Tatry s odstupom jedenástich dní

Malacky (22. 10. 2020). Ekipa sa zúčastnila od 27. septembra do 11. októbra tradičného jesenného bežeckého kempu. Po niektorých stránkach to bolo najlepšie sústredenie, aké som asi mal možnosť zažiť, po iných to nestálo ozaj za nič a chvíľami som chcel byť radšej doma. Rozporuplné pocity ma neprešli ani teraz, ale dalo by sa povedať, že Tatry iba nadviazali na celý nevydarený rok 2020. A azda môžem byť ešte rád, že to vypálilo napokon celkom fajn.

S Kubom Kopiarom som cestoval na sever Slovenska v nedeľu 27. septembra. Kým vlani sme ako úvodný bežecký tréning zvolili výbeh na Veľký Choč nad Ružomberkom, teraz sme si vybrali najvyšší vrchol Malej Fatry. Veľký Kriváň preslávili v posledných rokov najmä tupí Kotlebovci, keď si ho pomýlili s Kriváňom vo Vysokých Tatrách. Tí asi do Snílovského sedla šli lanovkou, inak si neviem predstaviť, že by s tými pupkami zvládli náročný výstup po zelenej z Vrátnej doliny. Ja a Kubo sme to vybiehali skoro v kuse a môžem povedať, že aj pre mňa to bola zaťažkávajúca skúška. Neskoršie túry v Tatrách sa mi zdali byť značne jednoduchšie. O mňa však toľko nešlo. Mal som radosť, že opäť celé Tatry dobre šliapal Kubo.

Kým sme boli v Tatrách sami bez zvyšku ekipy, podarilo sa nám ešte druhý deň zvládnuť náročnú túru zo Starého Smokovca s pauzou na Téryho chate. Neskôr nasledovali dva podstatné výbehy na Sedielko a reťazový výšlap na Priečne sedlo. Zbiehanie z Priečneho sedla na Zbojnícku chatu patrí v Tatrách medzi moje najobľúbenejšie. Chodník nie je príliš strmý, vcelku zvoľna klesá a dlho sa bežec drží v nadmorskej výške nad 2000 m. Kubo v pohode zvládol aj tretí deň z Lysej Poľany cez Bielovodskú dolinu, pri výbehoch na Poľský hrebeň a Východnú Vysokú bolo vidno, že je na tom kondične dobre. Žiaľ, v týchto dňoch nás trápilo počasie. To vyvrcholilo v stredu hustým dažďom. Mali sme naplánovanú cestu do Poľska a prebehnutie sa po hraničnom hrebeni Červených vrchov (Temniak, Malolúčniak a Kondratova kopa). Kubo mal ráno neuspokojivé parametre pri meraní My Sasy, tak som sa vcelku ochotne poľského dobrodružstva vzdal. Miesto toho sme si šli na vedľajšiu dráhu v miestnej základnej škole potrénovať rýchlosť a myslím, že to bolo dobré rozhodnutie.

Penzión vo Vrbove nás opäť potešil a opäť sme sa v ňom cítili veľmi útulne. Máme tu k dispozícii nielen saunu, ale kúsok odtiaľto aj termálny park. Čo nás tradične trápilo, bolo zlé počasie, ale na to sme si už v Tatrách zvykli.

Vo štvrtok prvého sme sa presúvali na Štrbské Pleso do nášho obľúbeného penziónu Furkotka. Kým v kotline bol vcelku pekný, utešený čas, už na Štrbskom Plese panovala hustá hmla. V priebehu dňa sa to iba horšilo, vo vyššej polohe už pršalo a vo výške nad 2000 m dokonca snežilo. Kubo strihal svižné úseky od značky k značke v Kôprovej doline, neskôr sme už pokračovali súvislým výbehom k Temným smrečinám, k tamojšiemu plesu a ešte vyššie do sedla Závory a na Hladký vrch. Na druhý deň nás čakala kráľovská túra s výbehom na Rysy a na poľskej strane s druhým cieľom – Mengusovským sedlom.

Večer prišla potom druhá časť výpravy – Matúš Bachratý, Miška Salayová a Laura Holická, plus prišla ešte Miškina mama Mirka, Laurina mama Lucka a naša kamarátka Sonka Drgoňová, ktorá sa zhostila úlohy šoférky. Od ich príchodu sa rapídne vylepšilo počasie a dá sa povedať, že v ďalších dňoch sme už nečas nemuseli zásadne riešiť.

V sobotu 3. októbra som naplánoval na rozbeh vcelku prijateľnú túru zo Štrbského Plesa cez Bystrú lávku späť. S vedomím, že Laura je s nami na sústredení v Tatrách prvý raz, Matúš, že bude mať ešte pred sebou toho habadej a Miška mala za posledný rok prakticky neustále nejaký zdravotný problém, som poprosil Lucku Holickú, aby zhruba vo výške 1900 m v Mlynickej doline vzala Mišku, Matúša a Lauru späť a pomalým tempom schádzali opäť na Štrbské Pleso. Chcel som vidieť, ako zvládnu úvodných 600 metrov prevýšenia, ktoré sme bežne robili v Malých Karpatoch. Ja, Kubo a Soňa sme napriek hmle a vetru prekonali Bystrú lávku a neskôr sa opäť tešili z teplého dňa už počas zbiehania Furkotskou dolinou. Bol to vydarený deň, po obede sme ešte potrénovali rýchlosť na lúke kúsok od hotela Patria a dali si ľadový kúpeľ. Konštatoval som, že takto by to sústredenie malo vyzerať a ak by to takto vydržalo, bol by som spokojný.

Za uplynulý rok nevydržalo pozitívne však nič a preto bolo jasné, že sa skôr, či neskôr musí niečo pokaziť. Už ráno sa vrátili Miške Salayovej bolesti kolien a bolo zrejmé, že problémy budú. Bol som upozorňovaný fyzioterapeutom Miroslavom Dlhošom, že v momentálnom stave, keď Miška ešte stále prekonáva dôsledky prudkého rastu a nemá zacelené rastové štrbiny na kolenách, sa mám s ňou vyhnúť prudkým zbiehaniam. Preto som volil na Tatry skôr voľnejšie zbiehanie, ale problém prišiel tak, či onak. Som si istý, že zbiehanie problém nebol, ale opäť bol problém terén. Miške už vlani nevyhovovali celkom zrejme kamenisté tatranské chodníky. Potvrdzovalo sa to u nej, keď ju bolesť v neskorších dňoch trápila i na ozaj ľahkom turistickom chodníku medzi Štrbským a Popradským plesom, kde je prevýšenie možno sto metrov. Obával som sa pred kempom, že môže táto situácia nestať, keďže babu boleli kolená aj z banálnej tancovačky, na ktorej bola s rodinou, ako aj po ľahkých tréningoch v pieskoch. Vyčítal som si, že som Mišku predsa len na tie „šutre“ bál, ale na druhú stranu, chcel som skúsiť, či sa niečo po tejto stránke zmenilo. S tým, aby mladé dievča „odišlo“ s kolenami po jednom dni na túre, ktorú zvláda bez problémov netrénovaný človek, som sa ešte nestretol. A videl som kadečo… Bolo jasné, že z tohto sústredka v jej prípade nič nebude, opäť ako vlani. A že v bludnom kruhu sa motáme ďalej a priznám sa, že neviem, či a kedy sa z neho vymotáme.

Šli sme v ten deň do Západných Tatier. Panoval vcelku utešený deň, ale na hrebeňoch fučal ostrý vietor. Už bez Mišky som tentoraz riešil Lauru, ktorá sa už druhý deň vcelku statočne „opúšťala“ pri stúpaní na kopec Babky. Ten kopec nie je závratne vysoký, ale stúpanie naň je kruté. Laura sa po tej dlhokánskej pauze pomaly, ale isto dostáva do švungu, ale ešte stále sa vie, na môj vkus až veľmi ľutovať a tvrdiť, že ju stále niečo bolí, že si neverí, že to nezvládne. Nepripomínala mi Lauru z Malých Karpát, keď s nami behala s úsmevom. Nebol to vydarený deň.

Najmä kvôli dievčatám som teda v pondelok zavelil na tréning v Tichej doline, kde nemali byť žiadne kamene, iba súvislý asfaltový povrch a prevýšenie maximálne 200 metrov. Pri chate Tábor sme sa točili, po chatu robila ekipa výbehy od značky k značke. Tuho som premýšľal, či tam vezmem aj Mišku, ale stále som dúfal, že to nejako pôjde. Aj to šlo, na začiatku. U nej je obrovská výhoda, že je obdarená evidentným talentom. Bez tréningov sa dokáže držať na špici, dokáže si udržať rýchlosť, má peknú prácu členkov a k tomu má dlhé, štíhle nohy a ruky. Je to ideálny typ na šport, len momentálne musí trénovať na nejakých 10-20 percent a mňa z toho ide trafiť šľak, lebo si neviem dosť dobre predstaviť, ako sa dá takýmto spôsobom robiť šport výkonnostne. Zostáva veriť, že to je iba momentálna záležitosť, ako tvrdia fyzioterapeuti a treba byť trpezlivý. Počas výbehov však vyzerala výborne a držala sa s Matúšom, ktorý je síce od nej o tri roky mladší, ale je to zase skvelý vytrvalec, podľa mňa najlepší z ročníka 2008 na Slovensku. Ale nechcem predbiehať. Po tréningu boli ekipáci ešte vo welnese v hoteli FIS a ja som s ťažkou hlavou premýšľal, čo podnikneme ďalšie dni.

V utorok som vzal Matúša, Kuba a Soňu opäť do Západných Tatier a šli sme výbeh na Príslop a klenot Roháčov – hrebeň Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy. Bolo pekné počasie a konečne sme videli ozaj krásne výhľady. V rovnakom čase Lucka vzala so sebou Mišku a Lauru, aby skúsili na asfaltovej ceste na Sliezsky dom robiť ľahké výbehy. Všetko márne, Miška to so sebazaprením dala, ale pre neprestávajúce bolesti v kolenách bolo jasné, že to je stopka a viac z Tatier už nevytlčieme. V stredu som dal mladej ekipe voľno a nálož výškových metrov a kilometrov som tak opäť absolvoval iba s Kubom – vybehli sme na kopec Bystrá, Klin a Končistý vrch.

O deň nato si opäť „mákli“ aj Laura a Matúš. Obaja bežali veľmi dobre a aj si obaja pochvaľovali. Kubo šiel štandardne. Nechali sme autá na parkovisku a vybehli sme zo Štrbského Plesa cez Mengusovskú dolinu a okolo Hincovho plesa až na Vyšné Kôprovské sedlo. Tu som nechal Matúša a Lauru v opatere Lucky Holickej, ktorá sa v tatrách stala akousi mojou asistentkou a brala ich už nadol. Zvládla to super a ja jej ďakujem. Ja, Kubo a Soňa sme potom boli v šoku z nečakane vľúdnych podmienok na Kôprovskom štíte, kde panovalo úplné bezvetrie, modré nebo a nečakané teplo. Výborná vec bola aj to, že v stredu prišla na Štrbské Pleso naša fyzioterapeutka Danka Sadovská. Tá mohla počas mojej neprítomnosti mať vo svojich rukách Mišku. Práve vďaka Danke sa dá povedať, že Miškin výlet do Tatier nebola strata času a peňazí. V týždni má bežne jeden deň, počas ktorého sa jej Danka venuje, v Tatrách s ňou mohla pracovať štyri dni po sebe a to sa tiež počíta.

V piatok si mal Matúš a Laura ešte poriadne „máknuť“ v Západných Tatrách na hrebeni Otrhancov. To je možno úplne najkrajší chodník v Tatrách, počas ktorého sa prekonávajú krásne kopce, ako Ostredok, Vyšná Magura a napokon Jakubina, druhý najvyšší vrch v Západných Tatrách. Laure tento deň opäť veľmi nesvedčal a rozhodne sa nešla pretrhnúť od snahy. Tak sme sa na Nižnej Magure rozlúčili, Laura, Soňa a Lucka sa pomalým tempom vracali do Račkovej doliny, kým ja s chalanmi sme pokračovali na Jakubinu a Hrubý vrch. Cez Jamnícku dolinu sme sa vracali. Matúš prežíval určitú krízu, ale zaťal sa a pri zbiehaní dolu bolo vidno, že chalan si z Tatier odnesie porciu vytrvalosti a sily. A pri neskoršom večernom kluse na tom nebola zle ani Laura, ktorá podľa slov jej matky bez problémov zvládala pri plese klus v tempe 5:00 na kilometer. To ozaj nie je zlé. Laura je podobný typ, ako Miška, tiež pri minime tréningov dokázala v krátkom čase už aj v lete veľké veci. Tiež je vysoká (už má 166 cm) a tiež na ňu možno číhajú nejaké zákernosti, ako v prípade Mišky. Dúfam však, že ich bude menej.

V sobotu dostal Matúš aj Laura voľno a de facto pre nich kemp vo svojej ťažkej podobe skončil. V nedeľu bolo také zlé počasie, že som očakávaný ranný tréning pred cestou domov, zrušil. Kubo ukázal obrovské penzum natrénovaných kilometrov práve v sobotu, keď sme si strihli výbehy na Ostrý Roháč, Plačlivô a Baranec. Najmä úvodné tempové výbehy v Jamníckej doline ma šokovali a naplnili optimizmom. Ešte raz patrí veľká vďaka aj ostatným, ktorí boli so mnou v Tatrách a pomáhali. Po tejto stránke to bolo ozaj najlepšie sústredenie.

Veľká vďaka patrí samozrejme celému tímu penziónu Furkotka. Keď bolo treba niečo urobiť, urobilo sa to. Mali sme medzi mamičkami jednu vegánku, jednu vegetariánku. A keďže na kempoch mávame špeciálny jedálniček, aby sme sa stravovali čo najzdravšie a najhodnotnejšie, kuchári preukázali veľkú ochotu a fantáziu a pripravovali nám super pokrmy, vrátane vegánskej a vegetariánskej alternatívy. Keď sa Danka Sadovská nesmelo pýtala po masérskom stole, ešte v ten deň sa zmobilizoval team Furkotka a z jedálne nám do jednej miestnosti vyvliekli ozaj ťažký stôl, na ktorý položili matrac, plachty a Danka mohla ekipu masírovať. O deň nato dokonca riaditeľ hotela zabezpečil z vlastnej iniciatívy masérsky stôl. Dal nám k dispozícii kľúče od miestnosti a bez toho, že by si za to účtoval čo i len cent, sme mohli v tejto miestnosti cvičiť. Ak sa vám zdá, že sme neboli ani na Slovensku, tak aj my sme vždy v úžase 🙂

Tento článok píšem s odstupom jedenástich dní. Moje prvé dojmy po návrate z Tatier boli – konečne si oddýchnem (a to najmä psychicky). Ak si niekto myslí, že sústredenie v Tatrách je duševný relax, tak ak sa na vás lepia neustále podobné problémy, aké sa na nás lepia už ozaj dlho, tak to relax nie je. Ani náhodou. Ekipa dostala pár dní voľno. Teraz, keď už sme absolvovali pár tréningov v borovicových lesoch, môžem povedať, že som takmer nadšený. Chýbali mi aj naše dve malé žabky Alica Vavricová a Hanka Hladíková. Tie počas Tatier trénovali najmä s Hankiným tatkom v Malých Karpatoch a vyzerajú veľmi dobre. Matúš vyzerá podľa očakávania výborne, Laura dokonca vynikajúco. Konečne aspoň niečo pozitívne po Tatrách. Kubo Kopiar má pochybnosti, ale videl som ho počas tréningu a čo sa týka sily, je na tom veľmi dobre. V novembri začne behať tempá a v decembri prejde do rýchlosti na dráhe. Miška je otázna. Ešte aj dnes ju bolia kolená, pričom nebehá, iba doma cvičí. Našťastie má doma saunu, takže môže regenerovať, chodí na fyzioterapiu. Mne sa celá tá vec s kolenami nezdá a tak už som vybavil ďalšie vyšetrenia budem dúfať, že sa veci dajú do poriadku. Zatiaľ môžem iba obdivovať tú Miškinu obrovskú psychickú odolnosť a chuť biť sa s nepriazňou osudu. Ja úprimne vravím, že by som sa na to už asi dávno vykašľal. Ale ja som to v atletike nikdy nikam nedotiahol, tak to môže byť zásadné znamienko nerovnosti medzi nami.

Jakub Valachovič

Prehľad niektorých vydarených fotografií. Ak si chcete pozrieť aj video z Tatier, nájdete ho na ekipáckom YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=YSd1iAXhzs0&t=404s