Meraný tréning na juhu – tri prvenstvá, Laura skoro po 3 rokoch na súťaži

Malacky (11. 7. 2021). Naša skupina má za sebou dva týždne kondičnej prípravy. V rámci nej sa chceme cez víkendy zúčastňovať už aj rozličných mestských a dedinských behov, ako formy meraných tréningov. Na prvú akciu sme cestovali do obce Pered, ktorú komunisti v roku 1948 idiotsky pomenovali Tešedíkovo. 

Toponymá – názvy obcí a miest. S nástupom komunizmu bolo hromadné premenovanie tradičných maďarských obydlí na južnom Slovensku jedným z prvých komunistických zločinov. Potom prišli už pre súdruhov typické zlodejstvá, vraždy a koncentračné tábory, tak už sa nejakou toponymickou vojnou nik nezaoberal. O čo išlo?

Po Trianonskej dohode pripadli Slovensku rozsiahle územia, ktoré tradične patrili vždy Maďarom a na tom sa dodnes nezmenilo de facto nič. Maďarčina miestnych nevymiera a je stále najrozšírenejším jazykom. Ja osobne chodím rád na tieto južné územia a vždy sa tu cítim veľmi dobre. Miestni už ani neriešia rôzne zvrhlosti, ktorými ich obťažujú politici typu Fico alebo Slota (dvojaké občianstvo resp. do tankoch na Budapešť). A neriešia už ani zhovadilé názvy ich miest a obcí. Pritom hromadné premenovávanie obcí na juhu nebolo nič iné, než obyčajnou pomstou maličkého, zakomplexovaného národa. Kým Maďari toto neriešia, mňa štve, že aj v 21. storočí máme potrebu vnucovať miestnym ono primitívne – na Slovensku po slovensky.

Je pravda, že v časoch Uhorska taktiež Maďari premenovávali tradičné slovenské názvy. Robili to aj Nemci. Ale nikto neprejavil tak nízku úroveň invencie, ako komisia pod vedením komunistu Okáliho, ktorá premenovala obce podľa významných slovenských dejateľov. Tak vznikla napríklad časť Jánošíkovo (podľa významného slovenského zlodeja Jánošíka). Jánošík, ktorý mal svoj domov v hornatom prostredí Terchovej, získal teda “svoju” obec na rovine, v susedstve kukurice a zlatých obilných lánov. Perfektné. Vrchol všetkého je premenovanie mesta Párkány na Štúrovo. Mesto, s ktorým rodák z Uhrovca nemal nič spoločné, nesie jeho názov. Mesto, kde sa hovorí po maďarsky a chodí sa odtiaľ obdivovať krásna katedrála v Ostrihome. O nič iné nešlo, len o pomstu Maďarom. Pokiaľ dnes máme pomenovania Dunajská Streda, Šaľa, Galanta alebo Šamorín, ktoré majú fonetický i významový základ v maďarčine, je to v poriadku. Ale stále čakám, že konečne si prestaneme robiť hanbu a niekto múdry konečne príde s citlivejším pomenovaním maďarských obcí. 

Preto aj v tomto článku nebudem používať výraz Tešedíkovo (podľa evanjelického kňaza Samuela Tešedíka), ale Pered. Vraj je názov Pered mužského rodu, tak tomu prispôsobím skloňovanie. Nikdy predtým som tu nebol a pôvodne sme sa sem ani nechystali. Na začiatku letných prázdnin chodíme tradične na sever, do obce Nová Lhota a nie na juh k Maďarom. Lež sprísnený cezhraničný režim nám skomplikoval život. Momentálne jediný, ktorý je v našej skupine plne zaočkovaný (dve dávky vakcíny) som ja. Miška a Kubo už majú jednu dávku za sebou a to je málo. Dokonca ani ja ešte nespĺňam nariadenie českej vlády, ktorá považuje plne zaočkovanú osobu až po dvoch týždňoch po podaní druhej dávky. Takže si musíme ešte počkať, Miška pôjde na druhú dávku začiatkom augusta a potom budem konečne môcť s Miškou cestovať aj na súťaže do zahraničia. S ostatnými ťažko, lebo tí zaočkovaní ešte nie sú a budem veriť, že sa to v dohľadnom čase zmení, aby sme si zbytočne nekomplikovali život. 

Do Pereda sme vyslali trojicu našich pretekárov. Matúš Bachratý a Laura Holická (obaja ročník 2008) mali súťažiť v behu na 1,6 kilometra vo vekovej kategórii U13. Miška už ani nemala in možnosť, ako bežať ženskú kategóriu, lebo po trinástkach už žiadne mládežnícke kategórie domáci neorganizovali. Mne to vôbec neprekážalo, lebo Mišku som chcel v rámci kondičnej prípravy tak či onak stavať aspoň na párkilometrovú dištanciu. V Novej Lhote by taktiež bežala päťku, rovnako tak v Peredi.

 Významný deň to bol jednoznačne pre Lauru Holickú. Táto slečna stála naposledy na štarte pretekov v októbri 2018, teda skoro tri roky dozadu. Potom prechádzala veľmi ťažkým obdobím spojeným s vleklými chorobami a kadečím iným. A hoci už trénuje viac ako rok od týchto smutných udalostí, na súťaži odvtedy ešte nebola. Laura riadne vyrástla, už má 170 cm a posledné mesiace ju zase kvárili pridružené rastové bolesti. Ale našťastie, nič také dramatické, ako prežívala Miška. Je trochu paradox, že najrýchlostnejšia z našej skupiny a zároveň najslabšia po vytrvalostnej stránke, nastupovala na trať 1600 m, čo je na ňu celkom solídna porcia. Laura mala obavy z dlhšej trate a bolo na nej vidno, že je pred štartom nervózna.

Zrejme to bolo pre ňu ohromné prekvapenie, keď sa kdesi v obilnom poli točili po cca päťsto metroch a usporiadatelia ich hnali do cieľa. Lauru som šiel asi dvesto metrov pred cieľom povzbudiť a samého ma prekvapilo, že mládež už dobieha do cieľa. To nebolo 1600 metrov ani len náhodou! Laura sa šetrila na záver a v čase, keď som jej oznamoval, že sa blíži cieľ, figurovala na druhom mieste medzi dievčatami a celkovo bola asi piata, lebo chlapci s nimi bežali tiež. Stihla sa mi ešte posťažovať, že má rozviazanú šnúrku (to je u našich mladých dievčat tradícia – šnúrky), ale ja som už jej pozornosť upriamil na finiš. A ten predviedla veru parádny, keďže nedostihla iba svoju najbližšiu súperku, ale pre istotu porazila aj pár chlapcov. Do cieľa dobehla zarovno s druhým najrýchlejším chalanom v čase 3:34 min. A dokonca jej podľa údaju z čipového merania udali presný čas ešte o sekundu rýchlejší, teda 3:33, kým druhý v chlapčenskom behu mal aj “net time” 3:34. Dá sa povedať teda, že Laura bola v tomto behu druhá najrýchlejšia celkovo. A to je super správa, najmä pre jej sebavedomie, keďže na dlhších tratiach sa ona nejako komfortne necíti. Návrat po skoro troch rokoch bez súťaženia tak Laurine vyšiel skoro dokonale, nestačila iba na víťaza chlapčenskej kategórie. 

Tým však nebol nik iný, ako náš ekipák Matúš Bachratý, ktorý si zľahka dobehol po suverénne víťazstvo. Aj on bol prekvapený, že bežal skoro o 600 m menej, ako bolo v propozíciách. V jeho prípade to však mohlo byť určité sklamanie, lebo Matúš patrí v našom tíme k tým vytrvalostnejším a naopak, príliš si netyká s rýchlosťou. Presný opak Laury. Neviem, koľko vlastne behali, tak podľa času iba odhadujem, že to mohol byť kilometer. Matúš zvolil tiež tempo na dlhšiu trať a v závere už mal solídny náskok, takže nemusel nasadiť do takého finišu, ako Laura. Jeho čas 3:19 min (3:18 net time) mi teda nič moc nehovorí. Každopádne, obaja boli samozrejme radi, že dosiahli najrýchlejšie časy a o to ide. O týždeň v Borskom Svätom Jure pobeží Matúš trať pre dorastencov 1500 m. Tam to už poznáme veľmi dobre a vieme, že tá trať ozaj bude zodpovedať údaju v propozíciách 🙂

Miška Salayová si tri týždne od posledných pretekov, ktorými bol beh na 800 m dorasteniek ovenčený titulom majsterky Slovenska, užila ženskú päťkilometrovú trať. Na začiatku som si myslel, že bude mať veľmi silnú konkurenciu v osobe maratónkyne Lucii Vlčákovej z Dukly Banská Bystrica, ale to som si neuvedomil, že spomínaná pobeží desiatku, kým Miška päťku. Preto ma v cieli prekvapilo, že Miška dobehla ako prvá žena a za ňou so stratou cca minúty a pol dobiehala víťazka kategórie ženy nad 40 rokov Danka Janečková. Miškin čas 20:06 min je pre mňa španielska dedina, keďže som tú trať nevidel. Podľa Mišky bola trať skôr terén, ako proklamovaný asfalt a tým pádom bol čas pomalší. Na dráhe by bolo 20:06 na päťku asi veľké sklamanie, ale v týchto podmienkach by to šlo. Podľa údajov z hodiniek Miška bežala skutočne päť kilometrov (a cca 60 metrov navrch) a prekonala prevýšenie desať metrov, čo na južnom Slovensku veľmi neprekvapí 🙂 Do cieľa dobehla celkovo s dvanástym najrýchlejším časom, iba jedenásť chlapov bolo rýchlejších. Ak si vezmem, že to nebolo tak dávno, čo Mišku kvárili problémy so železom a mala obrovský problém bežať v tempe 5:20 na kilometer, tak päťka v priemernom tempe 4:00 na kilometer nie je zlá. Viac budem vedieť o týždeň v Borskom Svätom Jure, kde postavím Mišku na beh žien na 6 kilometrov. Túto trať už raz, ako žena aj bežala, ale vtedy bola ešte žiačka. Teraz bude jej cieľ skúsiť zbehnúť čas najrýchlejších žien, ktoré tu v histórii pretekov bežali. 

Miška tento týždeň nemala jednoduchý, keďže minulú sobotu bola na prvej dávke očkovania proti covidu19 a štyri dni vypadla z tréningov, keďže ako reakciu na očkovanie mala podráždené uzliny. Z vlastných skúseností viem, že po podaní prvej dávky som mal prvé dni nižšiu výkonnosť pri behaní, pomalšie mi klesali tepy a obával som sa, či podobne nebude na tom aj Miška. Našťastie sa zdá, že nie je a tak tie štyri dni nepredstavujú v príprave žiadnu drámu. Očkovanie teda nie je dôvod na hľadanie výhovoriek. Napokon – väčšina našich pretekárov si prešla aj ochorením covid19 a po krátkom čase bola ich výkonnosť opäť tam, kde predtým, takže ani tu výhovorky neobstoja 🙂 Radím všetkým, ktorí chcú naozaj robiť atletiku, chcú bez komplikácií cestovať a nie neustále riešiť testy a podobné otravné záležitosti, aby sa dali čo najskôr zaočkovať. Ja budem túto vec skôr či neskôr považovať za podmienku zotrvania v mojej skupine a verím, že očkovanie nebude problém. 

 

Jakub Valachovič