Ekipa žije :) A na Horňácku to potvrdila!

Nová Lhota (11. 7. 2020). Už aj naša ekipa sa predstavila na pretekoch. Zatiaľ to sú, na rozjazd, menšie dedinské preteky na ceste, ale netreba sa nikam ponáhľať. Najmä tento rok, keď nie je isté, čo sa všetko ešte pritrafí v súvislosti s nákazou koronavírusom z Ázie. Na prvé preteky sme mali výsledky aj výkony veľmi slušné a to nás povzbudilo do ďalšej práce.

Keď som v apríli písal, že v júli sa všetci zídeme v Novej Lhote na nádhernom Horňácku, aj s detskými kategóriami, mnoho ľudí neverilo. To vrcholila pandémia a zdalo sa, že ešte dlho budeme izolovaní jeden od druhého. Napokon mi moje prognózy vyšli takmer dokonale. K úplnej spokojnosti by bolo aj krásne, teplé počasie. V Novej Lhote pod úpätiami Bielych Karpát pršalo a bolo chladno. Nič to, využil to neskôr Kubo Kopiar, ale počas detských behov to prekážalo.

Výdatne aj pršalo, po strmých cestách Novej Lhoty stekali prúdy vody. Hanka Hladíková a Alicka Vavricová sú v tejto sezóne posledným rokom najmladšie žiačky. O rok sa posunú do kategórie mladšieho žiactva. Obe začali v závere minulého roka trénovať aj vo veľkej ekipe (hoci občas chodia aj na detské tréningy) a je vidno, že ich to obrovsky nakoplo.

Svoje kvality potvrdzovali aj v Novej Lhote. Na štarte sa chúlilo pod štartovým a zároveň cieľovým oblúkom okrem našich ešte ďalších desať dievčat. Celkom dosť vzhľadom na podmienky, aké panovali. Päťstovka je v Novej Lhote v podstate najprv prudko do kopca a potom sa do cieľa zbieha prudko z kopca. Beží sa po návrší nad kultúrnym domom. Na štarte som si všímal zaujímavú, hoc nie výnimočnú situáciu. Nervóznych a premotivovaných rodičov, ktorí neustále svojim ratolestiam niečo radili, dohovárali, motivovali ich… Čo ja viem… podľa mňa kontraproduktívne. Rodičia našich dievčatiek stáli pri štarte tiež, ale nejako baby neznervózňovali. Ja som ešte tak „zo srandy“ pošepol Paľovi Vavricovi – Pali, načo sú všetci nervózni, keď aj tak vyhrajú naše baby? On sa smial. A na počudovanie… naše baby vyhrali 🙂

Hanka Hladíková viedla vláčik pretekárok do kopca. Tam mala ešte dosť pary, napokon, minulý týždeň absolvovala s tatkom a celou rodinou turistické pochody Malou Fatrou. Ako poznám Hanku, určite si dala poriadne do tela a tata ju dva razy nešetril 🙂 Bolo vidno, že išla akiste z únavy najmä pri záverečnom zbiehaní z kopčeka ku kulturáku. Tam jej nohy už nešli tak svižne, naopak – Alica s nami absolvovala viac rýchlostných vecí a z kopca jej to šlo náramne. Ešte sto metrov pred cieľom naše dve žabky vcelku jasne viedli pred zvyškom poľa, ale v závere „vädnúcu“ Hanku riadne prehnala šikovná Simonka Jurigová z Kyjova. A veru ešte pár metrov a naša babuľka by bola tretia. Ale zabojovala statočne a baby mali zo svojho výsledku obrovskú radosť. Alica Vavricová sa stala vôbec prvou detskou víťazkou tohtoročnej (značne skrátenej) edície detských behov v rámci Moravsko-slovenského bežeckého pohára. Ich časy v porovnaní s vlaňajškom neobstáli, zrejme aj konkurencia bola v Novej Lhote slabšia, ale isto niečo spravilo aj nepriaznivé a chladné počasie. Uvidíme na ďalších podujatiach.

Dievčatká si potom na hodinku vydýchli a ešte sa postavili na štart behu junioriek a dorasteniek. Tam už ich čakal beh na tisíc metrov a Hanka sa naň aj viac tešila 🙂 Počasie sa trošiliiiinku zlepšilo, menej pršalo, ale stále to nebolo nič závideniahodné. Kolo, ktoré dievčatká bežali pred hodinou, si teraz mali zopakovať dva razy po sebe.

Brali to ako tréning a tak to aj bolo. Hanka aj Alica boli akiste najmladšie pretekárky v tejto vekovej kategórii. Prvé kolo bežali obe opatrne, nikam sa netlačili a my sme ich ani nehnali. V druhom kole obe zistili, že dokážu ešte zabrať a začali sa vzďaľovať svojim súperom a súperkám (tu behajú chlapci aj dievčatá spoločne). Hanka dokonca finišovala ako tretie dievča celkovo, Alicka ako piate. Najmä Alica sa výrazne šetrila, lebo v závere mala zo všetkých najkrajší a najživší finiš. Hanka štartovala vo vekovej kategórii dorasteniek a vyhrala ju, keďže dve baby pred ňou súťažili v juniorkách. Alica sa umiestnila v juniorkách tretia. Obe tak po druhý raz za jeden deň vystúpili na stupne pre víťazky, čo som ja osobne nečakal 🙂

A bol to u nich deň paradoxov. Tie dievčatká ešte tak dobre nepoznám. Zatiaľ vidím, že Hanka je rýchlejšia a nad Alicou dominuje na kratších tratiach (vrátane šprintov). A predsa to bola Alica, ktorá Hanku zdolala v kratšej disciplíne a naopak, Hanka porazila Alicu na dlhšej. Ešte ma asi obe rôznorodo prekvapia. Základ je, že obe sú podobne vyrovnané, obe si navzájom pomáhajú, obe si fandia. Pritom obe sú nejakým spôsobom odlišné, obe sú však osobnosti, obe inteligentné a okrem atletiky majú aj iné záujmy (čo môže byť rovnako výhoda, ako nevýhoda). Základ, a to si cením najviac, ani jedna nemá tendencie závidieť druhej, intrigovať a vyvolávať rozbroje. Takéto niečo v skupine nepotrebujem.

Štart mužskej kategórie už nebol poznamenaný dažďom. Počasie sa umúdrilo, už bolo iba chladno a z pahorkov Bielych Karpát stúpala k nebu para. Toto počasie presne vyhovovalo Jakubovi Kopiarovi, ktorý onedlho oslávi 21 rokov. Plán bol zrejmý – predčiť traťové maximum, ktoré som v Novej Lhote bežal ja v roku 2016. Vtedy boli horúčavy, zato ja ich mám rád. Kubo už menej, jeho obľúbené počasie prišlo ako na zavolanie. Naviac mal proti sebe aj zdatných súperov, väčšinou však slovenského razenia. Bežal náš externý člen Ján Matúš, ktorý s Kubom trénuje v rámci triatlonovej prípravy. Bol tu aj nevyspytateľný a zlepšujúci sa Tomáš Skala zo Senice. Z moravskej strany bolo zaujímavé meno Jan Karafiát, tradičný Kubov rival prakticky od žiackych kategórií, či už v kyjovskom a neskôr v hodonínskom drese. Kubo plnil moje pokyny ako hodinky, od začiatku šiel dopredu a nedbal súperov, toto mali byť jeho preteky a on mal diktovať ich scenár.

A bolo sa rozhodne na čo dívať. Ak ja som mal čas cez 16 minút, tak Kubo v ideálnom prípade mal začať prvé zo štyroch kôl (1250 m) pod štyri minúty. To sa dialo, úvodný čas 3:52 min bol super. Ale to bol iba začiatok. Kubo však bežal veľmi dobre, do svahu dupal energicky do kolien, zo svahu naťahoval krok, aby dokázal ušetriť každú sekundu k dobru. V podstate každý okruh mal pod 4 minúty. A výborne bežal Tomáš Skala, ktorý zrejme pod vedením trénera Rudolfa Roučku chytil druhý dych. Takto som ja osobne Toma behať ešte nevidel. Hoci Kopiar bežal fantasticky, on zaostával iba necelých sto metrov. Dosť na to, aby sa Kopiar cítil bezpečne v čele, ale čas, ktorý obaja pokúšali, sa otriasal v základoch. Kubo aj Tomáš v predposlednom kole trochu zvoľnili (psychologický efekt, nič nové), no do posledného búšili ako šelmy. Kubo mal dostatočný náskok a keď sa zjavil v mojom zornom poli, vedel som, že traťový rekord neprekoná iba vtedy, ak začne zemetrasenie a pred ním sa otvorí v ceste diera. A to sa bežne na Horňácku nestáva. Kubo prefrčal cez cieľ v expresnom čase 15:44 min. Až ma zamrzelo, že môj starý „traťák“ zmazal takto suverénne, akoby to bol čas, ktorý nemal žiadnu hodnotu. Je fakt, že uplynulé roky (až na rok 2012, vtedy pršalo, ale nebola zima) tu panovali skutočné letné horúčavy, asfalt sa topil. Môj traťový rekord to asi ovplyvnilo, hoci o mne je známe, že milujem letné behy na sálavom slnku v pieskoch. Tu je report zo spomínaného obdobia, a je celkom zaujímavý: https://www.ekipa.sk/2016/07/10/opat-sme-prepisovali-novu-lhotu/

Kubo musel byť spokojný. Jeho výkon je potvrdením dobrej práce, ktorú vykonáva a potvrdzuje aj tréningové časy. Z vlastných skúseností viem, že ak som ja behal v N. Lhote časy k 16. minútam, bol som schopný na dráhe behať päťku pod 15:30 min. Zhruba 40 sekúnd na dráhe sa dá pripočítať k dobru oproti kopčekom v Lhote. Kubo prekonal môj čas o 24 sekúnd, ale neznamená to, že by mal teraz bežať päťku na dráhe za 15:04 min. Skôr si myslím, že by to nezbehol, aj vzhľadom na priaznivejšie klimatické podmienky, aké mal, oproti mne. Jeho a môj čas sú však už natoľko vzdialené, že to treba rešpektovať. Pod 15:20 by asi Kopiar na dráhe šiel. Žiaľ, tento rok na to neprídeme, keďže Kubo dráhu úplne vynecháva a sústredí sa na… Na čo? No ak korona nezaútočí znova, tak ho skúsim ešte prihlásiť na republikový šampionát v polmaratóne v Bratislave. Po zrušení pražského Sportissimo polmaratónu to bude asi jediná šanca pretaviť svoju prácu do pozitívneho výsledku. Víťazný čas Kuba musí povzbudiť, posilniť a pritom ho udržať v maximálnej miere skromnosti.

Jeden čas znamená iba čiastkový úspech a netreba ho glorifikovať. Na rozdiel od niektorých iných traťových maxím, tento má určite svoj cveng. Lebo si trúfnem na 95 percent povedať, že za tých jedenásť rokov sa trať nemenila a od roku 2016, čo tu bol traťák zbehnutý, sa na 99 percent nemenila (to jedno percento si vždy nechávam v zálohe). Niektoré preteky menia svoje trate zhruba raz za tri roky a potom sa na nich behajú traťové maximá de facto každý rok. Ich výpovedná hodnota sa však rovná odmocnenej nule. Tu aspoň obaja vieme, na čom sme. Kubo teraz zase určitý čas na preteky nepôjde, ale v lete určite ešte niekam zavíta.

Jakub Valachovič