Meraný tréning – niekoľko osobákov a nádej do ďalších dní

Bratislava (9. 6. 2021). Striktne tréningovo sme poňali stredajšie atletické preteky v Bratislave na Mladej Garde. Športový areál Slovenskej technickej univerzity bol dejiskom ligového kola staršieho a najmladšieho žiactva. Takéto vekové škály momentálne v ekipe nemáme, akciu sme poňali ako meraný tréning. 

Stále si zvykáme, že po dlhom, dlhom čase sa naši ekipáci opäť predstavujú na tartanových ováloch niekde mimo malackej dráhy. Stretávame sa s ľuďmi, ktorých sme dlho nevideli – je to fajn. Naši dvaja členovia Michaela Salayová a Matúš Bachratý sú toho času jediní ekipáci, schopní trénovať. Kubo Kopiar si nezvykol ešte poriadne na ortopedické vložky, dlhý výpadok mu samozrejme uškodil a bude mu to ešte dlho trvať, kým sa dostane aspoň do priemernej formy. Laura Holická podstupuje procedúry u fyzioterapeutky, ktorá jej má uvoľniť chodidlá, Alica Vavricová mala problém so spontánnym krvácaním z nosa, bude sa to riešiť u špecialistu. Smola sa nám lepí naďalej na päty. 

 

Atletickú stredu na Garde sme poňali tak v prípade dorastenky Salayovej a mladšieho žiaka Bachratého iba ako možnosť meraného tréningu so súpermi a súperkami. Matúš si mal vyskúšať test na 800 m a k tomu dve rýchlostné disciplíny – 60 a 150 m. Miška po značne nevydarenom sobotňajšom behu na 1500 m v Trnave iba oprašovala rýchlosť na tratiach 60, 150 a 300 m v rámci kontrolných pretekov. 

Matúš sa po dlhej dobe postavil na šprintérsku trať. Konečne sa mu podarilo po dlhom čase dostať do seba trochu viac z nepopulárnej maximálnej rýchlosti, ktorá bežcom nesedí zhruba podobne, ako vytrvalosť šprintérom. Zlepšil si osobné rekordy v Malackách na 50 m. Kým vlani sa dokázal dostať pod sedem sekúnd iba veľmi výnimočne, pričom 6,81 s bolo jeho maximum, teraz v júni už zvládol dva razy po sebe dať 6,67 s a 6,65 s. Rýchlik z neho nikdy nebude. Ale vďaka aj za toto…

 

Progres z tréningu sa mal prejaviť aj pri elektronickej časomiere. V behu na 60 aj 150 m sa mi Matúš celkom pozdával. Dal si poradiť, zlepšil trochu šliapavý beh po vybehnutí z blokov, jeho prejav má ďaleko od šprintérskeho, ale to po ňom ani nemôžem chcieť. Je to kovaný vytrvalec. Jeho osobné rekordy však na úvod tohtoročnej sezóny hodnotím kladne – na šesťdesiatke čas 8,99 s (starý OR 9,22), na stopäťdesiatke 21,72 s (starý OR 22,56) – v oboch prípadoch s minimálnou podporou vetra 0,2 m/s. 

V behu na 800 m išlo trochu o viac. Je to stredná trať, pre mladšieho žiaka skôr dlhá, ako krátka, keďže mladší žiak ju prebieha aeróbnym charakterom, kým muži už skôr v zmiešanom pásme. Takže v takomto behu mal chlapec potvrdiť aj svoje vytrvalostné kvality v konfrontácii so súpermi. Treba povedať, že mu to skôr nevyšlo, ako vyšlo. Napriek tomu, že si Matúš spravil rámcové osobné maximá na medzičasoch: 400 m (68 sekúnd), 600 m (1:43 min), ako aj na samotnej polke 2:27,83 min. Pri prepočítavaní medzičasov je zrejmé, že sa veľmi dobre držal práve do 600 m, posledná dvojstovka však vychádza za tragických 44 sekúnd, čo nesvedčí o dobrej robote, takto sa posledných 200 m behať nesmie. 

 

Odpoveď je jasná – Matúš to prepískol. Hoci som naňho kričal, aby trochu zvoľnil, šiel si svoje. Je to pochopiteľné – po dlhom čase bol býk vypustený do koridy, navyše za ním bežali súperi, ktorí síce neboli priamo mladší žiaci, ale to bolo chalanovi v daný čas fuk. Matúš pri tej svojej, extrémne pomalej, záverečnej dvojstovke, prišiel o pozíciu lídra a bol predstihnutý súperom, starším žiakom Michalom Krajčíkom. Ale bojoval statočne. Výsledným časom sa Matúš posunul na druhé miesto priebežných slovenských tabuliek mladších žiakov za lídra Filipa Drábika z Partizánskeho. Beriem to ako štatistický detail – osemstovka ma skôr sklamala. Naopak – časy na rámcových medzičasoch svedčia o jeho progrese, z tých mám radosť. Osemstovku by mal Matúš ešte tento rok vedieť behať aspoň niekde k 2:22 min. Isto na to má. 

Asi ťažko to však zbehne, pokiaľ si nebude dávať pozor na techniku. A tú predviedol v stredu na Garde otrasnúúúúú. Z jeho antibehu som bol otrávený a budem musieť doňho ešte viac a viac vtĺkať techniku, lebo takto proste behať nemôže. Tak bol zaujatý časom a súbojom, že vypustil úplne všetko, čo som od neho a chcel, a veru radšej by som bol za pomalší čas, ale technicky dobre bežaný, ako za toto. Chalan sa vybehá a čo je podstatné, musí ozaj on sám chcieť svoju techniku zlepšiť. Nedám mu po tejto stránke dýchať a nepochválim ho, dokiaľ ho neuvidím bežať tak, ako by bežať mal. 

Veľa nedokonalostí bolo v ten deň aj u Mišky. Nemal som veľké očakávania. Už pred dvomi rokmi, keď behávala rýchlostné disciplíny, tak to nebolo práve bohviečo – 60 m (8,67), 150 m (20,63) a 300 m (44,40). V stredu panovali ideálne podmienky na prekonávanie osobákov, vietor do chrbta na hranici regulárnosti, krásne, slnečné počasie a teplo. Miška však na šesťdesiatke zabudla na moje pokyny a priskoro sa postavila vo fáze akcelerácie. Nevydarený beh korunovala časom 8,74 s, čo možno považovať za tragédiu. Do istej miery však koreluje s jej tréningovými časmi na päťdesiat metrov. Už sa približuje osobákom, ale vždy jej ešte niečo chýba (na päťdesiatke má ručne 6,22 a teraz beháva okolo 6,27). Tak to bolo aj na šesťdesiatke, kde už by, teoreticky, dávno mala byť pod 8,50 s. 

Teória je vám však na figu, ak máte za sebou takmer dva roky bez adekvátnej rýchlostnej prípravy. Tú sme mali počas uzatvárania tých nešťastných rastových štrbín a napravovania klenby a liečenia sezamských kostí a hojenia boľavých tíbií po raste a podobných veciach – zakázanú. Rýchlosť sme robili, ak sa dalo,na rebríkoch, skôr sme však veľa makali na spevňovaní korzetu. A to je jednoznačná výzva do budúcnosti, v ktorej by sa tie nespočetné cvičenia s gumami, balančnými pomôckami, lanami a plnými loptami, mali ukázať a minimalizovať možné zranenia a opotrebovania. 

 

Zároveň platí, že s každými ďalšími desiatkami metrov, stúpa Miškin kredit. To je logické, ak sa bavíme o strednotratiarke. Po zbabranom behu na 60 m si vyskúšala trojstovku. Tu už som si reálne vedel predstaviť, že Miška bude atakovať svoje osobné maximum. A to ani nie tak z rýchlosti, ktorú zjavne nemá, ale z vytrvalosti, ktorú sme mohli trénovať (hoci počas bezsenných nocí, keď jej zúfalo chýbalo železo, to bol skôr boj o život a nie vytrvalostný tréning). Keďže dlho ju nik nevidel na dráhe, nemala v štatistikách za minulý rok vôbec žiadny záznam. Preto na Garde štartovala vždy v najpomalších behoch. To je život, človek sa na vrchol musí vyhrabať zo dna a Miška už pár tých krôčikov hore urobila. Musela sa však uspokojiť s tým, že súperky ju v ani jednom z trich behov nejako nebudú hnať k výkonu a bude tak bojovať skôr sama proti sebe a časomiere. 

V behu na 300 metrov sa mi celkom páčila. Prvých 200 metrov predvádzala pekný, elastický krok, čo pred ňou mnoho dievčat, ktoré aj bežalo rýchlejšie, nepredviedlo ani náhodou. Miške som vravel, že vysoké kolená sú budúci bonus a zbytočné sú rýchle časy, ak si baba celý čas kope do vlastného zadku – to nemá veľkú budúcnosť. A boli tam také… Miška sa na poslednej stovke značne vytrápila, ale v cieli mala čas 43,53 s. Teda skoro o sekundu lepší, ako z roku 2018, spred troch rokov. Je to takmer zanedbateľný čas, nevýrazný a nič nehovoriaci, ale vylepšené osobné maximum Mišku isto potešilo. Osobné maximum si naposledy vylepšila v auguste 2019. 

 

V behu na 150 m, myslím si, Miška predviedla najlepší výkon. Tentoraz si trpezlivo počkala so zdvíhaním sa, nabrala rýchlosť tlačením do tartanu a dopínaním nôh, čo je inak tiež absentujúci prvok u šprintérok, ktoré si myslia, že šprintérkami raz aj budú. Po tejto fáze prišla jej silná zbraň, dlhý a krásny švihový beh, ktorému ešte, pravda, vždy chýba punc rýchlosti a sily. Ale neprekvapilo ma, že staré osobné maximum 20,63 s padlo o desať stotín na 20,53 s. Bol som rád, že Mišku dve osobáky potešili. Prirodzene, pokiaľ s takýmito časmi bude končiť túto sezónu, budem to považovať za veľké sklamanie. V lete však chcem, aby Miška porobila konečne rýchlosť, akú som s ňou dlho, predlho nemohol robiť. 

Je otázne, čo je schopná z týchto momentálnych časov behať. Náš kamoš Ivan Lelkeš, ktorého syn Adam si tiež na súťaži vylepšoval osobné maximá (gratulujeme) vravel – veď tá baba behala svoje osobáky na 800 m z časov na krátke trate, ktoré teraz prekonala. Inak povedané, progres na krátkych dištanciách, ktorý je, hoci iba veľmi malý, sa môže prejaviť aj na spomenutej osemstovke. Dávalo by to logiku, lebo Miška si v tréningovom období už vylepšila mnoho tréningových ukazovateľov na stredných tratiach. Budem na to všetko veľmi zvedavý 🙂 

 

Jakub Valachovič

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *