Ekipa vstupuje do druhej časti roka. Už bez Hanky.

Malacky (21. 6. 2021). Majstrovstvami Slovenska dorastu naša bežecká crew ukončila prvú časť atletickej sezóny 2021. Väčšina našich bežcov štartuje dnešným dňom mesačný kondičný cyklus, ktorý má za úlohu najmä pripraviť ekipárov na augustové a septembrové preteky. Stratím o tom pár slov…

V prvom rade chcem povedať – napriek zlatej pre Michaela Salayovú z majstrovstiev Slovenska dorasteniek z uplynulého víkendu, naša skupina naďalej neprežíva šťastné obdobie. Veril som, že po februárovej kondičnej príprave na Pezinskej Babe, ktorá sa vydarila nad rámec mojich očakávaní a ohromne nám pomohla, úžitok z nej bol veľmi minimálny. 

Síce naša družina absolvovala pekné marcové obdobie, dokonca aj najslabšia vytrvalkyňa zo skupiny Laura Holická lietala, ale postupne prišla celá séria problémov, ktoré de facto odstavili všetkých a príprava šla do prázdna… Ako spievajú Helenine oči – nezostal kameň na kameni.

Ako prvý odpadol Jakub Kopiar, u ktorého sme sa obávali, že ide o opakovaný zápal achilovky. To sa pri vyšetrení nepotvrdilo, problém nastal skôr pri akceptovaní nových ortopedických vložiek, na ktoré nebol zvyknutý. A Kubo je typ človeka, ktorý si na všetko nové zvyká pomaly a zmeny mu nerobia dobre. Nohy ho boleli, lýtkový sval ho ťahal, dostal za úlohu ľahko klusať a nerobiť rýchlostnú prípravu. Tým pádom moje plány putovali rovno do pece, keďže som Kuba hodlal pripravovať práve rýchlostne a dal som si rámcový cieľ s ním – zbehnúť konečne 1500 m pod 4 minúty. To by mal priemerný maratónec zvládnuť. Prvé týždne Kubo vyzeral naozaj rýchlostne dobre, stopäťdesiatky vedel pod 19 sekúnd, zlepšoval sa aj pri anaeróbnej vytrvalosti a v čase, keď behal na úrovni osobákov, musel odkrívať z dráhy a bol koniec. 

Marazmus trvá dodnes a ja dúfam, že teraz, na prelome júna a júla, bude môcť trochu pritlačiť. Posunul som termín jesenného sústredenia v Tatrách kvôli Jakubovi, aby stíhal ešte majstrovstvá Slovenska do 23 rokov, ale do septembra už veľa času nezostáva a ja neverím, že Kubo stihne dovtedy niečo podstatné urobiť. Tak budem tieto týždne skôr pozorovať, ako sa to s ním bude vyvíjať. Každopádne, po skoro dvoch mesiacoch, ktoré si organizoval sám podľa seba, ide do kondičnej prípravy, ktorú zúročí zrejme až v budúcom roku. 

Nedarí sa ani Laure Holickej. Ako som spomenul, tá po sústredení na Babe viditeľne ožila a v marci to bola najväčšie hviezda. U Laury sa opakuje však scenár, mierne pripomínajúci to, čo prekonávala Miška Salayová. Rastie ako z vody, jej telo každú chvíľu hlási nejaký problém. Raz si natiahne sval, inokedy ju bolí niečo iné, napriek otužovaniam v zime býva chorá. Telo si buduje imunitu a toto obdobie výstavby je špecifické tým, že deti jednoducho musia na čas prestať s trénovaním a čakať, že to voľajako dopadne. Azda Miška Salayka je príklad z posledných dní, že bojovať má význam.

Toho času Laura stojí pre bolesti spôsobené zápalom kĺbu metatarzálnej kosti. Ide o záprstné kostičky na chodidlách, ktoré sa vplyvom rastu a zrejme (laicky dumám) predlžovaním chodidiel (inak Laura už bude potrebovať čoskoro 43ku obuv) v kombinácii s fyzickou prácou môžu zmrštiť, stuhnúť a tlačia na seba. Podľa fyzioterapeuta Miroslava Dlhoša z centra Rehabilica v Bratislave pomáha manuálne uvoľňovanie v kombinácii s udržiavaním chodidiel v teplej vode. Túto procedúru už Laura podstupuje a lepší sa. Po mesačnom výpadku by mohla začať pomaly s kondičnou prípravou.

A keďže ona nie je žiadna kovaná vytrvalkyňa, ako napríklad Matúš alebo Alica, bude to mať preveľmi ťažké. Rátam, že bude v prvé dni na uterák a že bude v príprave vypadávať. Napokon, zapojí sa (asi) až v piatok, teda stráca skoro celý jeden týždeň kondičnej prípravy. A stačiť jej nebude ani ten zvyšok, takže som veľký pesimista, že by Laura mohla niečo zabehnúť ešte v auguste alebo v septembri. Je to škoda, už som reálne veril, že ju uvidíme v roku 21 na pretekoch, ale budeme si asi musieť počkať na rok 22. A radšej nech sa teda puberta a všetky tie zmeny, ktoré so sebou nesie, na nej vyvŕšia tento rok a už je pokoj a nemusím sledovať ďalšie dvojročné trápenie sa. 

Kto by mal absolvovať prípravu a bude po nej vyzerať dobre, to bude dvojica Matúš Bachratý a Alica Vavricová. Obaja sú mladší žiaci, Matúš druhým rokom, Alica prvým. Obaja majú dlhé, štíhle nohy, obaja sú neudržateľní na dlhých vzdialenostiach, obaja si netykajú dva razy s rýchlosťou a obaja veľmi dobre reagujú na prípravu v horskom teréne. Alica a Matúš v Karpatoch vo februári lietali ako fretky, energie mali na rozdávanie. Očakávam niečo podobné aj teraz, hoci – obaja nemajú veľmi radi horúce počasie a príprava vytrvalca vo februári a v júli je, prirodzene, rozdielna. 

Matúš je dobrý týpek a som o tom presvedčený stále viac. Vytrvalosť je ťažký údel, človek behá a drie a na úspech čaká niekedy veľmi dlho. Ale skutočný vytrvalec sa pozná aj podľa toho, ako sa s problémami dokáže popasovať – je to súčasť jeho morálnej a vôľovej výbavy, súčasť talentu. Matúš si prešiel tento rok tiež kadečím. 

Vďaka doktorke Denise Mertl z Púchova a našej fyzioterapeutke Danke Sadovskej sa podarilo chalana vyrovnať. Nedávna návšteva u Miroslava Dlhoša tiež stála za to, Matúš dostal cvičenia, ktorými si má mobilizovať kĺby v pravom kolene. Matúš má podobný osud, ako Laura – často ho niečo bolí, neustále vypadáva, býva chorý. Stihol absolvovať iba jeden oficiálny a jeden neoficiálny štart – oba dopadli celkom slušne. Najprv v Malackách zbehol 600 m za 1:45 min, o pár dní už oficiálne v Bratislave bežal 800 m za 2:27 min a vďaka prirýchlemu úvodu si vylepšil rámcový medzičas na 600 m na 1:43 min. Z toho marazmu, v ktorom sa nachádza, to nie je zlé – v mladších žiakoch mu patrí na 600 i 800 m zatiaľ druhá priečka v tabuľkách. 

Alica zatiaľ nedošla do bodu, kedy by sa u nej začali prejavovať rastové bolesti a podobné veci. Nie je zlé však s touto predikciou rátať. Už vidím, že mám nábeh na vysokú skupinu, čo v behoch nie je také podstatné. Podstatné je mať ľudí, ktorí majú dlhé nohy v pomere ku krátkemu trupu – a to spĺňajú skoro všetci až na Kuba Kopiara. Alica je potom zo všetkých asi taký najväčší pavúčik, s úžasným bežeckým štýlom, na ktorý sa veľmi rád dívam. Posledné dni mala akurát trable s cievkou v nose, často jej krvácalo z nosa, azda je toto už vyriešené a nebude to otravovať. V jarnom období ju sklátili alergické reakcie, ale absolvovala vyšetrenia, dostala poriadne spreje a okamžite sa jej uľavilo. Alica je najmladšia členka svorky, som opatrný u nej, čo sa týka budúcnosti, lebo prežiť u mňa, u prísneho a nekompromisného hnidopicha, ktorý pretekárom nerozpráva báchorky, ale snaží sa prezentovať realitu, nie je jednoduché. Uvidím, či Alica bude ochotná (ale to sa samozrejme vždy týka aj rodičov) robiť tento náš, nie vždy vďačný, nie vždy spravodlivý, šport vážne. 

Tu musím spomenúť ešte jednu vec, ktorá ma aj mrzí, aj ju chápem. Dlhšie som nepísal nič o našej Hanke Hladíkovej, ktorá ešte na jar s nami poctivo budovala kondíciu. Hanka sa priznala, že má ako všestranná baba množstvo rozličných záujmov a koníčkov a videla, že pokiaľ by chcela u nás byť plnohodnotný člen, musela by postupne podriadiť väčšinu atletike. Prežívala vnútorný boj, ale napokon si zoradila hodnoty a prišla sa s nami rozlúčiť. Bolo to emotívne, dojemné a hoci ma to mrzí, viem a musím akceptovať, že nie každý chce atletike podriadiť všetko. A u mňa to takto chodí, preto aj v mojej skupine nevydržalo v minulosti viacero, navonok perspektívnych ľudí. Navonok preto, lebo schopnosť podriadiť všetko atletike a naozaj bojovať za svoj cieľ, je súčasť talentu. Kto toto nemá, tak z neho profesionál nikdy nebude. Je bláznovstvo si myslieť, že skutočný talent je ten, kto je rýchly alebo vytrvalý – je to omnoho zložitejšie. 

 

Hanka sa prišla rozlúčiť tak, ako sa patrí. Úprimne, bez obviňovaní, bez klamstiev, bez intríg a ja môžem len konštatovať, že voči nej a ani voči jej rodičom necítim ani náznak krivdy a vždy sa budeme vedieť jeden druhému pozrieť do očí. Takto to má byť. Hanka ako najmladšia členka skupiny, ktorá dala ekipe zbohom, sa zachovala suverénne najférovejšie a najmúdrejšie spomedzi tých, ktorí v minulosti odišli. Je mi ľúto, že jej skvelé a rýchle členky neuvidím, ale možno…Možno sa niečo zlomí a Hanka sa k atletike vráti. Stále má baba iba dvanásť rokov. Netlačím na ňu a povedal som jej, že je u nás vždy vítaná, aj keby chcela ísť iba pomôcť Alici, svojej kamarátke a spolužiačke. 

Toto bude vždy môj údel. Budem chcieť pracovať s ľuďmi, ktorí pracovať chcieť budú. Ak mi na rovinu povedia, že takto si to oni nepredstavujú, rozlúčime sa, ideálne v dobrom. Vždy budem mať okolo seba pár jedincov, nikdy nie početnú skupinu. Za prvé – toľko talentov v Malackách nie je (ani v celom okrese), za druhé veľká skupina bráni tým ozaj talentovaným v progrese. Ak sa to neukáže v období dorastu, tak neskoršie roky to odhalia v celej svojej kráse. Skupina desiatich špičkových mládežníkov v behoch na stredné a dlhé trate existuje na africkom kontinente a možno na univerzitnej báze na amerických vysokých a stredných školách. My sme v Malackách 🙂

V pláne máme teraz prvý týždeň skôr zľahka zaťažovať telo fartlekovými behmi po piesočnatom povrchu Záhoria, ktorý považujem za skvelý tréningový prostriedok. Bude to aklimatizačná fáza. Pritvrdíme od pondelka budúci týždeň, keď sa začne príprava v kopcoch a v horúčavách to bude zaujímavé. Bude treba nosiť vaky s nápojom, šiltovky, ale v karpatských lesoch bude dobre. Zvyšné dva týždne venuje ekipa už svižnejším fartlekom, okruhom alebo výbehom v dunách a zavítame aj na cestné preteky na Morave a na Záhorí – rátam minimálne s účasťou v Novej Lhote a v Borskom Svätom Jure. Potom je vo výhľade opäť návrat na dráhu, vytiahneme prekážky, bloky, ale skúsime aj technické disciplíny, v ktorých sa budem snažiť s mojimi značne obmedzenými trénerskými schopnosťami oprášiť aspoň základné veci. Rád by som opäť chodil na Atletické stredy do Břeclavi, v auguste nám tam trčí s Miškou medzištátne stretnutie v Hodoníne, azda sa podarí opäť ísť na míting do Zlína a v septembri by sme sezónu ukončili všetci spoločne v Dubnici nad Váhom, kde mladšie žiactvo bude súťažiť na majstrovstvách Slovenska starších žiakov a Miška a Kubo v rámci atlétov do 23 rokov. Hneď v pondelok po MSR by sme zdvihli kotvy a hor sa do Tatier na poriadny kondičný kemp – Miška a Kubo na dva týždne, zvyšok na týždeň. Hoci sezóna 2021 pokračuje, sústredenie v Tatrách je asi najdôležitejší medzník roka. Tam sa ukáže, čo môžeme od nás čakať v roku 2022 a či nás prekliatie a smola opustia. 

Jakub Valachovič