilogramov. Ale treba veriť, že s narastajúcim pohybom a záťažou si bude udržiavať stabilnú váhu, keďže toto sú determinanty, ktoré maximálnym spôsobom ovplyvňujú výkon na stredných a dlhých tratiach.

Čo jej kleslo len menej, to sú jej rýchlostné a silové vlastnosti. Nárast objemu v stehnách možno využiť na aktívnejšiu prácu s činkou a ostatnými pomôckami na rozvoj sily. V činkárni trávi Miška zhruba polhodinu po každom tréningu, leg-pressy, podrepy, plyometriu, mŕtve ťahy a výpady zvláda s adekvátnymi závažiami na výbornú. Dá sa očakávať, že tuk na nohách sa časom prekonvertuje na svalovinu, čím ešte Miška pridá trochu na svojej telesnej hmotnosti. Zostáva dúfať, že to nebude nič dramatické a s pokračujúcou prípravou jej bude výkonnosť narastať. Nie všetko však vieme ovplyvniť. Jedno však vieme, v príprave (bielych) bežcov sú činka a maximálna rýchlosť ešte stále značne podceňovaný tréningový prvok a iba bezduché kopírovanie afrického tréningu neprinesie vždy ovocie. To za tých dvadsať rokov, čo sa pohybujem v atletike, už vidím…

Momentálne sa na tréningoch vyhráme ostošesť. Inšpirujeme sa mnohými cvičeniami z dielne profíkov, či už atlétov alebo trénerov, ktorí zaisťujú prípravu hráčov amerického futbalu – a sú to rýdzo silové, koordinačné, rýchlostné a prekážkové cvičenia. Mišku stále občas pobolieva koleno, tak s ňou, žiaľ, zatiaľ nejdem do výdatnejších amortizačných preskokov, odrazov, drepov – prosto neskáčeme. Čoho má dostatok, to sú návštevy u fyzioterapeutky, ktorá jej vždy naordinuje nejaké nové cvičenia. Najnovšie skúšajú mobilizovať bedrá pomocou kineziológie tak, aby sa ešte viac uľahčilo tomu nešťastnému kolenu, ktoré riešime už prakticky od jesene 2019. Otvárajú sa už vnútorné bazény a welnesy, tak začneme aktívnejšie aj plávať. A preteky?… Je to stále v rovine úvah. Od polovice júna by mohla Miška začať behať aj v tretrách, ale pomerne vážne premýšľam nad tým, či jej prípravu na malých prekážkach, rebríkoch, kužeľoch, jednoručkách a plných loptách ešte predsa len neposuniem až na koniec júna a tretry nezačneme používať až v júli. Kam sa ponáhľať v tejto sezóne nula? Stopky vytiahnem iba občas, aj to Miška beháva úseky v rámci dynamického záveru na osemdesiat percent svojho maxima, kto jest v submaximálnej rýchlosti. Pekne v teniskách.

Čo ma mrzí je, že bude musieť zrejme toto leto oželieť prípravu na pieskoch (jednu z mojich najobľúbenejších činností). Tá jej neprospieva práve vzhľadom na pretrvávajúci problém s pravou nohou. Miška teraz potrebuje behať na pevnom a rovnom podklade, prípadne aj po mäkších a piesčitých povrchoch, ale stále s oporou ortopedických vložiek v teniskách. Jedna zo zásadných vecí, ktorou „trápim“ atlétov, teda beh na boso po rozličných povrchoch, musí Salayka tento rok asi oželieť. Pevne verím, že budúci rok si to bosé behanie užije dosýta, lebo za iných okolností je bosé behanie nadmieru prínosný prvok tréningu.

So súťažami to je taktiež otázne. Plánoval som s Miškou chodiť v júli na tradičné atletické stredy do Břeclavi. Síce mi ľudia vraveli, že som blázon, lebo v júli sa ešte „určite nebude súťažiť“, ale toho som sa nebál. Bol som si istý, že preteky budú a celá tá pandémia bola o dosť nafúknutejšia, ako by si bola zasluhovala. Len som nerátal, že národné atletické zväzy, a to ako slovenský, tak aj ten český, predvedú vysokú formu zadubenosti. A tá sa prejavuje tým, že dotyční chcú postíhať všetko, čo doteraz muselo ležať „úhorom“. Tak Česi natlačili májové a júnové termíny súťaží do júla a augusta, čím zrejme tie stredajšie kontrolné mítingy vypadnú (nič to nie je v porovnaní so Slovákmi, ktorí natlačili všetko z mája a júna do septembra…) a je možné (hoci nepravdepodobné), že nenájdem pre Mišku cez prázdniny preteky, na ktorých by si prakticky iba „zatrénovala naostro“ v tretrách. Zatiaľ iba rýchlostné veci… do stredných tratí sa možno tento rok ani nedostane. Možno využijeme víkendové cestné súťaže na Záhorí a na Morave na postupné testovanie si síl na tratiach od 600 do 1500 m. Prím ale bude hrať rýchlosť. Jednoznačne!

Nedá mi nespomenúť aj Salaykino enormné pracovné nasadenie. Že budem mať v skupine samých špičkových atlétov, s ktorými budem chodiť po majstrovstvách sveta, to sú iba sny. Bližšia realita je taká, že tu budem mať ľudí, ktorí pre svoj šport spravia maximum. Ako hlása motto na základnej škole v Borskom svätom Jure „Urobte, čo najviac, na mieste, kde sa nachádzate a prostriedkami, aké k tomu máte k dispozícii“. Neviem… nejak takto to tam stálo a azda to tam stále je… A ja som si to zapamätal a myslím na to každý deň, keď zase iba počúvam všade naokolo, ako sa nič nedá robiť a ako niečo nejde. Miška je asi prvá ekipáčka, ktorá funguje podľa mojich prísnych predstáv. Už som pred ňou trénoval pár dievčat, ale rozdiel medzi prístupom k atletike z ich strany a z jej, je v pomere sto ku jednej. A to aj ony vedeli na tréningoch zabrať, ale žiaľ, nikdy nepochopili, čo to ozaj znamená, oddať sa cieľu a obetovať sa. Z Miškinej strany prakticky nepoznám klamstvo, výhovorky… a pritom si baba dokáže presadiť svoje. Občas sa aj trochu nezhodneme. Ale to neprekáža… Celkom by ma potešilo, ak by toto dievčatko, vlastne už mladá dáma, schladilo tých, ktorí vravia – Miška je krasotinka, tá ti bude behať za chlapcami a na tvoju atletiku sa zvysoka vieš čo… A ja na to vždy vravím, že to tak môže skončiť. Ale musím veriť, že to dá. A že pekné dievčatá môžu behávať aj stredné a dlhé trate. Má pätnásť, čaká ju stredná škola. Zatiaľ funguje v režime profesionálneho prístupu. Po Kopiarovi je to iba druhá členka tejto skupiny, na ktorú sa môžem takmer stopercentne spoľahnúť, že niečo spraví. Ešte je skoro v jej prípade kričať, nuž si ešte chvíľu počkám, než svoje ódy ešte vygradujem do výšok.

S Miškou sa na tréningoch „zvezie“ aj Laura Holická, naša mladšia žiačka. Tej som už na začiatku roka predikoval, že preteky pre ňu tento rok budú pasé a to sa aj potvrdzuje. Už je Laura niekde úplne inde, ako v marci, avšak teraz vidím, že bude potrebovať nie polrok, ale možno ešte celý ďalší rok, ak sa chce dostať do nejakej adekvátnej pozície spred choroby (a že to bola dlhá pauza – ktorá trvala skoro 14 mesiacov). Stačí, že trénuje veľa vecí s Miškou a je s nami… Nič viac od toho momentálne nečakám. Baby Hanka a Alicka sú menšie a tie musím neraz krotiť. Nepotrebujú dlhé pauzy, okamžite sú „ready“ na ďalšie cvičenia. Postupne ich hodlám zapojiť do procesov fyzioterapie k pani Sadovskej, lebo najmä u Hanky bude veľa roboty. Baby aj Matúš sa lepšia veľmi výrazne. Zvlášť som zvedavý práve na Hanku a Alicku. Je to tretia dievčenská dvojička, ktorú takto trénujem. Mal som už dve, ale vždy jedna z tých dvoch bola lepšia a druhá skôr do počtu… v tomto prípade zatiaľ neviem, ktorá je lepšia… a je to fuk. Obe sú zhruba vyrovnané, nadšené a dobre sa s nimi pracuje. A sú to také kamošky, že sa dokážu ešte aj počas behu vzájomne povzbudiť.

 

 

Jakub Kopiar sa zrejme vyhne dráhovým pretekom. Síce sme na začiatku roka súhlasili s hosťovaním za Lokomotivu Břeclav v prvej lige, ale to sme netušili, ako sa celá sezóna zmení. Plán pre Kuba zostáva polmaratón v Prahe, ktorý sa presunul z marca na september. Tým pádom odsúvame bokom všetko dráhové, Kubo nebude participovať ani na desiatke, ani na päťke, ani na žiadnych dráhových majstrovstvách Slovenska. Najnovšie máme informáciu, že prvá česká liga sa z obligátnych štyroch kôl zredukovala na tri kolá a vypadol beh na desať kilometrov. Tým pádom pre Kuba, ktorý teraz vyhľadáva dlhšie trate, už dráha prestáva mať zmysel úplne. Našťastie, pre mimoriadnu situáciu sa tento rok z českej prvej ligy ani nepostupuje, ani nezostupuje, takže kluby môžu „v pohode“ oželieť legionárov zo zahraničia.

Chalan absolvoval počas uplynulých dvoch mesiacov niekoľko samostatných tréningových testov, ktoré ukázali lepšie i slabšie výkony. Súťažnú prax začne asi uplatňovať v júli, vo výhľade máme preteky v našej obľúbenej Novej Lhote na úpätí Bielych Karpát. Tak sme si to naplánovali a tak to aj budeme dodržiavať. K našej ekipe sa nedávno opäť pripojil náš niekdajší člen Ján Matúš, ktorý si chce budovať kondíciu na triatlon. Tak robí garde najmä Kubovi a keď sa dá, spoločne trénujú. Profit by z toho mal byť pre všetky strany.

Uvidíme, čo budúcnosť prinesie, zatiaľ zostávame optimisti a veríme, že v tom krátkom súťažnom období, ktoré nás čaká, ukážu naši ekipáci, že túto skupinu tvoria dobrí bežci. Ako v minulosti, tak aj teraz 🙂

Jakub Valachovič