Matúš konečne na pretekoch, Hanka víťazne!

Plavecký Mikuláš (25. 7. 2020). Iba s dvojicou ekipákov som sa vydal v sobotu 25. júla do Plaveckého Mikuláša. Azda najmalebnejšia obec na Záhorí, zásluhou očarujúcej kulisy strmých karpatských kopcov, ktoré ju obklopujú, žila v tento deň siedmym ročníkom Malokarpatského krosu.

Ten názov je mierne zavádzajúci. Azda ma riaditeľka pretekov Lenka Kubisová nezavraždí, no ja som pomerne prieberčivý v pojmoch. Kros je beh na trávnatých plochách alebo poliach, poprípade s prekážkami… beh v horskom prostredí už sa za kros nepovažuje. A ten názov môže byť mätúci aj v prípade detských kategórií, ktoré sa bez výnimky odohrávajú na asfaltovej ceste v obci. Rozhodne však nenavrhujem meniť názov akcie 🙂

Hlavný beh nás tento rok nezaujímal. Ani náš elitný mužský bežec Jakub Kopiar neprišiel do Plaveckého Mikuláša, keďže sme zmenili pred septembrom taktiku. Namiesto pravidelných víkendových pretekov volíme súťaž tak raz, dvakrát do mesiaca. Kubo si to napokon sám vyžiadal, vraj mu tento systém prípravy viac vyhovuje. A ja osobne nie som proti. Najbližší štart zrejme Kubo teda absolvuje o dva týždne vo Vnorovoch na cestnej desiatke.

Nepriviedol som ani Mišku Salayovú, ktorá nemohla prísť z viacerých dôvodov. Ten najzásadnejší je, že ju po úvodných tréningoch v tretrách pobolieva pravá noha v okolí lýtka. Naša fyzioterapeutka Danka Sadovská sa toho času lieči po úraze v kúpeľoch v Čechách a tak sme v týždni zbehli za inou odborníčkou Aďou Gábovou. Tá si vzala Mišku do parády a zhodnotila bolesť ako presilenie svalového úponu. To nie je nič také hrôzostrašné. Tento týždeň sme predovšetkým z tohto dôvodu neboli na dráhe ani raz. Problémov je však viacero. Miška mala už na jeseň výrazný nedostatok železa, a v súčinnosti s výpadkom na vyše dva mesiace pre boľavé koleno sa prepadla výkonnostne tak, že sa z toho len pomaly zviecha.

Je nanajvýš pozitívne, že od apríla opäť trénuje a najmä v rýchlosti a sile urobila výrazný pokrok. Dá sa povedať, že sa zhruba dostáva na úroveň spred roka, päťdesiatky už behá k 6,30 s, významne sa zlepšila v dynamike a sile, zásluhou neustálych cvičení s lanami, gumami, balančnými pomôckami, frekvenčnými rebríkmi, prekážkami, činkami… Netuším, aké môže mať Miška predpoklady do budúcnosti, no vzhľadom na to, ako pomaly sa dostáva späť najmä v oblasti vytrvalosti, asi z nej zrovna výstavná vytrvalkyňa nebude. S tým som ani nerátal, ale teraz práve z toho dôvodu bazírujem, aby mala táto atlétka penzum rýchlostnej prípravy – pokiaľ by mala skončiť v budúcnosti na stredných tratiach. Neuspokojivé parametre i problém so svalom nás teraz donútili viac sa zamerať posledný týždeň na vytrvalosť. Bolo len otázkou času, kedy k tomu pristúpim, hoci… je to iba taký vetrík pred búrkou. Ozajstný vytrvalostný boom ju čaká na jeseň. A ja pevne verím, že tentoraz, keď sme odhalili, prečo ju tie kolená tak boleli… absolvuje celú tatranskú prípravu k mojej plnej spokojnosti, keďže vlani to ozaj za veľa nestálo. Každopádne, na preteky to zatiaľ u Mišky nie je, ale azda v auguste by už mohlo byť…

Mimo súťaží je tento rok i mladšia žiačka Laura Holická. Tá sa už vystrábila z predlhej série chorôb, ale aj tak viac netrénuje, ako trénuje. Občas mám pocit (a azda to nie je iba pocit), že Laura je na seba po tom nepeknom období príliš háklivá, zo všetkého má strach. A podľa môjho súdu to nie je správna cesta ku zdraviu. Ešte bude musieť veľa zabojovať. No aj z toho zúfalého mála, čo trénuje, sa rýchlostne dostáva do celkom zaujímavých rozmerov. Určite v nej niečo je. Je dynamická, rýchla… pokiaľ nebude na seba do budúcna prehnane úzkostlivá, môže sa posúvať a potom sa dostane aj na preteky.

Najmladšia žiačka Alicka Vavricová by na preteky do Pl. Mikuláša isto šla, ale bola toho času s rodinou vo Vyských Tatrách. Pripomeniem, že to bola práve Alica, ktorá tento rok vyhrala vôbec prvý detský beh v rámci Moravsko-slovensékho bežeckého poháru, pred dvomi týždňami na 500 m v Novej Lhote.

Jej neprítomnosť dokázala využiť jej verná kamarátka, spolužiačka a tréningová partnerka Hanka Hladíková, ktorá za ňou v Novej Lhote dobiehala druhá. Pred behom na 400 m bola viditeľne nervózna, hoci mi jej tatko povedal, že v skutočnosti sa Hanka veľmi tešila. Vravel som jej, že ak začne do toho dupať hneď od štartu a využije svoj potenciál v stúpaní, má vysokú šancu na víťazstvo. Hanka aj s Alicou sú zatiaľ rýchlostne na tom slabšie, ale v zime budeme aktívne pracovať na tom, aby sa to zmenilo. V lete viac netrénujú, ako trénujú, chodia s rodičmi po dovolenkách 🙂 Hanka však aj tak beháva s tatkom a to takmer výlučne v horách. Takže ona je v tom stúpaní ozaj veľmi silná. O to zraniteľnejšia mohla byť v klesaní, kde rozhoduje skôr rýchlosť a pre uvedené dôvody je zrejmé, že o tú sa zase až tak opierať nemohla. Na štarte figurovalo okrem Hanky štrnásť súperiek. A štart to bol pomerne svižný. Hanka však zvládala situáciu ako skúsená „mazáčka“. V prvej polovici trate si v stúpaní budovala náskok, ako bolo dohodnuté. Po otočke potom trielila do cieľa, hoci sily ju postupne opúšťali. Vzrastom maličká a o rok mladšia baba s „plavecky“ znejúcim menom Martina Moravcová ju však sťahovala, ale nedokázala viac, než iba priblížiť sa k Hanke na rozdiel jednej sekundy. Aj tak klobúčik dolu. Hankin víťazný čas 1:11 min patrí k najrýchlejším na tejto trati vôbec. Svižnejšie sa tu bežalo vlani a predvlani (vždy 1:10), ale inak tu mali víťazky časy 1:14, dva razy 1:17 a na úvod dokonca 1:20. Vyhrala správna pretekárka a mali sme radosť. Hanka je zatiaľ maličká, ale veríme, že z nej raz bude dobrá bežkyňa. Osobnosť je to obrovská už teraz 🙂

 

A bežalo sa rýchlo aj v behu mladších žiakov na 600 m. Ja a Matúš Bachratý sme boli napokon z výsledku trochu roztrpčení, keďže nevyhral. Vedeli sme obaja, že v tejto kategórii má Matúš oproti sebe zdatného súpera, s ktorého rýchlostnými kvalitami sa momentálne (a celkom možno ani nikdy do budúcna) nemôže rovnať. Na druhú stranu, akiste má navrch vo vytrvalostnej rovine. Beh na 600 m, navyše s polovicou do kopca a polovicou z kopca, dávala obom výhody aj prekážky. Bol som presvedčený, že Matúš môže vyhrať, ale iba za cenu podobnej taktiky, akú zvolila pred ním Hanka. Tu Matúš však zásadne zaváhal po štarte. Chce to kus odvahy začať zostra a práve táto odvaha mu chýbala. Ešte tristo metrov po štarte sa držal niekde medzi tretím a štvrtým miestom, čo bola zásadná chyba. Nepomohol mu ani nástup v závere prvej časti, keď pridal a ušiel súperom, pri záverečnom klesaní nemal nárok odolať svojmu súperovi, ktorý má nepomerne rýchlejší členok, ako Matúš. Už to takto podobne Matúš zmrvil viackrát, ale z chýb sa evidentne nepoučil. Právom bol sklamaný a aj smutný, prehral preteky, ktoré mohol a mal vyhrať.

Pozitívnejšie hodnotenie je, že sa bežala zrejme najrýchlejšia 600ka, ako kedykoľvek dosiaľ. Nedržím v hlave presné trasy jednotlivých behov po jednotlivých obciach a mestách. Časy boli však tento rok až výnimočne dobré. Čas víťaza tu od roku 2014 na proklamovanej 600ke bol nasledovný – 1:53, 2:00, 1:56, 2:16, 1:58, 1:46. A teraz? Prvý 1:34 min, náš Matúš potom 1:35. Je evidentné, že trať nemohla merať 600 m, na to sú tie časy až expresné. Pravdou je, že trať bola kratšia a riaditeľka Lenka Kubisová to potvrdila. A tak sme sa dočkali takýchto výkonov. Trúfam si však povedať, že pri konfrontácii tých dvoch chalanov by aj na starej trati padol doteraz najrýchlejší čas – 1:46 z vlaňajška. To je ten lepší prípad.

Matúš sa pomaly lepší rýchlostne, ale stále to ide na môj vkus príliš pomaly. Navyše rýchlo rastie a má predikciu byť vysoký. Už teraz sa fyzioterapeuti trochu pasujú s určitými nezrovnalosťami na jeho tele… takže rýchlosť hej, ale opatrne. Aby nebola jeho postava časovaná bomba a nešiel od zranenia ku zraneniu. Významne cvičí brušné svalstvo, ktoré má ešte vždy slabšie a aj preto máva problém udržať si pri behu správnu os ťažiska. Bude s ním ešte veľa roboty, ale náš mladý chalan chce a robí. A vytrvalosť má úžasnú, takže si myslím, že čoskoro tu bude nový bežecký talent, ktorý ešte dá o sebe vedieť 🙂 Len ešte trochu viac drzosti a dravosti 🙂

Vedno s Hankou a Matúšom som potom ešte aj s Hankiným tatkom využil to, že sme v Plaveckom Mikuláši a šli sme ako druhú fázu vybehnúť na Kršlenicu a prebiehaním okolo Červenej hory sme sa vrátili do dediny. Bolo to fajn. O týždeň sa naša ekipa zase pretekom vyhne, ale o dva týždne budú preteky v spomínaných moravských Vnorovoch a azda, ak všetko pôjde podľa plánu (čo už deväť mesiacov nejde…), tak by sme mohli v stredu 5. augusta súťažiť aj na dráhe v Břeclavi.

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *