Čo priniesla doba covidová? Plač, výhovorky… a azda aj porciu hanby

Malacky (2. 2. 2021). Korona, nech ju berie ktokoľvek a akokoľvek vážne, nám odhalila o nás samotných azda viac, ako sa čakalo a ako bolo aj žiadúce. Neraz to je nepekný pohľad a bude jedine správne, ak sa po prečítaní tohto článku budeme všetci aspoň trochu za seba hanbiť.

V prvom rade mám jasný názor na politickú agendu. Nebudem ho tu vyťahovať, keďže sa plne snažím, aby naša skupina upozorňovala na seba iba svojimi výkonmi na atletických dráhach, asfaltových cestách alebo krosových trávnikoch. Aj keď musím na rovinu priznať, že ak by chcel u mňa trénovať nejaký fanúšik Kotlebu alebo Mazureka, tak zhruba do polhodiny s ním ukončím akúkoľvek spoluprácu, lebo fašistov opľúvam, nie trénujem…

Aby som neskĺzol k frázam, poviem to asi tak, že poslednú dobu mi viac, ako pandémia covidu19, leziete na nervy vy, ktorí neustále plačete nad tým, aký má pandémia a z nej vychádzajúci núdzový stav, pre vás katastrofálne následky. Nemyslím tým majiteľov športovísk. Obmedzím sa na trénerov mládeže, ktorí už aj pred covidom viac brýzgali na všetko okolo seba, ako by sa zamysleli nad svojimi tréningovými metódami. Slováci už dávno nie sú majstri sveta v hokeji, ale zato vo výhovorkách a v pátose by nám malo patriť svetové prvenstvo, ak nie hegemónia.

Tak denne čítam, ako atléti a atlétky počas striktných opatrení strácajú motiváciu trénovať, lebo im chýbajú preteky. Deti nemôžu rozvíjať rýchlosť, lebo vonku sa to nedá. Asi je zima. Deti nemôžu regenerovať, lebo všetko je zavreté. Nedá sa s nimi cvičiť gymnastika, nedá sa robiť činka. A samozrejme za to môže vláda. Dokonca som počul termín, a to je už riadna demagógia – Mikasove deti. Vezmime si, aké to naozaj je. V skutočnosti vidím ja osobne problém v ľuďoch, ktorí takto úpenlivo nariekajú na sociálnych sieťach. Trénerov, rodičov. Myslím, že problém nie je ani tak v tých deťoch, ale práve v dospelých. Až pandémia ukázala mnohým rodičom, že sa nevenovali možno dostatočne výchove svojich vlastných detí a v dobe, keď majú byť ako rodina pokope, zavretí a izolovaní, tak si všetci vzájomne lezú na nervy. Je to asi chyba vlády…

Kedysi sa atletika robila na škvarových alebo antukových dráhach. Zátopek behal v tretrách, na štýl starých Botasov, nad ktorými by dnes mladá generácia zákonite ohrnula nos. Šprintéri makali v mrazoch. Nie tých dnešných, keď v januári máme v Malackách aj utešených trinásť stupňov nad nulou a azuro. Dali na seba spodky, na to legíny, na to ešte nejaké tepláky, predtým sa natreli emulziou a šli. Zrejme si predtým ešte odhrnuli dráhu, lebo zimy v druhej polovici minulého storočia si príliš nezadajú s tými, ktoré mávame teraz. V úplných začiatkoch atletiky skákali žŕdkari do piesku. A dosahovali solídnu výšku už vtedy – Wright v roku 1912 dal 4,02 metra. Padajte zo štyroch metrov do mokrého piesku v daždi a potom nadávajte na covid. Podľa môjho názoru (a podľa životopisu Zátopka) bežcom ani nenapadlo sa niekde zašívať v telocvični. Ja nie som protivná stará generácia, ktorá bude iba smútiť za minulosťou, pritom nepohne prstom a bude stále čakať pomoc od štátu. Ale považujem za nutné toto spomenúť, lebo porovnávať dnešnú dobu s nejakým fašizmom, otrokárskou spoločnosťou, diktátom a kadejakými inými nezmyslami, považujem najmä za útok proti zdravému rozumu. Silný je ten, kto sa vie prispôsobiť. Neplačte vážení, ale skúste sa prispôsobiť a možno vám svitne na lepšie časy.

Uznávam, že plávať v januári asi veľmi na Slovensku nepôjde. Ak by som bol plavec, tak sa prispôsobím – zrejme by som naháňal kondíciu na bicykli, na lyžiach alebo v behu a kombinoval by som ju s posilňovaním. A mal by som veľa času na rozvíjanie flexibility. Ja som atlét a mám na túto covidovú dobu celkom jasný názor – vďaka za to, že som atlét. Mám vyhrané a môžem si krásne fungovať, aj pri dodržaní všetkých racionálnych i menej racionálnych epidemiologických opatrení. Bežci na stredné a dlhé trate by si nemali sťažovať už vôbec. Lebo bežec, ktorý si nevie predstaviť prípravu bez toho, aby nebol schovaný v hale alebo v telocvični, toho asi veľa vo vytrvalosti nezmôže.

No a teraz, keď už som si vylial srdce, spomeniem trochu našu situáciu. Mladšia žiačka Laura Holická – štrnásť mesiacov vynechala, netrénovala, dokonca boli vážne obavy o jej celkové ďalšie zdravie po vleklej chorobe. Bol to psychický nápor pre ňu, pre rodinu, ale aj pre nás. Lebo Lauru máme radi, na tréningom nám chýbala. Vrátila sa, nasledujúce týždne a mesiace jej pohyb na dráhe nepripomínal atlétku. Bola to ťažká cesta späť a baba si prechádzala peklom. A hoci Churchill prezieravo varoval, že počas prechádzky na takomto mieste sa neradno zastaviť, aj tak bol ten pochod dlhší, ako by sme chceli. Až v posledných týždňoch sa zdá byť Laura v pohode. Ozaj v pohode – po stránke duševnej, fyzickej. Dokonca behá na dráhe aj zaujímavé časy a opäť atletiku žerie. Slovo covid z nej vypadlo asi dva razy za celý čas. Nezlomilo ju tých vyše štrnásť mesiacov. Prečo by ju, panenka skákavá, mal zastaviť nejaký covid?

Miška Salayová – posledné významné preteky absolvovala na mítingu v Zlíne v auguste 2019, v behu dorasteniek na 1000 m zbehla osobné maximum 3:05,16, ako prvým rokom staršia žiačka. Odvtedy? Nič. Už je prvým rokom dorastenka, ak by nenastúpila na preteky ani v auguste tohto roku, tak to budú presne dva roky nekonečných útrap, sklamania a psychickej frustrácie. Už som to spomínal v minulosti, tak len stručne. Bolesti kolien, ohromné, neprestávajúce – korekcia chodidiel vložkami, dlhé týždne čakania na výsledok. Hormonálne zmeny a kriticky málo železa, hľadanie vhodného preparátu, nie týždne, ale mesiace v znamení trápenia sa a neschopnosti niečo odtrénovať. Keď sa toto už darilo riešiť, prásk – nezacelené rastové štrbiny, bolesť raz tam, raz inde, zase týždne výpadok, behanie po fyzioterapeutoch, rentgenoch, magnetických rezonanciách. A odporúčanie? Zrejmé – menej trénovať a zase iba čakať. A čakať, a čakať… a sledovať hlavne druhých, ako sa v lete naháňajú v nových osobákoch na dráhe. A vedieť, že týmto problémom sa proste nedalo vyhnúť. Prognóza plnohodnotného návratu je niekedy v apríli, možno až v máji. Ešte tri, štyri mesiace čakať. A keď už sa dá aj behať aspoň ľahko v prírode, aby sa na tie rastové štrbiny netlačilo, tak sa vrátia staré problémy s chodidlami, je tam dokonca podozrenie na stresovú zlomeninu. To sa nepotvrdilo (inak by som sa pratal zo športu kade ľahšie), ale aj tak treba zase chvíľu úplne vynechať, potom čakať, kým sa dostaneme k špecialistke, ktorá navrhne iný model vložiek, aby sa korigovali aj ďalšie veci, ktoré vyplávali na povrch neskôr. Do toho zase kolobeh terapií – lasery, ultrazvuk, magnety a podobne… Ja som už z týchto vecí poriadne otrávený, keďže som nikdy nič podobné nezažil. Počul som občas od iných trénerov podobné, hrôzostrašné príbehy, ktoré však neraz mali šťastný koniec. Teraz vidím, čo rast a dospievanie urobí s telom mladého dievčaťa. Salayka ani raz nenaznačila, ani omylom, že by mala tendenciu končiť! Či pri tých problémoch, čo si vytrpela, zachytila, že vonku je nejaký covid… bohvie.

Jakub Kopiar, menej krutý príbeh, ale tiež stojí za zmienku. Vlani síce bez problémov, ale koncom roka som s ním trochu šiel prekopať technickú záležitosť – došľap ľavou nohou. Na môj vkus bol jeho došľap pasívny, tzv. zapichovanie špičkou. V spolupráci s našou skvelou fyzioterapeutkou Dankou Sadovskou začal Kubo robiť iný typ cvičení na nestabilnej ploche. Lenže náhla zmena činnosti mu privodila mierny zápal achilovky. Zdá sa teda, že iba mierny. Pevne verím, že postačí kortikoidová injekčná kúra, ktorú zaistil náš ďalší skvelý špecialista – lekár Marek Vaňo a tiež pár týždňov pomalého návratu do plného zaťaženia. Kubo múdro povedal – achilovku treba začať postupne zaťažovať, naťahovať a prispôsobiť ju k tomu, aby zabudla na obdobie pasívneho došľapu chodidla. Chcem byť ešte optimista, ale viem, že doba, počas ktorej Kubo vypadol, sa bude doháňať (uňho) veľmi ťažko, keďže Kubo je typ človeka, ktorý nezvláda akékoľvek zmeny vôbec dobre. Bude to ešte ťažké, ale ako vraví istý nešťastník na politickej scéne – neposerieme sa!

Spomenúť musím aj Matúša Bachratého – nášho mladšieho žiaka, ktorý má tiež nábeh na podobný problém, ako Miška. Videl ho aj fyzioterapeut Miroslav Dlhoš a jednoznačne varoval, aby sme s ním riešili tiež vložky do tenisiek, inak ho čaká podobná strastiplná púť nehostinnou krajinou plnou bolestí a čakania na návrat. A to sa zatiaľ neprejavili problémy u Laury Holickej, ktorá však od leta vyrástla takmer päť centimetrov, v pomaly trinástich rokoch už má 169 cm a ja čakám, že sa zastaví niekde na 176 cm. Pri zmienke o nej sa pán Dlhoš zasmial – no, tak rátajte, že problémy sa môžu pritrafiť veľmi, veľmi skoro. A to si dovolím poznamenať, že robíme všetko pre to, aby sme ich nemali, keďže zhruba každý týždeň majú ekipáci rehabilitáciu, masáže, cvičenia s fyzioterapeutkou. Iste, v dobe covidu je toto všetko trochu obmedzené, ale že jestvujú náhradné riešenia (napríklad naše obľúbené vonkajšie kúpanie sa), doma automasáže, poctivé strečovanie a cvičenie, je neodškriepiteľné a ani tu výhovorky o pandémii neobstoja.

A tak si ľudia, ktorých deti môžu dnes plnohodnotne trénovať, nemajú zdravotné problémy a jediná prekážka sa volá covid19, môžu gratulovať. Majú šťastie. Ja by som dnes veľmi, veľmi rád rozvíjal s Miškou Salayovou rýchlostné veci, keďže je presne v senzitívnom veku, keď telo na rýchlosť najlepšie reaguje. Nemôžem. Nie covid, ale rastové štrbiny. Ak by som na ňu teraz naložil štarty, úseky v maximálnej rýchlosti, v tretrách, odrazy, plyometriu alebo rýchle výbehy do svahu, riskujem, že o dva roky zabalí atletiku úplne. A ako bonus bude mať doživotne zničené kolená. Nechcem byť, s prepáčením debil, ako iní tréneri, ktorí už roky úspešne vyrábajú zranenia u mládeže na počkanie a ešte sú považovaní za odborníkov. Tak čakám, dúfam, že rýchlostné tréningy, ktoré som s ňou robil, keď bola menšia, budú mať tiež efekt a že sa ešte tento rok k rýchlosti budeme môcť vrátiť. A popri tom trochu (občas aj dosť) závidím tým, ktorí riešia covid. Aj ja by som chcel chvíľu riešiť covid a nahováral si, že môže za všetky moje trénerské zlyhania.

Vďaka pandémii som si však uvedomil aj výbornú vec. Mám (azda konečne) skupinku ľudí, ktorú len tak ľahko nejaký neúspech nezastaví. Miška, Laura alebo Kubo sú už vcelku zjazvení od úderov, ktoré na nich doletia raz sprava, raz zľava, Matúš a duo mladších žiačok Hanka a Alica sa vedia tiež prekonať. Je to tím, ktorí nerieši covid, ale teší sa na ďalší tréning. Je to tím ľudí, ktorí by tiež šiel rád na súťaž. Ale ak súťaže nebudú, nebude sa nik z nich hádzať o zem a ich rodičia nebudú vyplakávať na internete o tom, že v najlepších rokoch sa im neumožňuje športovať a oni, chúdence, budú musieť končiť so športom. Ja sa vyplačem týmto článkom, na strane druhej s kladným vedomím, že možno to niekto z nich v budúcnosti s takýmto prístupom aj dotiahne. Alebo si aspoň povedia, že to skúsili.

A potom si je dobré, v dnešnej uplakanej dobe, zmyslieť ešte na to, že tento článok možno číta voľakto, kto nemôže v živote ani len chodiť. Nechcem si pomyslieť na to, za koho má mňa, ktorý sa tu rozpísal o (preňho) triviálnych problémoch športujúcej generácie ľudí, ktoré sa dajú nepopulárnymi prostriedkami (trpezlivosťou) korigovať. On už nemá svetlo na konci tunela. Preto by sa mal asi každý nad sebou v týchto časoch dobre zamyslieť pred tým, než niečo pustí do éteru. A hlavne by sme sa ozaj všetci mali aspoň trochu hanbiť!

Jakub Valachovič