Definitívna bodka. Ale aspoň bola bronzová…

Malacky (23. 6. 2021). Dokončil som svoju poslednú misiu. Síce už to budú takmer dva roky, čo som napísal, že končím so súťažením, ale nedalo mi to a predsa som ešte jedenkrát obul pretekárske tretry. Chcel som odísť so cťou. Či sa mi to podarilo… to už nechám posúdiť druhých. 

V októbri 2019 v Nových Zámkoch som sa rozhodol ukončiť svoju súťažnú anabázu. Mal som za sebou oblastné majstrovstvá v krose, ktoré som nedokončil. Moja výkonnosť ma neuspokojovala a na súťaže som sa už vôbec netešil. Ubehol istý čas a isté veci som prehodnotil. Chcel som ešte posledný raz vyskúšať prekážky na stípli, ktoré mám veľmi rád. Tiež som bol sklamaný z toho, že vlani na majstra Slovenska stačilo bežať iba chabých 9:40, najmä však som si povedal, že si zaslúžim azda lepší koniec. Vzdať preteky na oblastnom krose a končiť a získať medailu s dobrým časom a končiť – to je rozdiel. 

Navyše sa mi posledný rok behalo veľmi, veľmi dobre. Ešte stále som bol schopný si v tréningoch behať solídne časy a tak som si vravel, že svoju rozlúčku si naplánujem tak, aby som s ňou bol vnútorne spokojný. Dlžal som to sebe, ale chcel som ešte nejaký výsledok zbehnúť aj pre moju tréningovú skupinu, aby videli, že ešte čo to zvládnem. 

Svoje plány som nikomu nevešal na nos, vravel som si, že ak to nebude bárs aj dva týždne pred štartom dobré, tak proste nepobežím. Ale cítil som sa fajn a tak som sa prihlásil na majstrovstvá Slovenska mužov, behať steeplechase. Svoj definitívne posledný. Na webe Slovenského atletického zväzu síce stálo, že sa vraciam späť do súťaží, no v skutočnosti to je úplne opačne. 

V stípli som vybojoval za svoj život päť majstrovských titulov. Steeplechase je bezpochyby jedna z najslabších atletických disciplín, preto sa mi tam darilo. Nepovažujem zisk piatich zlatých z najdlhšej prekážkovej disciplíny za výnimočný úspech a všetky tieto medaily prebije bronzový kov z majstrovstiev Slovenska v cezpoľnom behu v Dudinciach, kde som podal svoj najlepší výkon a porazil aj solídnych súperov. Hoci som vedel, že svoje najlepšie bežecké roky sú kdesi nenávratne stratené v minulosti, s istou nostalgiou som veril, že sa ešte ukážem vo svojom mladíckom eláne. To som sa prepočítal. 

Prišiel som do Trnavy a zistil som, že som si doma zabudol dres. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Ak by sa to stalo niektorému môjmu pretekárovi, tak by som si ťukal na čelo a pýtal sa – ako si atlét môže zabudnúť svoj dres? Stratil som svoje pretekové návyky a bum – premýšľal som, čo robiť. Tak som bežal v tom, v čom som prišiel do Trnavy, v trenírkach a tričku. Zachránilo ma, že ja sa obliekam všeobecne do športového outfitu, takže to niekomu ani neprišlo čudné, v čom bežím. Tretry som si našťastie zbalil a ani nič ostatné mi nechýbalo. 

Mal som pred štartom veľké oči. Predstavoval som si, že môžem pokoriť svoje kariérne maximum 9:11 min alebo aspoň sa k nemu priblížiť. Neprišiel som taktizovať, prišiel som vyhrať a zbehnúť dobrý čas. Vedel som, že v tejto sezóne Dávid Mazúch bežal 9:13 min a tešil sa, že z toho bude medzi nami pekný súboj. Už menej som rátal s Radom Tomečkom. Obaja ma napokon vyškolili. 

Zarezal som sa ale asi najmä sám. Svižný úvodný kilometer 3:01 bol možno príliš rýchly, ale ja som plánoval začať svižne. Veril som, že to pôjde. Bohužiaľ, už druhý kilák bol veľmi pomalý a dva kilometre za 6:20 min dávali jasne tušiť, že s dobrým časom sa môžem rozlúčiť. Šli predo mňa Mazúch, aj Tomeček a dlho som sa ich držať nedokázal. Posledné dve kolá boli v mojom podaní vyložený boj samého so sebou. Telo už viac nedokázalo, ale ja som si povedal, že bronz si aspoň odnesiem. To by ma mrzelo, ak by som musel zo stíplu odchádzať so štvrtým miestom. 

V závere ma potrápil Ondrej Malek zo Žiliny, ktorému som počas behu ušiel, ale ten v závere doťahoval veľmi, veľmi solídne. Na cieľovej rovinke už to nestihol, dobehol som si po bronz a verím, že Ondrej nebude sklamaný. Ten bronz som si po tých svojich aktívnych rokoch ešte zaslúžil a mal som aspoň sčasti lepší pocit, že sa nevraciam s prázdnymi rukami. 

Môj čas 9:45,41? Hrôza! Pred pár rokmi som po výkonoch cez 9:40 chodil kanálmi a hanbil sa ako zbitý pes. Teraz už to neriešim a mávnem rukou. Na viac nemám. Dnešok nebol náhoda – preteky boli v ideálnom počasí, aj súperov som mal, čo v minulosti na Slovensku bol skôr opak. Po pretekoch som si povedal, že to nebolo až také zlé – a to nielen dnešné vystúpenie, ale celá moja súťažná anabáza. Na to, že som ako bežec nemal ani piaď talentu, som si dokázal v atletike nájsť svoj kúsok životného priestoru, ale vždy som zdôrazňoval, že moje výkony sú na tisíc svetelných míľ vzdialené od európskej (nieto svetovej) špičky. 

Tu radím svojim nástupcom, mladším pretekárom, ktorí budú chcieť uspieť nielen v stípli. Ak budete mať pocit, že máte hlavu až príliš hore a že azda vaše výkony sa dajú porovnávať s medzinárodnou konkurenciou – šup hneď pozrieť aspoň české tabuľky. Nevidíš sa aspoň do piateho miesta v štatistike? Tak rýchlo vyfučať, späť na zem a hybaj trénovať. Pretože z nafúkancov, ktorí si nevedia spočítať jedna a jedna a stále im z toho vychádzajú tri, nikdy v behu nič nebude. Beh vyžaduje pokoru. Napokon, pseudohviezdičky na to prídu jedného dňa samé. 

Na štarte, ale aj počas behu som mal dnes veľmi zvláštne pocity. Chvíľu mi aj bolo ľúto, že už toto všetko definitívne ukončím, na druhú stranu, po dobehnutí som bol aj rád 🙂 Už na dráhu nepatrím. Aspoň som sa rozlúčil v behu, ktorý bol isto jeden z najkvalitnejších za posledné roky. Atletiku budem teraz prežívať ako aktívny tréner svojej ekipy. Aktívny znamená, že budem s ekipákmi behávať.

Napokon – stále aj behávam. Nič na tom nemienim meniť. Bez behania moja osobnosť bude prázdna a ja nechcem viesť prázdny život. Našiel som si svoj pokoj a azda sa naučím behávať aj bez toho, aby som musel niekde v budúcnosti vidieť cieľ, ktorý ma poženie vpred. Ale bude to ťažké 🙂 

Jakub Valachovič