Košicami sa to začalo a Košicami sa to aj skončí… dúfame. A veríme!

Malacky (23. 6. 2021). Návrat ku Košiciam. Ako som avizoval, prvá správa bola písaná skôr fakticky a bez emócií, druhá taká nebude. Emócia je v športe dôležitá vec a tých podnetov bolo a je. Jedna podstatná vec – Košicami sa to celé začalo a Košicami to (azda) aj končí.

 

Takto som to nejako pred mesiacom podal Miške Salayovej, ktorá v tom čase bola nešťastná, že na prvé preteky do Nového Mesta nad Váhom nemohla ísť, keďže ochorela. V tom čase však už šlo iba o drobnú nepríjemnosť, Miška už bola rozbehnutá a toto mierne zdržanie na jednom z návestidiel, hravo dobehla v ďalších dňoch. 

V zimnom období sa u nej totiž uzavreli tie kapitoly hrôzy, ktoré sme čítali do aleluja celé predošlé obdobie. Uzavreli sa rastové štrbiny, odľahčilo sa kolenám vďaka vložkám do tenisiek, podobne tak sa ukončila aj nepríjemná epizóda so sezamskými kosťami pri palci pravej nohy. V marci nás tak do nepríjemnej reality vrátili zase iba problémy so železom počas cyklov, ale azda aj tu sme už prišli na to, čo telu dodávať, ako dodávať a s čím dodávať. Nadobudli sme mnoho poznatkov a skúseností a bohužiaľ, neraz sme, aspoň čo sa týkalo spomínaných patálií so železom, museli ísť metódou pokus – omyl

Aby som neustále nepoužíval prirovnania o vláčikoch a svetle na konci tunela, pomôžem si citátom od britského premiéra Churchilla, keď sa na bojiskách severnej Afriky začalo dariť Britom v boji s nemeckými nacistami: “Nie je to koniec. Nie je to ani začiatok konca. Možno je to však koniec začiatku.” Mám rád jeho citáty, aj onen slávny “Never give up – nikdy sa nevzdáme” po akcii v Dunkerque. V najhorších hodinách som si občas čítal myšlienky tohto pána. Košicami sa to celé začalo a Košicami sa to aj skončí. Výrok, v ktorého pravdivosť chcem veriť.

Prečo Košice? Nuž…v septembri 2019 sa mali práve v Košiciach konať majstrovstvá Slovenska žiačok. Miška, ako žiačka prvoročiačka, mala v tom čase na konte už dva tituly majsterky republiky v tejto kategórii. Najprv začiatkom marca ovládla osemstovku v hale v novom osobnom maxime 2:19,38 min. Svoj čas potom dokázala v júni ešte vylepšiť na 2:18,44 min. O pár dní nato vcelku bez problémov porazila konkurenciu aj na školských majstrovstvách Slovenska po taktickom výkone. Darilo sa jej a navonok sa zdalo, že nemá adekvátnu súperku na Slovensku. 

V auguste si však krátko po tom, čo si na mítingu v Zlíne urobila osobné maximum 3:05,16 min na kilometri, začala sťažovať na bolesti v chrbte. Tie neprestávali a obťažovali naďalej. Na radu fyzioterapeuta Miroslava Dlhoša sme upustili od rýchlostných vecí, Miška sa mohla pripravovať iba v rámci behov, ideálne v aeróbnom alebo zmiešanom pásme. Za príčinu bolesti bol zodpovedný rast, v tom čase sa Salayka dosť vytiahla do výšky. Začiatkom septembra som teda vyhlásil, že do Košíc na majstrovstvá Slovenska nepôjdeme a Miška tak nebude môcť nadviazať na halu. 

Potom sme sa všelijako priamo, aj sprostredkovane dozvedali od širokej a fundovanej “trénerskej komunity” v Malackách, ktorá všade bola a všetko videla, že v skutočnosti sa Miška zľakla konkurencie, že ja, ako jej tréner som si tým, že som ju nepustil do Košíc, niečo dokazoval, že Miška nemá pod mojím vedením šancu nikdy nič zásadné dosiahnuť. Podaktorí boli takí drzí, že písali správy samotnej pretekárke v tomto znení. Na toto sa nezabúda. V septembri 2019 sa toho vyvalilo plnými prúdmi a zrejme to bola daň za to, že dievča na prvý rok staršiu žiačku behala naozaj výborne. 

Fakt, že sme s Miškou nešli prerážať stenu, vykašlali sa na majstrovstvá Slovenska a neriskovali, že sa jej bolesti iba zhoršia, nám dodnes slúži ku cti. Naopak, tréneri, ktorí potrebujú byť so svojimi pretekármi pichnutí v každom zadku, okupovať všetky možné majstrovstvá Slovenska od dorastu, cez juniorov a dvadsaťtrojky až po dospelých, nie sú tréneri v pravom slova zmysle. Sú to oportunisti, ktorí aj človeka, ktorý vypadol v uplynulých mesiacoch pre zranenie, prihlásia na majstráky, aby skúsil aspoň niečo z toho vytrieskať. Len aby bola medaila alebo výsledok, aby boli oni pekní. Pre mňa je to holý nezmysel a jeden z dôvodov, pre ktoré sme na Slovensku atleticky v prdeli. Riskovať zdravie môže dospelý profík. Nie tínedžeri vo vývine. 

Košice v roku 2019 odštartovali celú sériu výpadkov u Mišky. Mne to bývalo veľmi ľúto, lebo to dievča sa snažilo, robilo pre atletiku v podstate čo sa dalo a odmena neprichádzala. V Tatrách na sústredení Miška pre bolesti v kolene nedokončila kemp, to už sa hlásili o slovo chodidlá, ktoré bolo treba skorigovať neskôr vložkami. Po návrate z Tatier prišli problémy so železom. Miška ho mala veľmi málo a jej bežecké výkony išli do stratena. Kým sme prišli na to, aké železo brať, koľko, s čím, na čo sa zamerať, čo ignorovať – tak sme plávali na polystyréne v rozbúrenom mori. 

Neskôr sa ozvali aj rastové štrbiny a predikcia bola – aspoň rok nerobiť nič rýchle, nechať telo, aby sa skonsolidovalo a iba ľahko klusať. Vyvarovať sa strmým zbiehaniam zo svahu, vzdať sa našich obľúbených tréningov v pieskoch, nerobiť rýchlosť, prekážky, štarty, odrazy… Behajte po spevnených cestách. S pätnásťročnou babou, ktorá bola v ideálnom veku, aby sa s ňou šlo do rýchlosti, som mohol iba kluskať po asfaltkách a štrkových cestách. Na môj dušu – náramná predstava. Keď už aj toto sme robili, opakovane sa vracali dni, v ktoré Miška nebola schopná ubehnúť ani kilometer bez toho, aby po prvej štvrtine ľahkého behu nepadala únavou. Jej dýchavičnosť, slzy v očiach a absolútna nemožnosť do ničoho poriadne pichnúť, boli frustrujúce. Tak sme šli plávať, ale ona sa skoro topila po polovici plaveckej dĺžky. V zime sme skúsili bežky, kolená boleli aj tam. Jarný kemp vynechala úplne. 

V lete sme trochu mohli brúsiť rýchlostné veci, ale iba dovtedy, kým sa bolesť z rastu nepreniesla do píšťal. Skúsili sme okruhy na Babe, kde nie sú prudké zbiehania, zase Miška pohorela na železe. A zase sme mudrovali. Pri jednom tréningu som našiel kamienok, ktorý príroda vytvarovala do podoby srdca. Miške sa páčil, vraj si ho nechá. Schoval som jej ho do vrecka, kde som niesol zvyšku tímu fľaše s vodou. Panoval horúci letný deň. Pre Mišku to bol jeden z najťažších dní, keď nevládala ani klusať. Zase raz tréning ukončený predčasne. Zúfalosť… Po tréningu som šmaril vrecko, v ktorom mali predtým fľaše, u seba doma na zem. Niečo tam buchlo. Zvedavo som nakukol dnu a zistil, že si Miška zabudla ten kameň z Karpát. Vzala len fľašu, myšlienkami bola niekde ine. Prišlo mi to ľúto, kameň som si poťažkal v ruke a potom ho dal do zásuvky. A povedal som si, vytiahnem ho, keď bude lepšie a jedného dňa jej ho aj dám.

Veci sa začali čoskoro lepšiť. Konečne sa vyriešil problém so železom, Miška pookriala a jej beh začal spĺňať aspoň aké také parametre. Dokonca sa časom približovala na okruhoch k osobným maximám. Do majstrovstiev Slovenska žiačok chýbali dva týždne. Nešli sme – po takom katastrofálnom roku ísť na šampionát, iba z dvoch týždňov prípravy? My určite nie. Odštartovali sme prípravu a veril som, že azda halová sezóna už bude pre nás žičlivá. A vyzeral som koniec roku 2020. 

Žiaľ, Tatry a zase bolesti. Hoci som Mišku neťahal po prudkých zbiehaniach a naplánoval jej tréningy bez toho, aby s nami chodila po skalných hrebeňoch, aj tak v podstate “zahučala” na kolená po dvoch dňoch. Takže príprava žiadna, opäť iba ľahké klusy. A predikcia – vydržať, vydržať. Možno v apríli 2021 budete môcť začať normálne trénovať, dovtedy klusať, šetriť sa, klusať…

Tak som ten kameň striedavo vytiahol a potom zase zúrivo vložil späť. V zime aký taký pokrok nastal. Miška mohla bez bolestí aspoň kondične trénovať a vďaka tomu, že pravidelne užívala správne železo, tak aj vládala. Aspoň za to som bol vďačný. Na prelome rokov už vyzerala celkom obstojne, bohužiaľ, na radu lekárky, aby vysadila železo, že už má výsledky z odberov v norme, nás opäť dostali do slepej uličky. Sám som nariadil, že železo užívať bude naďalej a bol som nasrdený, že nám lekári v tomto prípade skôr škodili, ako pomáhali. Prekonala aj hnusnú epizódu so sezamskou kosťou a koncom februára sa začali veci meniť. 

Americký šprintér Trayvon Bromell by vedel rozprávať. Napadá mi on, lebo som si nedávno študoval jeho anabázu. V roku 2016 prišiel vinou opakujúcich sa zranení o olympidádu v Riu. Médiá si z neho začali uťahovať, NBC ukázala fotomontáž Bromella na invalidnom športovom vozíku s dovetkom – Trayvon, skús to aspoň takto. V tom istom roku sa samozrejme konali aj hry pre paralympionikov. Srandičky, srandičky. Teraz na olympijskej kvalifikácii v Eugene Bromell celkom jasne ovládol stovku a ide do Tokia. Najrýchlejší Američan – to sa dá rovno chápať, ako najrýchlejší človek momentálne na planéte. Do dneška sú v priebežných svetových tabuľkách prví ôsmi Američania a Bromell s 9,77 im kraľuje. Moderátor NBC sa možno trochu hanbil, keď mu chlapec ten invalidný vozík pripomenul. Trayvon, drž sa, tiež si to nemal ľahké. 

Späť zo sveta do našej maličkej reality. Košicami sa to celé začalo a Košicami to ukončíme. Pôjdeš na majstrovstvá Slovenska, tam to vyhráš a ukážeš, že srandu si z teba robiť ľudia môžu, ako z každého. Ale iba dočasu. Potom budú trápni oni. Miška o tom už v máji asi nepochybovala. Moje slová neodvial vietor. V Košiciach to bolo krásne divadlo a aj to málo, čo sme stihli za obdobie od marca porobiť, stačilo. Jeden príbeh sa napísal. Do Košíc som odchádzal aj s tým karpatským kamenným “šutrom” a späť už som sa s ním nevrátil, zmenil majiteľa, resp. vrátil sa k majiteľke, pre ktorú by mal byť jasnou pripomienkou. Tak ako kresťania opakujú “memento mori” v čase, keď si hriešnik myslí, že je bohorovný, tak si treba pripomenúť vždy, že aj v ťažkých časoch dokáže človek svojou húževnatosťou a vierou v lepšie zajtrajšky, nasmerovať svoju budúcnosť želeným smerom. 

Jakub Valachovič