Miška si vynútila áčkové finále , Alica si premiérovo odbehla polku

Bratislava (16. 6. 2021). Neplánované zastávky majú tiež svoje čaro. V stredu 16. júna sme mali naplánované s Miškou Salayovou porobiť v dunách na spevnenej ceste pár svižných výbehov do svahu a okoreniť ich ľahkými odrazmi v piesku. Miesto toho sa Miška postavila na trať svojej premiérovej osemstovky po dvoch rokoch.

Ak píšem po dvoch rokoch, tak tým myslím ozaj dva roky. Stihli sme to takmer na chlp presne, ako sa hovorí, do roka a do dňa. Svoju poslednú osemstovku pred dlhou, vynútenou pauzou, bežala 15. júna 2019 v Hodoníne na žiackej lige a bol z toho vtedy čas 2:18,44 min. Na prvoročiačku staršiu žiačku celkom kvalitka. Čo sa dialo potom, už som opisoval niekoľkokrát a už sa k tomu nebudem vracať.

S odstupom dvoch rokov a jedného dňa tak Miška stála na štarte jej obľúbenej disciplíny – behu na 800 m. K neplánovanému štartu nás donútila skutočnosť, že tým,že pretekárka sa od júna 2019 nepostavila v tejto disciplíne na štart, nemala samozrejme v štatistikách žiadny výkon. A to ani za pandemický rok 2020, ako aj dosiaľ, za rok 2021. Na pretekoch by ju tak podľa systému nasadzovania do jednotlivých behov zaradili v Košiciach, na majstrovstvách Slovenska dorasteniek, ktoré sa konajú už v tento víkend, do behu k dievčatám, ktoré disponujú slabšími sezónnymi maximami, prípadne nedisponujú žiadnym sezónnym zápisom v tabuľkách. V reálnej situácii by tak Miška musela čakať na výsledok z A behu, kde sa zoči voči postavia najväčšie favoritky na zlato a potom by ona sama musela v B behu, zrejme bez tlaku ostatných súperiek, bežať sama taký čas, aby jej zaistil buď medailu alebo konečné víťazstvo. Miška nemá rada tempárske preteky, nerada behá sama, lepšie sa cíti v kŕdle ostatných súperiek. Táto situácia jej nevyhovovala (presný opak mňa mimochodom) a preto som navrhol Miške, že sa dohodnem s organizačným štábom pretekov Atletického zväzu Bratislavy, že ju dopíšu ako nebodujúcu členku do behu starších žiačok na 800 m. Týmto ďakujem predsedníčke AZB Dominike Blaškovej i Matúšovi Kompasovi za maximálnu ústretovosť, podobne tak ostatným členom, ktorí sa podieľali na chode stredajších pretekov na Mladej Garde.

Vyšiel som v ústrety Miške, hoci som si bol istý, že aj ona sama by si dokázala odtiahnuť dve kolá. Predviedla to napokon minulú sobotu v Malackách, keď pri testovacom behu zvládla 750 m na našej dráhe v čase 2:10 min. Osemstovka z toho vychádza v rozmedzí 2:18 – 2:19 min. Nemal som teda obavy ani z variantu, že Salayka pobeží v béčku a odtiaľ zaútočí. V histórii dávnej i nedávnej sa to opakovane stávalo, práve pri behoch na 800 m, že bežec z B behu predstihol časom víťaza z áčka, ktorý už už sa radoval z titulu majstra Slovenska. Tak z tejto stíhačky v sobotu v metropole východu vzíde.

Miška si totiž v stredu na Mladej Garde išla na istotu a na „pohodu“ zbehnúť dve kolá tak, aby dosiahla nejaký čas, potrebný na nasadenie do košického A behu. Naplánoval som jej čas niekde na hranici 2:24 – 2:26 min, podľa štartovej listiny na finále v Košiciach, to malo na áčko pokojne stačiť. Navyše sa tento stredajší štart dá prirovnať ku kvalifikácii, keďže na väčších podujatiach mávajú bežkyne rozbehy a vyhovieť kvalifikačným kritériám niekedy býva väčší kumšt, ako uspieť v samotnom finále. To sa prirodzene netýkalo stredy v Bratislave – tu bol najväčší problém pre Mišku, bežať pomaly.

Na štart nastúpila v teniskách a s vedomím, že treba úvodnú dvojstovku rozbiehať niekde na úrovni 36 s, polovicu trate mať zhruba na úrovni 1:12, trištvrtinu za 1:48. Mala s tým problém, keďže nie je zvyknutá rozbiehať preteky tak pomaly a v reále na všetkých troch medzičasoch musela zvoľniť, keď videla, že beží zhruba o dve, tri sekundy svižnejšie, ako má. Nevadí – učiť sa behať tempá je tiež dobrá škola, Miška si bežala na pohodu a v posledných 200 metroch videla, že sa pohodlne trafí do času 2:24 min. Napokon to bolo pomalšie, lebo počas behu nejaká nešťastníčka vošla do dráhy medzi kamerou a optikou a na chvíľu zastavila časomieru – čiže čas 2:24 min napokon v cieli vyhodnotili podľa presného merania na 2:25,74 min. Nič to za to, v slabej slovenskej kvalite aj tento odklusaný beh predstavuje piaty najrýchlejší výkon dorastenky v aktuálnej sezóne a pohodlne postačí Miške, aby v Košiciach bežala vo finálovom A behu. Kvalifikácia dopadla bez problémov.

Pri pohľade na priebežné slovenské tabuľky je zrejmé, že niečo nie je asi úplne v poriadku. V našej atletike toho v poriadku teda nie je rozhodne viac. Podľa osemstovky by sa dalo povedať, že behy sa robia iba na Záhorí a v Humennom. Tabuľková líderka osemstovky je Jabloničanka Lucia Režnáková, druhým rokom dorastenka so sezónnym i osobným maximom 2:17,18 min. Za ňou s časom 2:19,61 min figuruje Michaela Ivančová z Humenného, ktorá je vekom ešte žiačka a má zbehnutých, na žiačku solídny čas pod 2:20. Tretia so sezónnym maximom ešte z haly 2:22,27 min (osobák 2:21) je ďalšia Jabloničanka Aďa Vašková, tá však v Košiciach osemstovku nebeží a štvrtá je pre zmenu ďalšia žiačka z Humenného Jana Mihaľková so sezónnym i osobným rekordom 2:25,67 min. A tá napokon tiež osemsto metrov na majstrovstvách Slovenska nepobeží, hoci predtým som tam jej meno videl. Takže z toho vychádza, že Miška bude v Košiciach štartovať s tretím najrýchlejším časom – teda s tým klusom, ktorý v stredu „pro forma“ predviedla na Garde. Má všetky dôvody byť pred Košicami optimistka, v talóne má mnoho síl a isto si môže trúfať na najvyššie méty.

S Miškou sa v stredu“ zviezla“ v Bratislave na osemstovke aj jej mladšia ekipácka družka Alica Vavricová. Naša najmladšia členka tímu, ktorá bude mať akurát v septembri dvanásť rokov, dlhší čas netrénovala, keďže mala problémy s denným krvácaním z nosa a bolo treba, aby sa na ňu pozrel doktor. Teraz je už azda v poriadku, ale v pondelok bola prvý raz po pauze na tréningu a hneď v stredu si šla skúsiť svoje prvé preteky po halovom štarte ešte v januári v roku 2020.

Nedával som Alici žiadne méty, mala si osemstovku skúsiť iba odbehnúť a zoznámiť sa s traťou, ktorú ešte nebežala. Alica, ako som predpokladal, od úvodu trochu precenila vlastné sily a druhé kolo už mala v závere dosť, ale to sa stáva bežne. Naučiť sa behať je kumšt a k tomu prispieva jedine účasť na pretekoch a konfrontácia so súperkami. To je niečo, čoho sme uplynulé mesiace mali ozaj nedostatok. Napriek tomu vynikol Alicin nádherný beh, čo si všimlo aj na štadióne niekoľko povolaných ľudí. Kým minulý týždeň pozeral na Mišku a Matúša malacký rodák, v súčasnosti tréner behov v Bratislave Štefan Mereš a vyzdvihol, že obaja majú dlhé nohy a kratší trup. To je v atletike, predovšetkým v dlhých behoch, ešte vždy veľmi nedocenený faktor a akiste jeden z najdôležitejších. Alicin lahodný beh zase veľmi pozitívne hodnotil trénerský matador Karol Petöcz.

Mal som celkom radosť, Alica si zbehla na úvod pod 2:40 min (2:39,75), čo som jej aj stanovil, ako nejaký základný medzník, hoci som jej to nepovedal, aby som ju neznervózňoval časmi. Podľa môjho súdu sa Alica môže časom dostať niekde na métu 2:32 min, čo by zodpovedalo jej tempárskym a vytrvalostným schopnostiam. Už teraz je však zrejmé, že dve kolá sú pre túto rodenú vytrvalkyňu azda málo a radšej by si šla zbehnúť trať 1500, prípadne azda dlhšiu. Času na to bude ešte aj tento rok dosť.

Pri pohľade do tabuliek mladších žiačok sa Alicin úvodný čas premietol hneď do priebežných tabuliek mladších žiačok. Naša ekipáčka je zatiaľ štvrtá. Štatistiku vedie košický objav Viviána Popovičová, ktorá už na rok prechádza ku starším žiačkam a má kvalitnú najmä 1500ku (4.59,09 min). Táto baba by mala bežať aj v Košiciach na dorastenkách osemstovku, tak sa na ňu rád pozriem. Pred Alicou je časom 2:38,38 dokonca baba s ročníkom 2011 – Janegová zo Senca, ktorá akiste tiež stojí za pozornosť. V tomto veku sa neraz dobré časy behajú aj z toho, že dieťa je predčasne vyspelé, ale ja som ani jednu túto babu zatiaľ naživo nevidel, takže si netrúfam nič tvrdiť.

Na záver by som si dovolil polemizovať o prínose masovosti v atletike. Lebo na Mladej Garde to sú v posledných dňoch doslova detské festivaly a organizátori majú so zvládaním takýchto pretekov hromadu práce. Beriem do úvahy fakt, že z masy môže vzísť extrémne nadaný jedinec, ktorému sa oplatí venovať. To je však teória, ktorá obstojí iba za špecifických okolností. Tými sú najmä dve podmienky. Prvá – aj s takouto masou musí tréner niečo robiť. Nestačí dieťa postaviť na rozbežisko a povedať mu – nejako sa odraz a hotovo. To môže byť potom tréner každý, susedov pes by to zvládol asi rovnako. Alebo aj lepšie. Včera som videl mnoho detí na dráhe a bolo mi jasné, že tie deti síce chodia na tréningy, majú pekné dresy, majú radosť z pohybu, ale evidentne s nimi nikto techniku nebrúsi. Čiže ostáva otázka – načo takáto detská atletika? Koho to vlastne zaujíma?

Druhý fakt, ešte oveľa dôležitejší je, že ak už z tej masy ozaj vzíde talent, kto ho bude trénovať? Ten tréner, ktorý sa zaoberal s tou masou ju môže buď posunúť niekde, kde bude tomu talentovanému umožnené kvalitné trénovanie a bude sa s ním mať kto reálne pripravovať (minimálna pravdepodobnosť, takáto postupnosť sa u nás vidí iba sporadicky) alebo si ten tréner tú masu prenesie aj do kategórie staršieho žiactva a dorastu a tým pádom sa tomu talentovanému jedincovi tak či onak nestíha venovať (bežný obraz na Slovensku). Čiže môžeme si nahovárať, že super, že máme detskú atletiku a super, že nám rastie základňa, ale… je to vôbec na niečo dobré?

Držte palce v Košiciach. 

Jakub Valachovič