Paráda, kopce máme za sebou a ideme ďalej :)

Malacky (3. 7. 2021). Ekipa má za sebou krátku anabázu v kopcoch Malých Karpát. Päť dní stačilo na to, aby naši bežci dobili batérie a mohli pevnou nohou vstúpiť do kráľovstva borovíc a pieskov a neskôr si preniesli natrénované opäť na dráhu. Štartuje druhá polovica sezóny. 

A musím povedať, že som s uplynulým mikrocyklom kondičnej prípravy v Malých Karpatoch nadmieru spokojný. Ubehlo to ako voda, za päť tréningových jednotiek mladá svorka ekipárov zvládla 51 km v kopcoch a zaznamenala 2370 výškových metrov. Nič, z čoho by nezainteresovaný a zaslúžilý diaľkoplaz musel sadnúť na zadok, ale s ohľadom na rozbehnutú súťažnú sezónu to bude postačovať. Minimálne z tejto prípravy bude ekipa ťažiť do 20. septembra. Potom nám nastane už riadna príprava vo Vysokých Tatrách s výhľadom na rok 2022, ale to je predbiehanie prítomnosti.

Do horskej prípravy sme vstupovali s rozpačitými pocitmi. Opäť sa mi vrátili šedivé dni nevedomosti (ona tá nevedomosť sa poeticky označuje, ako sladká – ale nie je na nej nič lákavé), lebo som netušil, ako na tom jednotliví bežci budú.

Michaela Salayová sa po zisku majstrovského titulu v dorastenkách na 800 metrov venovala týždennému “ničnerobeniu”. Nemala behať, nemala cvičiť, jedine bola s nami raz plávať a doma si užívala saunu. Myslel som, že sa jej ani nebude chcieť opäť do kolotoča tréningov, ale prišla šťastná ako blcha. “Ten týždeň ma nudil, hrozné niečo”. Salayka potvrdzuje jednu všeobecnú pravdu, ktorú som mal onoho času možnosť čítať v staršej českej literatúre – “odpočívati jest uměním”. Potvrdilo sa, že bežec na stredné a dlhé trate netrénovaním trpí, Haile Gebrselassie sa raz vyznal, že ak jeden deň nebehal, cítil sa reálne ako chorý človek. Tieto veci sú v literatúre popísané a vedecky vysvetlené, takže Salayka len išla podľa vedy a to mi stačí k všeobecnému šťastiu. 

Musím teda na rovinu priznať, že je na tom baba vynikajúco a počas piatich dní v Malých Karpatoch ani náznakom nedala najavo, že by bola unavená alebo mala krízu. Kopce jej posledné dva roky nešli vôbec, najmä pre nedostatok železa, ale zdá sa (klopem na dubové drevo), že nateraz je tento problém zažehnaný. Spomedzi všetkých fungovala ako líder, aj ťažké svahy vybehla s gráciou, pri zbiehaniach dokázala záverečné stovky metrov fujazdiť v tempe 2:45 na kilometer. To nie je zlé. Boli otázky, prečo som volil u nej tento model prípravy – teda týždeň voľna a týždeň poctivej práce v kopcoch a radšej z nej nežmýkal formu na majstrovstvách republiky žien a junioriek. Na to je jednoduchá odpoveď. Ja som za posledné dva roky s Miškou nemohol poriadne nič odtrénovať. Všetky plány sa rúcali ako domino a už ma tie improvizácie nebavili. Takže radšej, ako byť pichnutý na všetkých možných trápnych majstrovstvách Slovenska (áno, sú trápne – teraz v Trnave tam juniorov bijú žiaci) chcem skúsiť s babou urobiť kvalitnú prípravu, ktorá číta ešte dva týždne fartlekových behov v boroch a následne až do konca sezóny predovšetkým riadnu rýchlosť, techniku a silu. 

Výborná správa je, že Laura Holická, mladšia žiačka, je na tom kondične dobre. A tu mi môj tip nevyšiel ani náhodou. Vypadla totiž na vyše mesiac z tréningov pre rozličné boliestky a seriózne bolesti, ktoré súvisia s rastom. U nás v ekipe to je už obohratá platňa. Našťastie spolu s jej mamou Luckou postíhali na radu fyzioterapeuta M. Dlhoša absolvovať zo desať terapií u rôznych špecialistov, ktorí mobilizačnými cvičeniami dali do poriadku jej chodidlo. Len pripomeniem, že mala výrazne stuhnuté metatarzy, teda záprstné kostičky, ktoré spôsobili na jednom mieste dokonca zápal kĺbu. Nič strašné, ale chcelo to čas a odpočinok. Prvá dobrá správa je, že Laura už behá bez bolestí. Druhá, o to cennejšia, že dlhý výpadok sa na nej takmer nepodpísal a od prvého dňa mikrocyklu vyzerala v kopcoch veľmi, veľmi dobre. To, že je z celej našej skupiny najslabšia vytrvalkyňa platí aj naďalej (a platiť bude), ale ja som čakal, že Laura bude niekde zašitá vzadu a budeme na ňu musieť nekonečne dlho čakať. Tak to sa nestalo ani náhodou, naopak, baba behala výborne a ťažké a tiahle karpatské svahy vybiehala bez zastavenia a iba kúsok za svojou kolegyňou z mladších žiačok Alicou Vavricovou

Keď je o nej reč, spomeniem, že týždeň pred týmto kopcovitým obdobím, sme mali s mladším žiactvom akýsi týždeň aklimatizácie. Kým Salayka oddychovala, ostatní pobehovali v lesoch a nebolo príliš o čo stáť. Vysoké teploty na modrookú Alicu pôsobili až deštruktívne a baba vyzerala v istej chvíli zúfalo. Čítal som kadejaké články o tom, ako beh v horúčavách výrazne sťaží dýchanie, ale Alica občas dychčala ako vo svojich kritických alergických týždňoch v apríli a máji. A jej ladnosť a vytrvalosť bola fuč. Postupom času, ako sme skúšali všelijaké fígle s oblievaním šiltovky vodou počas behu a podobne, sa trošku posúvala na výkonnostnej báze, ale ozajstná úľava pre ňu prišla pred pár dňami, keď prišlo ochladenie. Alica, dovtedy zvädnutá kvetinka, okamžite vyrazila nové lístky a druhú polovicu týždňa v kopcoch zvládala s neskutočnou gráciou. Teraz sa opäť má otepliť, takže baba sa bude pokúšať na teplo si zvyknúť. Jej vytrvalostné kvality však každopádne nikam neodišli a to je dobre. 

Podobne si musel zvyknúť druhým rokom mladší žiak Matúš Bachratý. Ten tiež nabral za uplynulé mesiace nejaké výškové centimetre navrch a spôsobilo mu to nejednu komplikáciu. Tiež mal koniec júna skôr odpočinkový a v teplých, priam pekelných júnových dňoch, sa mu sťažka rozbiehalo. Lenže, ako som predpokladal, on sa rýchlo dostal opäť do kondičnej pohody, keďže vytrvalosť mu je veľmi, veľmi blízka. V kopcoch už nezaváhal. Možno v prvý deň vyzeral trochu horšie, ale čoskoro sa dostal na takú úroveň, že sa vyrovnal Miške Salayovej. Je späť a môže pokračovať v príprave. 

Aby to tu nebol samý optimizmus, tak musím tiež hlásiť, že náš mužský zástupca Jakub Kopiar je z tohtoročnej dráhovej sezóny definitívne vyradený. Ja som to síce už avizoval dávnejšie, lebo viem, že ten chalan sa len veľmi sťažka dostáva do formy, ale isté svetielko nádeje tam bolo. Ukázalo sa, že jeho achilovka síce posledné dni fungovala, nebolela, ale pod ňou sa hromadil kalcifikát (ložisko vápniku) a to bola časovaná bomba. Ja neznášam taký ten postup, že vyčkajme a nejako bude… ja nie som Švejk. Dohodli sme sa s doktorom Marekom Vaňom, že sa naňho v týždni pozrie. Kubo tak stihol absolvovať, síce bez bolestí, prvý deň v kopcoch a behalo sa mu fajn, ale už na druhý deň radšej podstúpil terapiu rázovou vlnou, aby sme mali istotu. Mám s rázovkami iba dobré skúsenosti, naopak, odkladanie problému je cesta do pekla. Kubo tak teraz vypadne na ďalší mesiac a bol by som veru blázon, ak by som ho začiatkom augusta vyhnal v tretrách na dráhu, aby stíhal ešte potrénovať do nejakých nezmyselných majstrovstiev Slovenska do 23 rokov. Tie už nestihne, aj keby sa rozkrájal, už na to nie je čas. A ani vôľa. Prioritný cieľ je teraz byť absolútne zdravý na septembrové tatranské sústredenie. To, čo sme chceli urobiť v tejto sezóne, si tak Kopiar musí preniesť do roku 2022. Taký je život. 

Jakub Valachovič