Prvý štart po dlhom čase má Miška za sebou… radosť však chýba

Malacky (5. 6. 2021). Tak – bohužiaľ. Návrat na atletické ovály si akiste Miška i jej tréner predstavovali inak. V posledných týždňoch sa jej darilo prekonávať výrazne osobné maximá na tréningových okruhoch, zlepšila si takmer všetky ukazovatele a to sa malo, logicky, odzrkadliť aj na výsledku na pretekoch. Toto však po dnešku neplatí a nám zostáva len premýšľať, prečo…

 

Momentálne je Michaela Salayová, čerstvá dorastenka, jedinou ekipáčkou, s ktorou sa dá vážne počítať na preteky. Jej mladší kolegovia majú na striedačku jeden problém za druhým a striedavo trénujú a maródujú. Matúš Bachratý včera na tréningu síce sám zbehol solídnu šesťstovku za 1:45 min, ale je otázne, či ho nezačne zajtra alebo pozajtra bolieť noha. Podrástol, vďaka cvičeniam sa vyrovnal, nie je taký vyhrbený, ako býval. Jeho problémy sa darí postupne odstraňovať a vďaka fyzioterapeutom a ich šikovným rukám sa azda dočkáme toho, že Matúš sa prestane sťažovať na bolesti kolien, či priehlavkov. Toho času ho nič nebolí, ale týždeň dozadu mal ešte teplotu. Laura Holická má zase zapálený kĺb priehlavkovej kosti. Posledné dni ju prst bolel na nohe bolel tak, že zmenila nášľap a z toho sa jej ozvalo aj koleno. Po pár procedúrach na laseri a manuálnom uvoľňovaní by mala byť v poriadku. Obaja rastú a tak sa obávam, že problémy sa u nich ešte neskončili. Kubo Kopiar je toho času tiež mimo, zatiaľ iba ľahko pobehuje a ja osobne veľmi neverím, že v tejto sezóne ešte dokáže na pretekoch niečo významné spraviť. 

 

Zostáva tak Miška, ktorá odrobila posledné dva mesiace zhruba tak, ako by som si to predstavoval. Za uplynulých šestnásť mesiacov, dva mesiace stáli za niečo. Počas tohto obdobia sa citeľne lepšila a posúvala výkonnostne dopredu. Pred dvomi týždňami mala ísť na preteky, ale ochorela. Tak sa návrat odložil o ďalšie dva týždne, ale čo to je oproti takmer dvom rokom, čo sme ju nevideli súťažiť na dráhe. 

 

V predvečer súťaže v Trnave si zgustla na dvoch tréningových päťdesiatkach, kde sa priblížila časom 6,27 s svojmu maximu spred dvoch rokov (ako žiačka 6,22). To ma potešilo, lebo v tom hluchom období, kedy sme čakali, až sa jej uzatvoria rastové štrbiny a dajú sa dokopy ostatné komponenty s nohami, som s Miškou prakticky nemohol ísť do rýchlosti. V tomto senzitívnom období som to považoval za obrovský problém a som rád, že aj bez nejakej cielenej rýchlostnej prípravy už Salayka búcha na dvere svojim osobným rekordom na krátkych tratiach. 

 

Osobné rekordy na dlhších tréningových tratiach už baba vylepšila dávnejšie. Napríklad na našich lesných okruhoch zlepšila svoj starý čas na 1200 m (čiastočne lesná, čiastočne trávnatá a piesčitá trať, mierne stúpanie…) zo 4:16 najprv na 4:07, potom na rovné štyri minúty. Trať 900 m potom buchla zo starých 2:45 na 2:36 min. Išla razantne hore aj na úsekoch pod zjazdovkami na Babe, meraný kilometer na dráhe zbehla za 3:03 min, deň potom, ako si urobila osobné maximum na lesných 900 m. O jej progrese na stredných tratiach niet pochýb a je takmer vylúčené, aby jej nešli sekundy dolu aj na pretekoch. 

 

Dnes sme sa do Trnavy, na druhé kolo Atletickej ligy, oprávnene tešili. Miška sa tešila, že uvidí kopec svojich známych, mňa tiež potešilo, keď som videl po takmer dvoch rokoch skoro kompletné atletické zázemie. Síce nešetrím kritikou na kroky, ktoré robí Slovenský atletický zväz, ale na našom malom Slovensku sa v našom, ešte omnoho menšom športe, mnohí dobre poznáme a človek až po dlhej pauze, akú som mal ja, pochopí, že má rád pretekárov a ich trénerov. Nie všetkých, samozrejme 🙂

 

Na ženskú tisícpäťstovku bolo okrem Mišky prihlásené iba kvarteto súperiek, čo je nevídaná antireklama na slovenské behy. Kvalitou už to bolo lepšie. Nevedel som, čo čakať od veteránky Lucie Hrivnák Klocovej, ktorá sa už rozlúčila s aktívnou kariérou pred pár rokmi. A teraz je opäť na dráhe a dnes ma prekvapilo, že vyrukovala s tempom, aké by sme na Slovensku mohli považovať za nadštandardné. Vyhrala celý beh systémom štart-cieľ za 4:25 min. Na takýto čas zatiaľ Miška nemá a urobila len dobre, že sa nesnažila držať súperky, ktorá vo svojich najlepších rokoch zbehla vo finále londýnskej, olympijskej tisícpäťstovky čas 4:02,99 min. 

 

Bola však oproti nej druhá Lucia, manželka bežca a trénera Jozefa Pelikána, ktorá mohla byť pre Mišku akiste schodnejšou súperkou, aj vzhľadom na jej osobné maximum (4:45,73 min). Takéto časy by mala behávať už teraz Miška. Minimálne takéto. Navyše sme vedeli, že Lucka Pelikánová bežala hodinu pred 1500kou beh na 3000 m, preto bolo celkom zrejmé, že únava z prvej štacie zohrá rolu a nebude už stopercentá na druhej trati. Miška sa jej chytila a bežala spolu s touto súperkou, vyše polovicu trate. 

 

Samotná Miška odštartovala svoju kariéru práve na 1500 metroch. Ako mladšia žiačka zbehla prvým rokom výborný čas v Trenčíne 5:06 min, o rok na to bez väčších problémov dala v Břeclavi 5:00,35 min. V starších žiačkach mala byť preto postupná méta niekde k 4:50, ale v sezóne 2019 bežala túto trať vo Vyškove opäť  za rovných 5:00 min. Bolo to vtedy veľké sklamanie, najmä odovzdaný prístup Mišky ma v tom čase zamrzel. Našťastie o dva týždne si zbehla osobné maximum na 800 m v Hodoníne, čo kompenzovalo mrzutý výkon na 1500 m. Potom prišla doba temna a žiadne súťaženie. Na 1500 m jej tak aj dnes svietilo osobné maximum z Břeclavi spred troch rokov – 5:00,35. Bolo načase to zmeniť.

 

Do polovice trate to aj vyzeralo celkom nádejne. Medzičas na prvých tristo metroch ukazoval nejakých 56 sekúnd. Treba povedať, že Mišku a spol trochu vyprovokovalo ostré tempo Lucie Hrivnák Klocovej a tak sa bežalo od začiatku celkom svižne. Pri takom medzičase to bolo rozbehnuté niekde pod 4:40 min, čo nebolo pomalé, ale ani extra rýchle. Miška mala pred sebou navyše celý čas Luciu Pelikánovú, ktorá postupne spomaľovala… a s ňou aj naša ekipáčka. Po 900 metroch mi začínalo byť jasné, že z toho dnešného behu nič zásadné nebude. Miška stuhla a ledva zdvíhala nohy od zeme. Kilometer za 3:17 už bol jasný predikát slabého času v cieli. V poslednom kole síce robila Salayka čo sa dalo, bojovala, ale čas v cieli bol ako zo zlého sna – opäť 5:00 a navrch k tomu 98 stotín sekundy. Niečo neskutočné a demotivujúce. Kým pred dvomi rokmi som Mišku nekompromisne skritizoval za jej predvedený výkon vo Vyškove, kde trať vyložene odklusala v pomalom tempe a v závere raketovým finišom naháňala zameškané, dnes jej nemôžem vytknúť nič. Skutočne bojovala, ozaj sa snažila, ale výsledok bol rovnaký. Nula. 

 

Mohol by som sa tu rozpisovať o tom, že je úžasné, že dorastenka obstála medzi ženami, že na začiatok sezóny si de facto vyrovnala osobné maximum, že bola tretia a bla,bla, bla – kecy ktoré nikoho nezaujímajú. Fakt je, že to nevyšlo a naša snaha, ktorú Miška aj ja dávame do atletiky (a tá je nesporná), rozhodne nemôže byť uspokojená časom 5 minút na 1500 m. Hľadám vysvetlenie a úprimne ho nenachádzam. Môže ich byť viacero:

 

Za prvé, a to si myslí Miška, nemá poriadne nabehané, chýbajú jej tempá a jej prípravné obdobie, ktoré sme zamerali na vytrvalosť, bolo neustále prerušované komplikáciami s rastovými štrbinami, boľavými sezamskými kosťami a tiež opätovnými nízkymi hodnotami železa. Príprava to bola chaotická, nekonzistentná. Ale predsa nejaká bola, navyše sa domnievam, že talent, ako Miška, by mala vedieť aj z takejto neučesanej prípravy vedieť behať aspoň o pätnásť sekúnd lepšie. Ak sme niečo ozaj netrénovali, bola to rýchlosť, vytrvalosti sme sa, ako tak, venovali. 

 

Môže byť aj psychika. Prvé preteky po dlhom čase, očakávania, aké to bude, čo ak to nebude dobré, čo ak to nezvládnem. Toto poznáme asi mnohí dokonale. Napriek tomu som si na Miške nevšimol pred štartom psychickú nepohodu, podľa môjho názoru do pretekov vstúpila veľmi dobre a reálne sa tešila na súťaž. Skôr pochopím, ak bude psychicky vedľa po dnešku. 

 

Tempo nepovažujem za príliš rýchlo rozbehnuté. Na tréningu vedela zbehnúť 12×250 m v priemere za 48 sekúnd, čo je okolo 57 sekúnd na 300 m. Pauzy mala pritom iba minimálne – 30 sekúnd a zvládla tento tréning skvele, dokonca posledný úsek bežala za 39 sekúnd, čiže ešte v sebe našla stále dostatok síl. Z tohto tréningu nemôže byť problém udržať tempo 57 sekúnd na 300 metrov v rámci súťažnej tisícpäťstovky. A predsa Miška dnes “odišla” už po dvoch takýchto trojstovkách. 

 

Tak a teraz babo raď. Lebo mne to nevychádza. Ešte stále je tu možnosť, že Miška nie je za vodou, čo sa týka problémov so železom. Tento variant sa mi zdá byť stále bližší. Počas ženského obdobia, keď železo v krvi klesá (úmyselne opatrne volím slová, lebo GDPR), má Miška ozaj veľké straty, konkrétne u nej až na polovičné hodnoty, ako má normál – čiže niekde na hraničných 6 mmol/liter krvi. To nie je nič moc. Táto teória má svoju logiku, ale aj protiklady a ja sa budem snažiť zistiť, do akej miery môže tento faktor ovplyvniť výkon. Môžeme na to prísť aj metódou pokus-omyl, ale azda mi niekto poradí. Podotýkam, že v onom období sa práve pretekárka nachádza. Včera v rozcvičke vyzerala super aj preto, že nemala vzhľadom na dnešné preteky pred sebou nič dlhšie – 2×50 m a jedna rozložená 400ka (prakticky iba posledná 200ka bola naplno) sa dajú absolvovať aj v čase, ak železo v krvi chýba, keďže ide v podstate o anaeróbnu formu výkonu, kde kyslík až tak veľmi nepotrebuje.

 

Sumárom – dnešok za veľa nestál, ale azda by nebolo úplne na mieste vyvodzovať absolútne závery. Miška hodnotila svoj výkon kriticky a povedala mi, že sa jej nepáčilo, ako bežala, ked sa videla na videu. Mám rád ľudí, ktorí sa na svoje výkony dívajú prísnou optikou. Dnes to je na mieste. Budúci víkend si dáme od súťaženia pokoj, ale plánujem s Miškou absolvovať v stredu kontrolné štarty v Bratislave na krátkych tratiach (60, 150 a 300 m), aby som vedel, kam sa má Miška posunúť po letnom období, ktoré bude primárne zamerané na rýchlosť. Cez víkend absolvuje potom test na našej dráhe na 750 m (3 kolá), čo je de facto krátka verzia osemstovky. Tam sa ukáže, čo môže Miška predviesť na blížiacich sa majstrovstvách Slovenska dorasteniek, kde práve osemsto metrov by mala byť jej disciplína. 

Tak nám držte palce. Miška odvádza kus dobrej roboty (ja viem, že toto klišé sa na Slovensku dosť sprofanovalo), po skoro dvoch rokoch sa opäť rozbieha a ak má atletika logiku, tak ten dnešok musel byť iba omyl, na ktorý treba skoro zabudnúť a dívať sa dopredu. 

 

Jakub Valachovič