Košická odmena za psychickú výdrž – Salayová slávi titul!

Košice (19. 6. 2021). Nepliesť si pojmy s dojmami. Obľúbené klišé, odkazujúce na prísny rozdiel medzi výkladom založeným na faktoch, trizvych úvahách a overených skutočnostiach a medzi rozprávkovým táraním a emocionálnym harašením. Po včerajších zážitkoch v Košiciach to bude ťažké rozlíšiť, ale pokúsim sa túto úlohu zvládnuť so cťou. Najprv napíšem k veci a fakticky, neskôr napíšem aj trochu hypoteticky a azda romanticky 🙂

Fakt je, že naša dorastenecká atlétka Michaela Salayová je od včerajšieho dobehu do cieľa v disciplíne 800 m na majstrovstvách Slovenska slovenskou šampiónkou vo vekovej kategórii do osemnásť rokov. Patrí jej za to obrovská poklona za všetko, čo nielen vykonala za uplynulé zhruba tri mesiace, ale najmä za to, čo tomu celému prechádzalo v ešte dlhšom časovom horizonte.

Pre moment z návratu, z toho, že po pretekoch napriek únave a bolesti v nohách urobila, čo sa dalo a že vyhrala to, na čo si brúsili zuby iní. To je nesporný fakt – je to odmena a hlavne to je impulz do ďalšej práce. To je asi ešte dôležitejšie.

Miška dokázala po veľmi dlhom čase vydržať bez nejakého dramatického výpadku najdlhšie obdobie za posledné tri mesiace. Predtým to bolo ako na hojdačke, tréning – výpadok, tréning – výpadok, tréning – výpadok. Mám rád koncepciu v práci, tieto neustále zmeny spôsobovali fyzické i psychické muky. Za tie uplynulé tri mesiace stihla Miška urobiť relatívne dosť.

Napriek tomu, že dlhá kondičná príprava od septembra do apríla bola chaotická a neučesaná práve pre vyššie spomínané dôvody, Miška zo svojho prirodzeného vytrvalostného talentu dokázala pomerne rýchlo nadobudnúť pohodu pri ostrejších tempách. Začala s prehľadom porážať svoje vlastné tréningové osobné maximá. Tá sláva z Košíc mala svoje predohry na obyčajných pieskových chodníčkoch v boroch alebo v Malých Karpatoch. Tam padali rámcové osobáčiky, ktoré okrem nás asi nikomu nič zásadné nepovedali, ale pre nás to boli prvé lastovičky po skoro dvoch rokoch. 

Na dráhe v Malackách si Miška vylepšila ručným meraním osobný rekord na 1000 m na 3:03 min (z 3:05), kontrolný beh na 750 m dopadol na úrovni 2:10 min, čo dávalo tušiť, že osemstovka pod 2:20 musí byť v Miškiných silách. Postupne sa vrátila aj do rýchlosti, vyrovnala si osobné maximum na 50 m (6,22 s), po náročnejšom dni len tesne zaostala za tréningovým osobákom na 150 m. Kontrolné rýchlostné štarty v Bratislave sa tiež niesli v znamení progresu, ale v lete musí baba potrénovať najmä krátke šprinty, s ktorých kvalitou nemôžem byť spokojný ani trochu. Rýchlosť u Mišky utrpela najviac, práve rýchlosti, výbušnosti a odrazovej sile sme sa museli vyhýbať, aby sa jej telo čo najrýchlejšie skonsolidovalo po rastových bolestiach. 

S čím som teda mohol počítať pred majstrákmi v Košiciach? 

Vedel som, že Miška je na tom ozaj solídne po vytrvalostnej stránke. Hoci to nepredviedla ideálne v Trnave na lige, ale tam sme asi už príčinu odhalili a súviselo to opäť s hormonálnou rovinou. Vrátili sme sa k predošlým metódam dopĺňania železa, plus sme aj niečo konzultovali s lekármi a vyzerá to dobre, ide sa ďalej. Tým pádom som celkom dôveroval Miškinej osobnostnej stránke a spoliehal sa, že sa pred štartom psychicky nerozsype. Po Košiciach už vidím, že toto dievča je psychicky veľmi odolné, čo považujem za súčasť talentovej výbavy.

Pri pohľade do tabuliek bolo zrejmé, že najväčšia súperka pre Mišku bude pravdepodobne naša dobrá kamarátka z ŠK Jablonica – Lucia Režnáková. Tú poznám od jej úplných začiatkov, napokon Lucka a Miška (ešte aj s Adrianou Vaškovou, ktorá nebežala osemstovku) sa pravidelne stretávajú nielen v rámci záhoráckych behov, ale občas aj v súkromí, ako dobré kamarátky. Vzájomne si vidíme do “kuchyne” a konštatujem, že to vyzerá, že v dorasteneckých stredných tratiach u dievčat je momentálne Záhorie na Slovensku top. To ma teší, máme tu na beh ideálne podmienky.

Luciu Režnákovú ja osobne vnímam ako rýchlostný typ, má veľmi živý členok, ktorým kompenzuje teoretickú nevýhodu v podobne nízkeho a drobného vzrastu. V porovnaní s Miškou má nesporne kvalitnejšie osobné maximá na krátkych vzdialenostiach. Lucia tých šprintov tento rok veľa nebežala, ale napríklad trojstovku bežali obe a jednoznačne z toho lepšie vychádza Jabloničanka s časom 41,77 s oproti Miškiným 43,53 s. To vidí každý a 300 m je celkom dobrý predikát na tipovanie toho, čo môže baba očakávať na osemstovke. Ak k tomu pridáme Luciinu štvorstovku pod 59 sekúnd alebo dvojstovku za 27,03, tak je to jasné. Miške som tým pádom radil, aby na súperku skúsila udrieť radšej skôr a využila svoje vytrvalostné kvality, hoci Lucka mala aj lepšiu 1500ku z tejto sezóny, ako Malačanka. Ale vedel som, že ak Luciu, druhým rokom dorastenku (2004) v niečom zdolať, tak práve v trpezlivom a postupnom tlačení na pílu, podporenom o vytrvalostný základ. 

Počítať bolo treba akiste aj so staršou žiačkou Michaelou Ivančovou (ročník 2006), ktorú už pár rokov registrujem na scéne, ale najmä ako mladšiu sestru známejšej Tamary (roč. 2003), ktorá sa však už istý čas neobjavuje na dráhe. Miška zbehla už vlani čas 2:20 (to bola žiačka prvým rokom), tento rok 2:19 a to sú na žiačku solídne časy. U nej som rátal presne s opačným razením, ako v prípade Lucie – Miška Ivančová mala mať skôr vytrvalostné kvality pred rýchlosťou, čo však na osemstovke nepredstavuje, aspoň podľa môjho názoru, ideálnu výhodu. 

Rátať bolo treba aj s babami, ktoré mali solídne výkony z vlaňajška, ako staršie žiačky. Stavbáristka z Nitry Hanka Mária Mehager 2:21 (ročník 2006) a známa postava z médií spred dvoch rokov Annamária Horváthová (2005). Možno si pamätáte – dievčatko zo skromných pomerov, ktoré v Moldave nad Bodvou vyhralo školský beh na 800 m v balerínkach. To je ona. Vtedy to médiá samozrejme trochu nafúkli, ale ozaj iba trochu. Sledujem občas Annumáriu a tvrdím, že ozaj je to dievča šikovné a budem jej držať palce. Mne sa javí skôr do vytrvalosti a menej do osemstoviek, napokon košické finále to asi čiastočne aj ukázalo. Horváthová dobehla šiesta za 2:26 min.  Mehager prežila malú športovú katastrofu, keď sa im po ceste do Košíc pokazilo auto a Hanka sa nestihla postaviť na štart. V nedeľu beží 1500 m, tak jej špeciálne držím palce. 

S kým som teda vôbec a rozhodne nerátal – to bola Trnavčanka Lenka Gymerská (ročník 2007, teda je to staršia žiačka prvoročiačka), ktorej svietil v tabuľkách čas 2:26 min, čo je na staršie žiačky zhruba priemerný výkon. Nemala ma teda čím zaujať. Iné to však bolo počas samotných pretekov.

Ešte predtým však pár sekúnd zloby, ako z Orwella. Vrátim sa ešte ku stredajším pretekom Mišky na Mladej Garde, ktoré sme poňali ako kvalifikáciu na A finále do Košíc. Na majstrovstvách Slovenska sa rozbehy, z ktorých sa postupuje do finále, týkajú iba šprintov. V mládežníckych kategóriách väčšina behov od 400 m vyššie číta už len samotné finálové behy. Podľa kvality pretekárov sa tvorí zostava pre beh A (kde sa počíta s rýchlejšími časmi a teda – medailistami), pre B, prípadne C a tak ďalej. Je zjavná výhoda, pokiaľ bežíte v kvalitnom behu, či už z pohľadu taktickej kontroly pri boji o zlato, ale aj možnosti vytiahnuť sa k lepšiemu času.

Vydedukoval som, že pri nasadzovaní do jednotlivých behov sa vychádza z dosiahnutých časov, ktoré pretekár zabehol buď v aktuálnej sezóne alebo v sezóne lanskej. Miška Salayová však až do stredy nemala výkon ani z minulého roka, ani z tohto roka na 800 m. Jej staré osobné maximum 2:18 min bolo teda až príliš staré a pri nasadzovaní do rozbehov Mišku už nikto “nepoznal”. Nechcem napádať toto pravidlo, každopádne som skúsil intervenovať u športovo-technického delegáta, či pri Miške neurobia výnimku a nenasadia ju do A behu na základe času z roku 2019. Hneď som ale písal, že chápem, že moja požiadavka v sebe nesie precedens a preto akceptujem každé rozhodnutie delegáta.

Delegátovi som písal začiatkom týždňa, odpoveď však neprichádzala. Považujem takú banalitu, ako odpovedať na email, za prejav elementárnej slušnosti a úcty, bez toho, že by som musel byť zbehnutý v etikete a bontóne. Napokon som to vyriešil tak, že si Miška zbehla ľahko v stredu v Bratislave osemstovku za 2:25, čo ju posúvalo do áčkového finále. V Košiciach som sa príslušného delegáta pýtal, či zaregistroval môj email. Povedal, že áno. Na moju otázku, či je také zložité odpovedať na elektronickú správu padla protiotázka, že či má odpovedať sedemdesiatim ďalším ľuďom. 

Tak sa pýtam sám seba. Má delegát, ktorý má funkciu a jeho email je uvedený v propozíciách odpovedať na oných sedemdesiat správ? A bez problémov si sám aj odpoviem – prirodzene, že má! Inak potom nechápem, prečo tam takých delegátov máme. Niekde som čítal, že za hodinu je priemerne inteligentný človek, ktorý netrpí disgrafiou, je gramotný a vie písať na počítači (nie ako Ďoďu v legendárnom videu z Fekišoviec), schopný odpovedať zhruba na 40 emailov. S dodržaním slušných mravov – to jest s nevyhnutnými frázami, ako “dobrý deň”, “s prianím pekného dňa” a podobne. Beriem, že sa bavíme o funkcionároch Slovenského atletického zväzu, takže pri úvahe, že budú odpovede jednoslovné v štýle “áno”, “nie”, prípadne s dovetkom “choďte do riti” – by mal byť jeden človek schopný zodpovedať aj viac, ako tých 40 emailov za hodinu. Práve kvôli takýmto delegátom asi ten vedecký výskum robili.

Keď som sa zmieril s tým, že dobré mravy na SAZe sa aj naďalej nenosia, vytočilo ma do fialova, keď mi Miška prišla povedať, že pri prezentácii jej meno svieti v B behu aj napriek tomu, že v stredu si splnila povinnosť a oficiálne sa kvalifikovala do áčka. Vyhľadal som druhý raz delegáta a teraz už ostrejším tónom som na poslednú chvíľu zachraňoval jej účasť v A behu. Delegát totiž nielenže neodpisuje na emaily, ale ani nekontroluje štatistické tabuľky. V utorok, keď sa uzavrelo prihlasovanie, mal vystarané a nenapadlo mu, že do soboty môže niekto ešte zamiešať poradím v priebežných tabuľkách. Aj tu som potom počul zo strán iných ľudí, ktorí do toho majú čo povedať, že prečo som to nenahlásil, že v stredu bežala (hlavne, že máme informačný výsledkový systém a už v stredu jej výkon v štatistikách bol), prípadne (a to už asi bolo zo srandy), že delegát nemá čas chodiť si čítať novinky na ekipu, aby vedel, že nejaká Salayová si bola zbehnúť čas. Nech slúži ku cti delegátovi, že situáciu šiel promptne vyriešiť a Miška štartovala v tom behu, v ktorom mala. Môj názor na to, ako sa funkcionári SAZu a členovia komisií správajú, sa však po sobote iba prehĺbil. 

Poďme k behu. Úprimne – nečakal som svižné prvé kolo. Bol som si skôr istý, že favoritky sa dopredu nepohrnú a uvidíme na úvodnej štvorstovke prechádzku cez 70 sekúnd. Z toho však prekvapivo zišlo už na úvodnej dvojstovke, ktorú bežkyne prebiehali za 32 sekúnd, čo je rámcový medzičas k výsledku okolo 2:10 min. O tento priebeh sa postarala práve mladučká trnavská žiačka Gymerská, ktorá mierne odbehla favoritkám. Lenže už v druhej štvrtine pretekov pochopila, že trochu prestrelila a medzičas po prvom kole sa niesol v znamení ideálnych 68 sekúnd (druhá dvojstovka teda 36 sec). Začali sa šachy. Dvesto metrov pred cieľom pred Gymerskú šla Režnáková, zvnútra si držala stabilnú pozíciu Ivančová a zvonka dobiedzala naša Salayová. Tá si musela už v prvom kole trochu okolo seba “upratať”, keďže zbiehala z vonkajšej dráhy a chvíľu jen trvalo, kým si našla pozíciu.

Po opakovanom zhliadnutí záznamu môžem konštatovať, že Miškin beh bol takmer bezchybný, čo sa technického prevedenia týka. Jej dlhé nohy a pekný krok nemali u ostatných dievčat adekvátnu konkurenciu, ale prirodzene – môže to byť ešte oveľa lepšie. Pole sa začalo šklbať na kusy. Gymerská nevládala udržať zrýchlené tempo Režnákovej a Salayovej, ale dokázala odolávať Ivančovej, ktorá nebola schopná udrieť ani v posledných sto metroch na trnavskú odvážlivkyňu. A vpredu zúrila bitka medzi kamarátkami. Miška si verila a napriek mojim radám, aby šla pred Luciu skôr a eliminovala jej hlavnú výhodu, rýchle členky, sa odhodlala útočiť až na posledných stopäťdesiatich metroch. Odvaha a sebavedomie jej nechýbali. 

Lucia si uvedomila, že jej najväčšia súperka ide pred ňu a zachraňovala situáciu. Miška už vbiehala do záverečnej rovinky ako líderka, ale Lucia ju zvonka dohnala a baby chvíľu bok po boku trielili do cieľa. V týchto chvíľach som to z druhej strany sledoval s enormným napätím, bol to krásny súboj o zlato, ale napokon aj o celkom rýchly čas. Miške stačilo ešte natiahnuť krok a dvadsať metrov pred šachovnicou presvedčivo odrazila posledný atak Jabloničanky. Atletická paráda a šou v Košiciach. Už som potom nevidel, ako Lucia od vyčerpania zle stúpila, a už za cieľovou čiarou padla na zem ako podťatá. Urobila pre výsledok maximum, nechala na dráhe všetko, čo mohla. Trnavčanka Gymerská tiež hrdinsky uchránila aspoň bronz a stala sa najväčším prekvapením osemstovky. Radosť mal aj jej kouč Lukáš Kotala a radosť som mal aj ja, lebo v prípade Lukáša je Lenka v dobrých rukách. Lukáš je tréner šprintov a tak bude Gymerskú hnať do rýchlosti a nebude sa snažiť preraziť tým, že bude nezmyselne dávať žiačke tempá a kolieska na dráhe. To je podstatné, hoci treba rovno povedať, že toľko podceňovaný aeróbny základ pre bežkyne na 800 m (ale aj na 400) je tiež veľmi dôležitý a skĺbiť tieto dva svety, tento oheň a vodu, je už na fantázii a koncepcii dobrého trénera. Takže držím Lenke aj Lukimu päste. Ostatné poradie vo finálovom behu A: 4. miesto Ivančová (Humenné) 2:22,32, 5. Vlčková (Kysucké N. Mesto) 2:26,87 – osobný rekord, 6. Horváthová (Moldava nad Bodvou) 2:26,94, 7. Pomajbová 2:40,12 min – to je pre mňa veľké sklamanie, túto babu si pamätám, ako obrovský talent s krásnym bežeckým prejavom, rovnaký ročník, ako Salayka a jej výkony hovoria, že niečo sa s ňou asi určite nerobilo dobre. 

Miška sama v cieli sedela ako v kŕči, jej mamina Mirka nervózne pribehla a pýtala sa dcéry, čo jej je. Miškina stuhnutá poloha však paradoxne svedčila o eufórii, ktorú v daný moment prežívala. Dávno to bolo, čo pribehla do cieľa ako majsterka republiky a akiste o tomto momente počas najhorších dní posledných dvoch rokov snívala. Takže si viem predstaviť jej emocionálny rozmer. Lucka Režnáková po páde v cieľovom priestore našťastie neutrpela žiadne zranenie a o pár minút už sedela s Miškou a rekapitulovali dej. Medzičasom prebiehal na dráhe B beh, v ktorom pôvodne mala byť aj Miška. Najlepší výkon tu bol 2:35 min, takže ak by som za Mišku neintervenoval, bolo by to presne tak, ako som čakal, Miška by sa bila na diaľku s víťazkou z A behu a jej najbližšie prenasledovateľky v béčku by boli v nedohľadne. Dobre to dopadlo. 

Teraz trochu štatistiky. Je to prvý majstrovský titul pre Mišku v kategórii dorasteniek. Prvý raz sa dostala pod hranicu 2:18 min, konkrétne na 2:17,29 min, svoj starý osobný rekord prekonala o sekundu a pätnásť stotín sekundy. V januári som dal Miške rámcový cieľ zbehnúť tento rok okolo 2:16 min, lebo sme mali za sebou nekonzistentnú prípravu a nechcel som tlačiť na pílu. Tých 2:16 asi ešte v roku 2021 dá, hoci tá chaotická príprava pokračovala u Mišky až do apríla. Splnené teda nemáme, ale v týchto dňoch to neriešime. 

Potvrdzuje sa, že Miška je momentálne zhruba tam, kde sme to pred dvomi rokmi “zapichli”, mierne sa kvalitatívne posunula dopredu (spátky ni krok soudruzi). Prvý raz sa nominovala na medzištátne stretnutie. Ako mladšia žiačka sa o to ani nepokúšala, v kategórii starších žiačok pre spomínané trampoty nedostala možnosť zabojovať o reprezentačný dres. Medzištátne stretnutie by mala absolvovať práve s Luckou Režnákovou, pokiaľ sa do augusta, kedy sa preteky v nám blízkom Hodoníne majú uskutočniť, nejaká baba neutrhne a nevytlačí Lucku časom. Kľúč je taký, že majsterka republiky má účasť už istú (podľa mňa je to nezmysel aj keď sa to týka Mišky a tá teraz z toho ťaží), druhá je dodatočne nominovaná na základe výkonu, ktorý posudzujú komisie SAZu. Toto medzištátko vezmeme s Miškou vážne a budeme chcieť dokázať, že si baba repre dres zaslúži. Čo neznášam, sú výletníci, ktorí chodia na reprezentačné výlety a ja sám som sa podobnej šaškárne štyri razy odmietol, ako aktívny pretekár, zúčastniť. Miška však, ako prvoročiačka v dorastenkách, nemá asi veľké šance. Pri pohľade na české tabuľky je zrejmé, že tamojšie 2004ky behajú stbilne okolo 2:10. Čo je povzbudivé je fakt, že najlepšia 2005ka z ČR má trochu slabší osobák, ako Miška (konkrétne Lucie Kubecová z Domažlíc 2:18,77 min), je v tabuľkách až deviata a takmer bez šance, aby mohla reprezentovať krajinu na medzištátnom stretnutí. Tu je vidno ten enormný rozdiel medzi atletikou u nás a v Česku. Hľadať priebežné tabuľky ďalších zúčastnených krajín na medzištátku – Maďarska a Slovinska ani nebudem, lebo by som sa dopátral k podobným skutočnostiam (v Maďarsku, kde to úplne idiotsky ženú od malička by to bolo ešte asi frustrujpúcejšie). 

Pri pohľade do nedávnej histórie, za posledné štyri roky videli Košice najrýchlejšie osemstovkové finále dievčat. Dve baby nebežali 2:17 ani vlani (Pavelicová a Režnáková 2:19), ani predvlani (Paulínyová 2:19), ani v roku 2018 (Paulínyová 2:19). Horšie vychádzajú zatiaľ priebežné tabuľky. Vlani končila sezónu s najrýchlejším výkonom Švecová (2:15), Režnáková a Pavelicová (2:17), v roku 2019 Paulínyová (2:11), Šišoláková (2:12) a Švecová (2:17), v roku 2018 Šišoláková (2:11), Stachová (2:17). 

Ja tu na rovinu tvrdím, že nebudem s Miškou naháňať čas na osemsto metrov, tobôž nie na 1500ke. Viem, kde máme resty. Je to rýchlosť a sila. A nielen teoretické poznatky obsiahnuté v literatúre, ale aj zdravý rozum mi velí šiť do rýchlosti, kým sa dá. Program Mišky na najbližšie týždne teda vyzerá nasledovne – najbližší týždeň úplné voľno, vyplnené návštevami u fyzioterapeutky, masážami, saunou, plávaním a celkovo rehabilitáciou. A potom trojtýždňový kondičný mezocyklus, ktorý začne náročnými behmi v kopcoch Malých Karpát, ďalšie dva týždne potom v borovicových lesoch a pieskoch. Zhruba v polke júla prejde s celou ekipou opäť do rýchlosti, mali by sme absolvovať testy na behacom páse v Národnom športovom centre a druhý augustový týždeň sa ide na medzištátne stretnutie. Teda – vyladená rozhodne nebude a ja budem zvedavý, či kombinácia troch týždňov kondičnej práce a dvoch týždňov rýchlostného drilu prinesie výsledok v podobne aspoň lepšieho osobného maxima. O nič viac sa asi Miška v Hodoníne nebude schopná pokúsiť. V ďalších týždňoch nás potom bude sprevádzať aj naďalej rýchlosť a v druhej polovici septembra plánujem už Mišku, ako dorastenku, vziať na dvojtýždenný tatranský kondičný kemp. Ten nám opakovane nevychádzal, Miška vždy doplácala na boľavé kolená, ale posledné vyšetrenia ukazujú, že rastové štrbiny v kolenách už sa uzatvorili takmer úplne a malo by tak byť všetko OK. 

Od kvalitnej jesennej a následnej zimnej rýchlostnej prípravy bude záležať, kam sa môže Miška posunúť, ako druhoročiačka v doraste. Viem si predstaviť ešte x vecí, ktoré môže Miška v príprave zlepšiť, takže aj rezervy v jej výkonoch sú. 

Jakub Valachovič