Ekipa v ére vírusu – čo nám prinesie zvyšok roka?

Malacky (9. 11. 2020). Máme v kalendári už 9. novembra. V tomto období sme mali dokončovať prechod medzi vytrvalostným, kondičným obdobím a sezónou rýchlostnej prípravy. Trochu nás však zabrzdili problémy s koronavírusovou pandémiou. Tú sme si v lete nielen nepripúšťali, ale nečakali sme, že našu skupinu aj tak citeľne zasiahne.

Pravdou je, že zo šiestich aktívnych ekipákov, polovica, teda traja, boli postupne pozitívne testovaní na toto nové ochorenie. A to som presvedčený, že ešte jedno dievča, ktoré bolo choré, ako prvé, a pri testoch jej vyšiel negatívny výsledok, prekonala tiež túto chorobu, pričom podľa všetkého stihla nakaziť aspoň ďalších dvoch. V čase testov už zrejme jej telo bolo zbavené vírusu a baba nebola infekčná, čo by len potvrdzovalo, že zrejme ako prvá sa nakazila a ako prvá sa aj z toho dostala.

Keďže u nás platí nanajvýš idiotský zákon, ktorý poznáme ako GDPR, nebudem konkretizovať tých, ktorí boli chorí. Podstatné je, že pretekári, aj ich rodičia, prijali hneď všetky bezpečnostné opatrenia a podstúpili podmienky karantény. Ani u jedného z troch (apropo štyroch) členov sa nevyskytli zásadnejšie problémy. Priebeh choroby bol u troch sprevádzaný počiatočnou bolesťou v hrdle, únavou, neskôr zvýšenou teplotou, ktorá trvala dva, maximálne tri dni. Postupne sa u niekoho prejavila strata čuchu a chuti, u niekoho nie. Jedno dievča, ktoré bolo pozitívne testované počas plošných testov a o pár dní ešte aj na tzv. PCR teste, nemalo do dneška absolútne žiadny príznak – žiadna únava, žiadna teplota, žiadna bolesť v hrdle, nieto strata čuchu alebo chuti. Po týchto prvých dňoch už rodičia hlásili, že deti sa cítia absolútne zdravé a pripravené sa vrátiť späť do kolotoča tréningov.

Vzalo nám to pár dní, počas ktorých tá časť ekipy, ktorá neochorela, trénovala individuálne kondíciu. Tento týždeň končí karanténa pre posledných dvoch ekipárov, ktorí boli medzi pozitívnymi, zvyšok už môže začať trénovať. Od stredy by sme mali byť komplet všetci. Keďže toto vírusové ochorenie je nové, tak ja sám som trochu na vážkach, ako začať s trénovaním a sám uvidím, ako budú na narastajúcu záťaž reagovať chlapci a dievčatá. Priznám sa, že som po všelijakých informáciách, ktoré ku mne v minulosti prenikli, možno opatrnejší, ako by sa patrilo. V hlave mi stále doznieva prípad basketbalistu Michaela Oja, ktorý ako 27 ročný zomrel na infarkt po tom, ako prekonal covid19. Lekári mu odporúčali, aby po vyliečení sa, pár týždňov trénoval iba v ľahkom tempe a nevystavoval telo vysokému zaťaženiu. On však nedbal rád lekárov a začal zostra, keďže chcel byť v top forme na prípravný kemp u svojho nového, potenciálneho zamestnávateľa. Koniec bol tragický. Treba však dodať aj bé – Ojo nemal ľahký priebeh tohto vírusového ochorenia a bojoval so zápalom pľúc. A ako asi všetci vieme, urýchliť návrat do športovej činnosti po zápale pľúc, nech ho spôsobil akýkoľvek vírus, je najkratšia cesta k fatálnemu koncu. V našej ekipe prebehlo všetko až harmonicky hladko, ukázalo sa, že nerobíme zle, ak dbáme na životosprávu, pitný režim a najmä tie studené jesenné a zimné kúpele v jazerách, potokoch a neskôr v sudoch, majú svoj význam. Ani jeden člen našej skupiny nepustil vírus do pľúc, ale zdravé telo ho zlikvidovalo ešte niekde v nosohltane, čím bol priebeh obávanej choroby, ktorá traumatizuje celý svet, veľmi, veľmi mierny.

Má to aj veľmi pozitívnu stránku veci, keďže teraz minimálne traja (a podľa môjho názoru štyria) členovia zoskupenia získajú na, minimálne tri mesiace, ale sú úvahy, že až na pol roka, imunitu od tohto vírusu a tak by sme mali mať na dlhší čas hlavy pokojné a venovať sa v myšlienkach opäť iba športu. Ono to však nebude u každého také jednoduché. Mňa viac, ako covid, znepokojuje, že aj po vyše roku taká Miška Salayová stále nemá pokoj s kolenami. Tie bolia aj v čase, keď už vyše mesiaca nerobí žiadnu fyzickú aktivitu, pričom nemala žiadny úraz a ani vyšetrenia neodhalili, že by mala mať problém. Vidím to pomerne negatívne po tejto stránke, lebo úprimne, ešte som nikdy nič podobné v športe nevidel a netrúfam si určiť, kedy bude to dievča môcť trénovať tak, ako trénujú jej rovesníčky. Verím v jej obrovský talent, ktorý nezabije ani rok, ani dva roky výpadku, ale bohužiaľ moja viera, že bude lepšie, sa vytráca.

Ak všetko pôjde podľa plánu (a ja už si len sťažka pamätám na časy, keď veci išli aspoň trochu podľa plánu), tak zvyšné novembrové dni využijeme na prechod do rýchlostnej vytrvalosti. Ako som už dávnejšie písal, k tomuto nám budú slúžiť najmä nižšie svahy Malých Karpát v bratislavskom okrese, kde sa nachádza mnoho skvelých singletrackových chodníčkov pre cyklistov. Tie vedú po vrstevniciach, bežec prekonáva iba mierne prevýšenie a dá sa tu (za podmienky, že je sucho) bežať vo vysokom tempe a účinne rozvíjať rýchly beh aj na dlhšej trati. K tomu to budú klasické rýchlostné a silové veci na priehrade, začneme časom využívať aj lesné okruhy na tempá a v borovicových lesoch fartleky. Všetko spojené vždy s jediným možným druhom regenerácie – kúpeľmi v potokoch a jazerách. Zvyšok jesene prečkáme v prírode, čo vyzerá celkom harmonicky, ale zrejme sa nám nabalí k tomu kopec ďalších problémov, takže čakať, že to pôjde podľa plánu, nie je na mieste.

 

V decembri by sme mali potom začať už s plánovaným rozvojom rýchlosti a techniky na dráhe. Tú sme v lete opustili a celú jeseň sme na ňu nevstúpili. Je nám pritom úplne fuk, či sa v decembri uskutočnia nejaké halové preteky alebo nie. Vynájdeme sa a budeme si kontrolné štarty organizovať formou testov sami. Rýchlostnú prípravu v zime by mali absolvovať všetci, vrátane Kuba Kopiara, ktorý by mal ťažisko prípravy tentoraz venovať stredným tratiam. Po uplynulej, polmaratónskej sezóne, to bude zmena. Kubo zmeny nemá rád a očakávam, že to bude opäť chvíľu trvať, kým sa adaptuje na niečo nové, ale máme čas. Vyzerá to, že sa ani v decembri nebude nikde súťažiť, takže máme veľa času… Ja osobne začínam veriť, že rok 2020 je prekliaty a mnohým ľuďom priniesol najmä starosti a trápenie. Nepovažujem sa za poverčivého, ale odratúvam dni na kalendári, aby som mohol aspoň čiastočne mať pocit, že s rokom 2021 by sa mohli veci aspoň trochu pohnúť dopredu a mohlo by nám, výnimočne, aspoň niečo vyjsť. Dúfajme…

Jakub Valachovič