Medzištátko dopadlo zle, ale vidíme aj pozitíva.

 Malacky (16. 8. 2021). Až nečakane trpkú premiéru v slovenskom drese si odžila naša ekipárka Michaela Salayová. Na medzištátne stretnutie dorasteneckých výberov Poľska, Maďarska, Slovenska a domáceho Česka sa tešila, napokon jej zostali len oči pre plač. 

Účasť na tejto akcii si zaistila naša pretekárka už pred ôsmimi týždňami na majstrovstvách Slovenska dorasteniek v Košiciach, kde vyhrala titul. Vtedy bežala z vyloženého tréningového provizória čas 2:17 min a teraz v polke augusta, na superrýchlej dráhe v Brne, mala jednoznačne cieliť na najrýchlejší čas sezóny. Príprava pred pretekmi čítala postupne jeden týždeň voľna, tri týždne objemovej prípravy, tri týždne rýchlostného zamerania a týždeň vylaďovania. Urobili sme pre výsledok v Brne maximum, neobstoja výhovorky typu, že bol “blbý” termín a neudržali sme formu a podobne. Výkon 2:20,45 min neznesie žiadnu výhovorku, je to jednoznačná prehra a musíme sa nad tým vážne zamyslieť. 

Miška nemohla mať veľké oči už pred štartom. Iba dve súperky mali byť papierovo od nej slabšie, ale ja som veril, že naša bojovníčka sa nezľakne výkonov ostatných dievčat a v Brne nechá na dráhe všetky svoje možnosti. Čakal som, že sa pustí do svojich sokýň s odhodlaním urobiť na pretekoch najlepší možný výsledok a veril som, že môže bežať na úrovni 2:14 – 2:15 min. To by zhruba zodpovedalo tomu, čo som ako veľký pesimista pred sezónou naplánoval. 

Po štarte Malačanka zvládla veľmi dobre úvodné šachy. Svižne vybehla zákrutu, aby sa mohla zaradiť niekam do stredu vláčika a byť na dostrel čelu pretekov. Ukázalo sa, že som celkom správne tipoval, že dievčatá nebudú tlačiť na pílu a rozhodovať sa bude skôr v druhom kole. To muselo Miške náramne vyhovovať, keďže jej vždy záverečné zrýchlenia išli a tak ma vývoj pretekov celkom tešil. Úvodných dvesto metrov bolo ešte rozbehnutých svižne – za 32 sekúnd. V zákrute sa však spomaľovalo. Najväčšia favoritka na víťazstvo bola Češka Hana Borová z Vítkovic s osobným maximom 2:08. Tá však prekvapivo nebola dominantná, naopak, čelo pretekov opanovala jej kolegyňa z reprezentácie Anna Cagašová z Frýdku-Místku (na fotografii s Miškou), stíhaná duom poľských subtílnych bežkýň Negiečovou a Strzsezisovou. 

V týchto momentoch, po zhruba 250 metroch už Miškino počínanie nebolo úplne v súlade s raciom. Zo štvrtej priečky šla veľmi ochotne na šieste miesto, keď dovolila dvom súperkám, aby sa pred ňu natlačili a to napriek tomu, že Miška bola vo výhode vnútornej dráhy, kdežto jej súperky museli dorážať zvonka. Pri vbiehaní na rovinku už bola šiesta, ale držala sa v kontakte s ostatnými, čo však nebolo žiadne umenie. Kolo bolo prebiehané za 68 sekúnd, bežalo sa tým pádom veľmi pomaly, navlas rovnaký čas, aký mali pretekárky na majstrovstvách Slovenska v Košiciach. Bolo zároveň zrejmé, že bude nasledovať ostré druhé kolo, ktoré by malo byť rýchlejšie, ako kolo prvé. 

Miška na tento fakt ale absolútne nezareagovala. Už v prvom kole bol jej beh kŕčovitý, neestetický. Hoci v tréningu si na to dáva pozor, teraz naplno vynikla jej zlá práca rúk – lakte naširoko od tela, ramená stuhnuté, vysadená panva. Celé zle. So zvonením do posledného kola vôbec nereflektovala na zrýchlenie skupinky a de facto si pasívne šla svoje. Sekundovala jej súperka, o ktorej som si myslel, že je to tá slabšia z dvojice Maďariek Rédlingová. Na moje veľké prekvapenie som zistil, že v skutočnosti s Miškou beží Borová, teda pred štartom baba s najkvalitnejším osobným maximom. Tá zlyhala v Brne najviac. Maďarky, Poľky a Češka bežali vedno v skupinke a bojovali. 

Miška chcela skúsiť poraziť aspoň svoju českú súperku a v poslednej zákrute skúsila ísť cez ňu. Na rovinke však Borová zabojovala a dokázala sa presadiť nielen cez Malačanku, ale aj cez slabnúcu Rédlingovú, ktorá si v Brne zbehla jediná osobný rekord 2:17,88 min. Tá ukázala, ako sa má na väčšej akcii bojovať! Zvíťazili Poľky – Strzezysová 2:13,28 min, pred druhou Nagiečovou (2:14,48 min), Češka Cagašová, ktorá po celý čas viedla, dobehla tretia za 2:14,65 min. Oproti osobným maximám pretekárok žiadna sláva, bežalo sa pomaly a boli to ideálne preteky pre našu Mišku. Tá dobehla skoro krokom. Kým súperky sťažka padli na dráhu, unavené, Miška odkráčala ladným krokom a korunovala svoj najhorší výkon v sezóne. 

Je mi ľúto, že som takýto tvrdý a nekompromisný, ale na slová chvály nie je absolútne priestor. Miška sa iba zaradila po bok tých, ktorí z našej ekipy mali možnosť v minulosti reprezentovať. A bohužiaľ tak, ako oni, aj ona to nezvládla. Každé ekipácke vystúpenie v reprezentačnom drese bolo spojené vždy s neúspechom a je to vec, ktorá ma osobne veľmi mrzí. Lebo ak už má človek ísť reprezentovať Slovensko, tak by mal urobiť maximum a nie si ísť po zážitky, kamarátstvá a podobné nezmysly. Miškin výkon bol slabý dokonca už aj z pohľadu slovenskej reprezentácie, ktorá celkovo v Brne pôsobila veľmi mizerným dojmom. Ak si myslíme, že to robíme lepšie, ako ostatní, tak tento výsledok hovorí, že asi ani nie.

Podmienky boli optimálne. Bolo príjemne teplo a na Palačáku, ako sa hovorí miestnemu štadiónu v kampuse VUT v Brne, nefučalo. A takých dní v roku je tam veľmi málo. Naša pretekárka si potom zakúsila kus kritiky, keďže to vyzeralo, že prišla do Brna iba na pokec s kamarátkami. Ja ju poznám, ale v Brne som ju nepoznával. Na druhý deň som bol zvedavý na meranie jej variability srdcovej frekvencie a tá vyšla v hlbokých červených číslach. Bola unavená a vyšťavená a dokonca rovnaký výsledok mala aj na druhý deň, napriek tomu, že predošlý deň mala voľno po akcii. Určite tak v Brne išla na maximum, nevypustila nič. 

Zostáva tak dumať, či sa stala chyba v tréningu. S blížiacim sa vrcholom roka sa Miške inzenzita zaťaženia znižovala a samozrejme, významne klesal aj objem práce. Ranné merania mala dobré. Všimol som si však už v piatok pri rozcvičke, že baba bežala stupňovanú štvorstovku v obrovskom kŕči a technicky zle. Tušil som problémy. Miška sa cítila možno fyzicky dobre a aj z hľadiska dosiahnutého času to nebolo v piatok zlé, ale nejaké uvoľnenie a radosť z pohybu tam neboli. To si so sebou preniesla aj do Brna.

Od úvodných chvíľ v sobotu mala nohy zo železa, akoby snáď bežala hodinu pred osemstovkou nejaké ťažké preteky. Žiaľ neviem, čo sa jej odohrávalo v hlave, ale Miška neskôr priznala, že si na súperky (zrejme) neverila. Pomenovať pocity je dôležité. Ja som samozrejme v živote absolvoval už veľa pretekov s rozličným stupňom dôležitosti a bol som striedavo úspešný až krajne neúspešný. Neúspešný som bol nepomerne viackrát. Preto si myslím, že Mišku v Brne zradila psychika. Obava z neúspechu je prirodzená. Najmä, ak nastupuje mladá baba na svoj prvý reprezentačný štart. Ak vie, že veľa ľudí na ňu myslí a nechce nikoho sklamať. 

Tieto myšlienky dokážu nakopnúť, zároveň však dokážu hlodať myseľ celé hodiny a možno dni. Ide o chronický, podvedomý stres. Kým chvíľkový stres pred súťažou je optimálny a dokáže stimulovať reakcie a vyšpičkovať telo do najvyšších otáčok, na Mišku asi doľahla ťažoba. A nie je žiadne klišé, že dlhodobý stres alebo napätie, či ako to pomenujeme, nezostáva iba v našej hlave, ale negatívne ovplyvňuje fyzickú pripravenosť atléta. Literatúra hovorí o negatívnom vplyve napríklad na kardiovaskulárny systém. Obrazne povedané, Salayka v Brne ozaj absolvovala pomyselnú golgotu už pred štartom. Na osemstovku už nastúpila znivočená, unavená psychicky i fyzicky. 

Potom sa niet veľmi čo čudovať, že to takto dopadlo. Prečo podobne nepadli “na hubu” aj jej súperky? Ťažko povedať. Úroveň psychickej odolnosti považujem za súčasť talentu. Podobne však za súčasť talentovej výbavy považujem schopnosť uvedomenia si svojho vlastného postavenia v športe, teda či chcem a čo chcem. A chcieť je niekedy zväzujúce. Najlepší športovci vyhľadávajú pomoc psychoterapeutov, ktorí im môžu pomáhať zaháňať pred pretekmi chmúrne nálady a obavy. Miška už občas na pretekoch “došla” na svoju psychiku, ktorou sa defacto vyradila z hry, ale väčšinou sa vie na súťaže adaptovať tak, že v závere je to ona, ktorá disponuje ohromnou mentálnou silou. Takže nechcem činiť predčasné rozhodnutia. 

Mišku už poznám. Nie je to typ, ktorý ide robiť niečo nové a od začiatku jej to ide. Ak jej nastavím pomyselnú i skutočnú latku vyššie, ako je zvyknutá, je takmer isté, že ju to rozhodí a zrejme na úvod neuspeje. Toho som si už užil. Nové veci a nové výzvy ju dokážu rozhodiť. Základ však je, že má aj druhý, podstatne silnejší povahový rys – nevzdáva. Nezacyklí sa a nepestuje si tú “burinu” v hlave, ale postupne dochádza na to, ako sa s novou prekážkou popasovať. A na tomto poli je zase mimoriadne úspešná. Treba povedať, že dostala po sobote hneď niekoľko rán, ktoré by ju mohli zahnať do kúta a z toho kúta by sa už teoreticky nemusela dostať. Ja však verím Miškinej dobrej povahe a budem sa jej snažiť radiť, ako mi to najlepšie pôjde. Úprimne – po tejto stránke u mňa niet veľmi o čo stáť, nie som dobrý psychológ. Ale táto baba je o dosť mentálne silnejšia, ako ja a tak jej verím a nepochybujem. Pády a neúspechy formujú šampiónov, šampión sa otrasie, porazený si vytvorí blok. A ja, ako celoživotne zablokovaný a porazenecký typ tuším, že Miška je z iného cesta 🙂 

Tu musím zdôrazniť aj ďalší fakt, s Miškou sa ešte aj v 16. rokoch vyhýbam intervalovej forme tréningu. Je mi jasné, že časom na to musí prísť, ale zatiaľ od nej očakávam, že na naplánované méty bude stačiť skôr všeobecná príprava, zložená prevažne z aeróbnej vytrvalosti v kombinácii s opakovacími metódami úsekov v maximálnej a supramaximálnej rýchlosti, teda nad VO2 max a s dlhou pauzou. Máme za sebou neľahké obdobie, počas ktorého sa nedalo skoro nič robiť. Až teraz môžeme opäť vŕtať do rýchlosti a časom pribudnú aj tie intervalíky. Taktiež musí Miška vyhľadávať oveľa viac konfrontácií s dobrými súperkami. A ako písal náš priateľ, výškarský tréner Vili Lendel zo Slávia STU Bratislavy, Miška má vo svojom veku otvorenú dráhu – asi tak, ako na tomot poslednom obrázku 🙂 Tak hor sa do ďalšieho trénovania 🙂

Jakub Valachovič