Návrat k súťažiam v horizonte týždňov až dní. Salayová má zelenú a vidí svetlo na konci tunela.

Malacky (9. 5. 2021). Zlín – august 2019. Posledné naozajstné preteky, na ktorých štartovala naša dorastenka Michaela Salayová (vtedy prvý rok staršia žiačka). Odvtedy si dievča prešlo neradostnou cestou sústavných problémov rôznorodého druhu. Teraz, v máji roku 2021 je azda svetlo na konci tunela najviditeľnejšie a to nám konečne odkrýva možnosti, s akými sme uplynulé (skoro) dva roky nemohli počítať.

V sezóne 2019 sa Miška stala dvojnásobnou žiackou slovenskou šampiónkou. Najprv v hale porazila svoje súperky v behu na 800 m drvivým finišom na záverečných tristo metrov a prvý raz sa dostala pod hranicu 2:20 (2:19,38 min). O tri mesiace v Hodoníne v treťom kole žiackej ligy ešte svoj výkon vylepšila na 2:18,44 min a žiadna iná žiačka v tom roku osemstovku rýchlejšie nebežala, tobôž nie žiačka “prvoročiačka”. Dovtedy vydarenú sezónu potvrdila Miška v auguste v behu na 1000 m, časom 3:05,16 min na mítingu v Zlíne. V tom roku jej najviac dýchalo na krk duo dievčat z bežeckej grupy Pala Kováča z Banskej Bystrice – na osemstovke bola druhá v tabuľkách za Miškou Nina Messerschmidtová s výkonom 2:19,03 (ročník 2004), v tabuľkách na 1000 m zase Alžbeta Garguláková dokonca viedla výkonom 3:04,82 min.

Betka v tom roku s nami bola aj na sústredení v Tatrách a obe baby sa stretli aj priamo v Zlíne na mítingu, tam však zvíťazila v osobnom súboji Miška. Alžbeta sa odvtedy viac zameriavala na bežecké lyžovanie, v ktorom čoskoro opäť získala titul slovenskej kráľovnej (takže je fuk, či má obuté tretry alebo bežky), Miška sa na dlhý čas vytratila zo scény. Už pár týždňov po Zlíne si začala sťažovať na chrbát. Vtedy to bolo ešte uzavreté tak, že to je rastom (v tom roku sa baba výrazne vytiahla do výšky), ale bola to iba predohra pre ďalšie problémy. Pred sústredením v Tatrách sme prvý raz museli riešiť jej nízke železo, priamo v Tatrách musela celú druhú polovicu kempu iba preležať s boľavými kolenami. Nízke železo a boľavé kolená sa u nej nasledujúce mesiace striedali takmer cyklicky, keď bolo železo v norme, stála pre kolená, keď už sme jeden problém vyriešili, čoskoro prišiel ďalší.

Bolo to o nervy a trvalo to nekonečne dlho. Miška síce stihla ešte absolvovať pár pretekov v roku 2019, ale to bola iba šeď. Po príchode z Tatier si v zámockom parku v Malackách odklusala kilometer iba za nejakých 3:40 min, na jeseň skúsila oblastné krosové preteky a dobehla niekde v strede poľa, v decembri výkonnostne prepadla na halovom žiackom mítingu. To boli skôr merané tréningy, ako preteky, nebola schopná podať adekvátny výkon. Celý rok 2020 Miška nebola nikde! Na dôvažok čelila ona i ja kadejakým uštipačným poznámkam okolia, keď zrazu v Malackách vyvstalo niekoľko trénerských experov, o ktorých svet dovtedy nepočul. Malo to možno význam, prešli sme si krízou, akú zažívajú profíci (väčšinou pre zranenia), ktorí čelia podobným veciam, navyše so stratou štatútu profesionálneho atléta. Toto nás zatiaľ našťastie netrápi. 

Tá kríza sa ešte nemusela skončiť, tri týždne sú v porovnaní s osemnástimi mesiacmi nič, ale sú tu nesporné indície, ktoré svedčia v Miškin prospech:

  • Kontrolný snímok na rentgene ukázal, že nešťastné rastové štrbiny, ktoré robili najväčšiu neplechu, sa skoro úplne uzavreli
  • Chodidlám svedčia vložky od doktorky Denisy Mertl, skončili problémy aj so sezamskými kosťami v palci na nohe
  • Po aplikácii správnych železitých preparátov sa upravujú problémy so železom

Tým pádom má Miška vlastne prvý raz zelenú v tom tuneli, v ktorom doteraz náš vlak trčal. Pomaly sa môžeme rozbiehať, svetielko už vidíme a veríme, že nám dovtedy na ďalšom návestidle nenaskočí ďalšia červená. Za uplynulé obdobie z Mišky, ktorej kadekto neveril, ani raz nepadol návrh všetko to ukončiť a preklínať osud. V dobe, keď vraj tínedžerky končia s atletikou, lebo sme mali nejakú pandémiu covidu19, je to obdivuhodné. Pre mňa to znamená, že mám po Kubovi Kopiarovi v skupine ďalšieho člena – atlétku, ktorá má obrovskú vnútornú silu a odhodlanie sa pobiť nielen s časmi a súperkami, ale aj so svojimi vlastnými strašidlami, ktoré už sa ukázali a ešte sa zrejme (azda nie tak skoro) ukážu. 

Počas uplynulých tréningových dní potvrdzovala Miška svoj progres na základe tréningových ukazovateľov. Ideálne je spomenúť opäť naše okruhy na Hajtmanke, kde bolo pekne vidieť, ako biedne na tom bola koncom marca a kde sa posunula začiatkom mája. Dokonca si vylepšila osobné maximum na trati 1200 m. V dobe, keď bola žiačka a zbehla kilometer za 3:05 mala na tejto trati čas 4:16 min, pred pár dňami posledný úsek (už mala za sebou predošlé tri časti) presvišťala za 4:07 min, čo svedčí o rastúcej forme. Síce to nebolo na pretekoch, ale je to prvý veľký osobný rekord, ktorý má svoju váhu, keďže okruh sa za dva roky nijako nezmenil. 

Formu potvrdila v apríli Miška aj na stúpajúcich päťstovkách na asfaltovom povrchu pri studienskych Chválenských vŕškoch. V auguste minulého roku sme práve na tomto mieste odštartovali dlhú kondičnú prípravu s víziou, že v roku 2021 už budeme môcť do toho šliapnuť. Vtedy Miška s vypätím síl bežala osobné maximum tesne pod dve minúty (1:58 min), teraz v apríli otočila deväť týchto úsekov v priemere za 1:55 min a posledný za 1:43 min. Trať zostala rovnaká, bežkyňa sa však evidentne zmenila. 

Prvý zásadný dôkaz, že sa veci uberajú k lepšiemu prišiel ešte skôr – koncom februára. Miška absolvovala provizórne sústredenie v Malých Karpatoch, pričom hrali proti hneď viaceré atribúty. Okrem toho, že to bolo oficiálne zakázané, lebo veď na sústredeniach v horách sa asi koronavírus šíri rýchlejšie, ako v kostoloch, nebolo isté, či Miška opäť nezakončí pobyt v kopcoch s bolesťami v kolenách alebo v palci. Dopadlo to dobre, priam výborne. Počas sústredenia bolesti skôr odoznievali, ako sa stupňovali. Miška dostala v rámci obmedzených možností (čakal nás ešte niekoľkotýždňový boj s dopĺňaním železa) možnosť pobehať v kopcoch a zveľadiť kondičnú prípravu, ktorá prebiehala už od augusta, ale bola prerušovaná a rozhodne nie stopercentná. 

Na dráhe dokázala na úvod tréningu Miška sama v teniskách v rámci “rozdýchania sa” otočiť kilometer za 3:25 min, úseky na 50 m začína na úrovni 6,50 s, dlhšie šprinty jej robia väčšie problémy. Nie je to žiadna sláva, z ktorej by niekto mohol byť unesený, ale na začiatok to obstojí. Mne stačí, že môžem opäť oprášiť rýchlostné tréningy, keďže tie považujem v príprave bežca v tomto veku za kardinálne. A dokonca som si trúfol s Miškou aj na odrazy a plyometriu, hoci len občas a mierne. Pomaly sa baba dostane aj k činkám, zatiaľ sú jej dôvernými spoločníkmi gumy na cvičenie, plné lopty, balančné pomôcky. Veľkú pomoc pri Miškinom reštarte má partia lekárov a fyzioterapeutov, ktorí nám počas toho zlého obdobia skutočne pomáhali aj nad rámec svojich povinností.

 

Našou veľkou pomocníčkou je Danka Sadovská, ktorá už ekipákov dôverne pozná a na cvičenia s ňou je vyhradený aspoň jeden deň v týždni, ako samostatná tréningová jednotka. V centre Rehabilica pomáhal pravidelne Miroslav Dlhoš, či už s riešením alebo diagnostikou, v Púchove nás potom z najhoršieho ťahala podiatrička, doktorka Denisa Mertl, ktorá Salayku zbavila bolestí v kolenách a palci. Ako poistku sme mali doktora Mareka Vaňa, ktorý našťastie s Miškou nemusel riešiť nič podstatné – jej komplikácie nesúviseli so zranením, ale s vývojovými a rastovými problémami. Ja osobne som veľmi vďačný aj svojej mame, ktorá ako doktorka mi často dávala cenné rady, čo robiť (a nielen s Miškou), najmä teda v oblasti problémov hormonálneho charakteru a chýbajúceho železa. Pri samotných procedúrach nám vyšla v ústrety aj doktorka Anna Malita v Malackách, ktorá Miške poskytovala magnetoterapiu a elektroterapiu. Som rád, že som objavil tím ľudí, ktorí dokáže športovcovi ozaj pomôcť. Som ošlahaný skúsenosťami a to sa počíta. 

 

Ako teraz ďalej? Miške som dokonca navrhol, či nechce ísť skúsiť kontrolne si zbehnúť disciplínu 1500 m do Košíc, na prvé kolo Atletickej ligy. Miška mi dala zápornú odpoveď a ja s tým súhlasím bez väčších výhrad. Sama asi vie, že ešte nie je v súťažnej forme a ja chápem, že dievča sa chce vrátiť na súťažnú scénu s vedomím, že môže podávať svoj vrcholný výkon. Ale pokiaľ sa nám nepriplatie už žiadny zásadnejší problém do cesty (tá pomyselná ďalšia červená v tuneli), je súťažný návrat Salayovej už iba otázkou týždňov, možno dní. Dovtedy tu na nás číhajú ďalšie a ďalšie drobné tréningové výzvy, ktoré potešia a budú obnovovať dôveru v lepšie zajtrajšky. 

Jedno video z Miškinej prípravy z nášho ekipáckeho You Tube: https://www.youtube.com/watch?v=79ppKFVirGo

Jakub Valachovič